ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

V Bejrute som žil niečo vyše poldruha roka. Usilovne som vykonával svoje stolárske remeslo a môžem povedať, že môj zárobok mi zabezpečil i keď nie skvostný život, ale veľmi pohodlný. Po zaokrytí všetkých výdavkov, ako za šatstvo, byt a stravu, akú si vyžaduje usilovná telesná práca, zhospodáril som si ešte 350 zlatých. S týmto kapitálom vo vrecku som si zaumienil poobzerať si ešte kus sveta, najmä Nový svet — Ameriku. Tým by sa splnili moje dávne túžby!

Dňa 8. novembra 1872 vkročil som na palubu veľkej rakúskej lode Minerva aj s priateľom Karolom Hermannom, Prusom z porýnskeho mesta Koblenz. Odchádzali sme z doterajšieho nášho bydliska Bejrutu najsamprv do Afriky.

Keď sme si za 20 frankov (asi 8 zlatých) vymenili lodné lístky, hľadeli sme sa zoznámiť s niektorými spolucestujúcimi. Boli to zväčša Arabi, potom Európania rozličných národností a niekoľko aziatských kresťanov. O desiatej ráno vytiahli námorníci kotvy. Zbohom, Ázia! Loď zamierila juhovýchodným smerom do Afriky. Na tejto plavbe, ktorá trvala dva dni a dve noci neprihodilo sa nič zvláštneho a dňa 10. novembra o jedenástej predpoludním stála už Minerva zakotvená pred egyptským mestom Alexandriou. Dali sme sa hneď previezť na šajkách do mesta, kde sme sa dozvedeli naozaj nepríjemnú novinu: najbližšia anglická loď mala odplávať iba o 6 dní, a za celý ten čas budeme musieť tu čakať. Pri náramnej drahote v tomto meste pôsobilo to nemilo i na naše vrecká. V samom meste sa od čias mojej prvej návštevy nič nezmenilo; bolo tu len veľmi teplo. Ešte teraz po Martine bolo tu v tieni 28 °R.^[1]

Po našom netrpezlivom čakaní dohotovila ohromná anglická loď Thebes dňa 16. novembra svoje prípravy na plavbu do mesta Liverpool. Okrem veľkých zásob kávy, hrozienok, fíg a všakového korenia naložili na túto loď 28 000 centov surovej bavlny. Z tohto každý ľahko pochopí, aké velikánske škody utrpia kupci, keď takýto parník na mori stroskoce. A ktože by ocenil pri tomto nešťastí ľudské životy ktoré padnú za obeť?

Asi o tretej popoludní dali sme sa s mojím spolucestujúcim zaviezť aj s kuframi na šajke z mesta na loď Thebes. Za prevezenie k lodi sme zjednali na jeden a pol franku; sotva sme však boli asi na 50 krokov od brehu, začali naši polomurínski plavci vystrájať také isté fígle, aké som už poznal. Začali odrazu žiadať 10 frankov.

„Mne sa vidí,“ hovorím priateľovi, „že tí šarvanci chcú odo mňa na rozchodnú niečo dostať.“

„Prosím ťa, len sa nedávaj do bitky,“ odvetí úzkostlivo Karol. Ja som však po arabsky skríkol:

„Veslujte nazad!“

Obrátili bez odporu šajku, a veslujúc k brehu, začali spúšťať najprv na osem, šesť, štyri, až na tri franky.

Dôjduc ku brehu, pekne-rúče zastali a nechceli nás pustiť ani von, ani zaviezť k lodi. Aby sme tak túžobne očakávaný odchod nepremeškali, hodil som týmto dráčom ešte jeden a pol franka a rozkázal som veslovať k anglickej lodi. Poslúchli. Dali sa mlčky do práce a viezli nás opätovne k lodi. Niekoľko siah od lode znova zastavili a žiadali ešte tri franky. Na túto bezočivosť začalo už vrieť vo mne; pochytil som svoju vandrovskú palicu, aby som chlapíkov priučil európskemu poriadku. Ale môj pokojamilovný spolucestovateľ sa postavil medzi mňa a veslárov, chytil mi za hlavného volania: „Schlage nicht, schlage nicht!“ (Nebi, nebi!) moju rozohnanú ruku a hodil im ešte pol franku na dno šajky. Keď títo roztrhaní šarvanci videli, že veru okrem „drevenej masti na chrbát“ nedostanú nič, dopravili nás bez odkladu k lodi. Sotva sme boli na palube, dovážali sa ďalší cestujúci na šajkách a všetkým sa tak isto vodilo ako nám; prievozníci aj od nich pýtali desaťnásobok dojednanej sumy. Na jednej šajke sedelo niekoľko anglických inžinierov, vracajúcich sa z Afriky domov. Polomurínski šarvanci začali s nimi neďaleko lode takú istú komédiu ako s nami. Ale jednoducho Angličania spravili s nimi krátky proces. Pochytili trstenice a začali im „merať“ chrbty, a to tak výdatne, že sa to len ozývalo ponad morské vody. Následkom tejto procedúry boli hneď pri lodi, a to aj bez peňažného prídavku.

Keď už bolo na lodi všetko pripravené a cestujúci zhromaždení, dal kapitán o piatej večer signál na odchod. Hneď sa ozval hrmot parostrojov a loď sa pohla západným smerom. A zakrátko, pretože loď mala veľkú rýchlosť a už sa bolo aj zotmelo, stratilo sa nám egyptské pobrežie z očí.

Na lodi Thebes nebolo tretej triedy; preto sme boli prinútení objednať si „panský“ oddiel, a to za cenu 10 funtov šterlingov (sto zlatých) za osobu. A tak veru hodne ubudlo z nášho remeselníckeho vrecka. Za túto cenu sme mali, pravda, celé zaopatrenie. My dvaja sme dostali osobitnú kabínu zariadenú všetkým potrebným nábytkom aj s posteľami. Jedávali sme všetci pri tom istom stole. Strava bola chutná, čistá a hojná, obsluha dobrá. No veď i mala byť za čo, keď človek svoje ťažko vyrobené zlatky musel tak „na funty“ odčítať. Prvá noc plavby prešla pokojne. Ráno 17. novembra videli sme už po pravej strane, veľmi ďaleko, len akoby v hmlách, ostrov Kandiu čiže Krétu. Jej obraz však zakrátko zmizol, ako keby sa bol prepadol do morskej vody, a my sme nevideli nič iné iba more a nebo.