ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Cesta do Palestíny

„Hoci sa Šustekovi v Merane vodilo dobre — mal tu stálu a dobre platenú prácu —, predsa ho to „neodolateľne ťahalo do sveta“. Jeho prvým cieľom boli juhovýchodné kraje Európy. Za pol druha roka mal už našetrené toľko, že mohol pomýšľať na cestu. Tak sa teda 25. augusta 1870 rozlúčil so všetkými známymi a členovia robotníckeho spolku vyprevadili ho „pod spolkovou zástavou“ až na stanicu.

Jeho cesta viedla cez Trient (Trident), ktorý vtedy patril ešte Tirolsku, Rovereto, Veronu, Vicenzu a Páduu do Benátok. Odtiaľ sa previezol zadarmo ako vandrovný remeselník do Terstu a 10. septembra 1870 nastúpil šesťdňovú cestu po mori do Carihradu.

Prvou Šustekovou starosťou bolo nájsť si v Carihrade prácu. Lež robotu nenašiel. Rozhodol sa teda, že sa prevezie cez Čierne more do Odesy. Avšak na loď ho nechceli vziať, lebo nemal povolenie na cestu do Ruska. Pomýšľal teda na cestu do Srbska.

Ale karta sa zvrtla. Dozvedel sa, že neďaleko Carihradu stavajú železnicu, kde dostal prácu ako tesár. Za štyri mesiace nasporil si toľko, že 5. januára 1871 mohol nastúpiť na loď a po prežití veľkej búrky na mori vystupuje 11. januára na africký breh v Alexandrii.

V Egypte sa dlho nezdržuje. Prezrie si gizežské pyramídy a potom odchádza cez Izmailiju a Suezský prieplav do Port Saidu. 28. januára nastupuje na loď, ktorá ho odváža do Palestíny; na druhý deň pristáva v Jaffe, odkiaľ putuje do Jeruzalema a potom do Betlehema.

Poznatky, ktoré Šustek podáva z týchto oblastí, sú, bohužiaľ, neraz nesprávne. Často je vo svojich súdoch veľmi jednostranný; chýba mu hlbšia znalosť prostredia a politicko-hospodárskych pomerov. Preto je ochotný jednotlivé prípady zovšeobecňovať, pravda, chybne. Tak egyptskí dedinský ľud mu je „hlúpy a nemravný“, Arabi sú „lenivý národ“, ktorý sa musí od Európanov ešte mnohému učiť, beduíni sú iba „zbojníci“, ktorí zbíjajú pokojamilovných pútnikov a pod. Tieto jeho všeobecné a povrchné súdy vyplývajú z toho, že Šustek neuplatňuje na spoločenské javy triedne hľadisko, ktoré iba podvedome cítil, avšak náležite si ho neujasnil. Preto nemohol hlbšie poznať ani príčiny, prečo boli tí ľudia takí, akých ich on videl.

Šustek sa zdržal v Palestíne iba štrnásť dní. Keďže tu nemal výhľady na prácu, rozhodol sa vrátiť do Európy. Keď už čakal v Jaffe na parník, našiel nečakane robotu; zárobok mu umožňuje ďalšiu cestu do Sýrie, kde sa na dlhší čas usadzuje v Bejrute.

Zážitky z cesty z Terstu do Palestíny podal Šustek v ucelenom opise, ktorý bol najsamprv uverejnený v Lichardovom Obzore (roč. X, 1872 a roč. XI, 1873). Roku 1874 vydáva Matica slovenská tento Šustekov cestopis ako prvú podielovú knihu pod názvom „Cesta ces Turecko a Egypt do Svätej Zeme“. Predhovor k tejto knižočke napísal sám Andrej Kmeť; zdôrazňuje v ňom význam cestopisov a poukazuje na to, aký osoh majú z nich čitatelia.

Vydanie Šustekovho cestopisu nezostalo u nás nepovšimnuté. Našli sa, pravda, i takí, čo zazlievali Matici slovenskej to, že vydala knihu, ktorú napísal len obyčajný stolár. No mienka statočných Slovákov, ktorí v každom slovenskom tlačenom slove videli zbraň proti postupujúcej maďarizácii, bola iná. Ešte po dvanástich rokoch od vydania Šustekovej knihy píše o nej veľmi priaznivo Bysterský v časopise Dom a škola (čís. 4, roč. II, 1866).“

(…)

Štefan Veselý