ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Takto v krátkosti Hrebenda svoj život opisuje. Život to jednoduchý, ale šľachetný. A pôsobenie jeho nie menej šľachetné bolo. Pôsobenie to bolo: kriesenie povedomia a lásky k národu, vzdelávanie jeho reči, pestovanie a ochraňovanie pamiatok jeho cti.

A to všetko v halene temného slepca, ktorý sa — ako vidíme zo životopisu jeho — dosť trápne so životom potýkal.

Kriesiteľom národného povedomia a lásky k rodu bol rozširovaním kníh.

Spomínalo sa i verejne v novinách, že by k pozdvihnutiu písomnosti našej nádobno bolo roznášanie kníh zriadiť, aby tak vnikli i do miest odľahlých a od kníhkupectva alebo pôšt vzdialených. Túto otázku Hrebenda dávno rozlúštil, lebo on takým roznášačom kníh od r. 1818 bol. Šľachetným životom, ktorý jeho učitelia za mladi, potom superintendent a mnohí kňazi chvália, šľachetným životom a básňami svojimi príležitostnými prístup si do všetkých domov vzdelaných a zášťou k rodu nezapálených získal a prístup ten k rozšíreniu kníh slovenských použil.

Tým v dvojakom smere šľachetnú činnosť vyvinul a v nej až do osemdesiateho roku osobne, potom do smrti skrze prostredníkov pokračoval.

Vravíme v dvojakom smere. Najprv blahodarne účinkoval tým na ľud, lebo ako človeku zo stavu pospolitého podarilo sa mu v okolí našom viac ako komukoľvek medzi ľud knihy doniesť, a tak k živej mravnosti príčinu dať. Nepoverili by sme, aká požehnaná je k tomu cieľu činnosť táto — knihy medzi ľud rozširovať, a tak k čítaniu dať podnet — keby skutočnosť sama blahodarne nás o tom nepresvedčovala; skutočnosť tá, že jednotlivci stavu pospolitého, obzvlášte v mladosti na čítanie navyknutí a pár dobrých kníh národných i nábožných prečítavší, nepomerne slávnejšie sa bránia proti terajšej svetovej čume, nákaze tekutého zatratenia, t. j. proti opilstvu, než tisíce iných. Znám osobne na našich stranách domkára, ktorý i pri svojej tvrdej práci rád čítal a číta a ktorý si múdrejšie a šľachetnejšie vedie než bohatí gazdovia. I v terajších tvrdých časoch z práce rúk bezpečnejšie si stojí a vychádza než iní z rozsiahlejších pozemkov. Príklad to však, chvalabohu, nie osamotený. Kdekoľvek dá sa nájsť a svedčí o blahodarnej činnosti tých, ktorí medzi ľudom knihy rozširujú a k čítaniu podnet dávajú. Na tom sa účastnil Hrebenda v hojnej miere, pretože svojím postavením stál blízko ľudu a svojím príkladom k čítaniu povzbudzoval, keď — slepcom súc — v tom vzdelanie bral. A tým — ako i celým životom — na ľud k pozdvihnutiu mravnosti pôsobil. Všetci ľudia pospolití, ktorí ako priatelia, predčitatelia abo pisatelia jeho sa s ním stýkali, príkladom jeho dobrými kresťanmi a poriadnymi občanmi sa stali. A rovnako i jeho sprievodcovia.

Ako zo životopisu jeho vidíme, od roku 1842 prinútený bol sprievodcu si držať, lebo sám už pri temnosti svojej do nebezpečí smrtných upadal. I títo jeho sprievodcovia, najviac siroty, uňho od dvanásteho do šestnásteho roku trvajúc, podobne všetci statočnými ľuďmi sa stali a svedčia svojím mravným životom, že Hrebenda príkladom svojím dobre na povznesenie mravnosti uprostred ľudu pôsobil, a taktiež i rozširovaním dobrých kníh a dávaním podnetu k čítaniu, čo v jeho dlhom živote na našom vidieku mnoho učinilo.

Vzdelanci sa naňho radi obracali, keď potrebovali knihu, ktorú u pánov majstrov našich knihárskych nebolo dostať. A to bola okrem kalendárov každá. Hrebenda ale opatriť ju znal, a preto obracali sa naň nielen tí, ktorí od pôšt vzdialení bývali, ale vôbec všetci, pretože im on najlacnejšie poslúžil.

Účinkovanie v tomto smere bolo najvýdatnejšie a pri prebúdzaní lásky k rodu a k povedomiu národnému najpožehnanejšie. Ako z listu Kollárovho vidíme, hodne na našom okolí i k rozšíreniu Slávy dcery a Spievaniek jeho prispel. Tieto knihy spôsobné boli známosť veci národnej a slovanskej vzbudiť, ako vôbec všetky slovenské a české knihy, ktoré obsahujú túžby a žiadosti vyslovené čelnými synmi národov slovanských. S týmito knihami rozširoval nielen upovedomenie národné, ale i lásku k národu, lebo známosť veci národnej vyvoláva i lásku k nemu a presvedčuje, že národ to nenie barbarský, ktorý také ušľachtilé túžby i snahy skrze svojich čelných synov vyslovuje; je to národ citov a myslí šľachetných, ktorý k ozdobe ľudstva slúžiť bude, keď raz pominie nešťastný stav ten, v ktorom teraz väzí. Už dosiaľ vyslovené city a túžby ho k tomu vedú, aby sa nie pohromou, ale okrasou ostatných národov stal. Rozširovaním literatúry, v ktorej sú obsiahnuté takéto city a túhy, i Hrebenda povedomie budil, lásku k rodu kriesil.

Ako k tomu prišiel? Naisto len tak, že povznesenie ducha, ktoré z povedomia slovanského prijal, pudilo ho k tomu, aby ho i u iných vzbudiť hľadel; láska k rodu, ktorú poznanie veci slovanskej v ňom vzbudilo, ho vytrvalosťou podoprela. Sám o tom nepíše v životopise svojom, čo však len toľko znamená, že k tejto činnosti od niekoho iného povzbudený a nastrojený nebol, ale snaha jeho po známosti ho k tomu priviedla. Ako zo životopisu jeho vidieť, k ukojeniu vedychtivosti svojej nielen požičiaval si knihy na čítanie, ale i sám ich od pospolitého ľudu kupoval, len čo v službe svojej prostriedkov k tomu nadobudol. A tak sa stalo, že s knihami inými i knihy národné do rúk dostal, z ktorých slovanského povedomia došiel. Taký asi bol toho počiatok, pokiaľ sa známym nestal.

Potom už, keď známym ostal, utvrdili ho v pôsobení tomto i výsledky a okolnosť, že známi páni farári a učitelia ho k zaopatrovaniu kníh potrebovali, ako to zjavuje i príklad Palumbiniho modlitebných pokladov. Keď totiž knihu tú jeden z pánov učiteľov potreboval, naňho sa obrátil, pretože on, ktorý už toľko rokov k prečítaniu i ku kúpeniu knihy zhľadúval, najlepšie vedel, kde a aké sa nachádzajú. O Palumbiniho knihe však nevedel, preto sa vybral k dedičom Palumbiniho, kde sa dozvedel, že pozostatky jeho modlitebných kníh sa nachádzajú v Mikuláši u ktoréhosi kupca židovského. Tie potom odkúpil…, aby u ľudí cudzej viery sa nenachádzali. Tým skutkom zase vzbudil jedného pána majstra knihárskeho v Jelšave, že mu tie knihy zadarmo zviazal. A takto hneď odprva zaopatrovaním kníh býval poverovaný. V predsavzatej činnosti ho udržovalo i to, že niektorí vydavatelia, skúsiac jeho ničím neskalenú vernosť a statočnosť, sami mu zverovali knihy na rozpredaj, ako i príklad Kollára a Belopotockého svedčí. Tak sa stalo, že si Hrebenda — hoci núdzny a slepý — cestu pôsobenia za rod našiel. Na nej už za čias Kollárových vynikol a až do smrti potrval.

Ruka v ruke s budením povedomia národného a lásky k rodu išlo pestovanie jeho reči skrze básnenie. Hoci vo verejnosti známy nenie, dosiahol významu väčšieho, než by sme tušili… a to i tým, že príležitostnými básničkami svojich dobrodincov k čítaniu umeleckých diel literatúry českej a slovenskej pripravoval, cestu im kliesnil…

Príležitostné básnenie bolo hlavným prameňom výživy jeho. Životom milým a ctným hneď spočiatku získal si kruh priaznivcov, ktorí ho známym odporúčali, ba mnohí i bez odporučenia, počujúc a zvediac, kto a čo je on, dobrovoľne za dobrodincov jeho stáli. Do kruhu dobrodincov jeho stala tak všetka vzdelanosť nášho okolia, vyjmúc vrstvy zelotizmom maďarománie zaujaté. On týchto svojich dobrodincov až do svojho osemdesiateho roku osobne navštevoval, každoročne im nielen básničkami, ale hlavne umným a milým rozhovorom pôžitok spôsobil. A takéto návštevy k rozšíreniu slovenských kníh použil. Dobrodincovia nielen sami odberali knihy, ale aj iných svojich známych mu odporúčali, kde by dobre knihy umiestiť mohol… A takto Hrebenda nielen k rozšíreniu národného povedomia, ale i k povzneseniu reči sprostredkovane i bezprostredne poslúžil…

On — ako i z jeho životopisu vysvitá — z kníh staročeských u nás rozšírených prvé svoje vzdelanie čerpal, tri i päť dedín za predčitateľom putujúc. Obživa to bola jeho šľachetnému duchu toľká, že radostne povznášala jeho myseľ a city… Jeho poctivosť mu ako k vzdelancom, tak i k ľudu dvere otvorila, takže časom dokonale znal, kde, u koho sa aká kniha nachádza. O zachovanie takých kníh sa staral a to právom menujeme cti ľudu nášho opatrovaním… Zachovanie takých dvesto-tristoročných kníh v dobrom stave svedčí o peknej zaujatosti za osvetu a spisbu, a to v časoch, keď sa za zle rozumenej náboženskej horlivosti, alebo i za zle rozumenej národnej revnivosti o vyhubenie kníh tých veľké moci usilovali. Takéto svedectvo ľudu nášmu knihy tie vydávajú, a preto Hrebenda, keď ich od záhuby chránil, česť ľudu toho ochraňoval.

A ako ich chránil od záhuby? Jednoducho tým, že ich z miest takých, kde už cenu stratili, oslobodzoval a na bezpečné miesta umiestňoval.

Je zaujímavé, ako ho — takého biedneho — duch dobrý všade prospešne vodil. Ako sme riekli, svojou šľachetnosťou a milým chovaním všade prístupu dostal, všetky vzácne knihy medzi ľudom ukryté spoznal, oceniť znal a k sebe priťahoval. Hľadaným kupcom na také knihy sa stal, a tak mnohé od potrhania zachránil. Pospolitosť, ktorá na mieru predkov svojich nevyrástla — na mieru predkov, ktorí knihy tie ako drahé poklady chránili, v prenasledovaniach do chlebov zapekali, aby nájdené a zničené neboli — potom už knihy také nenivočila, ale ich radšej speňažila. Ani vzdelanosť, u ktorej knihy predkov — pretože boli slovanské — v nenávisť prišli, ich nenivočila, ale spolu s pospolitosťou na Hrebendu počkala a knihy speňažila. A takto Hrebenda vzácne staré knihy ochraňoval, z nebezpečných miest na bezpečné umiestňoval. Ale kde k tomu prostriedkov vzal? Svojimi vlastnými málo tu spôsobil, ale… osvietených mužov našiel, ktorí mu v chránení kníh nápomocní boli. A tak podoprený smelšie a prospešnejšie po blahodarnej činnosti vychádzal, hľadajúc a chrániac pamiatky starovekosti.

Činom takýmto zachránil mnoho kníh. Spomína Bibliu roku 1487 v Kutnej Hore tlačenú, dva exempláre šesťdielnej. A vôbec tlače do roku 1618, ba 1620 temer všetky zachránil. A ako potrebná bola táto činnosť, svedčia zlomky starobylých kníh, ktoré už trhané boli a ktoré od celkovitej skazy zachránil. Veru, smutné svedectvo veku devätnásteho, svedčiace o hodnom zosurovení.

Tak nielen vedomie národné šíril a reč vzdelával, ale i pamiatky nášho ľudu zachraňoval. A to všetko konal človek, ktorý mal síce predkov učených, ale sám žiaľnymi príhodami a divným božím riadením do stavu pospolitosti, abo hlbšie, do stavu úplného žobráctva vrhnutý bol, človek, ktorému nedal Boh okrem jeho krasoducha túžiaceho za všetkým dobrým, šľachetným, vysokým nič, nič na svete, nič, ani zdravé zmysly, nieto imania. Bez toho všetkého jedine krasudochom svojím z ničoty sa povzniesol…

Na pekný deň obyčajne pekné zore nasledujú večer. Taktiež u Hrebendu. On však vo všetkej svojej činnosti pokračoval. Ale pri rozširovaní povedomia nedostačilo mu už rozpredávanie kníh. Čiahal tedy ku dávaniu, a síce knižniciam mládeže slovenskej.

Ako známe, najprv knižnici žiactva prešovského poslal ku koncu apríla 1859 Tablicove diela Poézie (4 diely), Slovenští veršovci (2 diely), Augšpurská konfesia a Anglické múzy, ďalej Hermesovu Knihu zpovědní, Lidomila, Určení člověka, Zbírku sv. rečí, Dietetiku a Fregeho Kancionál. Knihy poslal s nasledujúcim prípisom:

O rok nato poslal im 47 ďalších knižiek. Taktiež do malohontskej učiteľskej knihovne poslal Slávy dceru a štvoro iných kníh. Matici slovenskej odovzdal tri zväzky svojich príležitostných básní, dva zväzky nábožných piesní a 29 kníh starožitných…

Keď sa o založení veľkorevúckeho gymnázia doznal, nemohol radosti svojej uľaviť ináč, len nasledujúcim spôsobom: Pobral sa k vtedajšiemu inšpektorovi gymnázia Štefanovi M. Daxnerovi a uňho výraz svojim pocitom dal, vysloviac pevné predsavzatie svojou maličkou silou gymnáziu tomu nápomocným byť. Pri reči tej oduševnenej rečník i oslovený v slzách sa rozplynuli…

Hrebenda daroval gymnáziu celú svoju knižnicu a všetky svoje úspory, niečo vyše dvesto zlatých, ktoré na kontraktoch u dobrých gazdov vypožičané boli. Tým činom, súc vo vysokom veku, domnieval sa činnosť i život zavŕšiť, ale ináč súdené bolo.

Dožil i rok 1874. Školy, z ktorých takú radosť mal, zrušili, jeho knižnica, ktorá v srdciach mládeže svetlo šľachetnosti, osvety slovanskej a lásky k rodu rozširovať mala, zahynula. Peniaze však ešte neboli na šťastie odvedené. Ako sa založeniu škôl a Matice tešil, tak kvílil nad ich záhubou…

O zrušených gymnáziách sa vyslovil: „Neumrela děvečka, ale spí.“ A to presvedčenie žiaľ srdca jeho miernilo. To sa mu v jeho vysokom veku stalo osudným. Chcel zachovať úspory tie svoje, mysliac, že ten čas dožije, keď znovu na osvetu ľudu ich bude môcť obetovať. Následkom toho, a tiež preto, že väčšina dobrodincov jeho vymrela, žil veľmi nedostatočne. Oslabol tak, že sotva vládal na nohách stáť.

Mnohostranne sa mu radilo, aby peniaze vyňal a k opatere svojej vynaložil. No kým bol čas, neučinil to. Až keď sa jeho dlžníci so sporiteľňou v Rimavskej Sobote znivočili, chcel zakročiť, no v nádeji, že núdzu svoju vydrží, a tak úspory tie k novému úžitku národa zachová, zostával pri svojom spôsobe. Tým viac, že mu síl duchovných neubývalo a až do konca ducha svojho vedomosťami sýtil, na mdlobu tela nedbal.

Následkom toho v sobotu 13. marca 1880 — tretí deň po vyplnení 84. roku — pred chyžou na rovnej zemi klesol a ani viacej k životu nevstal. Do 16. marca viac-menej bez povedomia ležal a v tenže deň o tretej hodine poobede skonal. A život i činnosť svoju zavŕšil.