ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Stará starostlivým okom pozrie tu i tu do dvora na muža, ktorý ešte čistí, ometáva obrazy. Pokrúca hlavou, že sa jej to nepáči, a že tej veci celkom nerozumie. Starý čistí, že sa sklá proti svetlu jagajú, a neoddychuje, ani sa neobzrie. Akoby sa bál, že zajtra už ani nesvitne, že tú prácu nutno hneď, hneď skončiť. Nuž a niet ani veľmi čo čistiť na nich, bárs ich je dosť hodná kôpka. Sú to zväčša necenné obrázky, čo na tucty vo vozíkoch vozia a za pletku predávajú. No pred pánom Petrom má každý z nich veľkú cenu. Veď ku každému z nich pripútané je pásmo milých rozpomienok z ďalekej minulosti. No pri tom všetkom pán Peter Durina, vzorný remeselník, nezabudol by sa ani kvôli čo jak milým obrázkom tak ďaleko, aby zasiahol do ženskej práce. To nie. Musí tu byť aj iná príčina; veď vlani ich tiež tak rád mal ako teraz, a predsa ich nečistil.

Pani Dorota vyšla na dvor k mužovi, akoby nič — no tajná príčina bola presvedčiť sa, či má ešte rozum na mieste.

„Ale, starý, netráp sa — už sú čisté ako sklo. Keby sme sa so všetkým tak čistili, i sviatky by nám ušli v samom čistení a mazaní. To len z prachu, aby nebol na nich.“

Stará čakala chvíľku, čo jej povie, no pán Peter ani úst neotvoril. Čistil a prášil, až milá vec. Stará utvrdzovala sa v presvedčení, že ten človek načisto prišiel o rozum.

„Čo ti len zišlo na um doma zostať a obrazy čistiť! Inokedy si sa šiel zabaviť do Mechanova, neprišiel si vše iba večer domov, a dnes…“

„Nepohnem sa ti odtiaľto ani na piaď — to si môžeš z hlavy vyhodiť!“ A srdito pozrel na ňu, akoby sa s ňou vadil. „Viem ja dobre tvoje chodníčky — mňa neprevedieš! Ty chceš, aby večer prišiel syn domov, a otca aby nenašiel doma. Ty bys’ ho za ten čas pekne-rúče opantala; povedala bys’ mu, ako ho otec nerád vidí, ako oň nestojí, keď ho ani len nedočkal doma. A takto by si si ho pekne narazila a mne nezostalo by nič. Ale to tak nebude, ja si ho pekne dočkám doma — alebo ani nebudem čakať; pôjdem proti nemu — hej, proti nemu, niže dediny.“

„Bože môj, tento môj starý je ani dieťa. Komu by to bolo zišlo na um pre toto zostávať doma! A ja že som ho chcela pred synom ohovoriť. To je dieťa — celé dieťa, tento môj starý. Ale by toto bol urobil len pred dvoma rokmi? Musím sa dakoho poradiť, čo mu chybí.“ No umienila si, že skúsi, či by sa dal podchytiť.

„A u Kropáčov v Mechanove čo povedia, keď k nim neprídeš?“

„Čo by mali povedať? Starý Kropáč je už v zemi, nemám sa ku komu ťahať. Tí mladí veru nestoja veľmi o nás. Tak — tak, pomaly všetci pôjdeme — jeden za druhým, jeden za druhým.“

Stará zaradovala sa, že sa jej nedal podchytiť. Myslela si, že už zabudol i na smrť priateľa. Ale narážka na smrť zarazila ju, a to i preto, že i uňho práve dnes tá myšlienka skrsla. Dosiaľ toho slova ešte nepočula od neho. Povzdychla si zhlboka.

„Veru pôjdeme, keby len ja nezostala na koniec. Človek je potom na svete už ako cudzí; nič ho neteší, keď sa mu vrstovníci jeden za druhým pomíňajú.“

„Choď, choď!“ zatákol ju skoro hnevno muž, „ponáhľajte sa, aby Jožko našiel izbu vyriadenú. Pred večerom už tu bude.“

„Sotva dôjde; bude, možno, pršať a musí sa dakde ukryť, kým dážď prejde.“

„Dážď?“ a pán Peter obzeral sa po nebi. „Nebude — iba ak by v noci spŕchlo.“

„Veru nebodaj i do večera frkne dačo. Takýto sparný deň!“

No pánu Petrovi nad odporom ženiným udrela krv do tváre. Od tých čias, čo si tie štyri záhončeky kúpil, jeden pod ľan, druhý pod kapustu a dva pod švábku, začal pozorovať zmeny počasia. A veľmi si zakladal na tom, že podarilo sa mu niekedy náhodou uhádnuť čas. Keď len mohol, vypytoval sa ľudí, čo myslia, ako bude, a on im zas povedal, čo myslí. Obyčajne, keď ľudia šli z poľa, stal si do vrát a oslovoval ich.

„Dobrý čas — dobrý! Nebo ako oko! Bude dážď?“

Ľudia odpovedali:

„Veru, to by bolo treba, dážď! Na nebi niet ani chmárky, akože by bol dážď!“

„Ráno boli zore zapálené,“ vysvetľoval starý.

„Zore — zore! To ešte nie dážď!“

Zas išli druhí popri ňom. „Bude dážď?“

„Čo sa vám len robí — dážď! Seno máme v krtinách a dážď!“ A zazreli naň, akoby už jeho prorokovaním musel dážď prísť. Starý im vysvetľoval:

„Vo fundamente mi kŕkala celý deň žabka — to je dážď.“

„Čože fundament — to je nie pole! Čo tá vie, ako je na nebi.“

O chvíľu zjavil sa jeden gazda.

„Dobre sa suší to seno? Keby len dažďa nebolo.“

„Veru by sa zišiel — na tie ľany. Ani jarinám by nezaškodil: sú malé, riedke — vranu z nich vidieť.“

„Čože jariny — ale seno!“ napomínal mu starý.

„No, seno len dáko uschne, ale jariny!“

Tu kráča s hrabľami na pleci pán richtár. Durina ho nemohol bez slova pustiť. Už zďaleka volal naňho:

„Var ste i vy sušili? Nebolo sparno?“

„Veru sa človek vyhreje. Zišiel by sa dážď. A ono dosť chytro spŕchne čosi: lastovičky vysoko lietali.“

„Ale senu by bolo škoda dať zamoknúť. Dosiaľ vám je suché ani šafran. Ani kvapky nefrkne doň.“

„Veď škoda — veď škoda. Ale čože, keď zajtra musím ísť do Mechanova! Keby spŕchlo, aspoň by som si na lúkach nezmeškal.“

Za richtárom došiel akýsi starý chlap. Ten sa hneď prihovoril Durinovi.

„Ach, ale vám je dobre! V takúto horúčosť je len nežiaľ v chládku sedieť. A my musíme takto sa — pražiť. Ale akiste nepotrvá táto pohoda. Do kolena mi čosi vošlo.“

„Možno sa čas premení.“

„Nebodaj — nebodaj.“

Pán Peter vošiel do izby a žene sa hneď pochválil, že zajtra bude dážď. Tá vlastným ušiam neverila.

„Čože sa ti robí? Zajtra dážď — a seno zamoknúť.“

„Pozri, hen v kúte som počul celý deň žabku kŕkať, lastovičky tiež vysoko lietali i v kolene ma popoludní lámalo. Uvidíš, bude dážď. A zišiel by sa veru na náš ľan a kapustu.“

„Ach, čo nepočuješ ešte! Pri sene dážď! To zas nastala akási iná obyčaj.“

„Ach, iď — haraburda!“ nahneval sa pán Peter.

Ráno, keď sa zobudil, prvé bolo, že pozrel oblokom, ako sa leje. No nebo bolo zas čisté ako včera, ani obláčka na ňom. Chytro sadol k verpánku a ani sa neohlásil, aby starej nezišlo dáko na um, o čom sa včera večer priečili. No tá neriekla nič; korila sa jeho pranostike, pravda, len potajomky. Na sebe nedala to znať, aby o sebe mnoho nemyslel. A preto, keď on prorokoval pekne, ona prorokovala dážď, aby videl, že i ona do toho sa čosi rozumie. Takéto hádky museli byť vždy medzi nimi, ale hneď na druhý deň zapadli v more zapomenutia.

Dnes tiež priečili sa o tom, či bude do večera dážď a či nebude. Pani Dorota nechcela žiadnym činom popustiť. On si pomyslel:

„Táto moja stará je už ako dieťa. Od ktoréhosi času veľmi ostarela. Prieči sa pri každej malej veci — just ako deti, keď sa pod stenou zabávajú. Ktovie, či bude ešte ďaleko ťahať. No, ale dá pán boh, že si ešte len požije; čo by robil ja samotný na svete?“

Pána Petra zmocňoval sa chvíľkami akýsi nepokoj. Akoby predtucha, že mu syn dnes, ba ani vôbec na sviatky nepríde. Či ozaj nezberá sa na dážď? Vyšiel na ulicu, kde mu bolo priestornejšie, a obzeral dôkladne nebo. Niet na ňom chmárky ani ako dlaň. Odkiaľ by prišiel dážď? Jožko už musí byť na ceste, o hodinu-dve bude doma, a dom ešte nevyriadený. Vošiel a nespokojne chodil po izbe.

„Takto sa šmotlať! To malo byť ešte včera v poriadku. Ja som dobre chcel, aby sme to ako včera odbavili. Dnes si už mohol sadnúť do vyschnutej izby.“

„Nože, starý, maj rozum! Zem sa umyje za otčenáš, steny tiež občúchli, riad sa postaví na miesto, a izba je hneď v poriadku. Ty by si mohol veru tie obrázky radšej povešať. Si vyšší, skôr dočiahneš než ja.“

Pán Peter doniesol obrázky a po jednom vešal ich po klinčekoch. No už sa zas nazlostil. „Bolo vám to treba klince omazať? Na každom je vápna na palec. Po chvíli príde ti iné klince do steny vbíjať. A stena je ešte vlhká, papier odvlhne a poprie. Potom nie div, že sú tie obrazy ako vosk.“

„Ale veď ony oboschnú. Obloky povešajú sa len na mrkaní; do tých čias môže izba prevetrieť. Radšej by sme mohli pripraviť tuto rám a poklásť naň riad.“

„To zas len ja. Podaj čertovi palec, už ťa chytí za ruku! Po chvíli mi dáte i štetku do ruky, a Peter pekne rúče maž! Načo som sa len prichytával k obrazom — načo!“

„No veď ti preto koruna nespadne, čo trocha pomôžeš. Ja som už, vidíš, slabá. Nevládzem sama toľký rám zdvihnúť.“

Pán Peter skočil naprostred izby a pomáhal rám vešať. Starej sa mu akosi razom uľútilo, pomyslel si:

„Už sama cíti, že slabne, nebožiatko! To je už veru zle. Ako sa to len stalo: tak chytro opadnúť!“

Rám zavesený a pán Peter, aby zašanoval ženu, sám vlastnou rukou vykladal naň čo ťažšie misky a krčahy. Stará mu ich podávala a myslela si:

„No, tento človek je ako iný. Kto by to bol kedy povedal! Ani mu nič nepovieš, a ľaľa, sám sa chytí do roboty. Hej — môj nebohý otec, neborák, tiež takto sa začal pred smrťou ženskej práce chytať. Už je veru popoludní! Ale ja ho tiež sotva prežijem.“

Ešte mali vyložiť dve veľké biele misky s belavými kvetmi. Obe sú svadobné, i obe sú rovné, akoby bola jedna druhej z oka vypadla. Jednu kúpil pán Peter ešte za mládenectva pred samým ženením, a druhú mu pani Dorota sebou priniesla. No pán Peter, nezvyklý takejto práce, musel misku zle chytiť a či čo — vypadla mu z ruky a na márne kúsky sa rozprášila. V ruke zostalo mu z nej len ucho. Oba zostali, akoby im bol nohy podťal. Vyjavene hľadeli jeden na druhého, konečne starej sa vydralo z úst:

„Moja miska — a svadobná!“

„Tvoja?“ ozval sa pán Peter. „Nie, dievka moja, nie! To bola moja…“ A usmial sa na ňu tak dobrácky, tak krotko ako nikdy dosiaľ. Pred ňou stál už nie muž, čerstvý muž, ale vekom skľúčený starec. Stará sa toho výrazu zľakla, vyhŕkli jej slzy z očú. Náruživo sa oborila naň.

„Nie, starý — to bola moja. Ucho bolo na nej trochu puknuté a ty si ju zaň chytil. Preto ti spadla.“ A pomyslela si: „Neborák, ako zdúpnel — ale keby len chcel uveriť, že to moja sa zabila. Iba ak sa jej dakedy prizrel — ale sotva. Ó, bože, jeho svadobná miska zabitá — on pôjde prvý, ja tu sama zostanem. Kde sa obrátim?“

Starý akoby bol tiež nad niečím rozmýšľal, začal odporovať žene: „Nie, nie! To bola miska moja. Ja som urobil na venci nožom zárez; pozri, či ho tam nájdeš. No vidíš — na tejto nemáš žiadneho zárezu. Čo mala zárez, sa zabila, a to bola moja.“ A s tým istým krotkým úsmevom hľadel do jej uľakanej tváre. „A opravdive tá miska bola jej. Videl som dobre, že ucho bolo na nej puknuté, len na malom kúsku sa držalo. A na mojej nikdy zárezu nebolo — tá je ešte celá. Čo som sa len miešal do tej roboty, mohlo sa toto nestať! No i to je vôľa božia, musíme sa rozlúčiť. Bože, len mi nedaj sa tu dlho bez nej trápiť samotnému. Deti sú mi zaopatrené, my sme hotoví hockedy.“ A ako hľadel takto na ňu, všetko sa mu tak pozdávalo, že omladla, že vidí pred sebou mladú, kvetúcu dievčinu s plnými, červenými lícami a havraním vlasom. Hľa — jej oko horí zas tým ohňom, ako keď ho vítala vracajúceho sa z dlhej vandrovky. Rozpomienkou touto starý Peter obživol, oko jeho zajasalo ako vtedy, keď z vandrovky prišiel a k milujúcemu srdcu tisol svoju nevestu. Stará sa mu blahom usmiala; zazdalo sa jej, že ten starý akosi omladol, že tie jeho vlasy sú tak husté a čierne, ako boli v ten deň, keď ho spod záhradky zahliadla a proti nemu letela. Oči jej zvlhli slzami ako vtedy, i hľadela na svojho Petra, ktorý, práve zostúpiac z lavice, v radostnom rozochvení blížil sa k nej.

„Ako vtedy — taký je ako vtedy…“ zajasala v duchu stará, i rozovrela svoju náruč tak ako vtedy. No miska, ktorú v ruke držala, vypadla jej v tomto pozabudnutí a padla na zem. Týmto buchotom akoby sa boli oba zo sna precítili.

„Čože to robíš, stará? My dnes akosi všetko bijeme.“

„No toto bola tvoja, a tú som ti ja zabila.“

„Nie — nie. To nebola moja; moja bola tá prvá.“

Oči starej zaliali sa slzami.

„Nie, nie — ja ti tu nezostanem naostatok. Keď ty pôjdeš, pôjdem za tebou i ja — hneď zápäť za tebou; čo by ja tu potom ešte hľadala?“

Vyriekla teda slovo, čo bolo medzi nimi a čo ich oddávna tiesnilo. Starý pohnutý jej slzami, privinul ju k sebe.

„Nie, nie — nezostaneš mi tu sama. Pôjdeme my spolu, tak ako pred oltár. Neboj sa.“ No akoby sa bol uľakol tej myšlienky, zasmial sa. „No, stará — my sme len blázni — ako deti. Pre dve misky sa takto pustiť do plaču. Čo nám to len zišlo zas na um?“

„Nie, nie, starý — to je naozaj. Ja som si to už dávno myslela…“