ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

„Čím hrniec navrie, tým i páchne,“ hovorí naše porekadlo. Vo mne mrela túžba vidieť šíry boží svet; bol som už i cestovaním napáchnutý, a preto som v svojom milom Tirolsku premýšľal, ako by som čím skôr mohol navštíviť juhovýchodné kraje Európy. Vôľa bola, chýbali — peniaze, jedna z najhlavnejších podmienok pre nástup cesty. Bol som obdarený stálym zdravím, robotu som mal v Merane stálu, platený som bol od kusa dobre; a predsa ma to neodolateľne ťahalo do sveta. I drhol som v pravom slova zmysle v dielni, škrváčil, aby som len najskôr mohol čo najviac zarobiť a odložiť. Za pol druha roka mal som už usporenú peknú sumičku. Deň odchodu som si určil na 25. august 1870. Pretože teraz som už tretí raz robil v Merane, bol som tu i v okolí taký známy ako starý groš. Preto som nemohol len tak s „daj boh šťastia, buďte zdraví“ odcestovať. V Merane som bol členom ohňohasičského spolku, ako luterán som bol členom i katolíckeho tovarišského spolku a konečne členom zárobkovo-robotníckeho spolku. Slušnosť vyžadovala, aby som sa všade ako poriadny člen odobral.

Lúčenie, najmä v poslednom spolku, bolo veľmi dojímavé. Predseda zvolal valné zhromaždenie a držal primerane dlhú reč.

Poďakoval som sa za túto preukázanú česť, i prial som spolku mnoho zdaru. Členovia ma vyprevadili pod spolkovou zástavou až na stanicu. „Zbohom!“ — privolali sme si vzájomne a vlak rušal v južné strany.

Sme v Triente. Toto mesto leží v južnom Tirolsku, v krásnom vrchovitom kraji. Po kopcoch sa rozprestierajú vinice, z ktorých sa na nás usmievajú utešené letohrádky. Zvláštnu spomienku si zasluhuje katedrálny chrám, nachádzajúci sa na Piazza grande (Veľkom námestí). Pred týmto veľkolepým chrámom je krásna veľká studňa, vystavená z červeného mramoru, ktorá strieka dovysoka vodu z „vodných paneniek“. Na vrchu studne stojí pohanský boh vôd Neptún s veľkými trojzubými vidlami v ruke. Mesto má asi 18 000 obyvateľov, ktorí patria vo veľkej väčšine k talianskej národnosti a kukajú viac na juh ako na sever. A či viete prečo? Na juhu je — „Unita Italia!“

Prešli sme cez Rovereto do Benátok. Poobzeral som si čiastočne mestá Veronu, Vicenzu a Páduu. Utešenou krajinou sú vám tieto Benátky! Nie div, keď táto večne mladá krajinka sa pokladala za skvelú perlu na korune Habsburgov.^[5] Hej, ale drahá to bola perla! Požadovala tisíce a tisíce ľudských životov. A predsa prišlo to, čo prísť malo, že ju Rakúsko i pri svojich víťazstvách roku 1866 stratilo. Komasáciu národov nie sú schopné prekaziť ani milióny, ani najlepšie a najpočetnejšie zbroje!

Dňa 4. septembra 1870 bol v Benátkach utešený večer. Na krásnom námestí sv. Marka, ktoré čo do veľkosti môžem prirovnať parížskemu Place de la Concorde, prechádza sa množstvo ľudu rozličného stavu, veku a zamestnania. Taliani podľa prirodzenej povahy štebocú ako švitorné lastovičky. Väčšina prechádzajúceho sa zástupu patrila k vyšším triedam, lebo robotný ľud o tomto čase nevychádza, aby sa zabavil, lež je si vo svojich komôrkach obľúbenú polentu. Veď ani v rajskom Taliansku bez práce nemávajú koláče! Medzi týmto množstvom panstva prechodil som sa i ja — slovenský remeselnícky „vandrovník“. Nuž a prečo by som i nie? Veď som i ja pánom! Či ten, kto sa o svojom groši pustí na dakoľkosto míľ dlhú cestu, nie je tiež pánom?

O čom sa títo ľudia rozprávali, neviem, lebo som vtedy ešte taliansky nerozumel. Pred jednou skvelou kaviarňou sedela väčšia spoločnosť mešťanov a vojenských hodnostárov s novinami v rukách pri ostrej debate, z ktorej som rozumel len slová: Napoleon, Bismarck, Wilhelm, Moltke, Sedan, Mac-Mahon. Koho chce pánboh potrestať, tomu dá planého suseda. Takýmito neveľmi dobrými susedmi boli aj Napoleon a Wilhelm a práve v tom čase sa skusovali, kto je mocnejší; no veď keby sa len sami boli pasovali, ale ľud, ten nevinný ľud bol vedený na jatku, aby krvácal, ale za čo — to nevedel.

Na druhý deň ráno podarilo sa mi v istej kaviarni nájsť nemecké noviny, kde bolo hrubými písmenami vytlačené asi toto: Wilhelm telegrafuje svojej Auguste, že dnes (2. septembra) poddal sa Napoleon s 80 000 vojakmi pod velením Mac-Mahona pri Sedane Wilhelmovi, že zložil k jeho nohám zbraň a že sa bude zdržovať na zámku Wilhelmshöhe!

Ach, ach! To vojsko, ktoré roku 1866 mohli byť francúzskemu vojsku „na fruštik“, porazilo „imperátora Európy“. Ako rýchle padla kosa na kameň. Ach, aký som dnes šťastlivý, že nie som francúzskym cisárom!