ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Bibliografické poznámky a vysvetlivky

Do tohto zväzku sú zaradené práce z rokov 1892 a 1893. K nim sú pripojené i dve neskoršie črty (Výlety — 1896 a Prechádzka po Vlkolíne — 1902), aby sme týmto zväzkom obsiahli všetky ostávajúce beletristické práce s domácou, slovenskou tematikou. Na doplnenie celkového obrazu jeho tvorby uverejňujeme aj dokumenty, varianty publikovaných prác a koncepty prác nepublikovaných, pri ktorých sa dá určiť len približné datovanie — sú to pravdepodobne práce z obdobia Kukučínovho pobytu na Brači pred odchodom do Južnej Ameriky (1907).

Prechádzka po Vlkolíne

Odtlačené podľa Národných novín XXXIII, č. 37 z 29. marca 1902. Do Zobraných spisov posiaľ nezaradené.

Uverejňujeme koncept rukopisu, uloženého v Literárnom archíve Národného múzea v Prahe:

„Bol som zas v [pr] kraji „veľkomožných“, v našej drahej Orave totiž. Tam ako vieme, každý je „veľkomožný“. Letel som ta, ako ten Horniak, keď sa vracal od brata kanonika z kadiaľsi: viac mŕtvy, ako živý. A keď sa ho spýtali: „Ako si sa tam mal?“ on odpovedal: „Zle švagre, nazdával som sa, že [sa] už nikdy Oravy nevidím.“ „A prečo?“ „Ťaj! tam u brata je veľká bieda: ani švábočky nemajú…“

Lebo darmo je Oravcovi ani kanoníkovská chôva nestojí nič, ak nieto švábočky.

Nuž dobre padne potúlať sa po toľkých rokoch po miestach tak dobre známych. Aby sa lepšie vyznal, vyvolil som si vodiča, nášho hrubého gazdu. Ten ma povodil sem tam po dedinách, ale neostatok zaviedol ma len tam, kde mu srdce prirástlo — do svojho Vlkolína.

Stará pani sestra Estera nie je „takô starô, dudravô“, ako ju vykričal jej chýrny švagor pán Eliáš Vlkolínsky. Milo nás privítala, aby sme si sadli a začala po dome sháňať. „Mara!“ zavolala na slúžku a už jej čosi do ucha hovorí. A o chvíľu začala [nám] pokrývať stôl bielym obrusom, činovatým. Už sme sa nemohli vymôcť, museli sme len stroviť, i klobásky i koláčov, i napili sa starého tokajského, čo bol nebohý Beňo zadovážil. Vidno, že pa’ rechtor nemali ešte rozum, lebo keby ho boli mali, nebolo by ostalo ani fľaše toho vína, [odkedy] keď boli pri pani Estere koledou. Nachmúrila sa táto stará pani iba vtedy, keď videla, že my ideme k starému Eliašovi. „Majú veru ku komu — k tomu Belzebubovi!“

Nuž ale čo robiť, museli sme prejsť cez ten potok, za ktorým je jeho kuria. Pan Eliaš si odpľul, keď nás videl: „Hm — var’ je dúl na statku! Čože títo obšívkári!“ No mojho vodiča prijal priateľský. „Ako že sa máte, pán brat!“ i pobozkal ho vo tri vrhy. Hja, zeman bečeľuje zemana. Mňa si obzrel od hlavy do päty, zhmkol a keď sa dozvedel, že som Jasenec, odpľul a vrkol: „Mačku na jarme! Čo tu hľadá — hm, za rechtora var by chcelo — Čidali! Plno…“

No spamätal sa, že je so mnou pán brat. „Hm,“ odpľul — „treba uctiť… hm — Judka! Kde si — hu?“ No Judky nevidno. „Hm — a kde je, stará devla?“

Kedy-tedy sa priplichtila a zazrela na nás.

„No — či máš dačo — hm, pod zuby! Zďaleka hostia…“ Odpľul.

Ona sa pošúchala po nose a po chvíli zahundrala: „A čo? Všetko som vykramila tým rabošom!“

„Var’ nič neostalo! hm, bola svadba — hej, veru!“ Odpľul. „Takej nebolo [od Korodovej] hm od Korodovej, prisám…“

Ztadiaľ nás odpravili, lebo Judka skryla sa na pôjd pred vyjedáčmi. A pán Eliaš keď nás vyprovádzal sám sebe vrkol: „Hm — akurát! Len tak, ako si kto míva. Var že každý deň svadba! Hm, coky!“ odpľul. „Ezech je oženený, veselia nebude tak skoro…“

Pan Peter keď nás zazrel dedinou zvolal: „Ľaľa! Var’ ide byť zas voľba? Hm, páni veľkomožn[ý]í. Ba nie — ľaľa, iba jeden a druhý: čo ten hľadá tuna? Var popisujú koľko kto má voľov… Teraz sa popisujú voli a nie hlasy. Pane Bože, aké sú to časy!“

„Dobrô ráno vynšujem!“

„Dobrô ráno!“ Ďakujeme my.

Pred nami ženská bľadá v krátkej tlačenici, zpod ktorej vyzerajú chudé tenké nohy. I košeľa okolo hrdla nestiahnutá. Nuž Terka Šimovie. Usmieva sa nám vľúdne a [čosi skrýva] pod zásterku skrýva fľašu. Ide k židovi po pálenku.

„Idem tuto, po vodu!“ prihovára sa nám. „Môj Šimko je [na lukach] v meste a Gáborko [tiež] bude kdesi, bude im treba niesť, čo to. Veď viete, že sa patrí…“ Pavko nám zavčerom písal. Nebožiatko! Chcelo by prísť nazrieť, ale má moc roboty. Ale príde, ani sa nenazdáme — hádam na Trojicu.“

„Jakubko — ako sa máte?“ pýta sa môj vodič zemana, čo [drž] varuje svoj kalištek v rukách.

„Paciencia jest bylina hojitedlná. Len tak! Ej, keby bola zas svadba.

A Efraimova cipuška mu zahúdla: „Nuž takô…“

„Idú, idú!“ Ferdo zatúkal, keď nás videl. „Hej, zahrajte im predsa k príchodu! Ach, čerta — kto im bude hrať? Ezech [veď] nemá svadbu a Kohutiar hnije…“

Prešli sme i popred záhradku, v ktorej kvitne orgován. Zahrádka je pekná, plná kvetov — no rozmajrín vyhynul, ale za to rozrástol sa cyprus. Zdá sa mi, že ešte vidím neborku Marienku Tomašovie, ako si sedí v perinách v záhradke a díva sa na svet omladnutý, veselý. Akoby videl Gábora opretého o plot a čul jeho slová, ktorými potešuje milú Marienku: „Jar i leto tu: uvidíš, ako zvirgá choroba, jak keby ju hnal; zmizne ani sen, sťa tá hmla…“ No to všetko je prelud. I Marienka odpočíva na vršku [pod] v tieni košatých, vekovitých líp. Tu sa po dome tmolí len nahrbená postava starej Ilony, zarmútenej matere…

Ako sa ide do vršku stojí kuria Šimovie. Dom opustený, i dvor počína zarastať zelinou. Starý Šimún spadol na dva domáre a teraz mu i tie zapísali a dajú ich na bubon. Pod cieňou čosi majstruje Gábor. Zarazený pozerá na nás. „Zase páni! Len čo ešte zapíšu?“ — myslí si a v nesnádzach nevie, či má nám ísť oproti a či sadom šibnúť rovno do poľa… Tento cifráš, dŕžava a tanečník, žije v ustavičnom strachu: čaká, kedy ho privalí krov rodičovskej kurie. Čo nerozniesla mater, to odnesie žid a stará kuria zanikne. Nuž i Gáborko položil polienko na tento požiar. Musel byť všade prvý. Na tanci hádzal rimštiaky i dvaciatniky do barbory, na každej svadbe prvý družba, vývodil v hrách a šantoch, obletoval rad radom dievčatá, ba povykrúca i nevesty, menovite známu Ulku Gažkovie. Boli by bývali svoji, keby nebolo vyšlo na javo ešte zavčasu, čo robí Tera Šimovie. Ulkina mater ju prisilila, aby sa vydala za Maťka Koštiaľkinho. Nič preto, že ho držia za chumaja. Ba tým lepšie jej bude pri takom mužovi. [A]Gábor ani týmto úderom nedal sa sklátiť, vývodil, poletoval od jednej do druhej, hľadal zabudnutia, kratochvíle a neresti, vláčil sa po priadkach medzi sedliacke dievčatá, zaliečal sa i Zuzke Kľockovie. No tak sa zdá, že smutnej Marienke Tomášovie dával preci len prednosť. I Ezech by bol nedbal, keby jeho priateľ a kamarát vzal si Marku, ktorú on sohrdil. No Marka nemohla prístať na takú čaru — smútila potajomne za Ezechom, hrýzla sa a konečne odsťahovala sa tu pod lipy ku kostolíku. Možno si Gábor vytýka, že i on prispel ku skaze rodičovského domu, ale teší sa aspoň tým, že by ho nebol zachránil: lebo kde vynáša žena, ten dom už nemôže nikdy skvitnúť — ale musí sa srútiť. V takej potupe už mu iné nepozostáva, ako ísť do služby, ďaleko z domu. V zúfalstve sa núka Ezechovi za paholka, alebo by chcel ísť za hajdúcha do Farkašov… No Ezech mu radí: „Ožeň sa!“ A ktovie, či Gábor neslúchne?

Do „Mačacieho zámku“ sme nešli. Iba sme videli z povláčky Eržu, ako pozerá nadol — ona že stráži morky — a ono skôr pozerá, či Gabor nepôjde do sadu. Páči sa jej tento cifráš, neúnavný tanečník. Odpustila by mu i tú urážku, že nechytil jej kyticu, čo mu hodila, keď na čele banderia letel proti novému županovi, pánu Móricovi Farkašovi. No Gabor tak sa zdá je druhej mienky. Keď mu Ezech napomenul, že je vraj s Eržou zosobášený on mu odvrkol nevľúdne: „Ale choď mi s ňou!“…

Prešli sme i popri kurii Jobovej, na ktorej stojí tabulka: „Rychtár.“ No nevošli sme, lebo pán rychtár má mnoho roboty. Svoláva porady: tu bača nemôže vyradovať a v dedine zbura, tu zas pán farár chceli by v cirkvi patent a páni z Malo-Vlkolína (Farkašovci) sú proti tomu. Naostatok stal sa veliký prevrat — Nemci majú tiahnuť do Nemiec, budú voľby na dietu, reštavrácie, vráti sa stará sloboda… A po porade páni bratia in corpore k Abrhámovi i so starým Jonášom.

A tu je i kuria Ezechova, čo mu starý Bocko prepustil. On sa odsťahoval na Jozefa dolu, medzi sedliakov a zemana zaťa osadil tuna. Táto kuria má mocné fundamenty — nepodvráti ju tak ľahko žiadna nehoda. Nielen že Bockove mozole nezahynú, ale mladý gazda dosť ľahko prikúpi i Korodovskô. Tak v rukách Ezecha zhrnie sa všetko, čo mal starý Beňo, čo naškívražil starý Eliaš a k tomu ženin majetok. A zaslúži tento Ezech, ktorý už nedrží do starých výsad, ale hlása rovnosť. Sedliak-zeman je rovný: prednosti sú iba tie, ktoré každý najde v sebe jedine. A tie sa môžu zjavovať vo vernom plnení povinnosti, v pekných skutkoch. Eliaš na to zmrmle pod nos: „hm — dal by ti Beňo nebohý, hm — prevrat…“ Ale Ezech už ide svojou cestou, číta novinky, prijíma naučenia, ba neraz sa spýta pána farára: „A prosím, vaša milosť, jak trôfať ráčite? Toť od premien môž’ očakávať niečo národ náš pre seba dobrého?“ I dotvrdzuje mládencom: „Verže musíme tiež pomladiť sa, zlieniť už raz, tú chrastavú kožu vyzuť…“ A keď bola volba na dietu, nehlasuje už na veľkého vlastenca Tamášiho, ale sa priplichtí k svojmu farárovi zas a rečie mu: „Ej, vaša milosť, kedy sa my pochlapíme? Kedy prerazí i vôľa ľudu?“ A keď je Gábor v najväčšom súžení, lebo mu dochodia akési písma zo súdu, čo nerozumie, teší ho: „No nič to! slovenské budú skoro! Ako sa i patrí pre nás a právom…“ A rozpráva mu, že bol v Martine pod lipami, čul, jako hrmel Hurban i jako hovoril Daxner. „Len by ľud náš poznal seba! svojho držal sa tak aspoň, jak sa pluha držať vie: a Slovákovi musí svitnúť tiež, tiež!“… Tak počuje svojho druha.

Ondro Blažko býva dolu, na sedliackom konci, sem sa presťahoval i Bocko so svojou starou a svojím šarvancom: blízko pastierne, kde sa vykotúľal, ako mu vyhadzoval na oči Eliaš. Blažko je ešte i teraz tuhý latinák, zpod ferule Gallasa a neraz sa pochytí s pánmi zemanmi a nedá sa. I ináč sa nezahanbí pred pánmi bratmi — jeho dom je pevnejší, než ktorákoľvek kuria. A kto vie, či nezasadne v ňom zeman, cifráš Gábor, ak príde na prístupky? Nenie to síce Ezech, ale mládenec tiež rúči, i do roboty súci.

Bocko je spokojný — dosiahol, za čím mu duša pišťala. Dievku vydal za prvého mládenca a tá prv lebo pozdejšie musí byť gazdinou v prvej kurii Beňovej. Celým právom môže rozkázať žene: „Tých pirohov — vieš? strela…“ Jeho zásada sa osvedčila: „Len klin, starká, klin! Klin, jak sa patrí! a niet tej hrče, toho stržňa, čo by neoslabnul — šak ver?“

Nuž schodili sme celý Vlkolín, dedinu, ale i polia, lúky a grúne. Boli sme na tráve i na lúkach, pri žatve a svážaní, na bielovisku i pod cieňou, v krčme i v kostole, na svadbe i na pohrebe. Na ostatok sme šli pod kostolec na Trojicu, keď je vo Vlkolíne hostina. Ba počúvali sme i nesmrteľného Piťu. Videli sme tam pána farára i jeho hosťov, medzi nimi starého prísneho seniora, puritana. O ľude hovorí: „Tak či tak, mať musíme ho! mať! mať do posledného nervu! Len ho v cvik…“ „Et si fractus…“ poukazuje tým, ktorí by chceli diplomatizovať. „Či renegát má so mnou v jednej mise omáčať? Prv zásada — tak ona — ona zas a vždy len ona! Žiaden ústupok…“

Ťažko sa veru vymotať z Vlkolína; keď raz doň nazreš, ľahko i zaviazneš v ňom. Ešte toľkých pánov bratov, čo sme nevideli. Ba neboli sme ani vo šmikni u Juráka, chlapa ako svedčí, ktorý ustavične mláti na nákovu. [Nuž ale treba sa ponáhľať. Sišli sme hradskou.] Starý Krištof, starý korteš a štekáč nebol doma, bohvie, kde tancuje svoj žabací tanec, alebo hádam láme kolesá dakde [v grúni] na lúkach.

A teraz hradskou v dolinu, do Nižnieho Kubína. Tu býva náš veliký gazda. I uňho „kozub nikdy nevystydá, sťa by dáky Turek dymník večite si fajčí, dnu však stola holého nikdy ešte cudzí nevidel.“ Nie darmo i on je zeman. A dopúšťa mu jeho kuria — on sváža na vozy, ktoré ruchotom idú dolu dedinou a ten ruchot sa ozýva po grúňoch a brdách Tatier, i zalieha ďaleko, ďaleko… Nenie skívražník, ako Eliaš, predrenec: on rozhadzuje štedre, oboma rukami, a čo viac rozhadzuje, tým viac má. Okolo jeho stola hostí sa celý národ — biedni, hladní, smädní: tí všetci nachodia uňho občerstvenie.

Naozaj veliký gazda je ten Hviezdoslav! A dobrý. Keď nasvážal plné humná, nezaložil ruky. Teraz sbiera po cudzích poliach klásky a tie snáša do svojej stodoly. I dobrý ekonom k tomu, lebo po smrti — na koľko sa môže pri takých ľuďoch hovoriť o smrti, ponevač pri nich i neveriaci musí veriť na nesmrteľnosť — po smrti netreba, aby sa mu zavádzaly sbierky na pomník. On si ho vystavil sám, za živa a to monumentum are perennius.

Skutočnosť, že Kukučín do Výletov nezaradil postavy z Eža Vlkolinského (1890), vysvetľuje Šmatlák (v cit. štúdii) tým, že Kukučín tušil alebo priamo vedel, že Hviezdoslav sa chystá pokračovať v histórii Vlkolína novou skladbou, a preto skoro po tom, ako vyšiel roku 1901 tretí zväzok Hviezdoslavových zobraných spisov, vzdal hold pevcovi Vlkolína vo veľkonočnej prílohe Národných novín v marci 1902. O tom, že Kukučínov obdiv bol úprimný, svedčí i náhodná zmienka o Gáborovi Vlkolinskom v liste Jozefovi Škultétymu (z 11. januára 1902), kde vyjadruje svoj kritický vzťah k martinčanom i hlasistom, a ostro odsudzuje koncepciu jedného národa a jazyka vo vzťahu česko-slovenskom a kriticky sa díva na náhľady hlasistov na túto otázku. V súvislosti s týmto vysoko hodnotí literárne práce Vajanského, ale najmä Hviezdoslava: „… No čítal som za to literatúru starých. Kotlín, ktorý je skutočne krásny, veľkolepý román a nosí na sebe pečať hurbanovskú, a nášho Hviezdoslava. Koľko je v Gáborovi poézie, z toho by mohla celá česká literatúra do r. 2000 slávne dejstvovať a ešte by jej zostalo pro budoucí. To sú dôkazy, či zasluhujeme mať svoju reč a odpoveď na otázku: Proč jste se odtrhli…“

A napokon najvýraznejším prejavom Kukučínovho obdivu je preklad Hviezdoslava. Spočiatku — pri preklade pomáhal Agarmu chorvátsky spisovateľ Mato Ostojíć. (Rukopis, 55 strán, i Ostojićov preklad prózou, 47 strán, uložený v Literárnom archíve Národného múzea v Prahe.) Neskôr prekladal Gábora Vlkolinského, ktorý ostal nedokončený, údajne samostatný a omnoho umeleckejší. (Preklad Gábora — 163 strán od začiatku až po verše: v tej duši jeho malej, mĺkvej ráz / junáka, obra vôľu vzbudiť!… V Gáborovi Vlkolinskom, vo vydaní SVKL 1954, str. 1 — 152. Uložený v Literárnom archíve Národného múzea v Prahe.) Kukučín prekladal Gábora pred rokom 1907, teda pred vysťahovaním z Brača do Južnej Ameriky, asi v tom čase, ako uverejnil Prechádzky.

Kukučín v tejto črte nielen oživuje známe deje, ale nejednou otázkou a návrhom na jej riešenie dával Hviezdoslavovi priamo impulz pre ďalšie rozvíjanie deja. Hviezdoslav sa k svojim postavám vracia ešte v básnickom liste svojmu krajanovi, ktorého volá nazad do vlasti a do literatúry, ďakuje mu za návštevu Vlkolína a oživuje Kukučínove postavy (z poviedok Rysavá jalovica, Na prielohu a Mišo (dialógmi, tak isto, ako to predtým spravil Kukučín s Hviezdoslavovými postavami: „Prichádzam Ti zaďakovať, / priateľu môj, z plan srdca / úprimného pošlú vďaku / vyjadriť Ti — Bár by bola / čo i približne len rovná / na hodnotu tomu skutku, / za ktorý ju zasluhuješ! — / Hodne pozde prichodím s ňou, / že sa veru okúňam už / ani dlžník, zameškavší / na čas priniesť, čím bol dlžen. / Ale Ty, tak dobrý človek / sťa kus chleba vozdajšieho; / lekár tiež, čo radom pozná / krehkosti a chyby ľudské / a ich potom vie i prikryť / ako pravý Samaritán / sútrpnosti šírym plášťom, / flajster dá i — na svedomie, / výčitkami pohryzené —; / k tomu sused kedys’ milý, / rodák tobôž, neináče / spoluobčan v našej tichej, / skromnej obci literárnej: / Ty nevezmeš, nemôžeš to / na tak prísne zabrať vážky / (ako tie, čo u zlatníka / a či zhrajú — v apotieke, / Tvoj keď recept dorábajú); / hej, prižmúriš trocha oči / (tie figliarske, večne smavé), / rukou hodíš dobrodušne, / ,buď si!‘ hlesneš, no a prijmeš… / k omluve mi domysliac si: / lepšie pozde ako nikdy! / — Zač Ti mám poďakovať? / spýtaš sa snáď v zadivení. / Ľahko dosť: veď dobrí ľudia / zabúdajú veľmi snadno, / čo dobrého vykonali, / čo milého spôsobili. / Pamätáš sa, pred rokami / — okolo Hôd bolo — že si, / neviem, skade idúc, ale / cestujúc var’ po Európe, / zasneženom severe jej / ako adept hygieny / sliediaci čajs’ po mikróboch, / čo to robia zimomriavky, / parazitoch v plesni mrazu… / či skôr — razom v trpký zmeniac / smiešok — tých, v slavianskom tele / vŕtajúcich, hlodajúcich…? / ,— / na výskumnom pochode tom / že si tedy medziiným / dotkol sa i Vlkolína, / dediny bár cele takmer / učupenej pod kožuštek / dedka Choča: — nu, nebodaj / aspoň z vtáčej perspektívy / chcel si zvedieť, ako ľud tam / dnes sa drží? či je zdravý? / aké hlavy má i mravy?… / A tu potom — pamätáš sa? — / takže predstaviť si neviem, / prečo? začo? ale hádam / z náklonnosti dávnej predsa, / nezaplavenej ni rokov) námeľom, že navštívil si / čeľaď mojej obraznosti, / ba jak cítil som i cítim, / zrovna rodinku to moju / i dľa krvi; ku každému / slovo našiels’ ihneď vľúdne; / čo člen, bár jak nepatrný, / s každým si sa pozhováral / so záujmom, s účastnosťou, / tak po bratsky, po priateľsky, / ani páni počas volieb: / no Ty, ani zďala že bys’ / dač takého mal za lubom… / Nuž, hľa, túto za návštevu, / Tebou takto vykonanú, / mám sa Ti, chcem poďakovať: / i do glieky postaviac sa / sťaby vojak o paráde, / ďakujem Ti pekne-krásne! / Ak by, reku, jak už prostí / sú to ľudia, drsní zväčša, / čo na srdci, na jazyku / mávajúci — niektorý z nich / nebol všímal si dosť hrádze, / toho plôtka v obcovaní, / na rešpekt bol pozabudol: / napravím ja pozatýmne, / ako už za svojich ľudí / zodpovedný vždy a všade. / Ešte Estera tak, Ezech, / Peter, Jób i Ferduš, Jurák, / Blažko, Bocko a pár iných, / za tých netra sa mi hanbiť, / tí utrafia, čo sa patrí; / ale Eliáš ku príkladu, / och! ten úst si neumýva, / pľuje nimi ani strigôň, / od pľúc soptí jakby z mecha; / prepáč mu však; okolnosti / zavinili mnohé pri ňom, / nepriaznivá sudba, ktorej / ťažko vyhnúť, snáď ni neľze — / No a Gábor podistým sa / skryl pred tebou pod cieňu kam, / či za chrbát Ezechovi, / ak tak stretol si ich spolu: / toho radšej poľutuj zas, / neboráka! — Mne ho aspoň / vždycky bolo veľmi ľúto; / neraz som sa užialil s ním / pre nešťastie jeho veľké, / pod nímž zastenal tak hrozne, / keď to Marku zahrebali… / Vravíš, že je na prístupkoch / u Blažkov? — hoj, to ma teší! / aj mu prajem, na nohy by / v duhu povstal po úpadku. / Priznám sa Ti, veru zmýšľal / som kedysi, že sa prezviem, / ako, chudák, ďalej žije? / i pokročím v jeho smutnej, / abo, ak sa pochlapil dák, / i veselšej histórii; / ale u nás nepredišlo / nikomu to zanímavým: / nechal som tak, nechal navždy — / i s bolestným trebárs srdcom / vale, vale, Vlkolíne! / Bo ta ani nechodím viac. / Pochoval som tam už všetko; / mám tam iba hluché hroby: / i k tým — neviem, boh mi odpusť! / ale kýsi cítim odpor, / ach! veď mlčia zanovite… / S hluchonemým čo si počneš? / Slzy utrieš, ciepkaš domov / znechutený, oželený; / jakby si tých v hroboch nikdy / nebol svojimi zval, tak ťa / prijímajú ľahostajne, / ľahostajne prepustia… No, / bojsa bych podľahol citom, / jak už náchylny som k tomu: / preto radšej pretrhnem niť; /za návštevu Tvoju milú / ešte raz sa poďakúvam, / ďakujem Ti pekne-krásne. — / Nenazdaj sa avšak, brat môj, / o Tvojich že Jasencov ja / var’ nestojím; to by si mi / ublížil… Oj, neraz s nimi / zídem sa! — tu v chalúpkach ich, / útulných sťa vtáčie hniezda, / na Hornianstve, na Závade… / tu na dvoroch, kde vše dlubú; / pred kostolom, kde vše stoja, / než zazvonia k službám božím; / alebo tak o robotách / v poli — no a na jarmoku — / A tu potom trkoceme / ako starí dobrí známi / o všeličom, čo sa deje / naokolo, dobré či zlé; / toto často, zriedka ono; / ale každej našej reči, / vieš, čo býva zavše koncom / úsečným, hej, zamykavou / závierkou, bo z reči jakby / brehu valných do myšlienok / sácajúcou rozpomienkou…? / Uhádni; ba nečká sa Ti / ozaj neraz? malo by sa / Ti, oj, malo!… Zosŕkajú / oní Tvoji, pozalomiac / dumné hlavy, ni tie kvietky, / ichž Trúbelka ,na prielohu‘ / leda ohnul tupou kosou; / iba kedy-netedy keď / Adam Krt, sa vypnúc sepkom / (hja, vážnosti nadobudnul / spolu s kúpou jalovice, / tej od Trnku…), on keď naraz / preruší to trápne ticho, / kvakou durknúc, povie trpko: / „zabúda, ejch! jaksi na nás…“ / „Zabudol už,“ dodá Mišo, / svrčky v očiach (dnes už gazda / z najhrubších), „nič o nás nedbá…“ / A ja mlčím, vzdychnúc si tiež; / lebo čo im mám riecť, keďže / ničoho o Tebe neviem? / Tam si sedíš, slnný azúr / nad sebou, pod sebou druhý, / ten Adriin, na hojdavom / korábku či — na sihoti, / omývanej hravým prúdom; / a hovejúc si tam šťastne, / v dume plnej ukojenia / nestaráš sa, jak sa Tvoji / sužujú tu na severe / bez slniečka, bez teploty, / pod mračnami nenávisti, / stálych žitia vo víchriciach… / Vyplaším Ťa iste z toho / merania tak lahodného, / ale musím — musím, skričiac; / nezabúdaj… Nezabúdaj / na ľud, z ktorého si pošiel, / na tú čeľaď roztomilú / svojho srdca, duše svojej, / na ľud, k nemuž viaže tisíc / pamätí Ťa od mladosti: / všetko vlákna drahé, zlaté, / z nichž tkanivo najvzácnejšie, / zlatohlav sa stkáva ducha, / že čo iné neskôr z vláken, / nachytaných sem-tam v žití, / usmolíme, ubijeme / brdom bárs jak mnohých pásom, / v porovnaní s tým viac-menej / bavlneným tovarom je, / kýsi barchan: rozum robil / bo len, zmysel fabrikantský, / pokým samo stálo srdce / — člnoček ten krvou hnaný — / stálo stávkou z prinútenia… / Nezabúdaj, nezabúdaj! / Ach, hej, veď sťa vyhnanec si / temer musel z domoviny. / Naša bieda vyhnala Ťa! / ona, ktorá šírym svetom / po kŕdľoch až, sťaby vtáčkov, / rozptyľuje Tatier deti, / za hranice, za oceán… / ona, jejž sme v krutú metlu / i my vplietli nejeden prút, / krátkozrakí, úzkoprsí, / neznajúci hodnôt vyšších, / na chlieb sa len jednajúci, / hmotári preň, preň i sebci… / Nezanevri avšak na nás / už i pre ľud, ktorý zrejme / neprehrešil sa tu v ničom; / aspoň pre ten nehnevaj sa, / nepomsti sa odmlčaním — / nezabúdaj, nezabúdaj! / — No a teraz maj sa dobre, / Kukučíne. Pozdrav pánboh! / Podajme si pekne ruky; / ako? Vzduchom v polokruhu / ich vystrime sťa dve dúhy, / proti sebe naklonené: / Ty tam stojac na úskalí / morskom abo svätojurskom / bárs na brde a či skorej, / kam výletom zabiehaš rád, / junáckom tam na Lovčene — /na Choči tu ja — a tak si / stisnime ich tuho-tuho! / na rozluku dojímavú… / Alebo keď Ty si mladší, / krepkých nôh i iste plavec, / jazdec tiež na mule bystrom: / podbehni Ty kus, v povesti / jak čarodej míľokroký, / a tu potom pozdravme sa, / objímme sa — na Kublove, / čierťaži to rodných polí: / Jasenec a Vlkolínčan! / Urob friško, braček zlatý, / nech nečakám, až i umriem… / P. S. Hej, ak si ženáč, / oddaj panej moju úctu / s tým, že istý bohuznámy / zďaleka jej hold svoj skladá. / A ak venček deťúreniec / otáča Ťa zlatovlasých / a či čierno-brčkatých skôr / (jak baránky u nás teraz) / — to je jedno —: bozkaj za mňa / od prváka k najmladšiemu / jedno každé v čielce jeho, / povediac mu: bozkal ťa to / za horami, za dolami, / za vodami bývajúci / tvojho otca starý priateľ / podvečernou duše žiarou… / … Ešte jedno s prikrútnutím: / Nezabúdaj, nezabúdaj!“ / V marci 1906. (Odtláčame podľa vydania Spisov Pavla Országha-Hviezdoslava, Bratislava 1955, zv. 8, str. 327 — 336.)

A napokon azda aj Dve návštevy Hviezdoslava z r. 1920 (Zobr. spisy, zv. 6) — u Čajkovcov a vo Vlkolíne majú nepriamu inšpiráciu v týchto dvoch Kukučínových črtách. Tak ako v prvom období vzájomného styku dostáva sa do popredia Kukučínov záujem o Hviezdoslavovo dielo, tak v druhom období prejavuje sa vypuklejšie Hviezdoslavov záujem o Kukučína a jeho dielo.

Zaujímavým dokladom pre Hviezdoslavovu básnickú odpoveď Kukučínovi je jeho list Jozefovi Škultétymu z 15. marca 1906:

„Jožko môj!

Posielam Ti príspevok do terajšieho čísla kus (ôsmu scénu) Madáchovej tragédie; a s ostatnými „Steskami“ príjdem azdaj potom do nasledujúceho. Ale prosím Ťa tu o niečo. Píšeš, že kvôli tej literárnej rozprave prebral si všetko, čo potrebuješ: tedy zaiste prečítal si znova i veci Kukučínove. Potrebujem totiž uviesť v jednom verši daktorú z jeho typických postáv, tak tú najrázovitejšiu a duševne najrozvitejšiu, no nič iné, len ju pomenovať. Nuž, pomenuj mi ju, prosím Ťa; ja nerozpomínam sa už na mená, a knihoveň nemám tak usporiadanú, aby som zľahka prišiel na veci Kukučínove a prečítal ich. Len meno tak — na dopisnici.

N. B. Vlastne o pomenovanie dvoch figuriek Ťa budem prosiť; alebo ak by Ti to nebolo možno, zdeliť so mnou, dve Kukučínove rozprávky, a síce Na prielohu a Rysavá jalovica, kde a kedy boli uverejnené: vykutám ich a prečítam si sám.“

Škultéty mu na prosbu odpovedal v liste z 20. marca 1906:

„Paľko drahý!

I Rysavá jalovica i Na prielohu vyšla v kalendári. Poslal som Ti pod krížovou obálkou z Muzeálnej knižnice obidva, predpokladajúc, že ich sotva máš odložené.

Lenže Na prielohu je azda najslabšia práca Kukučínova — akási prikunštovaná. Ráč si pozrieť Miša v 1. a 2. čísle Pohľadov 1892. Mišo je síce len sluhom u jablonického pána farára Drozdíka, no chlap duševne rozvitý a originálny. Mackovi i samému musel sa páčiť, lebo keď pozdejšie v Dalmácii našiel podobnú figúru, i tú nazval Mišom II-hým (Pohľady 1901, čísla 1, 2 a 4).“ (Oba listy uverejnené v cit. článku St. Šmatláka.)

Hviezdoslav Škultétyho kritickú pripomienku o poviedke Na prielohu neprijal, ale na jeho radu prevzal do básne i postavu Miša.

Kukučín sa však už ani po tomto básnickom liste neozval, ako svedčí korešpondencia Škultétyho s Kukučínom (pozri cit. štúdiu St. Šmatláka) z r. 1906, na čo trpko spomínal Škultéty ešte 20. februára 1909 v liste Jurovi Janoškovi: „… Po viac rokov mám od neho prvý list. (Neodpovedal ani Hviezdoslavovi za to pozdravenie v Pohľadoch roku 1906.)“ Kukučín bol totiž od roku 1907 v Južnej Amerike.

Toľkoto o genéze a osude styčných diel veľkých slovenských realistov. Zastavili sme sa dlhšie nad ich vzťahmi, ktoré podávajú zaujímavý kľúč k štúdiu príbuznosti ich tvorby.

Poznámky k úprave textu

Pri úprave textu sme postupovali podľa zásad, určených v I. zväzku.

Prechádzka po Vlkolíne

k príchodu Nn/32 — na príchod 461.