ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Preddomie u Dubeňa; v prostriedku dvere, vedľa oblok, pri stene lavička.

Dubeň, Anna, Dobrák.

DOBRÁK: Osemnásť zlatých ma to stálo, ale musel som dať, hoc aj ťažko mi ich bolo zohnať. Viete, že mi koleso vtedy dokaličilo ruky, nemohol som nič robiť. Druhý síce už dorastal, ale nebol ešte súci, tak mi pustili Janka.

DUBEŇ: Neviem, neviem, či sa to zdarí, ja tiež už veľmi nevládzem, preto by som rád Martina vymohol. Inej pomoci nemám, ako jeho, keď nás Boh zo začiatku tak navštevoval; štvoro nám zomrelo, iba týchto dvoje zostalo.

ANNA: Ale oni nám nahrádzajú i tú radosť, ktorej by sme sa na tých boli dožili. (Utrie si oči.)

DUBEŇ: Ďakovať Bohu, máme zdarené dietky. Aj preto by som rád mal Martina doma, lebo mladý šuhaj vo svete všeličo vidí, skúsi, aj na tej vojenčine kdečo nedobrého pochytí, skazí sa a potom hotové zlo.

ANNA: Never, otec, Martin by i tam zostal dobrým; on je poriadny a rozumný, nie ako mnohý bláznivý mládenec; však to sám vidíš na ňom.

DUBEŇ: Hja, žena moja: čerti boli anjelmi, a predsa ich ten diabol skazil a v terajšom svete máš mnoho diablov a osídel narozstavaných, do ktorých padajú neskúsení mládenci. Však ja viem že Martin je bohabojne vychovaný, ale je neskúsený, nebol od dediny a hen mesta ďalej, a neskúsený ľahko podľahne. Ale však je Boh nad nami; On každého nevinného obráni. (K Dobrákovi.) Teda aj pre mňa treba lekárske vysvedčenie pripojiť k tým písmam. To musím ísť zajtra do mesta, aby sa to čím skôr mohlo podať; čím skôr, tým lepšie.

DOBRÁK: Len sa musíš, starký, usilovať domov prísť, lebo vieš, že máme so senami robotu, a ktovie, aké časy dá Boh naďalej.

DOBRÁK: Ja som už, chvalabohu, skľúdil trochu toho sena, čo som mal; budem zaopatrený na celý rok.

DUBEŇ: Ďakovať Bohu, ani my nebudeme mať nedostatku. Mienim len šesť kusov zimovať a pár koní, azda to postačí.

ANNA: Ej, otec náš, keby sme len mohli takéto starosti zveriť a preniesť na druhé hlavy a ruky. Nie že by som sa vyhýbala robote, ale pribudlo rokov, starneme. Šťastie, že mám to poslušné dieťa, Marku, tá si už cele zastane miesto gazdinky.

DUBEŇ: Všetko príde, žena moja, i to; len musíme počkať, či oslobodia Martina od vojenčiny, potom sa k tomu priberieme.

DOBRÁK: Ja som hovoril môjmu Jankovi, že by bolo treba oženiť sa, lebo je to zle bez ženy v hospodárstve. Ale čo! Bedárovi oženiť sa je toľko, ako starosť si uvaľovať na krky.

DUBEŇ: Nedobre hovoríte, sused; viac rúk viac urobí, a dobrý Pán Boh požehná. Keď sme sa my s mojou brali, nemali sme ničoho, iba tieto ruky, vtedy, pravda, zdravé, silné, a túto chalupu po otcovi. Boh ho osláv, i tá bola v chatrnom stave; no a vidíte, tu som. Komu sa nelení, tomu sa zelení. Kto včas ráno vstáva, Boh ho požehnáva. A, drž sa Boha, ani Boh ťa neopustí, boli naše porekadlá, ktorých sme sa držali a modlitba k Najvyššiemu, a teraz, na staré dni, vidím aj ovocie mojej námahy.

DOBRÁK: Málo takých gazdov v dedine; to vám nie z pochlebovania hovorím, ale že to zaslúžite.

ANNA: Čo máme, od Boha máme, len jemu môžme ďakovať za všetko, ako to i dnes farár v kostole povedali.

DUBEŇ: Ver’ tak, sused môj; Boh nám požehnal; na Martina som už dal zapísať Višňovce a dve lúky; ten má už svoj podiel, a ešte keď ma Boh odvolá, nech sa podelia, ako dobré deti s Markou; viem, že si neukrivdia.

ANNA: O tom som presvedčená. Aha, už prichodia z pažite.

(Počuť zďaleka spev, ktorý vždy sa blíži:)

DOBRÁK: Aj môj Janko tam bol.

DUBEŇ: Ja im tej zábavky doprajem. Bohu slúžili, nech sa potom povyrazia; budú mať zajtra lepšiu chuť do práce.

Predošlí, Martin, Marka, Sýkora (sviatočne vyobliekaní. Sýkora v remeselníckych šatách, na hlave vojenskú čapicu, v ruke trstenicu, smelého, svetáckeho vystupovania.)

MARKA (ktorá popredku vstupuje): No, už sme tu, mamička, a priviedli sme aj hosťa. (Zastane pri matke).

SÝKORA: Dobrý deň vám prajem. (Vítanie, podávanie rúk.) Čo robíte? Ako sa mávate?

DUBEŇ (zadrží Sýkorovu ruku a druhú mu položí na plece): Vitaj, Ďurko! Teda si prišiel z tej vojny. A ako si sa premenil, už je z teba celé chlapisko.

DOBRÁK: A čo tam nového: kam pôjdu na manévre?^[1] Keď som ja bol v Majlonte…^[2]

SÝKORA: Neviem, ujček; ja sa o to nestarám; mám tej vojenčiny už dosť. Ako vám je tu dobre; toť mládež sa len zabáva na pažiti, ale u vojakov to nie je tak. Hej, veľa tam človek zažije…!

ANNA: Ó, Bože! I náš Martin má ísť. Keby sa len zdarilo vymôcť ho.

SÝKORA (prekvapene): Čo ho vymáhate? No, je pravda, treba ho doma pri gazdovstve, ale predsa by bolo dobre, keby ho čo len na nejaký čas vzali; veľa tam človek skúsi, čo nikdy nezaškodí.

DOBRÁK: A hviezdičiek si koľko priniesol, Ďurko? Keď som ja bol v Majlonte…

SÝKORA: Mal som, ujček, ale mi zobrali; sprotivil som sa ako kaprál^[3] feldvéblovi,^[4] tak ma degradovali^[5] no ja nedbám, nech som len doma. Tam mi bolo už tak otupno, zle; len som túžil za dedinou, kde o vojenčine ani nepočujem.

DUBEŇ: A teraz čo budeš, Ďurko?

SÝKORA: Neviem, ujček. Budem gazdovať; zriadim si to maličké gazdovstvo, čo mi po rodičoch zostalo; len neviem, ako mi to pôjde; na tej vojenčine človek odvykne od roboty.

DOBRÁK (šibalsky): A ožením sa, čo? hehehe… Však potom žena ťa priučí gazdovať, tá nebola vojakom.

SÝKORA: Do hospodárstva patrí žena; chlap by všetko premárnil; na tej vojenčine to ide veľmi tuho: keď človek nemá peňazí, tam je to nič nehodno.

DUBEŇ (poúčavo): Hja, Ďurko, nemusí mať človek všetkého, čo si zažiada: treba sa naučiť sporiť.

SÝKORA (ľahkomyseľne): Ej, ujček, zakiaľ je človek mladý, nech si užije sveta; potom, keď sa utiahne na dedinu, nech skrbloší.^[6]

DUBEŇ (ako predošle): Čo sa Janko naučí, tomu sa ver’ Jano neodučí a stromček za mladi treba ohýbať.

ANNA: Ver’ tak; preto sme my tieto naše dva stromčeky hneď za mladi ohýbali; však, Marka moja? (Pritúli ju.)

SÝKORA: Preto vám aj v také pekné stromčeky vyrástli; radosť podívať sa na Marku!

DOBRÁK (šibalsky): Vari sa ti pozdáva, Ďurko?

SÝKORA: Ej, ujček, vždy naberáte človeka, vždy ste ten starý Dobrák. Nuž a komuže by sa Marka nepozdávala? Bol som s mládenci na pažiti a veru najkrajšia bola ona.

MARKA (so smiechom): No len ma tak veľmi nechváľ, lebo ostatné sa ti do tej krátkej vojenskej štice nanosia.

SÝKORA: Vari aj ty, Marka?

MARKA: Ja prvá.

DUBEŇ: No keď si už prišiel, Ďurko, musíme ťa nejako počastovať; choď, Martin, prines toho vína.

MARTIN (odíde).

SÝKORA: Ďakujem, ujček; tam trochu, tam trochu, nuž a z trochy býva veľa.

DOBRÁK (šibalsky): Veď si sa musel na vojenčine i tomuto priučiť. Vari vojaci vylejú za golier?

SÝKORA: Zašpinil by sa a potom by bolo hneď nejaké krátke železo.^[7]

MARTIN (prinesie vo fľaši víno a jeden väčší pohár, z ktorého všetci pijú).

DUBEŇ (odoberie fľašu i pohár od Martina, naleje a samý prvý pije.) Daj nám Pán Boh všetkým zdravia!

VŠETCI: Pán Boh daj! (Dubeň naleje, dá Dobrákovi.)

DOBRÁK (k Sýkorovi): No, Ďurko, teda tebe na zdravie!

SÝKORA: Daj Boh!

DOBRÁK (spieva): Glo-glo-glo-glo-glo-glo-gloria tak sa to vínečko píjava! (Smiech. Vypije, oddá pohár Dubeňovi, ktorý naleje a dá Sýkorovi.)

SÝKORA (k Dubeňovi): Na zdravie vám, ujček, tetke, aj Marke! (Vypije).

DOBRÁK (šibalsky): Už ty len s tou Markou máš ustavične do roboty!

DUBEŇ (dá Martinovi a fľašu položí na lavičku).

MARTIN: Na zdravie všetkým! (Vypije, položí pohár k fľaši a zastane pri lavičke.)

ANNA: Poď, dcérka moja, nejakú večeru musíme prichystať.

(Odídu.)

DOBRÁK: Aj ja sa poberiem; už som sa i tak viac zabavil ako treba. No, aspoň som videl vyslúženého vojaka; už je (hrdo) nás o jedného viac v dedine. Keď som ja bol v Majlonte…

DUBEŇ: Pôjdem i ja s vami. (K Martinovi a Sýkorovi.) A vy sa len pobavte. (Odchodí s Dobrákom.)

SÝKORA: Dobre, ujček; i tak sme sa s Martinom už dávno nevideli.

DUBEŇ: No však teraz sa môžte dosť vídať i nazhovárať. (K Dobrákovi pri odchode.) Tí mladí ľudia majú čo hovoriť medzi sebou, a najmä keď prídu zo sveta.

DOBRÁK (šibalsky): A najmä kde je pekné dievča; ta idú oni najradšej rozprávať svoje skúsenosti… hehehe; no s bohom!

(Odíde s Dubeňom.)

Sýkora, Martin (sedia pri stole, popíjajú.)

SÝKORA: Vždy je dobrej vôle ten Dobrák: poznať, že bol tiež vojakom. A má pravdu: kde je dievča, tam je človek zhovorčivejší.

MARTIN: Ja ho rád mám; pobaví nás často, keď nám rozpráva o svojej vojenčine a vojnách. Príde niekedy pobesedovať si aj s Jankom.

SÝKORA (udivene): Aj Janko sem chodí? Hja, vidíš, že pravdu povedal, že kde je dievča, ta idú aj mládenci. (Pije.) A ty, Martin, ako? Ty, kam zabočuješ? Kam ideš rozprávať (ironicky) svoje skúsenosti?

MARTIN: Nikam; a ani nemám nijakých (ostýchavo), iba čo sa na pažiti trochu poveselím, ale ináče nič.

SÝKORA (nadýmavo): No počkaj, však ťa musím niekam vytiahnuť; Evka, Zuzka sú hodné dievčatá, budeme ich domŕzať. Hahaha! Ej, na vojenčine sme sa navystrájali s dievčaty rozličných kúskov!

MARTIN (ostýchavo, nevie čo povedať, naleje do pohára): No, pi…

SÝKORA (štrngne): Na zdravie pekným dievčaťom! To máš radosti s nimi! Vínko, dievčatá, toho bolo na vojenčine… Ale, čo to, Martin, teba vymáhajú od vojenčiny?

MARTIN: Áno; otec starý, mať stará, tak na mňa nechajú po chvíli celé hospodárstvo.

SÝKORA (úsmešne): Eh, synku, ty nemáš a ani nebudeš mať mladosti; škoda! Povojenčiť si za tri roky, veselý je to život, a potom prísť domov a gazdovať, tak áno. (Spieva:)

Čo tam, tak za mladi za pecou sedieť! (Pije.)

MARTIN (smutno): Veď ja by som rád bol, čo i len na nejaký čas odišiel; ale otec nechcel; aj pán farár mu tak radili.

SÝKORA: Hja, dobre je starým tam na pokoji sedieť, ale keď mladá ohnivá krv koluje ešte v žilách, to je pokuta. Mal si nás len vidieť, keď sme vymašírovali a banda^[8] pred nami: ako struny natiahnutí sme kráčali. (Martin prichodí do nadšenia.) Čo, tento váš dedinský muzikant by sa mohol schovať!

MARTIN: Toho všetkého ja neuvidím. Ale i tak je dobre, pomôžem otcovi: chudák, už sa dosť nadrel.

SÝKORA (úsmešne): Ach, veď môže ísť na odpočinok; Marka je už dorastená; vydať ju, hospodára do domu a ty si hybaj povojenčiť.

MARTIN: Boh vie, ako bude; mne dali už majetok prepísať, a za Markou chodí Janko, a ona tiež ako by mala vôľu zaňho.

SÝKORA (prekvapeno): Teda ti dali už majetok prepísať. (Pochlebne). No, no, mladý hospodár. A Jano, ten, (úsmešne) veď ten ani vojakom nebol a za toho by Marka išla? Hahaha! (Bokom.) Z toho nič nebude, o to sa postarám. No pime na ich zdravie. Ale Marka, Marka; škoda také dievča tomu dať.

MARTIN: Otec a mať mu prajú tiež; nemá síce majetku, ale je poriadny, pracovitý a strýc mu vraj má niečo nechať. No a otec ani za majetkom nejde; hovorí, že máme, chvalabohu, dosť, a to, keď si budú dobre opatrovať, môže im vzrásť na raz toľko.

SÝKORA: Ale to môže naraz aj prasknúť a potom čo? Budú bedáriť. Vidíš, Martin, ja už mám viac rozhľadu, za tri roky človek všeličo skúsi na tej vojne a naučí sa. No, teda, keď nebudeš rukovať, tak ti aspoň budem rozprávať o vojenčine, aby si aspoň dačo vedel prehovoriť. (Pije.) A, ľa, prídeš večer na muziku?

MARTIN: Nie, rodičia nedovolia mi večer túlať sa. Zajtra je pondelok, skoro treba vstať do roboty.

SÝKORA (úsmešne): Ó, ty úbožiak! No už vidím, že by z teba vojak ani nemohol byť; (nadýmavo) čo, vojak zabáva sa do rána a ani si neľahne, hneď execírovať,^[9] alebo do inej povinnosti. (Spieva:)

Mal by si prísť; i Paľo tam bude, sľúbili sme sa. Keď sme to z tej vojenčiny prišli, tak sa aj pobavíme.

MARTIN: Rodičia ma nepustia.

SÝKORA (vypije, vstane): Ale veď hovorím, že si ty ešte chlapec. Nuž ti ešte aj rozkazujú, či môžeš pozrieť hen na Evku alebo Zuzku? A keď ťa nepustia, ľahni si skoro a potom, keď zaspia, uteč im, oni ani vedieť nebudú. (Podáva Martinovi ruku.) Zbohom! Ak chceš, príď. (Vyhvizdujúc si odchodí.)

MARTIN: Zbohom! (Vyprevadí ho.)

Martin (sám).

MARTIN: Má ver’ trocha pravdy; už som odobratým vojakom a ešte som nikde nebol a ani nebudem. Však sa budem hanbiť ukázať sa medzi mládežou. Budú ma vysmievať, ako Janka, že je peciválom. (Hodí rukou.) Eh, čo tam po hlúpostiach! Otec nemôže robiť, nuž čo sa budem dívať na jeho útrapy a starosti. (Zamyslí sa.) Ale predsa by ma mohol pustiť čo len na rok alebo pol; tak túžim sveta skúsiť; tu mi je síce dobre, ale otupno. (Vonku počuť dievčenský smiech a hneď vstupujú prostopašné dievčence.)

Martin, Evka, Zuzka, Katka a viac dievčeniec.

VŠETKY: Ľaľa, tu je hospodár, vyprevádzal hosťa; videli sme ho.

MARTIN (vážne, ľahostajne): Bol tu…

ZUZKA: A kdeže je Marka?

EVKA: Ona mala ho vyprevadiť, hahaha! (Všetky sa smejú.)

MARTIN: Tam dnu…

VŠETKY: Musíme ju zavolať. (Pochytajú sa dokola a spievajú:)

(Smiech.)

MARKA (vyjde, po domácky oblečená): Vitajte, kamarátky. (Vítanie, smiech.)

EVKA (rozmarne): Tuším ste mali pytačky, Marka.

MARKA (taktiež): Mali, mali, ale sme ich poslali k vám.

EVKA (zvýskne a zvrtne sa): Ichuchú, vydám sa! (Presviedčavo.) A či je to nie pekný chlapík a vyslúžený vojak? Stretli sme sa s ním a tak pekne s nami žartoval a volal nás večer na muziku, chichichi! (Všetky smejú sa.) Marka, pôjdeš?

MARKA: Akože! Ja tam prvá budem.

EVKA (žartovne): Že nie! Niekto druhý.

VŠETKY (zvedavo): Kto asi?

EVKA (rozmarne): Spýtajte sa Marky; však ona vie. A na pažiti ste nevideli, ako si na istô sľúbili?

MARKA (káravo): Evka, keby si len neplietla koše s baňami.^[10]

EVKA (vážne, šibalsky): Ó, nie! Pán Boh uchovaj; ale Jankov s Markami, chichichi! (Smiech.)

MARKA (zahanbeno): Už si ty len čert, Evka.

EVKA (šibalsky): A ty si čertík, Marka; ale veď ti ja ho nezávidím, Pán Boh uchovaj! Však ja mám tiež kohosi. (Objíme Marku. Martin sa netrpezlivo hýbe, kašle, urovnáva fľašu a pohár.)

VŠETKY: Ľaľa, čo ešte vyjde z toho! (Smiech.)

EVKA (k Marke): No veď si ho k nám poslala (šibalsky). a ja sa ho držať budem ako stará baba čerta, nepustím ho. (Smiech.)

MARKA (káravo): Evka! Evka! Netreba sa posmievať; nevieme, čo nás v budúcnosti zastihne.

EVKA (vyhovára sa): Oh, Pán Boh uchovaj; aj toť Zuzka má, aj Katka, aj všetky máme, už sme sa mládenci podelili a nesmieme si závidieť. (Smiech.)

MARTIN: Len či vás budú chcieť?

EVKA (rozšafne si podoprie boky; na Martina): Nuž a vidíš ti ho, ľaľa! A čo teda hľadáte na tej pažiti? Kto vás ta volá? My sa i bez vás obídeme.

VŠETKY (na Martina): A veru tak!

EVKA (rozmarne): I ty s tou kyslou tvárou. Pozrite ho, ako sa múdri, je nejaký onakvý, musíme ho rozveseliť. Zaspievajme mu. (Domŕzajú Martina, ktorý zadumane sedí.)

(Smiech, dopaľovanie Martina poklonkami a smiatím sa mu do očí.)

EVKA: Ej, ej, niečo sa tomu Martinovi stalo!

ZUZKA: Akiste mu Sýkora zlú novinu priniesol.

EVKA: Nechajme ho, nech si sedí; spievajme!

VŠETKY: Začni, Evka, ty ich znáš veľa; ktorú teda? (Chytajú sa za ruky dokola.)

EVKA: Túto:

EVKA (k Martinovi): No, však je pekná, Martin? Nepáči sa ti? (Martin neodpovedá, sedí zadumaný.)

EVKA: Zaspievajme mu túto:

MARTIN (rozoberie sa z myšlienok, rozveselí sa, vstane, ide medzi dievčence; druhý verš, akonáhle dievčence dokončia prvý, prikloniac sa k nim, veselo a nadšene začne on.)

(Smiech.)

VŠETKY (so smiechom): Ach, ach, už sa rozoberá!

EVKA (so smiechom): Chytro mu zaspievajme ešte túto veselšiu:

MARTIN: Eh, to nie je veselá; neviete nič. (Stane medzi dievčence.) Túto…

VŠETKY: Čujme, čujme! (Smiech.)

MARTIN (klania sa k dievčencom, začne potichu, čo sa rozvinie do forte, a rukou dáva takt.)

(Smiech.)

VŠETCI (forte^[11]):

EVKA: A ešte túto. (Spieva ako Martin.)

(Smiech.)

MARTIN (hneď): A ešte túto:

VŠETCI:

(Smiech.)

EVKA: No pozrite ho, akú sme mu vôľu urobili, a potom hovorí, že sme mu netreba. Však by ste sa bez nás ukvasili.

Predošlí, Janko (prichodí smutný, potom si sadne na lavičku. Všetci sa dívajú naňho a usmievajú, len Marka nie. Martin si sadne potom k nemu).

EVKA: Ľaľa ti ho. Nuž a kto ťa sem volal? Čo tu hľadáš? Veď sa vy bez nás obídete!

VŠETKY (smejú sa): Oh, oh, ako od nás utekajú!

EVKA (žartovne): Neutekajte od nás, mládenci; počkajte nás.

JANKO (bokom): Bez teba by som sa obišiel, ale bez inej nie. (Nahlas.) Tak teda, keď ma vyháňate, idem preč. (Zberá sa.)

EVKA: No s pánombohom! Však aj my prídeme za tebou.

MARKA (netrpezlivo): Ale, Evka, nežartuj už toľko. (Zastrie si tvár zásterkou.)

EVKA (rozmarne): Aha, ktože sa to ohlásil? (K Jankovi.) Počkaj teda, dovolíme ti, môžeš tu byť; ale nesmieš byť taký kyslý, ako Martin, lebo ináče… musíš spievať s nami.

JANKO (smutno): Nie je mi teraz do spevu; ale ak si žiadate…

EVKA: Pravdaže si žiadame. (Marka ustúpi nabok a smúti.)

JANKO (bokom): Niečo sa jej stalo, aká je smutná.

EVKA (súri): No, no, čujme ju; my sme sa už dosť navyťahovali.

JANKO: Teda, teda (odkašle), teda túto:

EVKA (zdvihne zásterku k tvári a fiká; potom odhalí tvár a smeje sa): Hahaha, akú smutnú. No, vy ste dnes tuším jednakej vôle. Martin smutný, Janko smutný; to ste vy mne pekní mládenci! A veru, Martin, tak vás my nechceme.

VŠETKY (smejú sa): Janko sadne si k Martinovi, ktorý zase smúti.

JANKO: Ešte sa mi aj posmievaš, Evka; počkaj, však ti nebude vždy do smiechu.

EVKA: Pri vás pravdaže by sa človek rozplakať mohol. Chodia jeden ako druhý. (Stene, krivká, napodobňuje smútok; rezko k dievčencom.) My im zaspievame, dievčence; Zuzka, začni ty!

ZUZKA (zdráha sa): Ja neviem začať; začni len ty.

EVKA: Aj ty si dnes nejaká… Marka, začni teda ty.

MARKA: No, dobre:

EVKA (k Jankovi šibalsky): No, Janko, po vôli ti je? Buď už veselý.

VŠETCI (forte:) Sto ráz som ti povedala, že ťa rada mám, čo by len za brata dala i za teba dám.

EVKA (výskne a hneď):

EVKA: Ale teda, dievčence, večer na tú muziku, hahaha! Tam sú inakší chlapci, aj vojaci. Týchto nechajme, nech si tu plačú, ako chcú. My pôjdeme sa veseliť.

VŠETKY: Pôjdeme, pôjdeme za Sýkorom! (Smiech.)

MARTIN: Eh, dajte mi s daromnicami pokoj! (Bokom.) Nevydržím tu. (Nahlas.) Ešte mám robotu, zabávajte sa. (Odíde.)

EVKA (za Martinom, úsmešne): Ten už uteká na muziku; poďte, dievčence, predbehneme ho. Zbohom, Marienka! V nedeľu prídeš zase na pažiť? (Lúčenie, objímanie.)

VŠETKY (sa zoberú a spievajú: „Dobrú noc, má milá“, čo sa vždy diaľ a diaľ ozýva, až konečne zanikne. Marka sa vráti.)

Marka, Janko (sedí ešte zadumaný.)

MARKA (vracia sa, žartovne spieva):

Uderila dvanásta hodina, každý poriadny šuhaj už spočíva a ľaľa, tu ešte niekto túla sa po noci; prizrimeže sa mu. (Prizerá sa.) Chlape, čo tu robíš? Ujček, choďte spať.

JANKO (smutne): Marka, prosím ťa pekne, nežartuj; vari ma chceš odohnať?

MARKA (dôstojne): A ešte ti ho; ešte sa opováži zadrapiť do nočnej stráže!

JANKO (vstane, smutno): Ale netráp, Marienka. Vidíš, aký som i tak.

MARKA (ešte žartuje): Tak ťa musím zase rozveseliť.

JANKO: A kto bol u vás popoludní?

MARKA: Ktosi; ej, ej (hrozí mu) ale si zvedavý. Nuž poviem ti zrovna: boli ma pýtať.

JANKO (netrpezlivo): Marka, netrhaj mi srdce; veď viem, že sa mi len posmievaš a druhého máš rada.

MARKA: Pravdaže mám aj druhého rada (Spieva):

(Starostlivo, vážne.) Prečo si mi taký smutný, Janko?

JANKO: Len tak mi niečo prišlo, ani neviem čo. A večer pôjdeš na tú muziku?

MARKA (smeje sa): Ale, blázonko, videl si ma niekedy večer na muzike? Ešte čo!

JANKO: Nuž a čo to Evka hovorila?

MARKA: Evka dnes veľa pohovorila, bola dobrej vôle. Azda myslíš, že by sme hneď utekali za Ďurom Sýkorom?

JANKO: Nie, nemyslím; len som chcel vedieť.

MARKA: A tak teraz mi buď veselý a v sobotu večer si potom príď, dám ti, vieš (spieva):

JANKO (nadšene): Ty si dobré dievča, Marka; keby teba nemal, ťažko by mi tu bolo v dedine. (Spieva):

MARKA (kým Janko spieva, túli sa k nemu a napodobňuje hrkútanie holubice; potom obidvaja napodobňujú a zas spievajú):

(Zase napodobňovanie holubov.)

MARKA (vytrhne sa z objatia): No už idem, Janko môj; však prídeš v sobotu?

JANKO (drží ju za ruky, objíme ju zase): Prídem, prídem…

MARKA: Ale aby si nebol smutný. (Stiahne mu hlavu.) Ukáž tie tvoje ústa, nech sa vždy usmievajú. (Bozká ho, vykrúti sa a odbehne do stavania.)

JANKO (díva sa za ňou): Spi sladko, ty dobrá duša moja. (Odíde, kade dievčence; hneď sa otvorí oblok).

Martin (vylieza cez oblok, na doskách zastane, obzerá sa zôkol-vôkol, ticho.)

Spite; moja rozbúrená duša nemôže sa uspokojiť; spánok mi letí z očí. Idem, kde počujem o tých svetoch, kam už dávno túžim, až potajomky, (obzerá sa), aspoň tak bude mi ľahšie na duši. Oh, len na čas zanechať túto tichosť, jednotvárnosť dedinskú a rozhľadieť sa natešiť sa vo svete! Ach, či to, čo si predstavujem, uzriem kedy i v skutočnosti?! (Obzerá sa.) Idem za Sýkorom, ten ma ukojí, uspokojí. (Rýchle, potichu preč za Jankom.)

(Opona dolu.)