ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Vlak zastal. „Paríž, Paríž!“ oznamovali konduktori, keď sme došli do tohto najkrajšieho svetového mesta. Bolo to v septembri 1868. Splnili sa vrelé túžby môjho srdca. Som v cieli cesty, na ktorú som dlhší čas zbieral svoje krvopotné mozole.

Pred utešenou stanicou stojí množstvo fiakrov, omnibusov a kočov, ktoré patria najväčším hotelom; každý koč je označený názvom hotela, ktorému patrí. Pohoniči sa skvejú v odeve zdobenom zlatom. Obecenstvo všetkých národov vstupuje do týchto nádherných kočov a dáva sa rozvážať, kam za dobré uzná. Mnohí z cestujúcich sa však poberajú len tak po svojom; veď, ako viete, do Paríža cestujú i chudobní ľudia. V tejto trme-vrme stál som nepohnute asi hodinu, až sa nával ľudu koľko-toľko zmenšil. Potom som sa i ja o paličke pobral — kam? — sám som nevedel; nuž, za inými. Najmúdrejšie by, pravda, bolo bývalo, keby som si bol sadol do koča a dal sa odviezť do hotela Grand. Lenže remeselník s niekoľkými frankami vo vrecku, a ísť do takého nádherného hotela — to by bol býval naozaj nezmysel!

„Kde je tu nejaký stredný hotel?“ pýtam sa nemecky jedného-druhého.

„Niks dajč,“ dostal som odpoveď.

Hej, myslím si, keby som teraz miesto tej trochy maďarčiny, ktorú som sa ako papagáj v bystrickom podgymnáziu naučil, vedel zatoľko po francúzsky, to by sa mi veru viac zišlo! Už predtým som medzi Rakúšanmi a Nemcami skúsil, že maďarčina je celkom nepotrebná reč pre tých, čo zamýšľajú nazrieť trochu do sveta. Konečne som popadol jedného božieho človeka; bol to policajt, ktorý mi dal v lámanej nemčine adresu najbližšieho stredného hotela, kde sa hovorilo i po nemecky. Šťastlivo som sa ta dostal. Po uplynutí jedného týždňa dostal som prácu; a bol práve zvrchovaný čas, lebo moja kasa už-už mala padnúť pod konkurz.

Mnohý z vás, milí rodáci, bol už iste vo Viedni. A keď sa prvý raz prechádzal po jej uliciach, nevedel sa prenadiviť nad tou nádherou krásnych obchodov, nad rušným životom ulíc a vôbec nad skvelým obrazom veľkomestského života. Ale čože je Viedeň proti Parížu, tomuto novosvetskému Bábelu? To je tak, ako keby sme prirovnali Banskú Bystricu k Viedni.

Paríž leží na peknej rovine pri rieke Seine a má teraz asi 2 milióny obyvateľov. Veľkú časť mesta postavili v ostatných rokoch na zboreniskách starých úzkych ulíc. Okrem 80 námestí (s menšími ich je vyše 100) má teraz Paríž 2000 zväčša širokých a rovných ulíc. Rieka Seina tečie stredom mesta, a to od východu na západ. Oba brehy sú spojené 25 mostami, z ktorých je viacero železných, jeden lanový, ostatné murované. Celé mesto je ohradené silným, temer 5 míľ^[1] dlhým múrom s baštami a šancami. Popri hradbách ide z vnútra mesta kol-dokola železnica, z ktorej vychádzajú bočné cesty, a to tak, že niektoré idú po vysokom moste, iné zas popod zem až do stredu mesta. Železničných staníc je tu 9, všetky vo vnútri mesta. Niektoré sú vzdialené na jednu až jednu a pol hodiny chôdze od kraja mesta. A vôbec, keby človek chcel prejsť pešky krížom cez mesto z jedného konca na druhý, trvalo by mu to bez oddychovania celé štyri hodiny. Za hradbami sú ešte tisíce domov, ktorých obyvatelia dochádzajú do mesta po železnici alebo na dostavníkoch (omnibusoch), prechádzajúcich z jednej časti mesta do druhej.

Hlavné ulice nie sú dláždené kamením, ale sú upravené Mac-Adamovým spôsobom. Spodok ulice je vyložený drveným kamením a vrch je posypaný drobulinkým žltým pieskom. Vyzerá to ako uhladená kolkáreň. Každá ulica je vprostriedku trochu zvýšená, aby dažďová voda mohla dobre stekať do podzemných kanálov, ktoré odvádzajú všetku nečistotu. Po oboch stranách ulice je asfaltový chodník, pre peších chodcov. Je 8 až 10 krokov široký a tiež je naklonený, aby voda z neho dobre stekala. Užšie bočné ulice sú dláždené štvorhrannými kameňmi. Keď neprší, všetky hlavné ulice denne polievajú a zametajú. Ba i keď prší, polievajú ulice preto, aby sa blato ľahšie zmetalo. Na čistenie ulíc majú tu drôtené metly a aj zvláštne stroje, ktoré ťahajú kone. Na polievanie sú zhotovené po oboch stranách ulíc veľké podzemné rúry, do ktorých tlačí vodu para. Na týchto rúrach sú vo vzdialenosti 20 až 30 krokov asi 8 palcov ^[2] veľké železné dvierka. Keď ich robotníci otvoria a priskrutkujú o ne železné trubice s remennými kolenami, majú hotovú striekačku. Tieto prístroje robia dobrú službu, aj keď je požiar. Lenže tu je požiarov málo, a to jednak pre dobrý ohňovzdorný spôsob stavania, jednak pre dobrý hasičský poriadok. Veľké požiare tu nepoznajú; keď vyhorí jedna-dve izby, už je po požiari.

Z premnohých parížskych námestí čo do veľkostí a krásy prvé miesto zaujíma nepochybne námestie Svornosti (Place de la Concorde), obkľúčené zo siedmich strán veľkými nádhernými palácmi; na ôsmej strane je záhrada cisárskeho paláca Tuileries. Na tomto námestí padli hlavy francúzskeho kráľa Ľudovíta XVI. a jeho manželky Márie Antoinetty, ako aj všetkých, ktorých si vyžiadala za obeť Francúzska revolúcia. Preto sa v tom čase volalo námestie aj Revolučným. Uprostred tohto námestia stojí teraz pamätný obelisk, ktorý daroval Mehemed-Ali, egyptský miestokráľ, bývalému kráľovi Ľudovítovi Filipovi. Z Egypta ho previezli do Paríža roku 1831. Obelisk je štvorhranný stĺp vytesaný z jedného kusa kameňa. Je 13 stôp ^[3] vysoký, pri spodku dve a pol siahy hrubý; pri vrchu je tenší a po bokoch je zdobený všelijakými figúrami a staroegyptským písmom. Váži 5000 centov. Okrem tohto obelisku zdobia námestie dva veľké studne uliate zo spieže a 8 mramorových sôch, ktoré predstavujú väčšie mestá Francúzska. Celé námestie, dlhé asi 500 a široké 200 krokov, je zbité ako stôl, lampa pri lampe, a ľudí je na ňom ako mravcov. — Vendomské námestie (Place de Vendome) má naprostriedku chýrečný 22½ siahy vysoký a v priemere dve siahy hrubý stĺp, ktorý dal postaviť Napoleon I. na pamiatku svojich víťazstiev z ukoristených kanónov. Navrchu na podstavci ohradenom zábradlím stojí v dvojnásobnej životnej veľkosti Napoleonova socha. Točitými železnými schodmi dá sa vystúpiť až nahor. Na pomníku sú vyobrazené početné bitky, v ktorých Napoleon zvíťazil. Je ich veľa. Ale čo by tak Parížania povedali, keby im tam niekto napísal: „Moskva 1812.“ To by, pravda, celý pomník pošpatilo. Na oslavu Napoleona I. je pomenovaná aj krásna Víťazná brána (Arc de Triomphe) na Carusselskom námestí (Place du Carussel), ktorú dal postaviť tiež Napoleon I. roku 1806. Aj na túto stavbu, vysokú 24 siah, možno pohodlne vystúpiť. Odtiaľto je krásny výhľad na rovné, stromami vysadené ulice. Ale beda cudzincovi, ak zabudol, odkiaľ prišiel. Dosť sa veru nabiedi, kým niekoho nájde, kto ho odprevadí domov; nie je to, pravda, nikdy zadarmo.

Zvláštnej krásy dodávajú Parížu takzvané bulváre. Sú to široké, v štyroch radoch stromami vysadené ulice, ktoré boli pôvodne založené na mieste roznosených hradieb starého mesta. Užšie ulice, ktoré majú len dva rady stromov, volajú sa avenue. Na týchto uliciach sú najkrajšie domy, podobné palácom, a najkrajšie obchody. Aj život je tu najrušnejší, keďže behá po nich denne 80 omnibusov, mnoho fiakrov a súkromných kočov.

Na prvom mieste je Taliansky bulvár, ktorý je strediskom spoločenského života parížskeho. Preto sú tam najelegantnejšie kaviarne. Sevastopolský bulvár, spomedzi všetkých najnovší, je asi 70 krokov široký a na ¾ hodiny chôdze dlhý. Založený bol pred 12 rokmi na pamiatku dobytia pevnosti Sevastopol. Kapucínsky bulvár má najväčší, päťposchodový hotel (Hôtel Grand) so 400 izbami pre pocestných. Okrem krásnych dvorán a iných miestností je tu i novovystavené veľké divadlo pre spevohru (Nouvel Opéra). Najdlhší bulvár je bulvár princa Eugénia, ktorý je dlhý na hodinu cesty pre pešiaka. Zvláštnu pozornosť si zasluhuje Rivolská ulica, ktorej paláce majú podlubia, kde je obchod pri obchode s najdrahším tovarom z celého sveta. Preto je tu aj všade taká nádhera; koč sa tisne za kočom, pohoniči sú zdobení zlatom a štverne vybíjané striebrom. Kto by chcel v tomto veľkom stisku prebehnúť cez ulicu na druhú stranu, musí sa dobre poobzerať, aby sa nedostal pod kone. Vo všetkých týchto prepychových uliciach sú vonku veľké zrkadlá, aby sa chodec mohol kedykoľvek poobzerať, či dobre vyzerá a či mu netrčí lakeť z rukáva. Mnohé z hlavných ulíc sú spojené priechodmi — pasážami, t. j. chodbami, ktoré vedú celým radom domov a vyúsťujú do inej ulice. Sú pokryté sklom a po oboch stranách majú nádherné obchody.

Katolíckych kostolov spojených s farami je v Paríži vyše 70. Evanjelických, obojeho vyznania, je 6. Staroverci, čiže pravoslávni, majú tu tiež svoj krásny kostol a židia svoje synagogy. Na prvom mieste je chrám Nôtre-Dame vystavený v gotickom slohu, s dvoma tupými vežami. Tento kostol má aj najväčší zvon na celom svete. Podľa môjho zmerania má v priemere 9 ½ stopy, vysoký je dve siahy a hrubý desať palcov. Jeho váha sa udáva na 250 centov. Pri zvonení sa zvon nehýbe, len srdce rozháňajú zboka nabok. Chrám sv. Magdalény, dokončený r. 1842, nemá vôbec veže, ale dookola má nádherné korintské stĺpy. Chrám sv. Genovévy, stavaný v podobe kríža, vprostriedku s vysokou kopulou, bol za prvej francúzskej revolúcie venovaný pamiatke mužov, ktorí sa zaslúžili o vlasť. Preto ho aj nazvali Panteón. Avšak cisár Napoleon I. ho odovzdal nazad pre potreby cirkvi. Chrám sv. Trojice je významný ani nie tak pre veľkosť, ako pre vnútornú krásu; známy je aj tým, že má najhlasnejšie hodiny v celom meste. Keď bijú, v susedstve sa všetko trasie. Chrám paláca Invalidov je vnútri ozdobený zástavami, ktoré cisár Napoleon I. ukoristil nepriateľom v bitkách. Uprostred tohoto chrámu je krypta vykresaná z bieleho mramoru na spôsob studne. Zrub okolo nej je tiež z bieleho mramoru. Na spodku krypty leží v sarkofágu, zhotovenom z červeného mramoru, mŕtve telo Napoleona. Pravoslávny kostol je v ulici Daru; nie je veľký, ale vyniká nádherou. Má vysokú kopulu s pozláteným vrcholom. Na bokoch má dve vežičky s pozlátenými strechami a vnútro je tiež skoro celé pozlátené. Vo všetkých parížskych kostoloch sa v zime kúri, a to podzemnými pecami, z ktorých teplota potom preniká cez mreže nahor.

Medzi verejnými budovami vynikajú dve rezidencie, a to Tuileries a Louvre. Pri prvom je krásna záhrada, zdobená rozličnými sochami a studňami; v jednej z nich vystrekuje voda 16 siah vysoko. Druhý palác, Louvre, má najpovestnejšiu zbierku obrazov od najslávnejších maliarov sveta. Parížska radnica má taký krásny vnútrajšok, že prevyšuje ním i cisárske paláce. Z verejných budov vyniká spomenuté už divadlo Opéra, ešte celkom nedohotovené; zvonku je zdobené rezbárskymi a inými ozdobami. Vstupenky sú primeranej ceny; najlacnejšie miesto stojí 2 franky, čo je asi našich 80 grajciarov.^[4] Pre každodenný život najdôležitejšou budovou je tržnica, postavená na ulici Rivoli, na mieste, kde zbúrali asi 600 starých domov. Toto ohromné budovisko, asi 200 krokov široké a na pol hodiny chôdze dlhé, je vystavené zo železa a pokryté plechom a sklom, aby svetlo mohlo prenikať na všetky strany. Popod budovu vedie na čiastky podelená pivnica, v ktorej predavači cez noc uchovávajú svoje veci. I vnútri je budova podelená na rozličné časti; v jednej predávajú divú zverinu, v inej ryby, inde zase maslo, múku, zeleninu a vôbec všetky potravné články, zohnané sem zo všetkých častí sveta. Mali by ste vidieť ten ohromný huk a stisk, tú vravu kupujúcich a predávajúcich! To sa musí len vidieť; to sa ani opísať nedá. Spomenúť treba ešte dom pre mŕtvych, postavený neďaleko chrámu Nôtre-Dame. V jednej sále tohoto domu bývajú vyložení všetci mŕtvi, ktorí prišli o život na uliciach nešťastnou náhodou alebo náhle umreli a nemali pri sebe nijaké písmo, z ktorého by sa mohlo určiť ich meno a stav. Každý má možnosť vojsť dnu a prezrieť si mŕtvoly, a ak by tam našiel známeho, je povinný oznámiť to príslušnej vrchnosti. Z budovy, kde bola r. 1867 svetová výstava, už nič nevidieť; toto miesto je celkom holé, ako pred výstavou.

Z verejných záhrad je najnavštevovanejšia už spomínaná záhrada v susedstve Tuileries. Z hľadiska prírodných vied prvé miesto patrí botanickej záhrade, dlhej 333 siah a 200 siah širokej. Tu môžeme obdivovať nielen rastliny z celého sveta, ale aj živočíchy, zbierky kovov a vôbec všetky predmety, ktoré majú nejaký súvis s prírodnými vedami. V tejto záhrade je aj budova, kde sú denne pre každého prístupné bezplatné verejné prednášky zo všetkých odvetví prírodných vied. Nie div potom, že v tomto meste sa môže znamenite šíriť a dvíhať vzdelanosť ľudu.

Jedného novembrového dňa roku 1868 oznamovali plagáty v Paríži, že bude akási cirkevno-politická slávnosť. „Musíš ju vidieť!“ povedal som si. Urobil som si „fajront“. Ráno pred deviatou stál som už na námestí pred chýrnymi Tuileriami. Bol tu zhromaždený nesčíselný počet ľudstva. Vojsko vo skvelých rovnošatách tvorilo od vchodu paláca dlhý špalier. Z uličných oblokov nádherných okolitých palácov viala zástava pri zástave. Hudba hrala. O desiatej zahrmeli z niektorých pevností výstrely z diel. Nastalo hrobové ticho. Vojsko vzdalo poctu a z Tuileries vybehol krásny štvorzáprahový koč a v ňom sedel — Napoleon III., „z božej milosti“ „slávny“ cisár Francúzov s pobočníkom. Hudba zahrala hymnu. Vojenské zástavy sa korili.

„Vive l´empereur!“ volal nadšene ľud. Potom nasledoval druhý koč, tretí, štvrtý atď. Mužskí dvíhali klobúky, ženy povievali bielymi ručníkmi. V poslednejších kočoch boli vysokí úradníci v krásnych, zlatom zdobených rovnošatách; medzi nimi boli i takí, čo mali „pasiu“ — „rozmliažďovať“ a „k stene pritláčať“ — „buričov“. Takúto úctu, takúto vernosť a oddanosť, myslím si, požíva máloktorý panovník sveta od svojho ľudu! Toto je iste najšťastnejší človek a vladár na božom svete! A keď k tomu uvážime, že rád sa dal volať „imperátorom Európy“, prídeme k presvedčeniu, že niet tej moci, ktorá by ho, velikáša, mohla zohnúť.

Aký ohromný rozdiel je na tomto svete medzi človekom a človekom, myslel som si. Ten rozkazuje Európe, jemu sa koria všetci mocnári, má slávu, česť, oplýva bohatstvom, a o teba, chudobný remeselník, nik sa neobzrie, či máš dajaký frank vo vrecku, či si dnes jedol kus suchého chleba, či máš kde hlavu skloniť, alebo ak ťa tu prikvačí smrť, či ťa bude mať kto pochovať. A vo svojej mladistvej fantázii pýtal som sa sám seba: Prečo ty nie si aspoň dajakým veľmožom? A kto by takúto „skromnú“ žiadosť mohol vyčítať dvadsaťdvaročnému šuhajovi? Či neviete, že mladosť — pochabosť?

*

Teraz sa aspoň stručne zmienim o remeselníckych prácach v Paríži. Už samo budovanie domov je odlišné od našich spôsobov. Surovinu majú na stavbu dobrú, suchú a vápenné kamene sú také mäkké, že sa dajú podľa potreby pohodlne prepíliť na menšie kusy. Vo všetkých hlavných uliciach stojí predný múr domu až po prvé poschodie na mohutných vysokých železných stĺpoch, medzi ktorými sú dvere a výklady nádherných obchodov. Len keď je dom vystavaný a pokrytý, až potom sa jeho steny zarovnávajú, rímsy kelujú a na rohoch a iných vypuklých miestach budovy sa vytesávajú všelijaké figúry a ozdoby. V takýchto prednejších domoch nikde nevidieť obyčajné sklepenie; miesto neho sa popreťahujú od múru po múr silné železné traverzy; miesto medzi nimi je vyplnené tehlami. Keď sa všetko náležite ovakuje, vyzerá to ako obyčajný štukator.

Jednotlivé remeslá do počtu robotníkov a akosti výrobkov sú v Paríži neobyčajne rozvité. Tak krajčírskych podnikov a závodov zhotovujúcich iné časti odevu je do 24 000, v ktorých pracuje do 80 000 tovarišov a iných ženských pomocných síl. Tovariši sú obyčajne zjednaní na prácu na hodiny. Za hodinu dostávajú 16 až 24 grajciarov našich peňazí, takže usilovnejší tovariš môže si za deň zarobiť dva až tri rakúske zlaté. Majstrova práca alebo práca jeho námestníka spočíva v tom, že píše, kedy tovariš príde ráno do roboty a kedy večer odíde. Tak tovariš môže kedykoľvek odísť z dielne a neutrpí škodu ani on, ani majster. Výplata je každých 14 dní, tak ako je to u nás u banských robotníkov. Po výplate sa poschodia najmä neženatí „bratia z mokrej štvrte“ a nejdú skôr do roboty, kým plat neprepijú. Niektorých remeselníkov prijímajú i na stálu prácu; tí zarobia 3 až 5 frankov na deň. Je to, pravda, menší plat, ako majú tovariši, ktorí pracujú na hodinu, ale zato nemožno ich tak ľahko z roboty prepustiť.

A ešte niečo o stolárskom remesle. Stolári potrebujú zväčša iba drahocenné drevá, najmä palisandrové, mahagónové, tigrové, ružové atď. Ale aj dubové drevo slúži na výrobu vkusných a vzácnych výrobkov ozdobného stolárstva a spracúva sa pre poprednejšie domy. Pre stavebníctvo a pre stolárske výrobky určené pre ľud používajú sa obyčajnejšie druhy dreva, ako orechové, hruškové, jaseňové atď., alebo i drevá mäkké.

Okrem remeselníckych pomocníkov zasluhujú zmienku ešte aj nájomní robotníci, takzvaný parížsky proletariát, ktorý žije iba zo dňa na deň. Títo robotníci, ak nemajú niekoľko dní prácu, schádzajú sa v tisícoch na verejných miestach a vyhrážajú sa najvyšším úradom, vláde, ba aj samému cisárovi, aby im zaopatrili robotu, lebo inak že bude zle. Tak dal cisár Napoleon kvôli týmto ľuďom zrúcať celé časti starobylého mesta a znova ich dal ešte krajšie vystavať, aby robotníkom zabezpečil trvalý zárobok a tým ich odviedol od myšlienky na revolúciu, ktorou sa v podobných prípadoch vyhrážali.

Cudzincovi však padne najmä do očí to, že títo remeselníci a nádenníci nemajú ani piatku ani sviatku, a to platí o všetkých obyvateľoch Paríža. Mňa, ktorý som prišiel z našich krajov, prekvapilo, keď som videl murárov a tesárov, ako v nedeľu pracujú na stavbe domov, ako voziari vozia piesok a kamenie a ako kováči vo svojich dielňach veselo kujú, stolári hobľujú atď. Tak podľa vonkajšieho vzhľadu mesta by nik nepovedal, že je nedeľa alebo nejaký výročitý sviatok. Takéto boli i moje posledné Vianoce. A keď po našich mestách a dedinách vládla vianočná tichosť, vtedy som v Paríži videl na uliciach práce tesárske, staviteľské a stavebné. V obchodoch sa predávalo ako vo všedný deň. Niekomu z mojich rodákov sa toto bude zdať nepravdepodobné, ba až nepochopiteľné, ale tak to je, a každý, kto navštívi tento novosvetský Bábel, prisvedčí mojim slovám.

Ešte niečo o ľuďoch a mravoch Paríža, nakoľko som ich, pravda, mohol sám postrehnúť. Predovšetkým musím vyzdvihnúť, že celý francúzsky národ má istú hrdosť, s ktorou každý jednotlivec miluje rovnako svoj národ. V tomto ohľade Francúzom všetka česť! Sem poďte, slovenskí odrodilci, aby ste videli, čo znamená milovať svoj národ! Preto Francúz nemôže ani pochopiť, že sa niekto môže zrieknuť svojej krvi, svojej národnosti. A z tejto národnej hrdosti vyplýva aj francúzska etiketa, vychýrená po celom svete. Ňou dáva Francúz každému človekovi milým, nenúteným spôsobom príslušnú úctu. Každý človek, od najvyššieho hodnostára, ktorý má zlatom vyšívaný odev, až po ostatného nádenníka v roztrhaných šatách, aj keby nemal na čižmách ani podošvu alebo opätok, v rozhovore druh druha oslovuje „monsieur“ — pán. A to nielen na začiatku reči, ale aspoň za každým piatym slovom. Predavačky na trhu oslovujú „madame“ — moja pani. Najmenšiu posluhu, čo akú maličkosť, treba odmeniť hlasným „merci“ — ďakujem. Alebo keď niekoho požiadate hoci len o malichernú službičku, napríklad o pripálenie cigarety, treba ju spojiť so slovami: „s’il vous plait“ — ak sa vám páči. Kto by na tieto zdvorilosti nedbal, pokladali by ho za „lourdauda“ — grobiana.

Ale k tejto vonkajšej zdvorilosti sa neviaže nijaký mravný cit. Nakoľko som mohol vypozorovať v kruhoch, v ktorých som mal možnosť pohybovať sa, najmä v nižších, vládne tam mravný úpadok. Vo vyšších vrstvách to iste tiež nebude lepšie. Cudzinec tu má naozaj možnosť vidieť všetky možné zhovädilosti, nad ktorými každý, čo len trochu citlivejší človek musí ustrnúť. Uvediem tu ako príklad iba tanec rozšírený medzi najnižšími vrstvami. Myslíte si, že je to tanec, ktorý je u nás známy pod menom francúzsky? Horkýže! Chlapi sa váľajú po zemi, prevracajú košúty, a tí miernejší skáču, akoby boli besné huby pojedli. Ženy, tie vyskakujú tak vysoko, že im sukne lietajú až ponad hlavu a v tomto divom skákaní dvíhajú nohy tanečníkovi až pod nos. A kto najdivšie skáče, ten najkrajšie tancuje. Toto je ten obľúbený tanec „kankan“, v ktorom majú záľubu i vyššie vrstvy, keď sú vo svojej uzavretej spoločnosti. Tance a bály trvajú stále, i cez pôst. Ale na posledné fašiangy býva na uliciach mesta takzvaná mäsiarska slávnosť. Ulice sú preplnené ľuďmi, zovšadiaľ sa ozýva muzika, i z oblokov. My zvedavo očakávame, čo to bude. Zrazu vidíme prichádzať velikánsky maškarný sprievod, medzi ním viac hudobných sborov, za nimi na nízkom voze, ozdobenom zlatými kolesami, kvetinami a stužkami, viezli ako sneh bieleho fašiangového vola. Na túto príležitosť vyberú najväčšieho vola v krajine; tohoročný „macko“ vážil 1468 kilogramov. Inak je až hrôza čo len letmo poukázať na tie hrozné necudnosti a vystrájania v opilstve! Že je tu ohrozený človek i jeho majetok, to ani nemusím pripomínať.

Ale nesmiem zabudnúť ani na naše švárne rodáčky, ktoré sa zaujímajú o módu. Hniezdom všetkej módy je Paríž. Z tohto mesta sa móda potom šíri do celého sveta ako nákazlivá choroba. Ale prosím za prepáčenie, keď poviem, že na ňu trpí najviac pekné pohlavie, a to nielen v Paríži, ale všade na Zemi. Za môjho pobytu v Paríži páni nosili cylindre; panie mávali vzadu na hlave z cudzích vlasov upletené stračie hniezdo (chignon) a klobúčik, malilinký cylindrík. Vzadu na šatách mali frakové krídla a na sebe mali navešané všakové „cafranky“. Pomyslel som si, s prepáčením: bolo by to pre naše ženičky postaviť takúto nastrojenú parížsku dámu do konopí! Pred tou by veru mali vrabce rešpekt! A keď sa má do módy zaviesť niečo nového, oblečú mladých, pekných ľudí, ktorých najali za peniaze, do týchto „cafrankov“, a tí sa túlajú po najdôležitejších uliciach mesta a tak oboznamujú ľudí s novou módou. Pracujúci ľud však veľa o módu nedbá; nosí, čo práve má.

Týždeň za týždňom uteká, v remesle robím pokroky. Usilujem sa, ale čoraz menej prichodím ku grošu. Celý zárobok som bol prinútený stroviť a často som musel celé dni pracovať o suchom chlebe. Takýmto „skúsenostiam“ chcel som urobiť koniec a rozhodol som sa odcestovať. No nemal som na cestu. Počkaj, reku, pokúsim sa, či mám kredit. Píšem do Merana bývalému majstrovi: „Pane, ak chcete, aby som prišiel k vám do práce, pošlite mi bezodkladne päť napoleondorov.“ Neminul týždeň, a bol tu list so žiadanou sumou (bolo to asi našich 50 zlatých) a pozvanie do práce. Vidno, že verné a statočné správanie má cenu i v cudzine.

A tak 10. februára 1869 odcestoval som ako „chlap pri groši“ z Paríža a spiatočnú cestu konal som nie cez nemecké krajiny, ale obrátil som sa na Švajčiarsko a precestoval som túto domovinu slobody cez Bazilej, Zürich, Sankt Gallen, i prišiel som do Innsbrucku, kde som si poobzeral historickú Martinovu stenu, ktorá je asi na tri hodiny cesty vyše Innsbrucku. Tu sa bol kedysi cisár Maxmilián na hone za kozorožcami zatáral a jeho životu hrozilo veľké nebezpečenstvo. Šťastlivo som prišiel do Merana, aby som si odrobil svoje „skúsenosti“.

Pobyt v Paríži budem považovať za najkrajšie dni svojho života, i keď som spočiatku musel prekonávať veľké ťažkosti a bojovať s nimi. Keď som totiž prišiel do Paríža, nevedel som ani slovíčka po francúzsky a bol som nútený dohovárať sa ako nemý pomocou prstov. A aj neskoršie, keď som už ako-tak ovládal reč, bol som odkázaný sám na seba. Pri tom všetkom však opakujem ešte raz, že môj pobyt v Paríži mi zostane v čerstvej pamäti celý život. Bolo mi dopriane to, čo je umožnené sotva jednému z tisícov mojich rodákov: vidieť, ako ďaleko pokročil už vybrúsený ľudský rozum, ale na druhej strane aj to, ako môže človek mravne upadnúť.