ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Veru dobre padne potulovať sa zase po miestach, ktoré známe od malička; menovite človeku, ktorý bol hodne rokov ďaleko od nich.^[1] Nie div, že i ja bol som povďačný náhode, že som mohol, čo i letkom, prejsť naším slávnym Vlkolínom.^[2]

Je to dedina, na ktorú díva sa starý Choč, tento čudák akýsi medzi našimi vrchmi. Neviem, skadiaľ sa ta doredikal a kedy — dosť na tom, že tam stojí a stáť bude, kým svet svetom bude. Veď by bolo i smiešno, keby tak znezrady zmizol — Jasenci^[3] by museli prerábať obecnú pečať, na ktorej práve spoza toho Choča vychodí slnce. A to by bol daromný kelčík. Nech sa tam geografi a geológovia naťahujú, kam vlastne patrí tento rebelant: či k Tatrám a či k Magure a či práve k Beskydám.

Išli sme najprv, to sa rozumie, na Zemianstvo. To leží hore, na Dolnianstve sú rad-radom sedliacke domy a stavy.

A kde sme mali ísť najsamprv, ak nie k pani sestre, starej Estere?

Nie je pravda, že je to „starô, dudravô“, ako ju vykričal jej chýrny švagor, Eliáš Vlkolinský. Privítala nás milo, aby sme si sadkali a začala zaraz po dome zháňať čosi.

„Mara!“ zavolala do pitvora na slúžku a už jej čosi hovorí do ucha. Táto Mara začala pokrývať stôl bielym obrusom ako sneh. A začala nás vynukovať domáca pani; tu klobásky, tu zas koláčov.

Nuž tak nás traktovali hneď z príchodu v slávnom Vlkolíne. Doniesla nám i fľašu tokajského. Ešte nebohý pán Beňo ho bol zadovážil. Vidno veru, že mladý „párechtor“ nemajú ešte rozum. Nebolo by ostalo tejto fľaše od lanskej koledy! Nuž uctila nás stará pani Estera ako svedčí. No keď sme odchodili, nadhodil ktorýsi, že ideme teraz k starému Eliášovi.

„Majú ku komu — k tomu Belzebubovi!“ odvrkla nám a prichlopila dvere na svojej veľkej kúrii.

Nechceli by sme uraziť starú paniu — ale zase ako obísť takého človeka, ako pán Eliáš? Voľky-nevoľky prešli sme cez ten potok, za ktorým zaraz stojí jeho kúria.

„Hm — var’ prišiel dúl na statok!“ vrkol pán Eliáš, keď nás videl. „Čože títo — hm, obšivkári!“ odpľuľ si, ako to len on vie. Mňa sotva pozdravil, dal mi ukazovák pravej ruky miesto ruky. Veď ako by zeman dal celú ruku sedliakovi! „A odkiaľ ste, švagre?“ spýtal sa ma, obzrúc si ma od hlavy do päty. Keď sa dozvedel, že som Jasenec, odpľul si a zahundral: „Hm, mačka na jarme! Žriebä na vôdre! Čo tu hľadá — var’ za rechtora! Hm, poľahlo…“

No spamätal sa, že sú so mnou i druhí.

„Hm,“ odpľul, „treba uctiť. Judka! Kde si, ha?“ No Judky nevidno. „Hm, a kde je stará devla?“

Kedy-netedy vošla, no keď nás videla, počala zazerať.

„A kde si bola, ha?“

„Na pôjde!“

„No — či máš dačo — hm, potraktovať? Hostia veru, hej, zďaleka,“ a odpľul. „Urodzení („hej“, odpľul — „akurát“…) mnohovážni páni…“

Ona sa potrela po nose a zahundrala:

„A čo? Var’ som nevykrámila všetko tým rabošom?“

„Var’ nič neostalo?!“ odpľul. „Hrmen… bola tá svadba, hej, veru!“ odpľul. „Vyjedli ma — hm, ale takej, prisám! nebolo, hm, od Korodovej…“

Z trakty už len nič nebolo. Judka sa schovala na pôjd pred vyjedačmi. Pán Eliáš nás vyprevadil na podstenu a potom si vrkol:

„Hm, akurát! Uhádli ste!… Hm,“ odpľul, „toť trakta každý deň! Kto si múdry — hm, coky!“ odpľul. „I v pekle, hm, len raz veselie, hej, veru!…“

Pán Peter sa zaradoval, keď nás zazrel.

„Ľaľa, ide byť voľba, na dietu^[4] čajsi! Páni sa premieľajú. Ale horký ich páni. Ani jeden veľkomožný. Nebude mať Abrhám pšores…^[5] Ach, Pane Bože, aké časy! I sedliak má votum:^[6] čo sme to dožili!“

„Dobrô ráno vinšujam!“ Pred nami stojí ženská bledá, v krátkej tlačenici, spod ktorej vyzerajú chudé, tenké nohy. Košeľa okolo hrdla tiež nestiahnutá. Nuž Tera Šimovie! Usmieva sa nám vľúdne a pod zásterkou skrýva fľašu, ale prázdnu. Ide k Šalamúnke po pálenku.

„Dobrô ráno!“ ďakujeme my.

„Idem tuto, po vodu! Preliať pijavičky!“ prihovára sa nám. „Môj Šimko je v meste a Gáborko čosi majstruje pod cieňou. Jednostaj čosi pidliká. Pavko nám zavčerom písal! Nebožiatočko! Chcelo by prísť nazrieť, ale má moc roboty. Ale príde vraj, ani sa nenazdáme. Čajsi na Trojicu…“

„Jakubko! Ako sa máte?“ pýtame sa zemana, čo varuje svoj kalištek v rukách.

„Paciencia jest bylina hojitedlná.^[7] Ej, keby bola zase svadba, ale nebude tak chytro takej.“

Efraimova cipuška mu zahúdla:

„Nuž takô…“

„Idú! idú!“ zatúkal Ferdo, keď nás videl. „Hej, zahrajte im predsa na príchod! Ale čerta! Kto im má zahrať? Ezech sa už oženil a Kohutiar hnije v zemi…“

Prešli sme i vedľa kúrie, pred ktorou je záhradka a v nej kvitne orgován. Mnoho kvietia v záhradke, iba rozmarín uvädol. Zato sa rozrástol cyprus. Akoby v nej sedela ešte i teraz neborká naša Marienka. Akoby sa dívala na svet omladnutý, rozkvitnutý májom. A akoby stál opretý o šranky Gábor a potešoval smutnú Marienku: „Jar i leto tu: uvidíš, ako zvirgá choroba, akoby ju hnal; zmizne ani sen, sťa tá hmla…“

No všetko je prelud. Záhradka je prázdna a Marienka odpočíva tam na vŕšku pri kostolíku, v tieni košatých líp. Tu po dvore sa už len tmolí nahrbená postava starej Ireny, zarmútenej matere…

Kúria Šimovie stojí, ako sa ide do vŕšku. Dom ošarpaný a dvor počína zarastať zelinou. Pod cieňou je Gábor, zarazený hľadí na nás. „Zase páni! Prišli var’ zapisovať…“ A hybaj hore sadom rovno do poľa.

V takom strachu žije teraz tento cifráš, tanečník a dŕžava. Čaká, kedy mu padne na hlavu krov rodičovskej kúrie. Bol by rád, keby on ostal mŕtvy. Veď i hrobárom povedal, čo pochovávali Marienku: „Verte mi, milerád bol bych jej hrob zaľahol…“

Darmo je, i Gáborko položil polienko na tento požiar, čo ide pohltiť otcovu kúriu. Musel byť všade prvý. Na tanci hádzal rynštiaky a dvadsiatniky do barbory. A teraz nemá často čím fajku napchať. Pri zábavách nechyboval nikdy, na každej svadbe on prvý družba, vývodil v hrách a kratochvíľach, obletoval rad-radom všetky dievčatá.

No treba i uznať, že bol ináč dobrý šuhaj. Roboty sa neľakal ani jednej. V nebezpečí bol odvážny. Keď bola povodeň, on zachránil plátno Marienke Tomášovie. K rodičom bol šetrný; neodvrkoval otcovi ani vtedy, keď on bol k nemu surový a mater ľúbil vzdor jej ťažkým pokleskom, i bránil pred prudkým hnevom otcovým. Nuž, škoda tohto mládenca, že mu súdené byť v takom polospustlom dome.

Či div, že v trápení hľadí pozabudnúť, že brúsi až hen medzi sedliacke dievky a zalieča sa Zuzke Klockovie? Veď i on pretrpel ťažký úder, i jeho srdce bolo dotknuté sklamaním. Ľúbil Uľku Gažkovie a ona jeho. Tu keď sa mali zobrať, vyšlo najavo, že Terka korheľuje. Mater Uľkina prisilila dcéru za Maťka Koštiaľkinho. Nič preto, že ho držia za chumaja! Len keď je jedinák. Gábor sa oželel, hľadel udusiť v sebe bôľ a poletoval od jednej do druhej. No tak sa zdá, že pri smutnej Marienke Tomášovie bol by i uviazol — no tá ho odvrhla. Smútila ona ustavične za Ezechom, zhrýzala sa, až sa konečne odsťahovala ta pod lipy ku kostolíku.

V takejto tiesni nemá sa ani komu požalovať. Zbudol mu už len Ezeoh: jemu sa vytúžil, ba zdelil mu, že pôjde k Farkašovcom za hajdúcha. No Ezech mu radí múdre: „Ožeň sa!“ a ihneď mu i povie, že by mal ísť na prístupky do Blažkov. A ktovie, či Gábor neslúchne?

Do Mačacieho zámku sme nešli. Ale sme zato videli Eržu na povláčke. Volá na morky, ,puj, puj‘, akoby ich strážila — a ono vyzerá, či nezočí Gábora v sade. Páči sa jej cifráš, tanečník a dŕžava. Odpustila by mu i nešikovnosť, že nechytil kyticu, čo mu hodila, keď letel na čele bandéria proti novému županovi, pánu Móricovi Farkašovi.^[8] Ale Gábor vystríha sa Erži. Keď ho Ezech naberá, že je vraj s ňou zosobášený, Gábor mu odvrkne cele nevľúdne: „Ale choď mi s ňou!…“

Na kúrii Jóbovej je tabuľka s nápisom: „Richtár“. On sedí na štíte a prezerá nekonečné lajstre. Akosi neverí, že ich treba zahodiť, lebo Nemci majú tiahnuť do Nemiec a miesto nich zase prídu staré slobody.^[9] I tá vdova Črchľanka ho trápi jednostaj. „Tú škodu, prosím vás, čo nám to v holi volček vyničel, už zohnať dajte… Blízko Matúša,^[10] i rada by som v jarmok prikúpiť do párky…“

„Bude,“ Job jej. „Jono, ty i s boženíkom pôjdeš z dom na dom…“

Ale Jono tiež má druhej roboty, nuž sa veľmi nenáhli. Potom i ten chýr, že bača nemôž’ vyradovať. Ešte mnohým dlhuje a do Michala^[11] nie moc… Nuž čo s ním, keď okrem detísk nemá ničoho?… Potom i ten patent! Pán farár by ho chceli a páni z Malovlkolína, nuž Farkašovci, sú proti nemu.^[12] Veru, neborák richtár — prišlo by zahynúť, nech sa nejde po porade k Abrahámovi a nezalejú starosti…

No tu je už i kúria Ezechova, čo dostal so Žofkou od Bocka. Má mocné fundamenty, táto kúria; nepodvráti ju tak ľahko žiadna neresť, ba bude prekvitať, dužieť, mocnieť. Mladý gazda vzal do árendy i Korodovskô; ktovie, či ho časom i neprikúpi.

Ezech už nenie zeman, ako Pán Boh prikázal. Sedliak-nesedliak, všetci sú mu jednakí. „Sme rovní! áno — zeman-nezeman, v tom rozdielu viac niet. Kto inakšie dnes vraví, nezná časy, alebo je zatvrdilý, čo je nerozum. Ba rovnosť má byť v svete, ako je pred Bohom rovnosť; všetci sme ľudia. Ak predsa žiada si kto prednosti, to nech ju hľadá jedine v sebe…“

Nie div, že Eliáš na také reči zamrmle:

„Hm — dal by ti Beňo nebohý, hm — prevrat…“

Ale Ezech už nedbá na strýka, ide svojou vlastnou cestou. Veď naostatok odberá i novinky a číta. Koho sa drží, to je pán farár. Priblíži sa k nemu s neohraničenou dôverou a úctou a pýta sa ho:

„A prosím, vaša milosť, jak trôfať ráčite? Toť od premien môž’ očakávať národ náš pre seba dobrého?“ A svojim kamarátom mládencom vyhúda: „Verže, musíme tiež pomladiť sa, zlieniť už raz, tú chrastavú kožu vyzuť…“

Prišla voľba na dietu. On nehlasuje už s pánmi bratmi na veľkého vlastenca Tamášiho. Stojí neďaleko malého hlúčku farárov a učiteľov, ktorí v nedorozumení pozerajú, ako sa im vymykol ten ľud a ide za druhými. On sám napomenie farárovi: „Ej, vaša milosť, kedy sa my pochlapíme? Kedy prerazí i vôľa ľudu?“

Poučuje i druha Gábora, ktorý sa mu tuží, že dochodia akési písmiská, čo sám nerozumie. On ho teší: „No, nič to! slovenské budú skoro! Ako sa i patrí pre nás právom…“ Rozpráva, ako bol v Martine pod lipami, počúval Hurbana i Daxnera.^[13] „Len by ľud náš poznal seba! svojho držal sa tak aspoň, ako sa pluha držať vie: a Slovákovi musí svitnúť tiež, tiež!…“

Bocko je spokojný; dosiahol, za čím túžil. On teraz sedí medzi sedliakmi, blízko pastierne, kde sa vykotúlil, ako mu vyhadzoval na oči starý Eliáš: kúriu prepustil zaťovi Ezechovi. Čo si môže ešte žiadať? Jeho dievka zasadne dnes-zajtra do prvej kúrie, do Beňovej; veď stará Estera tiež sa nebude do smrti nadúvať. Celým právom môže rozkázať žene: „Tých pirohov — vieš? strela…“ Jeho zásada: „Len klin, starká, klin! Klin, ako sa patrí! a niet tej hrče! toho stržňa, čo by neoslabnul — všakver?“ tá sa dokonale osvedčila.

Neďaleko neho býva i jeho švagor Ondro Blažko. To je najurputnejší protivník pánov zemanov, a nedurí sa nikoho. V gazdovstve sa im vyrovná a latinák je tuhý, spod ferule Gallasa,^[14] že ho žiaden z pánov bratov nepredá. I on poťahuje za Ezechom a tak sa zdá, i celá sedliacka strana s ním. Jeho dom, tak sa zdá, tiež dá útočište zemanovi, ktorý vypriahol, Gáborovi totiž, ak sa splní Ezechova rada, aby šiel na prístupky do Blažkov. A Gábor je tiež mládenec súci; keď zlieni kožu chrastavú, ktovie, či i z neho nebude druhý Ezech?

Ťažko sa vymotať z toho Vlkolína, keď si raz zapadol doň. Toľkých pánov bratov sme nevideli ešte! Starý Krištof je kdesi na lúkach — tam láme kolesá, alebo hádam vyvádza svoj chýrny žabací tanec. Jurák, bodrý, veselý, ako vždy mláti na nákovu. I on bude trvať dlho, „ani hrubý ráf“. Nuž ale dosť sme sa po ňom nabrúsili. Schodili sme dedinu, i polia, boli sme i na lúkach a na salaši, kde práve prekladali košiare. Videli sme Vlkolínčanov pri žatve a zvážaní i ženičky na bielovisku. Boli sme v kostole i krčme, na svadbe i na pohrebe. Naostatok sme boli i „pod kostolcom“; na Trojicu to bolo, keď je vo Vlkolíne veľká hostina.

To sa nám i vyplatilo. Videli sme celý Vlkolín okolo šiatrov, mládež i stárež; ľudí z okolitých dedín, ba i z druhých stolíc. Tu sme videli i pána farára a jeho hostí. Medzi nimi bol i senior, prísny pán a puritán. Ustavične duplikuje farárom, keď sa hovorí o ľude: „Tak či tak, mať musíme ho! mať! mať do posledného nervu! Len ho v cvik!“^[15] A tým, čo by chceli diplomatizovať, ústupky robiť, privoláva: „Et si fractus…“ alebo: „Či renegát má so mnou v jednej mise omáčať? Prv zásada — tak ona — ona zas a vždy len ona! Žiaden ústupok!…“^[16]

Naostatok prihrmeli i páni Farkašovci z Malovkolína a doviezli sebou Piťu,^[17] nech sa Vlkolínčania zabavia. V krčme rezal Piťo a všetko tancovalo, i mladý Farkaš si zatančil so sedliackymi dievčinami.

Nuž vyplatilo sa urobiť tento výlet do Vlkolína. Najradšej by v ňom i ostať…

Ale teraz už do Nižného Kubína. Nie je tak ďaleko a hradská je dobrá, z oboch strán lipy a topole. Tu býva náš hrubý Gazda,^[18] chýrny, u ktorého — nie darmo je i on zeman — tiež „kozub nikdy nevystydá, sťaby dáky Turek dymník večite si fajčí, dnu však stola holého nikdy ešte cudzí nevidel“. Veru tak! „V zemianskom dome tak býva vždy — kde totiž ešte nevypriahli.“ A náš Gazda veru nevypriahol, ani nevypriahne nikdy. Jeho kúria mu dopúšťa; kým druhí zvážajú šťúplu úrodu na taligách, Gazda zváža všetko čistú pšenicu na drabinovcoch. A keď sa taký drabinovec rediká dolu dolinou, rachot sa ozýva po grúňoch a brdách Tatier, i zalieha ďaleko, ďaleko… Nuž skývražník je nie ako Eliáš, ani predrenec: on rozhadzuje štedre, oboma rukami a čím väčšmi rozhadzuje, tým viacej má. Za jeho štedrým stolom hostí sa celý národ…

Ej, veľký Gazda je ten Hviezdoslav. A príčinlivý, keď nazvážal plné humná zo svojich lánov, nezaložil ruky. Teraz zbiera po cudzích poliach klásky^[19] a zhromažďuje do svojej stodoly. Nech nezahynú. Tiež predvídavý Gazda! Po smrti — nakoľko sa pri takých ľuďoch dá hovoriť o smrti, lebo pri nich i neveriaci musí veriť na nesmrteľnosť; po smrti netreba, aby sa mu zavádzali zbierky na pomník. On si ho vystavil sám, za živa — monumentum aere perennius…^[20]