ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Janko Vetárovie chodil už tretí rok do školy. Nebol to chlapec zlý ani v držaní, ani v učení. Každý bol s ním spokojný, i rodičia i učiteľ. Do učenia bol ako osa: neodložil knihu, kým len nebol so všetkými lekciami hotový. Pán učiteľ veru rád ho mal; neraz ho potľapkal po pleci, ba niekedy ho pochválil i pred celou školou. Kamaráti — tí mu nezávideli; uznali, že si pilnosťou a poriadnosťou to zaslúžil; usilovali sa kráčať za ním a dôjsť tiež takej pochvaly.

Janko včasráno vstával, aby si ešte raz zopakoval lekcie. Matka ani otec nemuseli ho budiť; spoľahli sa naň, že už sám vie, čo treba robiť. Hľa, i dnes — ešte len svitá, a už sa prebudil. Pretrel oči, načúval trochu. Na dvore lomoz; rozoznať hlasy paholkov a slúžky, trápiacich sa pri zapriahaní volov, počuť vrzgot brány, dvorom sa rozlieha piskot nenamastených orných koliesok, pleskot bičov, zas vrznúť bránu — a vo dvore je ticho akoby v nedeľu ráno.

Janko leží a rozmýšľa. Oblokom padá na perinu úzky pruh svetla; na telegrafe pred oblokmi posadali si lastovičky a štebocú svoju rannú pieseň. Všetko tak jasno, veselo! Škoda veru v posteli polihovať. Janko skočil na rovné nohy, obliekol sa sčerstva; bolo mu čosi náhlo. Pozdalo sa mu, že to hanba tak dlho ležať bez všetkého cieľa, že sa treba zodvihnúť a ísť niekam — tavon, do tej božej prírody.

Matka zadivila sa, vidiac ho bez knižky kráčať na záhumnie.

„No, ty si sa veru poponáhľal, keď už nemáš s lekciou žiadnej roboty.“

„Včera som sa naučil; teraz idem pozrieť, ako sa našim orie.“

„Ale sa dlho nebav, po chvíli bude sa ti treba poberať.“

Vyšiel na záhumnie a rozhľadel sa tým šírym poľom. Slnce už vysoko stálo nad horou, v jeho svetle kúpala sa celá príroda. Po poli rozložené šedé, dlhé pásy zeme, tu širšie, tam zase užšie; niekde len také ako stužky: to už dnes zorané role. Kto vstal včas, má široký pás šedej oráčiny za sebou; kto sa opozdil, musí doháňať. Po roliach sa vláčia sem a ta zápraže s oráčmi i pohoničmi. Zdiaľky by si si míval, že sú to vianočné hračky pre deti. Sú takí malí a tak divne sa vynímajú! Janko zatúžil zadovážiť si takú malú hračku: páru volov s pluhom a za nimi kráčajúceho oráča. Nad poľom, nad tým všetkým vznáša sa škovránok a tiež velebí svojou jarnou piesňou. I statku je veselšie to jarmo nosiť — spokojne chodí si brázdami, pohadzujúc hlavou a oháňajúc sa chvostom.

,Toto je krása, takto ešte nikdy nebolo! Tí oráči hen v tom boku a ich zápraže, ako sa to všetko sem a ta krúti a hmýri, ako mravce v kopenci! Musela sa celá dedina do poľa presťahovať, toľko tu sveta! A ako im je dobre! I naši tamto, hľa, pod tou medzou orú; doma zostala len mať — a i tá by bola šla do poľa, keby nemala okolo domu práce. Ale kto bude variť na obed halušky — ba nie halušky, dnes budeme pirohy… Ach, ako ja rád túto jar! Všetko je tu tak milé — a i nás lepšie chovajú. Každý deň jeme niečo lepšieho na obed; chlapom treba, aby mali viac chuti do oračky. Idem i ja pozrieť, či mi ešte ide mlynček.‘

A Janko bystrým krokom vzďaľoval sa od dediny. Zaberal k jarčeku, čo neďaleko pod vŕškom z jednej medze vytekal. Čím väčšmi sa mu blížil, tým veselším bol. Koleso bolo na mlynčeku skazené, stĺpiky, na ktorých stálo, vyvalili sa a koleso niže žľabu ležalo nepohnuto vo vode.

,Tu je — tu je!‘ A podniesol ho Janko pod žliebok, čo bol ešte včera ta položil. Zas zabil stĺpiky do zeme, vodu narazil žliebkom, a koliesko čochvíľa veselo sa krútilo.

,Ako chytro sa mi krúti! Keby šlo tak mlynárovi, nestačil by nasýpať. Ale ten nevie spôsob. Keď ja budem mlynárom… Hej, budem mlynárom, dám sa na mlynárstvo, potom veru nameliem lepšej múky! Mlyn si tuto vystavím… V jarčeku je vždy dosť vody… tuto bude mlynica. Hej, keby som dnes nemal školu! Aha, už ma mať na záhumní hľadá. Kýva rukou sem — načo? Vari už do školy?‘

Vtom bolo počuť spoza Vetárovie humna hlas:

„Janko, Janko!“

Janko pobral sa s nechuťou k dedine. Nekráčal tak sčerstva ako pred chvíľkou do poľa: domov nemalo ho tak čo ťahať. Naopak, čosi ho volalo nazad k jarčeku. Obzrel sa k nemu ešte raz. Usmial sa mu tam rozkvitnutý tŕň, akoby ho bol mliekom oblial; spod tŕňa vyviera studnička, z nej tečie čistá ako striebro voda, na vode klepoce mlynček; jeho hlas tak vábny ako muzika. Zas tam ďalej oddychuje oráč so svojimi juncami na úvratiach, kochajúc sa pohľadom na brázdu, rovnú sťaby ju bol linonárom natrahoval.^[1] Voly, sivé roháče, ometajú hlavami a spokojne si žviakajú. Janko nemohol sa odtrhnúť od všetkého toho, vôňa jari šírila sa poľom; všetko tak sviatočné ako o Turícach. Zdalo sa mu, že takto ešte nikdy nebolo, alebo že dosiaľ zavretý bol vo väzení, a len dnes dostal sa na slobodu.

,Ach, ako je tu dobre! Celý deň by tu vybol o hlade, o smäde. Ba čo len celý deň! I dva dni, keby sa sňali! Na to všetko pozerať, to je… Ale keď narastiem, pôjdem tiež orať; zastanem si na úvratiach a budem oddychovať ako ten tam. Keby škola bola aspoň pod medzou, ale…‘

Jankovi akoby bolo čosi prsia stislo. Pri prameni cítil sa tak voľne, a tu ho už volajú domov, zavrú ho do školy ako vtáča do klietky; musí tam celý deň presedieť, kým tieto krásy v prírode trvajú; vypustia ho len večer, keď už všetko zapadlo za horu. Pocítil bremä školy. Dosiaľ mal školu za útulok, kde mal ducha svojho obživovať, odkiaľ mohol sa oblokom dívať na chumelicu a počúvať hvizd divého vetra. Dnes mu je škola žalárom, kde vädne telo i duch maličkých.

„Čo sa nepoberáš, Janko? Ešte si ani nejedol, a už treba ti ísť. Deti sa už hrnú popred dom — čože sa nepoberáš?“

Janko neodvetil matke veselo ako včera, ani neposkočil za ňou, ale kráčal ledajako, z nohy na nohu, len aby čím dlhšie mohol hľadieť na tieto krásy jarného rána. Matka šla po svojej práci, nechajúc mu jedlo na stole. Ale on málo jedol — nechutilo mu. Zobral knihy pod pazuchu a bral sa s ťažkým srdcom do školy.

Vychodí z dvora; tu mu čosi zišlo na um. Vráti sa do izby, hľadá v podstolí, a po dlhom chamraní vyloví akýsi zošit — počtový zošit. Pozrie doň a na jednej strane vidí napísané:

Úloha: Jeden hospodár kúpil v jeseni 14 oviec po 5,70 zl. a v jar ich predal po 7,40 zl. Koľko na nich zarobil?

Janko smutno hľadí na ten otáznik, lebo nevidí naň odpovede. Príklady vždy pracúval, keď zo školy prišiel. Ale včera nestačil knižky do podstolia hodiť, už bežal k mlynčeku, ktorý ho väčšmi vábil než zošit na príklady. Dnes ráno príklad mu nezišiel ani na um — na otázku nemá odpovede.

,Dneska sa mi bude zle vodiť — vrátil som sa z cesty,‘ pomyslel si a sadol si za stôl. Neráta na kartičke, ani na tabuľke, ale rovno v zošite; niet času na rozmýšľanie, ani na prepisovanie dočista. A ak bude chyba — ako chce, len nech sa mu dnes dáko prepečie. Inokedy bol za otčenáš so všetkým hotový; dnes mu nič nejde od ruky. Tu sa mu pero zadrhne, tu v kráti robia sa mu chyby; keď chce vedieť, koľko je 4 krát 7, musí si začať: 4 krát 4 je šestnásť, 4 krát 5 je 20, až príde k 4 krát 7 je 28. Tu zas urobí chybu v sčítaní a tu zas — kvaplo mu z pera do zošitu.

To bolo mnoho naraz. Machuľu chcel zliznúť — rozotrela sa mu po celej strane. Čo robiť? Kartu musel vydrapiť a najprv všetko, čo bolo na nej, pekne odpísať a len potom príklad dnešný vyhotoviť. Každú chvíľku pozrel oblokom, či nevidí ešte dakoho do školy. Lecikedy zjavil sa splašený žiak, rezko kráčajúc; potom už len tí čo horší — až ulica zostala pustou.

Janko akoby bol sedel na uhlí. Rátal chytro, ako len mohol; príklad mu veľmi ťažko šiel. I to nebol si istý, či bude dobre, či nepotkol sa dakde v kráti alebo v odčítaní. Zhabol knihy pod pazuchu a vybehol ako šialený z dvora. Neurobil ani dvadsať krokov, keď rozľahli sa ulicou zvuky nábožnej piesne. V škole už spievajú: vyučovanie sa práve započalo. Kráčal už voľnejšie: či tak, či tak, neskoro príde. Škola nezdala sa mu byť žalárom, kde nevinné deti väznia, ale súdom, kde previnilcov trescú. Čože bude nasledovať, keď neskoro vhupne do školy — on, Janko Vetárovie? A ešte keď mu pozrú do zošitu a vidia chyby! A keď začnú sa vypytovať lekciu, a keď nebude môcť ani hnúť! Stratí všetko naraz! Pán učiteľ nebude ho viac chváliť, ale nahnevá sa naň; kamaráti ho vysmejú a predošlá jeho sláva zapadne navždy.

Zastal pred jedným dvorom: rozmýšľal chvíľku a — obrátil sa do dvora. Prešiel humnom a našiel sa na záhumní. Zas sa cítil ako ryba vo vode. Bol v sadoch, za nimi pole a v diaľke modrejú sa hory. Vtáctvo preteká sa v speve; všade, kam oko padne, život, radosť, jar!

,Ach, čo! Poviem, že ma hlava bolela. Dosiaľ som ešte nikdy nezameškal — uveria mi.‘ Knihy vložil pod kabát a bral sa k mlynčeku. Mlynček ešte mlel. Janko vložil knihy pod krík a naprával žliebok. Vtom počuť vrzgot vrát na humne. Strhol sa. Keby to bola mať a zazrela ho tu! Bolo by po radosti, musel by hneď a hneď stúpať s ňou do školy. Taká hanba! Mlynček nechal tak a skryl sa ku knihám za rozvitý tŕň.

,Tu ma už nevidí, a ja predsa sa môžem na mlynček dívať, i na pole, i počúvať vtáčky.‘ No tu mu zas zišlo na um, že ho otec vidí. Hľa, tam v druhom boku orie; pekne počuť jeho hlas, ako pokrikuje za volmi: „K sebe — hejk — sasa!“ Šťastie, že ho ešte nezbadal. Už by bol tu, a ten by ho ešte krajšie doprevadil do školy!

Nechal tak i tŕň; bolo treba pohľadať lepší úkryt. Prešiel medzu raz; ani nechodil, ale plazil sa pomedzi vysokú trávu, od vlaňajška uschnutú. Zmocnila sa ho bázeň a úzkosť, ani nevedel prečo. Keď pod ním zašušťala byľ, zľakol sa, či ho nechytajú; keď sa pohol konárik na šípe, pozrel k dedine, či ho nejdú chytať chlapci, poslaní pánom učiteľom. Nie, nie! Nikde nie je bezpečný, všade ho môžu nájsť, a potom — beda!

Na šťastie zočil tam akúsi jamu. Cez zimu bývali v nej zemiaky. Je čistá, vyschnutá; hlboká je nie, ľahko sa do nej spustiť. Pravda, poľa, ani horu, ani mlynček nebude z nej vidno, ale aspoň bude ukrytý a bude vidieť aspoň jasné nebo, bude cítiť vôňu rozkvitnutej prírody, počuje spev vtáctva. Spustil sa i s knihami do jamy a schúlil sa do klbka, lebo vystrieť sa nemohol.

,Ako je tu dobre! Nemôžem nohy vystrieť, ale v škole ani tak. Či tam počujem škovránky, počujem bzučať včely, alebo vidím takéhoto motýľa?‘

Nad jeho hlavou zatrepotal krídlami pestrý motýľ. V lúčoch slnka farba jeho krídel menila sa, hrala dúhovými farbami. ,Poď sem, poď — ty si môžeš po slobode lietať, môžeš z kveta na kvet sadať a popíjať sladkú šťavu — ako ti je dobre! Nemáš starosti, kde budeš spať, sadneš si pod lístok lopúchový, alebo pod krov nášho parkanu a prenocuješ. Nemučí ťa nik krátom, ani úlohami, ani sa ťa nespýta otec, kde si poletoval celý deň, ani ťa nevyhrešia. Ach… Ty si mi už odletel… nechceš byť s väzňom… Už som sám…‘

Prišlo mu čosi ľúto, táto samota… Prišlo mu, akoby ho boli vyhnali z domu: oči zaliali sa mu slzami…

Sedí Janko, sedí, počúva vtáčky, myseľ jeho lieta ako ten motýľ. Tu myslí o otcovi, o voloch, o brázdach, o mlynčeku, o matke. Tu zas pletie sa mu v hlave nápev akejsi pohrebnej piesne, tu zas úlohy školské, vyratúva, ktoré rieky vtekajú do Severného mora, do Atlantického oceánu. Spomína, čo sa v škole teraz robí, z čoho odpovedajú… ako ho hľadajú… Kedy začne mať pirohy variť, koľko je prikázaní, koľko je štyri krát sedem; začal si krát opakovať… začal čítať od jedného po sto… Všetko, všetko miešalo sa mu v hlave. Zabudol, že je v jame, že je pri mlynčeku, že obišiel školu, zabudol na všetko… i na seba, akoby ho ani na svete nebolo.

Tu akoby ho bolo dačo drglo, hľa, zem pod ním uniká, najprv trochu vpadla, len na piaď alebo dve; hľa, zas vpadla o veľký kus… zas hlbšie… zem tratí sa spod neho, jama sa hĺbi, otvor je vždy vyššie a vyššie, už je omnoho menší, vidieť cezeň len malý kruh neba — ako lopár — ako tanier — už len ako dlaň. Jama je už hlboká, vrchol ťažko dohliadnuť — v nej tma. Dookola nevidno nič, ticho všade, pusto ako v hrobe…

„Jaj, božezachovaj!…“ chcel úžasom vykríknuť, ale slovo ostalo na jazyku, ktorý mu akosi oťažel. Chcel sa k otvoru vydriapať, ale údy boli ako zmeravené. Nemohol nimi ani pohnúť.

„Teda v jame — v Danielovej jame…^[2] Koniec!…“