ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Spí sa to dobre v našich zdravých hornatých krajoch v čistom vzduchu nočnom i spalo sa dobre na Liptove zámku všetkým – krem dvoch osôb.

Bol to Gilbert a – Ondráš.

Johanita prišiel do svojej izby, zhodil za seba vrchné rúcho a chodil so založenými rukami hore—dolu palotou.

Divné myšlienky sa museli snovať v hlave a divné city zahrávať v prsiach jeho, bo koľko ráz zastal, tým prudkejším krokom prechádzal priestor paloty. Koľko ráz mu klesla hlava na prsia a prstene čiernych dlhých vlasov jeho zalietali si okolo tváre, akoby jej neprirodzenú bezvýraznosť zakrývať chceli, a zas vztýčila sa dohora a na malé potrasenie položil sa vlas, ako sluha na rozkaz pánov, do predošlého poriadku a ukázal zmrasknuté čelo, vypuklé a ohňom horiace oko, kŕčovite zhŕždenú tvár i zimnične pohybujúce sa gamby. Ruka zvisla razom a zas stisnúc sa v uzlovatú päsť, svedčila o citoch v prsiach, ako vody Váhu, raz ticho, raz búrne búriacich.

Naostatok zašomrali samy pre seba ústa: „Johanita nikdy neupustil od zámyslov svojich a teba, Gilbert, k tvojmu večnému šťastiu alebo k večnej skaze len jeden krok priviesť môže. – Buď teda!“

I stisol zuby, vzal prudko kepeň i oblečený vrhol sa na lôžko.

Ešte sa ale ani rozbriežďovať nezačínalo, vstal, vzal na seba pancier, opásal si dlhý široký meč, postavil si šišak na hlavu a schádzal dolu do dvora.

Ako tôňa za pätami jeho sa za ním starý Ondráš ťahal, kroky jeho ale boli brnkaním dlhých ostrôh johanitu ohlušené.

Gilbert dal najprv osedlať dva kone, potom šiel do strážnice i kázal náčelníkorvi stráže, pokiaľ sa nenavráti, nikoho zo zámku nevzpúšťať, i vzal zo svojich vlastných ľudí dvoch ozbrojených a pospiechal s nimi hore chodbou.

Ondráš sa za nimi tichším ešte a pozornejším krokom ťahal, až prišli k Imrichovej izbe.

Gllbert postavil sluhov svojich ku dverám vedúcim do izieb, kde Imrich spal, zakrútil klúč i vstrčil ho k sebe, dával rozkazy sluhom svojim v reči cudzej, ktorú Ondráš nerozumel síce, ale nič dobrého netušiaceho obišiel ho predsa pritom studený mráz. Ale čo robiť? Zotrel si z čela studený pot, obrátil sa a kráčal na druhý koniec zámku k dieťaťu Marienke.

Tu bolo už všetko na nohách a Marienka na cestu hotová, očakávajúc netrpezlivo príchod Gilbertov, namiesto tohoto ale dnu vstúpi starý Ondráš.

„Kde sa ty túlaš, hriešny človeče?“ opýta sa panna. „Ja mám isť preč, a ty neprichádzaš k posluhe.“

„Niet času o tom hovoriť! Ale prosím vás, prosím vás a zaklínam na otca, na všetko, čo vám je svätého, nechoďte, nechoďte s tým cudzím človekom.“ I padol starký na kolená.

„Ty si sa nevyspal, starký,“ usmialo sa dievča, „choď, však to nič nerobi, žes’ ospanlivý.“

Vtom sa zjaví na prahu v úplnom odeve rádu svojho johanita, a hoc postava jeho teraz viac ako kedy predtým pánovitosť a hrdosť vyrážala, predsa pousmiala sa tvár jeho a ústa preriekli lahodne: „Ej, ej, Marienka! Musí to byť horlivý milenec, keď sa tak sladko odoberá a bude to za zhľadanie o pár hodin zase!“

„Ba dajte mu pokoj, chudákovi,“ odvetí dievča, „nevyspal sa a v jeho veku to veľmi chybí. No pôjdeme?“ opýta sa k tomu.

„Ja som hotový,“ odvetí johanita, vezmúc dievča popod ruku.

„Ale čo ste sa dnes tak pripravili, pán Gilbert, však nám hádam nebezpečenstvo nenastáva?“

„To nie,“ usmejúc sa odpovie Gilbert dievčaťu, „ale keď máme koho znamenitého vítať, nuž ho vítame v rúchu, ktoré vítaného ctí.“

„Aha, ešte jedno, pán Gilbert! Ešte by sme sa mali od Imricha odobrať.“

„Daj mu pokoj,“ odveti johanita, „znáš, že si tak veľmi odpočinku žiadal.“

„Dobre,“ pokračuje Marienka, „ale ja len tak pomaličky na prstoch pôjdem k nemu, aby som ho uvidela.“

,,1 to netreba, mohla bys’ ho predsa zbudiť.“

„Teda už aspoň poďme popri dverách, kde spí a aspoň tam mu dám zbohom.“

„Tys’ hlavaté dievča, ale nechže ti bude! Keby to bolo na dlhší čas, nepovedal by som nič, ale za pár hodín sme hádam i s otcom nazad a potom seď si s Imrichom dlho, koľko sa ti len páčiť bude.“

Toto dohovárajúc, dlhou chodbou zblížili sa k izbám Imrichovým. Uhliadnuc tu ozbrojencov, opýtalo sa dievča: „Načože tu títo ľudia stoja?“

„To je taký zvyk,“ bola odpoveď, „že sa vysokým osobám dávajú čestné stráže sčiastky k ochrane, aby ich nikto neznepokojoval, sčiastky k obsluhe, keby dačo žiadali.“

„Zbohom Imriško““ vypovie na to dievča. Usmievajúc sa, laškujúc, poskakujúc zišla v spoločnosti sprievodcu svojho na dvor, sadla na jedného a on na druhého koňa, brána zámocká sa zavrela za nimi a oni pomaly ubiehali na pravú stranu výšinou, rozprestierajúcou sa medzi Prosiekom a Ružomberkom, v rozhovore o Veľmožínovi a o skorom zídení sa s ním.

Na Liptove zámku ale nastala medzitým trma—vrma.

Ešte starý Ondráš na kolenách kľačal, keď Marienka s Gilbertom odišla; ale sotvaže sa vzdialili, tu starec ani okamih nemeškal, ale s drgajúcimi zubami bežal ako bez seba najbližšími schodmi dolu na dvor zámocký a odtiaľ hore na vežu tak ľahko ako osemnásťročný mládenec. Brána sa spustila, starec položil dlaň nad oči, aby lepšie videl, a keď uzrel, že sa Gilbert s Marienkou obrátili nie cestou, nie hore k Hrádku, ale dolu k Ružomberku, bil sa v čelo dlaňami i vyvolal sám pre seba: „Pre rany Kristove! Však pán Imrich povedal, že náš pán dolu Liptovom nazad príde!“ A akoby silou mládeneckou občerstvený, letel dolu z veže, zbudil sluhov Imrichových, kázal im ozbrojiť sa, porozprával im krátkymi slovami o nebezpečenstve ich pána i išiel s nimi, vezmúc do ruky prvší drúk, čo popadol, k izbám Imrichovým.

„Otvárajte dvere!“ zavolal na stráž.

„Ticho! Nazad!“ odpovedala táto.

„Však ti ja dám nazad!“ vyvolal rozdráždene starec. „Lebo ak v tom okamihu neotvoríš, dostaneš po svojej nemastnej papuli, že ťa krvavá polievka zaleje! Paľo, lap ho!“

Paľo to chcel urobiť, bol ale odsotený, že sa len pri stene naproti stojacej zastavil. Ondráš ale pozdvihol drúk a udrel strážcu po hlave, že omráčený spadol, a keď druhý strážca mečom po Ondrášovi mieril, tu sa mu v okamihu ešte dvaja prítomní sluhovia Imrichovi na ruku obesili, ale starec sa mu o nohy ovinul a drmal ich, až tiež na zem spadol.

„Držte ho, držte ho,“ vyvolal Ondráš, „a ty, Paľo, iď, priveď našich sluhov so sekerami a čakanmi!“ Sám ale vyskočiac, vzal drúk a tĺkol ním na dvere paloty, až sa zámok ozýval i volal: „Pán Imrich! Pán Imrich, vstávajte, zle je!“

Tĺkol a trepal zas.

A keď sa Imrich ozval, aby otvorili, zavolal Ondráš: „Otvorte vy!“

Ondráš rozprával Imrichovi: „Panáčko! Ten čierny mních odviedol Marienku a vás tu zamkol, vezmúc kľúč so sebou a rozkážuc stráži, aby nikoho zo zámku nepúšťala. A tu ležia jeho ľudia, čo ich postavil k vašej izbe a im rozkazy v cudzej reči dával. A teraz,“ obrátiac sa starec k zvalenému strážcovi a mu jeho vlastný meč na krku držiac, hovoril: „Teraz povedz, ty holomok, ty kujon, ty naničhodník, prečo ťa sem tvoj pán na stráž postavil? ináč ťa pošlem ta, odkiaľ nikdy viac do Liptova neprídeš.“

Tento, cítiac studené železo na krku, povedal: „Pán komtúr nám rozkázal tu stáť do jeho príchodu a pod pokutou smrti nikoho dnu nepustiť, a keby kto z izby vyšiel, v tom okamihu ho skoliť.“

„Vidíte! Vidíte, pán Imrich! Hore sa! Hej, Paľo! Sedlajte kone! Ďalej, ďalej!“

Imrich si ctil Gilberta a vážil si ho nekonečne pre jeho obozretné počínanie v náradách vojenských a práve preto nevedel, čo si má o všetkom tom myslieť; ale rozdráždená horlivosť starca a výpoveď strážneho ho priviedla k tomu, že sa hneď ozbrojil a zišiel na dvor, hľadajúc starého Ondráša.

Tento ale už mal osedlané kone a ako veliteľ hovoril Imrichovi: „Sadajme a iďme za ním. On balamutil hlavu Marienky, kým ste vy tu neboli, on ju teraz odviedol, nejdúc hore, ale dolu Váhom, on vás zamkol a chcel vás dať zavraždiť! Poďme, poďme!“

A Imrich, neznajúc ani, čo sa mu robí, nasledoval horlivo rozdráždeného sluhu, sadol na koňa a dal sa viesť od neho.

Na bráne ich zas zastavil vrátny.

Starý Ondráš ale začal: „Nuž ty mamľas! Ty rešeto! Ty kulifaj! Ty staré ometlo! Či ty nevieš, že je toto náš budúci pán, a ty sa ešte odvolávaš na rozkazy mnícha?!“ I dal mu za uši, že spadol, a rozkázal otvoriť bránu.

Uháňal potom Imrich s Ondrášom a sluhami dolu k Ružomberku, nič dohoniť nemôžuc. I začali byť nepokojní nad neskorým výsledkom ich predsavzatia; ale dnes neunavený a k podivu rozčúlený starec i tu rady našiel.

„Postojte,“ povedal, „málo!“ I zosadol z koňa, vrhol sa na zem, priložil ucho na pôdu a počúval dlhší čas, kým naostatok netriasol prstom, a potichu prehovoril: „Počkajte, už ich máme, a len nepochopujem, že sa dupot dvoch koní vždy silnejšie a silnejšie ozýva.“

Výpoveď Ondrášova bola pravdivá, hoc nepochopil príčinu blíženia sa dupotu, odporné tomu, čo ho očakával.

Gilbert, dráždiac obrazotvornosť Marienky obrazy blízkeho zhľadanla sa s otcom i vypravovaním o obťažnostiach výpravy do krajín východných i o nebezpečenstvách v nepriateľskom kraji, obzvlášte ale vo Svätej zemi, skrátil rozhovorom cestu, že ani sami neznali, ako sa na vŕšku blízo Ružomberka ocitli.

Tu sa im razom pred očima čisté pole medzi Ružomberkom, Bielym Potokom, Štiavnicou, Teplou a Liskovou ležiace rozprestrelo a vetrík z vrchov – dolný vidiek liptovský od poludnia obtáčajúcich, zavieval planinou touto i skláňal klas pole pokrývajúci, že vyzeral ako tok morských vĺn, naháňajúcich sa medzi sebou.

Medzi vlnami týmito sa ale spolu ligot slnca na šišakoch celého rádu ozbrojencov odrazený objavil.

Marienka zavolala vo vytržení, rúčkami zalamujúc: „Otec môj, otec môj!“

Gilbert pozrel na ňu okom jastraba a okom orla na nové zjavisko a uhádol v okamihu, čo mu ide v ústrety. Veľmožín sa približoval druhou cestou.

„Áno, Marienka,“ vypovie polopokojne Gilbert, „i mne sa tak zdá, že to bude otec tvoj! Ale ponáhľajme sa, aby nás nepredišlel, bo tu ani brodu, ani člnov niet a tak musí celý zástup na druhom mieste na druhý breh.“

Dievča poslúchlo vo vytržení duše svojej i ponáhľali sa obidvaja vŕškom, hore nad Váhom ležiacim.

Tu ale zavolalo z hory: „Postoj, postoj!!“ a obidvaja, Gilbert a Marienka, skríkli razom, Gilbert povedal: „No keď nemám teba mať a mám zhynúť, tak zahyňme spolu!“ I uchytiac dievča za ruku, pobodol s celou kŕčovitosťou prudkej letory svojej koňa. Kôň sa vzpínal, ale skala, na ktorej práve zastali, tým sa oldlúštila, zarachotila tiaž koňa a jazdca, meč zacvendžal a čierny plášť si zašumieval ako zlý duch v povetrí, kým i koňa i jazdca neprikryli tam dolu pod príkrym, kolmým vrchom bublajúce a kypiace vlny strieborného Váhu.

Dievča skríklo, zhliadnuc Imricha i Ondráša, trhlo koňa nazad za uzdu, kôň sa vzopäl, vytrhol ruku panej svojej z ruky mnícha i vyhodil ju zo sedla na trávu zelenú, nad samou priepasťou rastúcu.