ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Bolo to práve na Jozefa roku 1872, keď som opustil na ruskej lodi Nona mesto Jaffu. Pretože tento parník musel pre nadmieru rozbúrené more dlhší čas čakať na lepšie poveternostné podmienky, nazhromaždilo sa premnoho pocestných, ktorí sa chceli ním dostať do Bejrutu v Sýrii. Na lodi boli ľudia najrozličnejších národov; najviac však bolo Arabov. Bola to veru veľmi nemilá plavba; trvala dva dni a dve noci. Veď som nemal turáky, aby som si mohol zaistiť pohodlné, oddelené miesto. Najviac ma však mrzelo, že za tejto cesty sa mi rozbila cestovná sklenica, ktorú som si bol kúpil ešte v Merane za 2 zl. a ktorá ma potom sprevádzala všade na mojich cestách v troch častiach sveta. Nedivte sa, milí rodáci, keď aj takúto maličkosť spomínam. Veď iste sami z vlastnej skúsenosti viete, ako si človek obľúbi aj chatrný predmet, napríklad vreckový nožík, ktorý dlho používal a ktorý mu pripomína rozličné príhody z jeho života.

Ale táto nehoda nebola jediná. Druhá noc bola hodne chladná, a ja, aby som ušiel smradu, uložil som sa na palube v blízkosti parostroja, kde od peci zavieval trochu teplejší vzduch. Kým som driemal, obsluhovači parostroja rozliali na palube čierny olej, ktorým mastievajú stroj, a môj kabát mi celkom zašpinili, takže som vyzeral ako naozajstný kolomažník. Keď som sa prebudil a zazrel svoj skazený oblek, začal som ho na všetky strany bedlivejšie prezerať a ohmatávať. Pritom som na svoje nemalé prestrašenie zbadal, že mi v spánku daktorý zlodejský Arab ukradol z vrecka všetky moje peniaze. Nebolo ich, pravda, mnoho, asi 14 zlatých. Nuž ale zostať na šírom mori, v úplne cudzom svete, bez groša na holej dlani, to je predsa len nie žart. Ale všetka moja námaha vypátrať zlodeja by bola bývala márna; jedinou útechou mi bolo, že sme už zďaleka videli mesto Bejrut.

O krátky čas spustil parník kotvy a my sme zastali dosť ďaleko od brehu, takže sa bolo treba previezť na šajkách (člnkoch) do mesta. Veslárom som nechal do zálohy svoju vandrovnú kapsičku, kým budem môcť ako-tak zaplatiť prievozné. Keď som sa dostal na breh a do mesta, začal som behať hore-dolu, či by som nenašiel niekoho, s kým by som sa mohol porozprávať a poradiť o svojom smutnom stave. Po dlhom behaní našiel som v Bejrute usadeného stolárskeho majstra, Nemca Leitwega, ktorému som v krátkosti vyrozprával, aká nehoda sa mi stala na lodi, a prosil som ho o robotu. Tento statočný chudák so slzami v očiach ma uisťoval, že by mi veľmi rád pomohol, ale sám teraz nemá prácu; so svojou chudobou sa však so mnou podelil. Vytiahol jeden strieborný frank (podľa tamojšieho kurzu asi našich 42 grajciarov) a daroval mi ho. S najsrdečnejším poďakovaním som prijal tento dar a bežal som hneď k nábrežiu, kde som si po zaplatení 20 grajciarov vymenil v zálohe ponechanú kapsičku. Tak mi zostalo na moje prvé útraty v tomto cudzom meste 22 grajciarov. Dal som sa teda znova behať hore-dolu po meste za robotou; ale kde nič, tu nič!

Už sa aj zotmilo, a ja som za celú plavbu, ktorá trvala vyše 50 hodín, zjedol iba jednu porciu jedla v nádeji, že sa potom v Bejrute poriadne, azda aj po európsky, naobedujem. Mal som teda prenáramný hlad a noc ma prinútila vkročiť do biedneho židovského krámika, kde som požiadal o nocľah. Miesto na spanie mi hostinský vykázal na zablatenej dlážke izby, kde nebola naporúdzi ani len viazanica slamy. Vystrel som sa teda, ako som bol oblečený, na zem, a rozmýšľajúc o svojom biednom stave, som usnul. Prisnili sa mi krásne sny, mal som všetkého nadostač; no tým trpkejšie bolo moje precitnutie zo sna do smutnej skutočnosti. Sotva som oči otvoril, už stál predo mnou Žid a žiadal za nocľah dva piastre (asi našich 20 grajciarov).

„Majte milosrdenstvo!“ hovorím. „Nemám viac, iba dva a pol piastra, a aj to je len almužna! Všetky peniaze mi ukradli“.

Ale daromné boli moje prosby; musel som mu dať svoje posledné groše, ktoré mi boli tak veľmi treba na chlieb!

Stojím na ulici a obzerám si svoju kapsičku, či by sa v nej voľačo nenašlo na predaj, ba vlastne len na odmárnenie, lebo také veci, ako je kompas, mapy, ďalekohlad, mikroskop a rozličné pamätnosti z Jeruzalema a z Egypta, nemajú pre tunajších Arabov nijakú cenu. Okrem toho mal som aj pár bielych spodných šiat, revolver, nôž, papier a ceruzku. To bolo všetko moje bohatstvo. Dávam sa teda do nového hľadania práce, ale všetko nadarmo! Klonilo sa už k poludniu, a ja, celý umorený hladom, nevládal som už ďalej ani nohami prepletať. Na Delostreleckom námestí sadol som si s najsmutnejšími myšlienkami na kameň. Čo tu len robiť? Angličan, Francúz alebo Talian bol by v podobnej situácii vytiahol revolver a bol by si prehnal guľku cez hlavu. Ale ja Slovák, naučený od malička trpezlive znášať všetky svetské trampoty, po krátkom rozmýšľaní som sa rozhodol, že z mojich vecí neodmárnim nič, ale že budem ďalej hľadať pomoc a čakať, či sa nájde aj pre mňa milosrdný Samaritán!

Ako takto sedím pohrúžený do smutných myšlienok, zrazu počujem po francúzsky volať:

„Poďte sem!“ Obzriem sa, a asi na tridsať krokov vidím troch Arabov, ktorí podľa obleku museli patriť medzi zámožnejších obyvateľov. Ale pretože som si nebol istý, či volajú na mňa, zostal som sedieť. Volajú poznovu; vstanem teda a idem k nim.

„Fi kets?“ (skomolenou nemčinou: „Wie geht’s?“ — Ako sa máte?) pýta sa ma jeden z nich.

„Sehr schlecht,“ odpovedám. Hneď som však zbadal, že touto otázkou boli so svojou nemčinou v koncoch. Začali teda rozprávať po francúzsky, vypytujúc sa ma, kto som, kam idem, odkiaľ idem a čo tu v Bejrute hľadám. Ja, keďže som si francúzštinu za svojho pobytu v Paríži dobre osvojil, vyrozprával som im všetko a nakoniec som dodal, že ak mi niekto nepomôže, budem musieť v tejto nešťastnej krajine „mourir de faim“ (umrieť hladom), lebo revolverom nechcem urobiť koniec svojej biede. Možno, že moje dojímavé rozprávanie o krádeži pohlo ich svedomím, keďže ma ich rodáci uvrhli do tejto biedy, možno, že sa im zapáčili aj moje slová proti samovražde, ktorá je u mohamedánov neznáma. Dosť na tom, arabsky niečo medzi sebou pohovorili a potom mi kázali ísť s nimi. Kráčal som teda za nimi s obľahčeným srdcom a s nádejným očakávaním, čo so mnou bude.

Arabi medzi sebou rušno rozprávali a ja som len nemo kráčal za nimi. Sotva sme prešli niekoľko ulíc, zastali pred jedným domkom; býval tam arabský stolársky majster. Keď sa moji sprievodcovia po arabsky s ním rozprávali, dal sa pán majster so mnou do reči. Vypytoval sa ma lámanou francúzštinou, či viem urobiť to alebo ono zo stolárskej práce. Ja som krátko odpovedal že všetko, čo patrí do môjho remesla, trúfam si urobiť tak, že bude spokojný. „Dobre teda,“ povedal pán majster, „môžete u mňa zostať v robote, ale spočiatku dostanete iba byt a stravu.“

Neboli to, pravda, skvelé vyhliadky do budúcnosti, ale predsa som prijal túto robotu ochotne, vediac, že už mám kde aspoň hlavu skloniť a že i pri arabskom „koste“ azda len vyžijem, kým sa aspoň oboznámim s mestom a s celým jeho životom.

Tak vám teda, drahí rodáci, najsamprv poviem, čo mi tento arabský pán majster, mne na úmor vyhladovanému človeku, predložil na prvý obed. Podľa mohamedánskych obyčají najprv sme si umyli ruky, čo sme potom každodenne pred jedením zachovávali. Potom položil pán majster na dve z osemnásť cólov vysoké stoličky asi siahu dlhú dosku, a náš stôl pre dve osoby bol hotový. Majster si sadol z jednej strany dosky na zem s nohami skríženými pod seba, tak ako to u nás robievajú cigáni. Z druhej strany dosky som si sadol na zem takým istým spôsobom oproti majstrovi. I keď takto sedíš pri stole, nevidíš na ňom obrus ani lyžicu, ani vidličky, nôž, soľničku, púšky s korením atď. Všetky tieto veci sú vo východných krajinách neznáme.

Sama hostina prebiehala podľa takéhoto poriadku: všetky tie naše „jedlá“, a mali sme ich na tento prvý obed a potom každý deň päť až šesť, prišli na stôl odrazu; jedny v miskách, druhé v košíkoch. Prvým jedlom bola cibuľa s vňaťou. Majster siahne pravou rukou do košíka, držiac ľavú ruku, podľa náboženských arabských predpisov nečistú, pod doskou, a začne chrúmať cibuľu so všetkým činom. Ja ho nasledujem, až mi slzy cícerkom tiekli od ostrosti cibule, ktorá mi vošla do očí. Ale som len jedol, aby som vyhladovaný žalúdok ako-tak naplnil. Druhým jedlom bola reďkovka, tiež s vňaťou „in natura“. Podľa nášho porekadla, že reďkovka dobre troví, myslel som, že obe jedlá budú len prípravou na lepší apetít a že za nimi príde už nejaký podstatný chod, lebo ja by som sa už bol obišiel i bez tejto záhradnej medicíny. Chrúmali sme teda reďkovku, len tak prašťalo. Obzeral som sa už po treťom jedle, a tu máš, bol to zase surový šalát, ako ho pánboh stvoril, bez octu, bez oleja, bez škvariek a iných prídavkov, s ktorými naše gazdinky pripravujú šalát. Toto neprestajné napchávanie surovej zeleniny do žalúdka vzbudilo vo mne obavu, či namiesto „konfektu“ nepríde azda aj surová ďatelina. Ale tá predsa len vystala.

Potom prišlo štvrté „jedlo“, a to v hodnej mise: kyslé mlieko! Nevidím však nikde lyžice; tak čakám, až mi pán majster ukáže, ako ho budem jesť, hoci som to i trochu tušil. Majster si zohol dlaň pravej ruky na spôsob lyžice, začrel do misky a začal tak strebať, že sa mi od udúšaného smiechu skoro žily pukali. Mne sa akosi nechcelo nasledovať majstrov príklad, ale on mi stále privolával lámanou francúzštinou: „Jedzte, jedzte!“ Nuž čo som mal robiť, ak som nechcel zostať hladný, hoci som už predvídal, čo bude v žalúdku z tej miešaniny cibule, reďkovky, surového šalátu a kyslého mlieka. Piate jedlo sa predsa už len trochu podobalo nášmu: u Arabov sa volá halva. Je to varený hrach pripečený na spôsob fučky alebo hustej omáčky. Jedli sme ho takým istým spôsobom ako kyslé mlieko: načierali sme do misky dlaňou. Nakoniec však predložil pán majster dosť dobrý syr, z ktorého som si náležite zajedol. Už keď sme boli na konci obeda, začala reďkovka a cibuľa dokonale pôsobiť, a pán majster začal podľa tureckých obyčají kapitálne grgať, načo som, mu i ja náležité odpovedal. Táto obyčaj, v našich rodinách pokladaná za hnusnú, je v mohamedánskych krajinách prejavom úcty voči domácemu pánovi, že svojich hostí náležite uctil a až „do grgania“ napchal. Ráno a večer mávali sme tiež také isté tri až štyri jedlá; okrem toho na ráno bol ešte postruhník, o ktorom sa zmienim ešte na inom mieste. Po každom jedení sme sa umyli, lebo mohamedánom ich náboženské predpisy prikazujú umývať sa aj pred jedlom, aj po jedle.

A teraz vkročme už do dielne, do ktorej ma pán majster po prvom obede uviedol. Bola to malá, holá komôrka s týmto stolárskym náradím: bolo tam pol druha hoblíka, ale akú podobu mali tieto nástroje, ani pri najlepšej vôli nemôžem opísať. Ďalej tu bolo hodne veľké kladivo, podobné nášmu kladivu murárskemu, pílka, jediná pre celú dielňu, jedno asi jeden a pol cóla široké dláto, ktoré sa muselo veľmi obratne držať medzi dvoma prstami, aby si človek ruku nedokaličil. O sťahovadlách ani chýru ani slychu. Keďsa niečo glejilo, spojené kusy dreva sa museli držať stisnuté rukami, kým glej trochu prichytil.

Prvou mojou robotou bolo zhotoviť klepec na potkany. Ako vzor mi majster predložil jeden dohryzený klepec. Potom som robil všelijaké truhličky a domáce haraburdy. Okrem majstra a mňa boli v dielni štyria učni, i arabskí chlapci, ktorí sa deň čo deň medzi sebou vadili a bili. Ja som, pravda, ich zvade nerozumel a tak som ich ani nemohol na poriadku držať. Ale aj v majstrovej prítomnosti boli títo šarvanci rozpustilí a neposlušní. Raz som sa opýtal majstra, ako sa povie po arabsky: „Choď a dones mi vody!“

„Ruh žib moje,“ odpovedal mi majster. Keď som bol raz pri práci veľmi smädný, zavolám na chlapcov:

„Ruh žib moje!“ Ale ani jeden z nich sa nepohol z miesta; pozerali na seba, akoby jeden druhého posielal. Opakujem teda prísnejšie:

„Ruh žib moje!“ a pozriem ostrým okom na najstaršieho z nich, lebo som videl, že tu ryba od hlavy smrdí. Ten sa však ani na druhý rozkaz nepohol. Ja, nezvyknutý na takú neposlušnosť, pochytím „gavaliera“ za šticu a strasiem ho, až mu zuby zhrkotali; nepovedal ani slova, len som ukázal prstom na dvere. O niekoľko okamihov bol už krčah čerstvej vody na stole. Od tých čias, keď som zvolal: „Ruh žib moje!“, i traja vyskočili. Spával som s nimi v dielni na zemi. Ja som mal slamník a pamukové prikrývadlo.

V prvých týždňoch môjho pobytu v Bejrute mal som teda takýto život. Bol by som si, pravda, rád pomohol a našiel si prácu u majstra, ktorý poznal európsky spôsob práce, ale nemal som ešte v meste dosť známostí. V krátkom čase sa mi však naskytla príležitosť, a to celkom neočakávane.

Raz mi dal majster do roboty sklenú skriňu, do ktorej sa zdnuka od chrbta vkladali malé zrkadielka. Keď mi ju dával, poznamenal, že by nám obom poslúžilo dobrej povesti, keby som skriňu čo najkrajšie vyhotovil. Ja som mu prisľúbil, že i pri biednom vystrojení našej dielne vynaložím všetku svoju bedlivosť na to, aby bol i pán majster i majiteľ skrine s mojou prácou spokojný. Dal som sa teda čerstvo do roboty a celú skriňu som zbil s tým naničhodným riadom za tri dni dokopy. A pretože sa trochu rozumiem i do rezbárstva, začal som vreckovým nožíkom vyrezávať rozličné arabesky, t. j. lístky, ratolesti a iné tvary, ktoré však nenapodobovali živé tvory; vyhotoviť totiž obraz človeka alebo iného živočícha zakazuje mohamedánom ich náboženstvo. Preto sa aj takéto rezbárske alebo iné maliarske ozdoby, poskladané z lístia a iných rastlín, volajú arabeskami (od slova Arab). Tieto všakové ozdoby, povyrezávané z rozličného dreva, popriliepal som na skriňu, kde bolo len kúsok miesta.

Keď som svoje dielo skončil, pán majster zavolal najsamprv na diváky svoju rodinu; jej členovia rozprávali všade o tejto krásnej práci, takže za krátky čas chodili sa k nám na skriňu pozerať nielen tu usadení stolárski majstri európskeho pôvodu, o ktorých som, pravda, doteraz nič nevedel, ale i všakové vyššie arabské panstvá. Na šťastie nebolo medzi nimi ani jedného poriadneho rezbára, lebo inak by bolo moje dielo, vyhotovené vreckovým nožíkom, vystavené ostrej kritike. Viacerí európski majstri, keď ma osobne videli, ponúkli mi robotu za veľmi výhodných podmienok, takže som dal svojmu arabskému majstrovi výpoveď. Prestrašený sa ma pýtal, prečo chcem od neho odísť. Povedal som mu, že ma k tomu núti najmä neobyčajná, pre európsky žalúdok planá strava, nedostatok remeselníckeho náradia, takže ani pri najlepšej vôli nemôže človek pohodlne robiť, ďalej nedostatočná posluha a vôbec celá arabská domácnosť, ktorá je pre ako-tak vzdelaného Európana nevyhovujúca. Pán majster sľuboval odstrániť všetky spomenuté nedostatky, zlepšiť chôvu atď., len aby som zostal u neho. Ale ja som stál na svojom. Keď napokom videl, že sa nijako nedám prehovoriť, horlivo mi sám odporúčal jedného zo stolárskych majstrov, čo boli obzerať skriňu; bol to Talian zo Sicílie, ktorý ma ihneď ochotne prijal do práce.

Tento môj nový majster bol zámožný bezdetný človek a platil mi za prácu lepšie, než mi platili kdekoľvek v Európe, nevynímajúc ani robotu v samom Paríži. Dôkazom toho je aj to, že som si v tejto dielni za necelého pol druha roka ušetril 350 zlatých, nepočítajúc do toho šaty a rozličné veci kúpené za hotový groš, ako i útratu za znamenitú stravu v hostinci.

Keď som teda videl, ako dobre mi poslúžilo moje rezbárstvo, dal som si do Bejrutu dopraviť svoj väčší kufor, ktorý som nechal v Carihrade. Tak som mal poruke výborné rezbárske náradie, ktoré som si zaopatril ešte za svojho pobytu v Paríži. Pomocou neho som si za krátky čas získal v Bejrute také renomé, že sa moje stolársko-rezbárske práce dostali i do bašovho háremu, teda do najvyššej rodiny celého mesta.

Každodennú stravu som si predplatil v jednom z najprednejších hostincov celého mesta, kde sme jedávali celkom po európsky, znamenite, a veru za dosť miernu cenu. Ja som platil za obedy a večere mesačne 25 zlatých a musím dodať, že nielen čistota, ale aj obsluha bola tu príkladná. Nie div teda, že tu sa zhromažďovala celá európska inteligencia či už natrvalo, alebo dočasne usadená v Bejrute. Chodievali sem najmä úradníci poštových a konzulárnych európskych úradov, ako aj rozliční Európania v tureckej službe. Schádzali sa tu aj kupci a zástupcovia európskych obchodných domov atď. Medzi inými spoznal som sa v tomto hostinci s vyšším tureckým dôstojníkom, plukovným lekárom. Bol to doktor Hohenstein, rodák od Prešporka. Rozprával mi, že po udalostiach v rokoch 1848/49 sa vysťahoval zo svojej domoviny a vstúpil do tureckej služby. Hovoril dosť plynne i po slovensky, čo bolo dôkazom pravdivosti jeho tvrdenia, že pochádza od Prešporka. V tomto hostinci sa pri stoloch hovorilo v ôsmich rečiach, ázijských i európskych. Medzi inými poprednejšími osobnosťami, s ktorými som sa v tomto hostinci zoznámil, bol aj rakúsko-uhorský vicekonzul, rodák z Krajinska, muž vysoko vzdelaný a šľachetný, u ktorého som požíval až do svojho odchodu z Bejrutu zvláštnu priazeň a dôveru.