ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Marka (upratuje, potom schystáva si kolovrat).

MARKA: No však už bude tej práci skoro koniec a potom budeme odpočívať. Ach, Bože! Ako som sa tej jeseni tešila a teraz sa všetko skazilo. Janko sa hnevá na nás (naivne) a nech, však i ja sa hnevám na neho, že ma tak neverne zanechal. Ale predsa! Martin to nemal urobiť, možno, že je Janko nevinný a len ľudia nahovorili zlých rečí a potom on nevinne trpí. Tak som ho mala rada, na podzim už sme mali byť svoji, a teraz nič. A Sýkora! Ba čo mi nedá len pokoja, však nech sa spýta otca a matere. Keby Janko bol len zdravý, však ja by som mu to povedala. Áno, ty neverný Janko!

Marka, Sýkora.

SÝKORA: Aj, aj, Marienka, hneď za rána taká smutná; čože ti je, dievčatko?

MARKA: Nič mi nie je. Nuž a vari mám spievať?

SÝKORA: Pravdaže, veď aj pesnička hovorí: „však som rada, že som mladá.“

MARKA: Mladá, mladá, ale nešťastlivá.

SÝKORA: Vari za Jankom banuješ?

MARKA: Pravdaže banujem; ale nie preto, že ma zanechal. Keď je on neverný, ja za ním nepôjdem, ale Martin mu mal dať pokoj.

SÝKORA: Veď mu Martin nič nerobil. No a, Marka, povedzže, keď mu Janko odviedol Evku a potom sa mu ešte posmieval, či mal len tak mlčať? To by nebol ani mládenec.

MARKA: Dobre, ale či ho otec a mať tak učili, a či sa to patrí na mládencov, aby sa bili? Mal ich pekne tak nechať; ja sa do Janka nestariem a ani ho vidieť nechcem (utiera si slzy) a Martin taký nepokoj urobil skrze to.

SÝKORA (chlácholivo): No, Marienka, však je už zase ticho; Janko to, čo si zaslúžil, odleží a potom nech si vezme Evku, keď ju chce mať. A ty, Marienka (chytí ju za ruku), povedz, že zvoľuješ, že pôjdeš za mňa. Vidíš, tak túžim za tebou, a ty si ku mne taká ľahostajná.

MARKA (vykrúca sa mu): Ale keď neviem. Však je ešte čas… Nuž a otec a mať…

SÝKORA: Ja si teba od nich vypýtam a oni mi ťa dajú, len ty či pôjdeš z dobrej vôle za mňa? Povedz, Marienka, že pôjdeš.

MARKA: Ale, nuž ja neviem.

Marka, Sýkora, Anna (prichodí z cesty s košíčkom na ruke, ktorý postaví na stôl).

ANNA: Vitaj, Ďurko! Kde si sa vzal u nás?

SÝKORA (v rozpakoch): Prišiel som, či reku váš ujček nie sú doma; viete, mám starosť o ten môj majetoček, čo mi po rodičoch zostal; tak rád by som s tým do poriadku prišiel a potrebujem jedno svedectvo; váš ujček dobre poznali mojich rodičov, nuž by mi išli svedčiť.

ANNA: Nie je teraz doma, išiel rozsiať raž; popoludní príde, potom sa s ním môžeš pozhovárať. (Podáva stoličku.) Ale veď si sadni u nás.

SÝKORA: Ďakujem, tetka; ale aby som vám spánok neodniesol, sadnem si. (Sadne.)

ANNA: Ach, Bože môj! Veru, Ďurko, koľko nocí som nespala pre toho Martina a čo som sa naplakala.

SÝKORA: No však to zase všetko dobré bude.

ANNA: Daj Pán Boh, aby bol už raz dobrý.

SÝKORA: Však on, tetka, nie je zlý, ale ho ľudia kazia…

ANNA: Viem ja, Ďurko, však som si ho takého dobrého vychovala. (Utiera si slzy.)

SÝKORA: To veru urazí mládenca keď mu milú odvedú; však vy za vašich mladých časov tiež počuli ste snáď podobné veci.

ANNA: Že by mu Janko bol odviedol Evku, o tom ver’ neviem. Však Evka toť sa ma spytovala na Martina a chúďa tiež plakala a ľutovala Marku.

MARKA (bokom): A predsa možno, že to bol omyl.

SÝKORA (nepokojne sa urovnáva): Ej, tetka! Vedia oni, čo robia; chcú byť aj s Martinom, aj s Markou, aj s vami zadobre, nuž sa pretvarujú. Nevie človek, kedy môže rátať na druhého.

ANNA: Tak teda preto sa potom zbili; óh, Bože môj!

SÝKORA: Uvidíte, že keď Janko vyzdravie, bude svadba. Však nepovedzte nikomu, aby z toho klebety neboli. Hen u stolára Hrabovca keď som si dal robiť stôl a stolice, som počul, že Evke robia truhly.^[17] Nuž vidíte, že sa oni potajomky už chystajú.

MARKA (bokom): Ja som to nevedela. Už mám po všetkej nádeji. (Odvráti sa a utiera si slzy.)

SÝKORA: Akiste sa Jedľovým v žatvu zapáčil; že dobrý robotník, tak si ho chytili.

ANNA: Nech sa len mladí milujú, aby boli šťastní.

MARKA (bokom žalostne): Ó, Bože a ja to mám počúvať. (Vezme kolovrat, schystá sa; nahlas.) Tak teda už idem, mamička.

ANNA: Dobre, Marienka pozdravuj krstnú mať a povedz, že podvečer i ja prídem pomôcť. (Odprevadí Marku.)

MARKA: Zohom! (Preč.)

Anna, Sýkora.

SÝKORA (zberá sa): Tak pôjdem i ja.

ANNA (sadne zase k stolu). No však si poseď; teraz už, chvalabohu, nemáme takej roboty, a tebe tiež neplačú doma.

SÝKORA: Nie, tetka, ale by som radšej, keby…

ANNA: Však aj ty prídeš do poriadku…

SÝKORA: Preto by som mal k vám slovo, tetka, a poviem vám to dorovna. Či by ste nedali za mňa Marku?

ANNA (prekvapene): Ó, Bože, Ďurko… nuž čo ti mám povedať, keď aj otec je tu, ale najväčšmi Marka. Vieš, Ďurko, ja sa jej do toho nestariem; koho si vyvolí, toho bude mať, nech je len poriadny, statočný človek.

SÝKORA: Tak ju mám rád, tetka, a jej som sa už spytoval…

ANNA: Nuž a ona ti čo?

SÝKORA: Nehovorila nič.

ANNA: Ja ju, Ďurko, nútiť nebudem za nikoho, lebo znám svoju Marku, že by nám to kvôli urobila, že by išla, za koho by sme chceli; ale nechcem, aby bola nešťastlivá… a aby neskôr nám dávala vinu.

SÝKORA: Veď, tetka, u mňa jej bude dobre. A že som teraz trocha veselý, však keď sa ožením, nebude to tak.

ANNA: Viem, Ďurko, však ťa ja poznám, aj tvojich rodičov som poznala; boli statoční, dobrí ľudia, žili sme s nimi zadobre; ale, ako hovorím, nechcem, aby mi Marka niekedy dávala vinu, lebo to by ma utrápilo. Óh, však som sa už dosť natrpela pre Martina… Bože môj! (Utiera si slzy.)

SÝKORA: Bude to všetko zase dobre. A kam išiel Martin?

ANNA: Poslali sme ho úhory^[18] orať. Len keby sa už napravil a keby sa chcel oženiť, potom by zanechal všetky tie zlé veci.

SÝKORA: Veru tak by mal Evke natruc urobiť a potom, keby ste mi dali Marku, mohli by sme naraz odbaviť svadby.

ANNA: No neviem, Ďurko, sama ti nemôžem odpovedať; ale však spýtam sa tam aj otca. Pravda, viem, že ten to isté povie. To iba ak Marka zvolí…

SYKORA: Ja sa ešte pozhováram s Markou a spýtam sa jej; veď je ona dobrá. (Vstane a zberá sa.) A tak teda prídem popoludní. Zbohom sa majte. (Odchodí.)

ANNA: Zbohom, Ďurko, príď a vybav si potom, čo máš s otcom. (Vyprevadí ho a vráti sa. Upratuje košík a stoličky.) Ako Boh dá, nech je tak. Len keby sa môj Martinko napravil a nedopustil sa viac zlých vecí. Ani sama neviem, čo ho ťahá do toho sveta? A keby sa len chcel oženiť, ved potom by mu také myšlienky vyšli z hlavy; potom by bol poriadny.

Anna, Evka.

EVKA (prichodí a nesie v ruke uzol).^[19] Pozdravujú vás mater moja a posielajú vám z tých dobrých hrušiek. (Položí na stôl.)

ANNA: Dobre, Evička; povedz, že dáme ďakovať; a ako sa máte doma? Sadni si u nás. (Sadajú.)

EVKA: Chválabohu, žijeme, ako tak; a teraz robíme okolo konopí.

ANNA: Aj my to riadime; Marka išla ku krstnej matke pomáhať trocha… (Ľahostajne.) A teda sa chystáte k svadbe?

EVKA (prekvapená, so smiechom): Ó, čo by sme sa chystali! (Zaliečavo.) A vari mi dáte Martina, toho zlého? (Smutno.) Ach, Bože, tak ma to bolí, čo ten robí.

ANNA: Všakže sa hneváte?

EVKA: Áno, Martin sa durdí a ani sama neviem, prečo; ani sa na mňa neobzrie už od žatvy a ja, tetka, som mu nič neurobila. Dakedy sa tak preto vyplačem. (Zastrie si oči šatkou.)

ANNA: No my ženy nemáme iba tie slzy; ale však dobrý Pán Boh ich vidí a osuší.

EVKA (žalostne): Pravda, tetka, koľko ráz ste ma hrešili, že som taká veselá a teraz ani neviem, kde mi hlava stojí od zármutku. (S plačom.) Radšej by som umrela, keď Martin o mňa nestojí.

ANNA (teší ju): Neplač, dcéra moja. (Hladká ju.)… Nuž a, Evička, ľudia hovoria, že vraj máš ísť za Janka Dobrákovie.

EVKA (prekvapene, s ľútostivým smiechom): No vari ešte čo? Však by mi Marka dala. Ba kto vám to len povedal?

ANNA: Tak som to len počula.

EVKA: To nie je pravda. Oni sa tiež hnevajú; ale, (vyčítavo) ako Janko hovoril, Marka začala, preto neprišiel a teraz je chorý, keď sa s Martinom pobili… Ale, (prisviedčavo) viete, tetka oni boli opití obidvaja; Sýkora tam že veľa vína platil. Janka to veľmi mrzí; však keď vyzdravie, že sa potom vyrovnajú.

ANNA: Tak teda samé hnevy a nedorozumenia medzi vami.

EVKA (radostne): Počula som, tetka, že je to tak medzi tými, čo sa milujú; ale že sa to napraví… (Zaliečavo.) Však, tetuška moja dobrá, zlatá, dáte mi toho vášho zlého Martina?

ANNA (hladká ju): Dám, dám, Evička; však si to ja už dávno žiadam. Len sa pomerte; a potom nech je pokoj v našom dome.

EVKA: A kdeže je Martin?

ANNA: Išiel na pole…

EVKA (vytiahne spod zásterky kytku): Dajte mu, tetuška, toto perečko a povedzte mu, aby sa už nehneval, lebo potom i ja sa budem hnevať, alebo budem plakať… (Odchodí.) Zbohom sa majte teda…

ANNA (odprevádza): Dobre, Evička vykonám; a pozdravuj doma mater. Zbohom choď! (Upráva uzol a košík.) Samé hnevy, a predsa by radi jeden za druhého. Ale však sa to musí zase napraviť. No pravdaže: žiarlivosť je zlá vec, hneď veľmi mnoho vidí a z jedného slovíčka potom hnevy na večné veky… a čo zlého sa narobí. Musím to všetko Martinovi a Marke povedať, aby sa udobrili, a potom ako už Pán Boh dá… A, ľa, ako prebehlo poludnie; no keď som sama doma, ani variť nebudem, až na večeru.

Anna, Dubeň, Dobrák.

DOBRÁK (vchádzajúc): Nemôžem tomu ani na stopu prísť, čo sa stalo medzi tými mladými.

DUBEŇ: Odpustite, sused, že sa stalo, my ver’ nemôžeme za Martina.

DOBRÁK: Ach, Bože, veď viem, že na vás niet chyby a viny (hrozí prstom), ale šípim niečo, odkiaľ vietor fúka a kam to cieli.

ANNA (zamieša sa): Vitajte u nás… Bože, taký bol dobrý a teraz toľké zármutky nám narobil.

DUBEŇ: Ako sa má Janko?

DOBRÁK: Lepšie, nemá horúčky a z nebezpečia je už von. Hja, reku, synak, čo si dostal, to si odlož, mal si do krčmy neísť.

ANNA: Veru v krčme sa nič dobrého neurobí. (Zdesene.) Bol by ho vraj zabil, keby tam Sýkora nebol býval. Sám Boh ho tam poslal; teraz čo by bolo s ním a s nami.

DUBEŇ: Dobrý Pán Boh odvrátil od nás zlé. Ale však som mu povedal, aj pán farár (s hnevom), vydedím ho, nech ide potom svetom, ten nezdara; ešte ma do hrobu prinesie.

ANNA (chlácholivo): Nehnevaj sa naňho, otec; však už sa napraví, modlila som sa zaňho a Boh vyslyšal moju modlitbu.

DUBEŇ: Daj Boh, aby tak bolo.

DOBRÁK: Idem teda, aby som sa ešte vrátil do večera; idem do mesta Jankovi po lieky. Zbohom! (Preč.)

ANNA, DUBEŇ: Zbohom choďte! (Vyprevadia.)

Dubeň, Anna. (Vrátia sa a sadnú za stôl. Dubeň oddychuje a prehŕňa sa vo vlasoch.)

DUBEŇ: Tak, chvalabohu, máme oziminy už doma.

ANNA: Nech len Boh dobrotivý od škody zachráni.

DUBEŇ: Dúfam v neho; však doteraz, žena moja, ešte vždy nás požehnával; neopustí nás on ani naďalej. A kdeže sú naše deti?

ANNA: Marka išla ku krstným pomôcť s kúdeľou poriadok robiť a Martin, však vieš, išiel orať.

DUBEŇ: A veď som išiel neďaleko úhorov a nevidel som ho tam; bojím sa, aby zase nevyviedol niečo zlého.

ANNA: Možno, otec, že šiel kone napájať, alebo tam v doline odpočíval.

DUBEŇ: Už nech je, ako chce, nech len koná svoju povinnosť a nech mi je poriadny. (Žalostne.) Na moje šediny už toľko hanby priniesol, že to sotva nesiem.

ANNA (bojazlivo): Dobre by bolo, otec, oženiť ho a Marku vydať. (Smelšie.) Ráno tu bol Sýkora, má s tebou nejakú robotu a pýtal si odo mňa i Marku.

DUBEŇ (v prekvapení, pohnutý): A vari si mu ju sľúbila?

ANNA: Ako by som mohla bez teba sľubovať? Povedala som mu, že sa poradím s tebou.

DUBEŇ (poúčavo): Žena moja, hlavná osoba je tu Marka; ak ona bude chcieť, nech ide, ak nebude chcieť, nedáme ju. A ja som proti tomu, aby za Sýkoru šla.

ANNA: Ako ty za dobré uznáš, tak i ja.

DUBEŇ: Má síce Sýkora trochu majetku, ale ako ho má, či taký bude, ako doteraz, že sa len zabáva a behá ustavične za nejakým kamarátom do mesta, nuž tak o rok, o dva nebude mať nič.

ANNA: Máš pravdu, otec; ale mi sľuboval, že to zanechá, keď sa ožení.

DUBEŇ (poúčavo): Od veselého života, žena moja, len každý päťdesiaty vie odvyknúť. Mne by najmilší bol Janko Dobrákov. Je chudobný, ale poctivý, pracovitý, skromný; veď vieš, že sme ani my nič nemali a teraz prácou a sporivosťou máme. Tak aj oni, čo Marke dám, zachránia a s požehnaním božím rozmnožia. A ako som pobadal na Jankovi a Marke, rozumejú si a majú vôľu za seba.

ANNA: Lenže teraz je všetkému konec, keď je Janko chorý. Martin mu takú vec vyviedol; hnevajú sa.

DUBEŇ (rozhodne): Martin, čo zlého urobil, musí napraviť, musí odpýtať Janka. Dobrák je môj priateľ od detinstva, vždy sme sa dobre znášali; medzi nami nebolo hnevov, nesmú byť ani medzi našimi dietkami… A s tým Sýkorom, ako hovorím, ja som proti tomu; ale ak Marka bude chcieť, hoc s bázňou a strachom, dám jej moje požehnanie. Keď si rodič svoje dieťa v bázni božej a cnosti vychová, ono samo bude vedieť, čo má robiť a čo nie, čo mu bude k dobrému a čo nie. Ako to mnohí robia, že pre majetok ženia, alebo vydávajú svoje deti, ja tak neurobím a na svedomie si nevezmem to, že som si dieťa predal, lebo nevestu kúpil… A Marka je vychovaná dobre, myslím, bude si vedieť vyvoliť… A Martina…

ANNA: Óh, veď, otec náš, i Martinko, však on bude dobrý…

DUBEŇ: Martina, keď príde domov, ešte raz a naposledy napomeniem; ak neposlúchne, bude jeho škoda. V pondelok som platil zaňho v krčme šesť zlatých; pred tebou som mlčal, aby som ťa nezarmútil — a rovno som povedal aj tam, aj všade, aby mu nikto nedával úveru, lebo ja zaňho platiť nebudem.

ANNA (zdesene, žalostne, zalomí rukami): To som nevedela; óh, Bože, vyslyš moje modlitby a naprav ho! (Utiera si slzy.)

DUBEŇ: To sú i moje modlitby, či líham, či vstávam, a dúfam v Boha, že ich splní. (Vstane.) Teraz, žena moja, daj mi niečo jesť; potom pôjdem k Jankovi pozreť ho, ako sa má.

ANNA: Nevarila som na obed; ale hneď spravím niečo. (Počuť zďaleka muziku a spev; Dubeň načúva.)

DUBEŇ: Tak sa mi zdá, ako by hrali na ulici. (Načúvajú.)

ANNA: Áno, áno, i ja počujem. (Muzika bližšie a bližšie.)

DUBEŇ (v starosti, roztržite): Mám zlé tušenie; pozriem, čo to. (Berie si klobúk a ide von, ale v tom).

Predošlí. Martin, muzikanti. (Martin vstupuje tackavo, korheľsky sa rozhadzujúc; je opitý; fľašou sem-tam máva; spieva chrapľavým hlasom, čo podobá sa viac mrnčaniu, než spevu. Muzikanti za ním; spev a muzika ide rýchlym taktom. Prvá pieseň ešte vonku pri vchode, až ku koncu vstúpia. Krik, štabarc. Spev.)

(Martin sa kláti, obracia sa k muzikantom, fľašu nad hlavou. Dubeň cúva nazad s planúcim vzrušením. Anna díva sa chvíľu na tento výjav, lomí rukami, potom klesne k stolu. Dubeň napruženým pohľadom pozre na Martina a stojí ako zarazený; Martin nedbá na nič a len sa rozhadzuje a vyspevuje pred muzikantmi. Pieseň:)

DUBEŇ (s hnevom skríkne): Martin, pre živého Boha, čože robíš?

ANNA: Bože Hospodine! netresci nás toľko! (Vstane, ale zase klesne k stolu.) Bože môj, Bože môj! (Zastrie si zásterou tvár, skloní sa na stôl a hlasite plače.)

MARTIN (obráti sa a kláti, naduto, chrapľavým hlasom): Čo robím, to robím. Prišiel som len, aby som vám dal „s pánom bohom.“ Idem do sveta. (Kláti sa a chce kročiť napred.)

DUBEŇ (zdeseno): Ty do sveta! (Vyčítavo, trasúcim hlasom.) Tak toho som sa dožil na tebe, nezdarný syn; ty ma na moje staré dni zanecháš, tak sa mi odmeňuješ?

ANNA (vstane od stola, ide k Martinovi): Martinko môj, pre boha ťa prosím, nerob to, buď už raz poslušný a dobrý. Veď, dieťa moje, do hrobu ma donesieš s týmto svojím počínaním. Poď, Martinko, zostaň doma. (Chce ho objať.)

MARTIN (odstrčí ju od seba): Idem! Nepotrebujem vášho dovolenia. Ja sa vám tu trhaniť nebudem; vo svete ľahšie vyžijem.

ANNA (zarazene zastane, so žalostivou výčitkou): Martinko, odstrkuješ ma od seba, ktorá som ťa na prsiach nosila, odchovala ťa, milovala viac ako život svoj. Keď si bol maličký, tak si sa ku mne túlil, a teraz ma nechceš, zanechávaš ma a chceš preč do sveta. Oj, dieťa moje, zlý je svet, tam ti bude horšie, zostaň doma!

MARTIN (ironicky): Hahaha, zlý svet? Ľudia sú zlí, že ma tu pustiť nechcú. Krásny je svet! A že mi tam zle bude!? Lepšie ako doma; ja budem pánom — (udrie na vačok) tu sú peniaze, môžem robiť, čo chcem.

DUBEŇ (naľakano): Martin, kďe sú kone? Kto ti dal peniaze?

MARTIN (hrdo): V meste mi dali; predal som môj majetok, čo ste mi dali prepísať.

ANNA (zúfale): Milostivý Pane Bože! (Potáca sa ku stolu.)

DUBEŇ (takže zúfale): Pre Kristove rany! Martin, predal si majetok, naše mozole!? (Odvráti sa pol telom.) Čo sme sa aj s matkou nahrdlovali, aby sme len zhospodárili niečo (k Martinovi) a ty to ideš ľahkomyseľne premárniť! (Hrozí mu.) No neujdeš pomste božej! Zabudol si na syna márnotratného, čo som ti z Biblie čítaval?!

ANNA (chce vstať): Dieťa moje, žehnaj ťa Boh a naprav ťa. (Klesne zase.) Ach, Bože, Bože, čo si dopustil na nás! (Plače.)

MARTIN (hrdo): Tisíc päťsto zlatých mi dali. (Udrie na vačok). Tu sú. A teraz zbohom! Dobre sa majte! (Chce ísť, Dubeň skočí za ním.)

DUBEŇ: Eh, syn môj, nie tak na rýchle; ešte stihnem poriadky porobiť. Ty si nemal práva to predať.

MARTIN: Mal, nemal - je predané. Čo bolo na mňa zapísané, to bolo moje, k tomu som mal právo a mohol som s tým robiť, čo som chcel. Tak je to ver’, otec, podľa svetských zákonov. (Hrdo.) Zbohom! (Zberá sa.)

DUBEŇ (so žalostným hnevom): Syn môj, jest iný, väčší zákon: „Cti otca svojho a matku svoju“, a ty si podľa toho nekonal; ten ťa zastihne. (Sviatočne.) Budeš si vlasy ruvať, nezdarný syn. Strašný je Boh, keď on začne súdiť priestupníkov svojich prikázaní. Potom si spomenieš na moje slová. (Dojato.) Dieťa moje, poslúchni ma, ešte všetko zastavíme a napravíme. Takto vyjdeme navnivoč. Neuvaľuj na seba hnev boží.

MARTIN (pohrdlivo hodí rukou): Eh, čo tam po Bohu; dosť mám času naňho pamätať, až keď zostarnem. (Odvráti sa.) Hrajte, muzikanti! (Spieva a muzikanti hrajú; takt rýchly.)

(Odchodí; polovica muzikantov je vonku, druhá ešte vnútri.)

MARTIN (pri východe obráti sa, v póze cele hereckej volá): Zbohom, otec! Zbohom, mati! (Tackavo preč, muzikanti za ním.)

ANNA (skočí od stola, zúfale lomí rukami, s bolestným krikom): Martinko! Martinko! Bože môj! (Klesne naspäť na stôl a plače.)

DUBEŇ (naprostred javiska, zalomí rukami, zodvihne hlavu a o chvíľku zroneno ju skloní; bolestne, trasúcim hlasom): Takto mi na moje staré dni! (Žalostne.) Od mladosti som lopotil, skladal krajciar ku krajciaru, od úst si chleba odťahoval aj s materou, aby len deti moje boli zaopatrené, a tu všetko naraz skazu berie. Bože môj! Bože môj! Čoho som sa musel dožiť! (Skloní smutne hlavu a utiera si slzy rukávom, ktorý začas drží na očiach.)

(Asi štvrťminútové ticho potom.)

Predošlí, Marka (chvatne).

MARKA (zadychčaná): Otec môj! Martin sadol na koňa uháňal k mestu; zakýval mi len rukou. (Zazrie mať sklonenú na stole.) Preboha, otec, čo sa stalo? (Priskočí k matke.) Mati, mati drahá, čo vám je?

ANNA (stene): Ach, dcéra moja, srdce mi puká!

MARKA (úzkostlivo): Čo sa stalo, otec? Hovorte!

DUBEŇ (vzmužil sa, ale žalostne): Dieťa moje, Martin utiekol do sveta. Predal v meste majetok, čo bol prepísaný na neho, a s peniazmi odišiel.

MARKA (s plačom): Otecko môj, otecko môj; čo to bude s nami! (Padne mu na hruď, objíme ho a plače.)

DUBEŇ: Sám ten (ukáže hor’) vie najlepšie! Ó, Bože, neopusť nás!

MARKA (tešiac): Neopustí on, otec môj; veď je dobrý. Budem sa k nemu modliť; On Martina privedie naspäť a i nás ochráni.

DUBEŇ: Staň sa jeho vôľa svätá.

(Opona dolu.)