ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Edičná poznámka

Zverejnené cestopisy boli napísané v roku 1846 v štúrovskej spisovnej slovenčine. Vzhľadom na čitateľské vydanie sme však texty čiastočne upravili, prispôsobili dnešnému čitateľovi.

Dôsledne sme upravili písanie i — y, s — z, mäkčenie spoluhlások a písanie veľkých písmen podľa dnešného pravopisného úzu.

Čiastočne sme upravili slovosled a skladbu, dlhé súvetia sme rozdelili na menšie vetné úseky.

Fonetický tvar osobných mien a zemepisných názvov sme upravili na spisovný. Ojedinele sme zasahovali aj do tvaroslovia a slovníka, neznáme slová sme nahrádzali zrozumiteľnými.

Poznámky a vysvetlivky k textom sú stručné, uvádzame ich podľa poradia výskytu a pri opakovaní ich už nevysvetľujeme.

* * *

„Najproduktívnejším autorom rukopisných cestopisov je Pavol Dobšinský, ktorý ako osemnásťročný napísal v rokoch 1846 — 1847 tri cestopisy.

Prvý pod názvom Železník a okolie má 25 strán a zapísaný je v prvých siedmich číslach rukopisného časopisu Holubica z rokov 1846 — 1847. Časopis je uložený v Literárnom archíve Matice slovenskej a vyšli z neho aj faksimile. V cestopise uvádza zemepisný prehľad kraja pod vrchom Železníkom, opisuje vrchy, rieky, doliny, podáva prehľad jeho histórie — kláštor templárov, tzv. červených mníchov, dejiny obcí Rákoš, Sirk a Turček. Niektoré údaje čerpá z historických a zemepisných prác Ladislava Bartolomeidesa. Opisuje obyvateľov, ich vzhľad, povahu, zamestnanie (baníci, furmani, zemani), spôsoby práce (pálenie dreveného uhlia, povrchová ťažba rudy). Vyvodzuje jazykový pôvod názvov obcí, hôr a iných reálií. Je to opis kraja s istými dejovými prvkami.

Druhý má názov Túrová obetnica na Kráľovej Holi pod Sirkom. Dvanásťstránkový text zapísal do troch čísel Holubice. Je istým medzistupňom medzi opisom kraja a cestopisom, lebo prevažujú v ňom prvky opisu, ale sú i typické prvky cestopisu. K opisným prvkom patrí lyrické vylíčenie jesennej prírody, opis tzv. Pátrovej skaly, ktorá mala výzor kamenného mnícha, Túra — boha vojny a víťazstva, odvodzovanie mien dolín a potokov. Medzi cestopisné prvky môžeme počítať to, že cestu vykonali dvaja, čas určovali podľa chôdze a podobne. Jeho niektoré pasáže sú veľmi plastické (obraz trpaslíkov, vyčíňanie boha Túra). V príspevku cítiť národné povedomie, ktoré sa prejavuje aj vo veršovanom motte:

Hory slovenské posiate kvetami,
sláva nad vami svitá so zorami.
Otcovia naši svojich bohov ctili,
keď na výšinách obete pálili.

Podľa Dobšinského krásy kraja „upamätujú ťa na dávnu slávu i predzvesť budúcich výjavov“. V cestopise ide o fiktívny dej, o účinkovanie bájnych bytostí, o ktorých existencii autor je presvedčený a z nich vyvodzuje isté vlastnosti Slovákov.

Tretí cestopis Pavla Dobšinského je zapísaný v rukopisných časopisoch levočských štúrovcov Holubica a Považie. Ide o opis cesty po Slovensku, uskutočnenej v júli a auguste 1846. Zápis v rukopisných časopisoch je z roku 1847. Okrem tohto zápisu zachoval sa aj iný v rukopisnom zošite Pamatník z roku 1848. V ňom je upravený prepis Cestopisu, ktorý urobil sám autor v roku 1849. Vidieť to aj z tejto jeho vety: „Tieto posledné riadky som písal v tých pre Slovensko najnebezpečnejších časoch 1849-ho, preto tak znejú“. Tento prepis pokladáme za rukopis poslednej redakcie, a preto sme ho použili pri príprave tohto vydania. Spomenutá úprava sa týkala týchto vecí:

Namiesto pôvodného indiferentného názvu Cestopis dal autor nový názov Púť po otčine 1846, ktorý lepšie vystihuje obsah cestopisu. Dal mu motto z Krasického vlasteneckej básne Hymn do milośći ojczyzny „Swięta milośći kochanej ojczyźńi!“ a uviedol ho vlastným šesťverším. Ďalšia úprava značne zasiahla do obsahu i formy cestopisu — z príspevkov Železník a okolie a Túrová obetnica na Královej holi (37 strán) vybral päť strán — opis Železníka a príhody o Pátrovej skale a zaradil ich na začiatok Púte po otčine. Okrem toho robil menšie úpravy, skracoval niektoré básne zaradené v cestopise a preštylizoval niektoré pasáže.

Púť po otčine je cestopis v pravom zmysle slova. Spĺňa základné požiadavky tohto literárneho druhu — umelecky a pravdivo informuje o objektívnom svete, o kraji a jeho zemepisných i historických zvláštnostiach, o stretnutiach so spisovateľmi a dejateľmi, o sociálnych a národných otázkach a zároveň jasne naznačuje postoj autora k uvedeným realitám. V cestopise sa Dobšinský ukazuje ako zanietený vlastenec, ktorý neobdivuje len krásu kraja, ale vidí aj nedostatky jeho obyvateľov a podáva návod na ich odstránenie.

Motivovanie cesty zdôvodnil Dobšinský dôkladne a viackrát v samom veršovanom motte a podobne aj v próze: neopúšťal svoju dedinku, aby pokoj mladej duše v prírode hľadal, lež aby uspokojil tisíce svojich túžob. Náš kraj si predstavoval v boji so svetom starým i v sláve jeho budúcej. Teraz ho mal vidieť v skutočnosti — čo v ňom skvitá, čo pučí, čo vyrastá, čo má na čelo našej slávnej budúcnosti vystúpiť. Skutočne, upriamil sa na minulosť, evokoval zašlú slávu Slovanov i Slovákov, poznával prítomnosť, aby z nej odvodzoval budúcnosť.

Cestoval cez prázdniny roku 1846, podobne ako pred ním Jozef Miloslav Hurban, Bohuslav Nosák a iní štúrovci. Nedostatok financií a snaha poznať najskôr Slovensko ovplyvnili voľbu jeho cesty. Väčšinu cesty prešiel peši, z Vrútok do Trenčína plavil sa na plti a z Pezinka do Bratislavy sa viezol železnicou ťahanou koňmi. Táto skutočnosť sa prejavila aj v cestopise, vyostrila jeho pozorovaciu schopnosť, o čom svedčí dynamický, realistický obraz pltníčenia na Váhu, stretnutie so ženami liptovských murárov a iné skutočnosti.

Cestopis nerozčlenil na časové úseky podľa jednotlivých dní, ale zemepisne, podľa krajov. Z rodného Gemera išiel cez Liptov, Oravu, Turiec, Žilinu, Trenčín na Moravu, odtiaľ cez Dobrú Vodu a Pezinok do Bratislavy. Z Bratislavy cez Nitru Pohroním naspäť do Sirku. Dodržiava časový postup. Porušil ho len raz, keď uviedol spomienku na Liptov z júna predchádzajúceho roku.

Národnouvedomovacia a buditeľská tendencia v cestopise je veľmi výrazná. Prejavuje sa predovšetkým pri návštevách slávnych historických miest — Moravy, Devína, Nitry. V nich akoby nemal čas na zistenie súčasného stavu, len na evokovanie slávnej minulosti. Tieto ideovo najdôležitejšie miesta ospieval aj vo veršoch, pri iných menej exponovaných faktoch to spravidla nerobí.

Výrazné sú romantické prvky v cestopise, ktoré sa prejavujú v idealizácii historických miest a udalostí (Nitra, Morava, Matúš Čák). Dôležitú úlohu má príroda, obraz krajiny, ktorý je spätý s náladami, pocitmi a myšlienkami cestovateľa. Zamračené okolie Moravy symbolizuje zapadlé časy Veľkej Moravy, rozplývajúca sa hmla akoby chcela odostrieť jej budúcnosť. Mládenec v tom videl obraz svojej duše, ktorú „hneď žiaľne pamiatky, hneď nádeje budúcnosti sýtia“.

Autor často porovnáva minulosť so súčasnosťou — potomkovia Bogomíra vo Svätom Jáne a odnárodnená rodina Szentiványiovcov. V cestopise podal Dobšinský aj svoje sociálne názory — súcit s chudobným ľudom v Liptove, odsudzovanie vykorisťovateľov — maďarónov a Židov v kúpeľoch Lúčky, výtvarne nadaný mladík v Sučanoch musel pre nedostatok financií zostať pri pluhu, atď. Všíma si a vrele odporúča spolky miernosti, vzdelávanie ľudu. Osobitnú pozornosť venoval stretnutiu s Andrejom Lanštiakom, „najväčším odporcom spisovnej slovenčiny“. Na dvoch stranách reprodukuje jeho filozofické názory a zároveň ich aj vyvracia. V cestopise opísal stretnutia s osemnástimi význačnými osobami, ako sú Pavol Jozeffy, Samo Bohdan Hroboň, Janko Rimavský, P. P. Záturecký, Miloslava Lehotská, slovenský kalendárnik Gašpar Fejérpataky-Belopotocký, Michal Miloslav Hodža, Ján Hollý a iní.

Dobšinského štýl nie je jednotvárny, striedajú sa v ňom rôzne druhy opisu, rozprávania, charakteristiky, od jednoduchého stručného a vecného opisu cez živý, plastický až k oslavne básnickému. Používa aj úsporný štýl, nabitý informáciami, napríklad v jednom súvetí sú sústredené všetky zemepisné údaje o Hrádku alebo Dobrej Vode, ale naproti tomu opis stretnutia s Jánom Hollým zaberá celú stranu — autor tu používa rozsiahle opisy s bohatými lyrickými odbočkami, básňami, výzvami a podobne.

Dobšinského vyjadrovanie je dynamické, uplatňuje sa v ňom veľa priamej reči, časté zvolania. Všetky uvedené jazykové a štylistické prostriedky robia Púť po otčine zábavným, pestrým čítaním.“

Michal Eliáš