Mních

Gilberta pochovali tíško na mieste, odkiaľ dolu kolmým brehom do Váhu zletel. Ľud preto nazval vrchovinu túto Mníchom.

Marienku doniesli polomŕtvu na Liptov zámok, kde ju i otec i ženích i skoro vždycky slzy prelievajúci Ondráš opatrovali.

Velmožín sa stal najtajnejším radcom ,kráľa Ondreja, prv ale, kým na Budín odišiel, držal svadbu dieťaťa svojho s Imrichom Almanom, že slávnejšej Liptov nikdy nevidel, bo sa na nej nielen zemianstvo stolice zúčastnilo, ale Koloman v mene otca, kráľa Ondreja, bol starým svatom a opát Uriáš prišiel znovu do Liptova mladý párik zosobášiť.

Nad týmto ale nikto nemal väčšie potešenie ako starý Ondráš, bo sa vždy vychvaľoval pred celým svetom, že on pána Veľmožína, prídúc na Liptov, na chrbte nosieval, Marienka že je jeho vlastné dieťa a jej deti jeho opravdivé vnúčatá. Týmto ale aspoň sto ráz za týždeň rozprával, aký on bol múdry, aký silný, ako dobre videl a počul, keď naháňal mnícha a že by bez neho nikdy neboli svetla božieho uzreli.

Imrich žil spokojne s dobrou, veselou ženou svojou; len keď prišiel kedy Gilbert do spomienky, tu sa obyčajne začali mráčky sťahovať na čele jeho. Ale Marienka ho pohladkala po tvári i zaspievala:

A bolo všetko dobre.