ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Akási umdlenosť zmocnila sa všetkých údov jeho. Sedel učupený v jame, čakajúc, čo sa bude ďalej robiť. Myšlienky jeho blúdili, nevedel sám, kade; stav akejsi divnej neistoty, akoby sen nastúpil po vzrušení predošlom. Len jedno mu bolo jasné, len to vedel, že je v jame hlboko pochovaný.

„Koniec… koniec! V Danielovej jame!“

Nad jeho hlavou ozval sa slabý šum akoby trepot krídel. Jeho čela dotkol sa slabý vánok. Pozrie hore; divná vec — v hlboký hrob vniklo skadiaľsi svetlo a osvietilo pestrého motýľa, ktorý trepotal ako prvej krídlami.

,Aspoň ty si ma prišiel navštíviť v tejto priepasti — v jame Danielovej! Ty šťastný, ktorý prichádzaš z tých výšin, kde je úslnie, teplo, život, radosť! Nesieš mi akiste dáke heslo, snáď potechu…‘

„Nie veru,“ ozval sa divný, tajomný hlas. „Potechu nenesiem — nie si jej hoden. Neporovnávaj svoj hrob, ktorý si si sám vybral, dobrovoľne vynašiel, ktorému si prednosť dal pred školou — neporovnávaj ho s jamou Danielovou! To by bol zas nový hriech. Daniel bol spravodlivý; radšej volil hrob než hriech, a preto ho anjel boží prikryl svojimi krídlami, aby sa mu nič nestalo. Ale ty si si vyvolil radšej jamu, hriech — ty nie si hoden, abys’ bol vyslobodený. Ty tu musíš zastať. Alebo dobre, ešte je jedna cesta; zavolám tvoju mater semka, aby ťa prišla vytrhnúť zo záhuby; ona by ešte možno mohla ti pomôcť. Chceš, aby som šiel po ňu?“

Jankove líca zapálili sa studom. Ako by jej mohol vyznať svoj dnešný čin?! Bál sa, že by ju to mohlo nahnevať, a ona by všetko vyrozprávala otcovi a učiteľovi. Bol by pred všetkými zahanbený. A ono, ktovie, či je tak zle, ako motýľ vraví; ktovie, či ho nechce najprv nastrašiť a potom sa mu vysmiať? Možno, že jama ako sa vhĺbila, tak zas sa i skráti, a on bez všetkej pomoci bude môcť vystúpiť z nej a vysmiať sa motýľovi. Táto myšlienka dodala mu smelosti i s celou istotou odpovedal:

„Nie, nie! Ona nemusí ani vedieť, kde som ja. Ja by sa pred ňou musel iba hanbiť, a ona by plakala. Otec by tiež všetko zvedel… Nie, nechoď!“

„Nuž keď tak chceš, nech sa stane po vôli každému — ale ty tu zostaneš.“

„Tuná — ja? Tu je zima, prechodí ma celým telom; zas tma, hlad — a mne je clivo.“

„Clivo? Oj, nie! Ešte je nad tebou svetlé koliesko ako dvojgrošník: to je okno, ktorým môžeš hľadieť do božieho neba. Tade ti prichodia zvuky škovránčej piesne i hlas tvojho otca, ako poháňa svoje junce na roli. Tade sa vkrádajú lúče jarného slnca a osvetľujú trochu túto skrýšu. Ale čo potom, keď sa to okno zaprie, keď sa prichlopí kameňom a tu rozloží sa tma ako v hrobe? Čo budeš robiť tu sám, so svojimi zmätenými myšlienkami, strachom a hladom? Tu zhynieš opustený. Mať ti nevloží ruku svoju na hlavu, neopýta sa ťa, čo ti je. Nepríde ani jeden tvoj kamarát, aby ti stisol studenú ruku. Nik nezaplače nad tvojím hrobom, ani nezaspieva nad tvojou truhlou, ani nik neovenčí tvoj ukrytý, neznámy hrob. Tvoji druhovia budú červy, žížaly…“

„Nestraš ma! Nevidíš, že sa celý trasiem?!“ Janko skutočne triasol sa na celom tele, z čela mu rinul studený pot. „Nestraš ma — veď vidíš, že moje položenie je už i tak strašné. Radšej mi povedz, že to všetko len hrozba, že ma chceš prestrašiť, aby som sa potom tým väčšmi radoval, keď sa na slobodu dostanem. Kdeže by aj taký pekný tvor, ako ty, mohol byť poslom tak hrozného osudu?!“

„Prizri sa mi lepšie — potom nepovieš, že…“

Jankove oči rozšírili sa, pozrel na motýľa, a zas akési tajomné svetlo preniklo tmou a osvietilo jamu. Zostrašený privrel oči, krv mu v žilách stydla.

„No, čo sa mi lepšie neprizrieš? Ja, tak pekný tvor — a predo mnou zavieraš oči? Prizri sa mi!“

„Nie, nie! Choď odo mňa; zhas svetlo, zakry sa tmou! Ó, strašný tvore — predsa pravda, ja musím zomrieť!“

„Áno — umrieť, tu — na tomto mieste.“

Hovor utíchol. Janko sa osmelil otvoriť oči — no hneď ich privrel. Pred ním vznášal sa ešte motýľ, a aký strašný! Jeho krídla nehrajú dúhovými farbami; čierne sú ako noc, len ich okraj je jasnožltý akoby obruba na smútočnom rúchu. A jeho hruď! Na nej škľabí sa, ceriac riedke zuby — umrlčia hlava…

„Smrtohlav!“ zaúpel hrôzou Janko.

„Tak ma volajú, ale mali by ma volať smrtonosom. Na ktorý kvet sadnem, hneď uvädne; čoho sa krídlom dotknem, všetko umiera. A ty si už tiež môj, na líci tvojom už moje znamenie.“

„Ja som nie tvoj — ja nechcem zomrieť, ja chcem ešte žiť!“

„To každý tak hovorí. Niet človeka, ktorý by si naozaj žiadal smrť. I ten chorý, čo dňom-nocou volá anjela smrti, predsa uľakne sa, keď pocíti, že jeho túžba sa plní. Ešte raz vztiahne ruku po živote, chce sa ho ulapiť — len teraz chce sa mu opravdivo žiť. Keby smrť mala brať len tých, ktorým sa žiada ísť, nemala by tu na svete žiadnej vôbec práce. Ale smrť sa nikoho neradí.“

„A prečo len mne zomrieť, prečo mne? Či nieto dosť iných, ktorí by si to za zisk pokladali? Prečo prišiel rad práve len na mňa?“

„Príčinu nikomu inému nedávaj, len sebe. Sám si si vina. Či slúchaš rodičov, či sedíš v škole, kam ťa poslali, aby si im pripravil radosť? Kto chce oklamať učiteľa i kamarátov, že bol chorý, že ho hlava bolela? Kto radšej učupil sa sem do jamy a radšej sa v nej krčil, než by bol šiel do školy, medzi seberovných, a tam robil, ako rodičia si žiadajú? Komu sa zdala škola žalárom a táto jama nezdala sa žalárom? Koľko sirôt by na kolenách ďakovalo Bohu, keby mohli ísť do školy, vyučiť sa a dušu tam zošľachťovať; koľko sirôt by bolo blaženými, keby mohli tak bez starosti žiť v rodičovskom dome a mať všetko-všetko, čo sa duši zažiada? Koľko dorastených závidí ti detskú myseľ, ktorá ešte nemá byť dotknutá klamstvom a luhárstvom? Akí by to tí boli šťastní, keby sa im ešte raz vrátila života jar, ktorá tebe teraz kvitla! A tebe to zdá sa byť žalárom? Ty radšej učupíš sa v jame ako poľný zajac, ktorý nemá kde hlavu skloniť, radšej sa budeš potulovať a kryť pred ľuďmi, než aby si predstúpil pred učiteľa a rodičov a vyznal, že práca školská nezdarila sa ti tvojou vlastnou vinou. Ty chceš byť pred ľuďmi pekným, a preto hriech prikrývaš hriechom. Nemáš smelosti povedať: takýto a takýto som, a nie krajší. Keď sa raz detského srdca takáto lož, takéto pokrytectvo dotkne — to nemôže viesť inam, ako do záhuby, či prvej a či neskoršie, ale predsa do istej záhuby! Ty si už v nej — a dosť!“

„Do záhuby!“ zastonal osinetý Janko. „Ach, ja to chcem napraviť, chcem do školy poriadne chodiť, budem všade pravdu hovoriť, vyznám vždy všetko, aký blázon som bol, len ma stadiaľto preč — preč!“

„Už je pozde! Chcel som ísť prvej po tvoju mater — ty si ma zdržal, aby tvoje skutky na svetlo nevyšli. Čo všetko si urobil, len aby si bol krajší, než naozaj si! Teraz je už pozde na spásu stadeto myslieť. I najväčší hriešnik raz za života ľutuje všetky svoje viny a pocíti ľútosť nad nimi, ale to je bieda, že to býva už obyčajne pozde. Tak ani tebe nezišla na um škola, iba teraz, keď je už neskoro. Nuž akýže je lepší žalár: či škola a či táto jama? Ale ja tu nemám už čo hľadať — maj sa dobre!“

„Maj sa dobre, maj sa dobre — horká už moja dobrota!“ skríkol v slzách Janko a hľadel za motýľom, ktorý vždy viac vzďaľoval sa od neho. Istotne musel už dosiahnuť vyšného otvoru, lebo zrazu prikryl sa otvor akousi skalou, dlážkou — a v jame rozložila sa úplná tma.

,Za živa pochovaný, opustený od všetkých! Ostatný tvor boží — veď predsa je i on božím tvorom — opustil ma! Ja hlboko pod zemou sám — iba čierna noc so mnou… Huj, ako chladno je tu, ako mrazí! Jedna kvapka padla mi na krk… Jak hrozné… táto samota!‘

„Nie si sám,“ ozval sa akýsi ostrý, tenký hlas.

„Ach, kto si — ohlás sa mi ešte raz, aby som vedel, že som nie sám.“

„Nie si sám — len si pozri k nohám!“

Akési divné svetlo šiblo k nohám jeho, i zatriasol sa od ľaku. Pri nohách sedela mu ropucha, hľadiac naň svojimi zelenými očima, akoby ho chcela očarovať. Janko chytil sa rukou za ústa, nebol by ich už otvoril za svet. Ropucha rozchechtala sa mu.

„Neboj sa ma; nezakrývaj si dlaňou ústa, daromná robota! Čo ťa aj urečiem, čo ti zuby aj vypršia — čo ti z toho za škoda? Či ti so zubmi zomrieť a či bez zubov — to je jedno.“

„Načo ešte tieto muky? Keď zomrieť, nuž radšej zomrieť, než toto trpieť, od takého ohyzdného tvora!“

Žaba sa mu zas uškľabila.

„Len sa tak nepovyšuj! Ty si na zemi pánom. Keď my vylezieme svoje skrehnuté údy na slnce ohriať, už pribehneš s bičom alebo prútom a biješ nás; dávaš nám znať, že ty si tam pánom. Darmo my kvílime, darmo sa utajíme, mŕtvymi robíme, musíme to životom zaplatiť. Len asi pred týždňom tiež moju dcéru tak deti zabili. Toľko som sa naplakala… Ty si pánom, ale iba tam nad zemou. Tu pod zemou je iná ríša, a tej kráľovnou som ja! Tak vitaj v mojej ríši, v ríši toho ohyzdného tvora! Tu budeš s nami žiť — môže ti byť ešte dobre…“

Janko sa striasol. Zelené oči ropuchy príšerne a s výsmechom hľadeli naň.

„Ach, Bože, ako dobre by bolo v škole sedieť a slúchať!“ vzdychol si zhlboka.

„Vyhoď si to z hlavy! Kto už raz sem došiel, ten už viac do školy nepôjde. Ja ti dám inú radu. Ja som kráľovná tejto ríše a ty buď mojím sluhom. Ja mám taký liek, že keď ti oči potriem, ty zabudneš na školu, na rodičov, na všetko, čo si na zemi videl, a staneš sa — jašterom. No, čože sa tu hádžeš, keď ti dobre chcem? Či chceš, aby ťa premenila v ropuchu? To ti nemôžem urobiť, lebo ropucha som len ja, kráľovná, ale ani takto ťa nemôžem nechať, lebo moji poddaní by ťa hneď zabili. A jašterom ti bude dobre. Budeš slúžiť u mňa, všetci ti budú závidieť — budeš slepým jašterom. Očí ti tu nebude treba — tma tu tma; ta hore ťa nepustím na svetlo, ešte by ťa tvoji kamaráti zabili.“

„Nie, ja nebudem tvojím sluhom — ja ťa nejdem slúchať!“ skríkol vzrušený Janko.

„Uvidíme, inakších sme my už skrotili!“

A otvorila ústa dokorán. Z nich vystúpil belavý plameň, ktorý pálil bledú tvár Jankovu. Chlapec vyskočil — zmeravenosť jeho údov prestala, a celým hrdlom jasne zakričal: „Mamo, nedajte ma!“ Studený pot oblial ho, akoby sa ho už smrť bola dotkla suchou rukou svojou.

„Čo ti je? Kdeže si to?“ ozval sa káravý, ale milý hlas, ktorý Jankovi zdal sa byť anjelským.

Pretieral oči, pretieral. Nechcel im veriť, že to pravda. Snáď to sen, ostatný, čo mu dožičila zasnívať kráľovná podzemnej ríše, aby potom prebudenie bolo tým hroznejšie. No, predsa to nenie sen. Veď jama je zas plytká, ako bola spočiatku; slnce ho zas ohrieva svojimi lúčmi. Pozrie do jamy, ropuchy tam niet — len knihy ležia na hŕbke; medzi nimi zošit s počtovými úlohami.

„Čo ti je, chlapče? Ty si chorý, či rozospatý? Ani čo by ťa bol z hrobu vytiahol. To bude akiste od hladu. Hľadám ťa od samého obeda, a nemôžem ťa nájsť; iba teraz mi zišlo ma um, či pri studničke nebudeš. Čo si to urobil, čos’ nebol v škole?“

„Vy už viete? Ach, mamička moja, toto už nikdy viac neurobím! To je nehodno — toľko som vystál! Pôjdem hneď k pánu učiteľovi a odprosím ho na kolenách.“

„Pána učiteľa nieto doma, ani škola dnes odpoludnia nebola. Pán učiteľ išiel so žiakmi do hory, keď je dnes takýto pekný deň. Teba tiež prišli zavolať, ale nebolo ťa doma. Škoda bolo takú peknú zábavu odospať; deti si tak spievajú v hore, počuješ?“

Z hory zaznel spev, a bolo vidno, ako sa vracia do dediny v radoch všetko žiactvo. Slnce práve zapadalo.

„Šli do hory! Oni sa tam zabavili — a ja?“

Prešiel ho mráz a zas pozrel do jamy, či je ozaj prázdna.

So zvesenou hlavou kráčal domov a s novou chuťou chytil sa do úloh na zajtra.

To bolo prvý, ale i ostatný raz, čo Janko Vetárovie zašiel si poza školu.