ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

2.0

2513 digitalizovaných literárnych diel

Zlatý fond > Diela > Sviatočné dumy

Zlatý fond SME vzniká v spolupráci s Ústavom slovenskej literatúry SAV

RSS výstup diel Zlatého fondu (Viac informácii)

Martin Kukučín:
Sviatočné dumy

Dielo digitalizoval(i) Michal Belička, Simona Reseková, Andrea Kvasnicová, Tomáš Soóky. Zobraziť celú bibliografiu

Stiahnite si celé dielo: (rtf, html)

Páči sa Vám toto dielo? Hlasujte zaň, tak ako už hlasovalo

108

čitateľov

1
2
3
Zmenšiť

3

Pán Peter celý znepokojený chodil po dvore a upratúval, kde čo bolo, len aby čas dáko prešiel a tie divné myšlienky sa zabudli. Vzal metlu, pozametal podstenu i dvor a vošiel i pod cieňu urúbať na sviatky triesok. No nemal tam mnoho čo rúbať. Triesok bola hodná kopa, lebo pani Dorota nespoliehala sa nikdy na ochotu mužovu, ale postarala sa, aby jej triesky nikdy nevyšli. Podchvíľou podbehúval k izbe a hľadel oblokom do nej, či je už všetko v poriadku. Dlážka bola umytá, riad na mieste, izbou previeval zvláštny chlad. Kuchyňa je tiež vybielená, Katrena umýva už náradie, stôl a lavice. Pani majstrová krúti sa vôkol ohniska a tak sa zdá, že cele spokojná hotuje synovi niečo, keď príde z cesty.

Keď v kuchyni bola práca odbavená, pán Peter vošiel do izby. Pán boh vie, kde všade pochodil a čo všetko porobil od rána. Bol ukonaný, akoby bol dva dni pri verpánku sedel. Zložil ruky do lona, sadol k stolu a zadumal sa. Vošla pani Dorota.

„No, starká, oblečme sa a poďme. Slniečko už zachodí za vrch.“

Stará zbledla.

„Ach, môj drahý, radostný muž — neumieraj mi! Čo ti je?!“

Starý sa usmial.

„Nie, nie, duša moja, nevolám ťa ta, ale — proti Jožkovi.“

„Pôjdem, pôjdem — hneď. Ten sa poteší! Hej — pôjdeme spolu, len sa zober.“ A stará odrepetila sa ta kdesi do kuchyne.

Starý obliekol sa do sviatočných šiat, obul nové, vyleštené čižmy a čakal pani Dorotu. Po chvíli vošla i ona, tiež sviatočne oblečená.

Išli dolu dedinou, jeden popri druhom. Zhovárali sa dôverne, ticho, prehodiac len lecikedy po slovíčku ako milenci, ktorí, povediac si, čo im na srdci ležalo, i očima sa dorozumejú. Medzi nimi neleží už tá strašná myšlienka, ktorá im srdce zožierala; medzi nimi je už jasno. Nenechajú tu jeden druhého, umrú spolu, do jedného hrobu prídu.

Ženy, čo po dedine tu i tu domy bielili, nevedeli sa prenadiviť, kam tí dvaja idú.

„Ani na sobáš, tak sa vyobliekali,“ mienila jedna.

„Ale hej — ten majster je ani mladý zať. A ako čerstvo kráčajú oba.“

„Pozri, aký jej je milý; ako sa jej prihovára. Môj sa mi tak neprihovoril, ani keď sme zo sobáša šli. A teraz vrčíme každý v inom kúte.“

„Ja — to je iná vec! Tvoj muž je nie majster, remeselník. A ty by si sa tiež hanbila s ním pred cudzím svetom sa škeriť alebo — oblizovať.“

Keď prišli do poľa, zazreli niekoho bystrým krokom k dedine kráčať.

„To je on — ja ho poznávam!“ vykríkol starý. „Náš Jožko — to je Jožko.“

„Var by to on bol! Veď náš Jožko neponesie z vojny batoh; a tento nesie hodný uzol v ruke.“

„Náš Jožko, náš Jožko — veď povedám! Nevidíš mu čiapku? No, teraz — teraz!“

„Aha — no! Už sa nám smeje. Milé moje dieťa! Chvalabohu, keď len ide, a keď je zdravý.“

Pán Peter so zaslzeným okom letel proti synovi. Stará nestačila, len pokuľhávala za ním, sťažujúc sa sama sebe:

„Všade ma predbehúva — i tam i tu. Ach, ja nešťastná žena!“

„A si mi zdravý, neopršalo ťa?“ volala naň zďaleka. Jožko zastal a vystrel obe ruky.

„Aha — aký som zaprášený; dažďa nebolo.“

„Vidíš, stará, nepovedal som? A ty si sa priečila.“

„A čože je vám? Var sa vám dačo stalo?“ a Jožkova veselá tvár stala sa hneď vážnou, ako videl stopy akéhosi trudu na matkinej tvári.

„Nič — ach, nič, dieťa moje!“ objala ho náružive a oprúc hlavu o jeho mocné plece, zaplakala. „Bolo nám smutno bez teba. Chvalabohu, keď si len prišiel.“

„Ďakovať bohu, že ste zdraví — to je radosť. Bol by hneď popoludní prišiel, ale som sa ohlásil u Julky, a tí ma nechceli pustiť. Pozajtre príde i s deťmi — s celou pätorou^[2] i s mužom.“

„Stará, to budú sviatky! Kto by sa bol pozdal! Všetky deti — len aby bolo hodne koláčov.“

„No — pán boh požehná, starý. Neboj sa, najeme sa všetci.“

Kým prišli domov, všetky chmáry zmizli a v tichom dome ševcovom rozhostila sa sviatočná radosť.

^[2]s celou pätorou — hŕbou detí, s drobizgom

« predcházajúca kapitola |