ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Martin, Sýkora (sedia pri flaške a pijú. Veselého rozmaru obidvaja.)

MARTIN: Bola to patália doma. Mať nariekala, až mi jej bolo ľúto. Chuderka, tak ma prosila, aby som už raz poslúchol. Nuž ale, Bože môj, čo robím tak zlého? Však Jano začal, tá obluda; mal nechať Evku na pokoji… Otec hromžil, že ma vydedí; pán farár mi takú kázeň dali, jój, až sa trasiem.

SÝKORA (so smiechom): Hahaha, to už tak býva s mládencami. Z toho si nesmieš nič robiť; veď navždy nemusíš rodičov poslúchať a oni tiež nech majú ohľad na to, že predsa dorastáš.

MARTIN: Ale ma to mrzí; oni boli vždy takí dobrí proti mne; a Marka, chuderka, celá je preč; to dobré dieťa hnevá sa na mňa.

SÝKORA: Ale si ho omaľoval; viem, že na to do smrti nezabudne. Teraz vraj leží. No nezaškodí mu; namastil si mu kosti trochu. Ale však sa on vylíže, ako pes, a potom nech si ide brať Evku za ženu.

MARTIN: Matka ma tak prosila, aby som išiel Jana odpýtať, aj otec si to žiadal; ale ja nepôjdem.

SÝKORA: To by ešte chýbalo! Nuž či si ty zavdal príčinu k zvade? A potom že odpýtať! (Posmešne.) Ó, tie ženy, keď je len trocha hlasnejšie v dome, už potratia hlavy a plačú, ako na pohrebe… A hneď prosiť. No ešte čo!… Oh… pime! (Pijú.)

MARTIN: Že vraj tie slzy materinské budú ma páliť, ako oheň, hovoril farár.

SÝKORA (pohŕdavo): Eh, ten nech si v kostole káže. Keď nevie, v čom je vec, nech dá pokoj. No nenie tak? Však to sám uznáš, mal dať Jano Evke pokoj.

MARTIN: Ver’ tak je a bolo by všetko dobre bývalo medzi nami.

SÝKORA (posmešne): Otec že ťa vydedí!? Pekná robota…

MARTIN: Toho sa bojím najväčšmi.

SÝKORA: Ale, blázon! Vidno, že si nebol nikde a nevieš rozumom pohnúť. Otec nech sa bojí teba; veď ťa už vydedil. Však ti dal už majetok, ty si pánom. No a keby ti vždy hromžil, jednoducho sa (ťahavo) zverbuješ (rozprestrie ruky a hľadí na Martina) hahaha!… Ale čo! Pri vojenčine sa človek všeličomu naučí a vie už potom na svet hľadieť a si poradiť. (Smeje sa potuteľne.) Hahaha, že ťa vydedí? (Určite) Nič ti nespraví — ty si pánom!

MARTIN (pozorne počúval Sýkoru; vzdychne): Ver’ máš pravdu. Nech si tam hovoria, čo chcú a jako chcú, nič mi nespravia.

SÝKORA: Nie ver’! No, pime. (Pijú.)

MARTIN (zadumane): Len matky je mi ľúto, keď ustavične plače…

SÝKORA: Ja som mal na vojenčine jedného kamaráta, šibal veliký to bol a veselá chlapina. (Martin napnuto počúva.) Nuž ten tiež mal s otcom takú neplechu, ustavične sa dohadovali. Len v jeden taký pekný deň sa môj kamarát zobral, predal svoju čiastku a odišiel do sveta. A mal tam šťastie. Našiel si peknú ženu — čo Evka je nič proti tej — a bohatú; zaľúbila sa doňho, že bol taký veselý, zobrali sa a teraz slúži ako feldvébel. Či mu je nie dobre?… Nuž ale pravdaže (pije), každý to nemôže urobiť. Mne neprialo šťastie.

MARTIN (prekvapene): Ale ešte čo! No, pime. (Pijú.) Ako mi to chutná! Krčmár, dajte ešte toho vína!

KRČMÁR: Hneď, hneď. (Odíde; o chvíľu prinesie, postaví pred nich a preč.)

SÝKORA (pozrie na hodinky): Á, ako sme sa zabavili! Ja musím už ísť; idem zase ku kamarátovi; toho mrzí akosi, že zanechal vojenčinu, nuž ho idem rozveseliť, pobavíme sa trochu… A ty kam ideš?

MARTIN: Idem orať, už sa blíži jeseň, treba naprávať.

SÝKORA (posmešne): Máš to ty dni: kosiť, zvážať, mlátiť, orať, potom cez zimu na peci sa povaľovať, modliť sa; príde jar: hybaj orať, siať a tak vždy jednako… to je radosť! Hahaha! No ale keď ideš orať, zaspievam ti ešte na cestu:

Hahaha! (Vstáva.) Nuž tak si spievaj pekne, Martinko, a choď orať. (Štrngne o pohár Martinov a pijú.) Ja sa už idem zabávať, a ty choď tiež. Hja, pravdaže, ty nemáš peňazí, ako ja, a bez penez pred muziku nelez, hahaha! (Preč.)

Martin (sedí zadumaný, kartársky opretý o stôl; kým Sýkora vychádza, pije, potom si nalieva).

MARTIN: Že či nemám dosť radosti, hovoril farár, keď mám takých rodičov a sestru, keď sa o mňa starajú, že ešte aj od vojenčiny ma vymohli velikými peniazmi! Mali ich mne dať, Marku vydať za Sýkoru, i tak ju chce a mali by doma aj pomoc i ja by som bol skúsil sveta. Že načo robím také veci, rodičom hanbu a zármutok? Nuž mali ma pustiť s rekrútmi.^[15] Oh, keď minulého týždňa rukovali, ani som sa na ulici neukázal, tak mi bolo ľúto. Mali ma pustiť, nebol by som doma také veci robil. Hja, farár hneď: že mám cnostne, bohabojne žiť, ako ma rodičia vychovali, lebo obanujem. Že pletiem na seba bič, ktorý ma došľahá. (Pije.) Janka, toho poriadneho šuhaja, že načo som zbil? Či toho neľutujem? (Prudko.) Nie! Bisťubohu! Poriadny! Hahaha! (Rozdráždene.) Evku mi odviedol! Bisťubohu! (Pije.) Pekné radosti! Pluhač sa, poť sa a nemáš z toho nič!… Má pravdu Sýkora: orať, siať, kosiť, zvážať, za pecou sa povaľovať a zase orať… eh, samé radosti… hahaha!… A ten si tam aspoň sveta zažije. (Pije.) Krčmár, vína!

KRČMÁR (vkročí): Martinko! Kone sú ti už nepokojné, ustavične chcú utiecť. (Preč.)

MARTIN: Eh, nech počkajú, však sa ešte dosť naoriem… A predsa mám takých dobrých rodičov. Čo som im už zármutku narobil, až sa niekedy sám hanbím a to je na príčine ten Jano! (Hrozí päsťou.) Ej, bisťubohu, obanuješ, ty mátoha! (Pije. Rozhorčene.) Ale prečo ma nepustia, čo len na dva mesiace, na tú vojnu. Však som im povedal, aj Sýkora mi hovoril, že to bude dobre a nie a nie! (Pije.) Že vraj choď sa zabávať s pluhom. Hahaha, pekná zábavka! A druhí sa veselia. (Pije.) Bez penez pred muziku nelez — nemám peňazí?! (Opovržlivo.) Viac ako ty. A čo si bol aj vojakom, ukážem ti, že mám; len budeš oči otvárať. A Evka! nech si má, však tá tiež obanuje. Eh!… (Pije.)

Martin, krčmár.

KRČMÁR (postaví flašu ďalej od Martina): Priviazal som ti kone k stromu. (Sadá k stolu.) Ale je to veselý človek ten Sýkora. Tak sa vycibril pri tej vojenčine. A koľko vie rozprávať a ako múdro…

MARTIN (zadumane sedí, odvrkne): Aj druhý vie.

KRČMÁR: Vie, vie, Martinko, ale najprv sa musí učiť a skúsiť. Hej, koľko sveta som pochodil ja, čo by som vedel narozprávať! (Vstane a díva sa von, alebo si zapaľuje fajku.)

MARTIN (pije; pre seba): Hahaha, musím mlčať, neviem o ničom prehovoriť. Choď sa zabávať s pluhom… Dajte toho vína!

KRČMÁR: Však som ti priniesol vo fľaši. Ale, Martinko, musíš mi aj zaplatiť, lebo tvoj otec sa hnevá na mňa.

MARTIN (osopí sa naňho): No, no, veď vám s tým neutečiem. Nevídali! Kolkože mám toho? Nejaké tri zlatky. Ešte to len budem môcť zaplatiť!

KRČMÁR: Viem, Martinko; ale ja potrebujem peniaze, i ja mám výdavky.

MARTIN: No a Sýkorovi dáte, kolko chce…

KRČMÁR: Áno, dám, aj tebe dám; lenže Sýkora mi to platí za krátky čas, ten pohotove má peniaze.

MARTIN (s hnevom): Čo len Sýkora má, aj ja mám.

KRČMÁR: Ale predsa to dlho trvá, kým mi zaplatíš a od otca pýtať nebudem, lebo mi toť hovoril, keď za teba platil 6 zlatiek, čo si prepil a prehral v kartách, hovoril, že viac platiť za teba nebude.

MARTIN (trpko): Tak teda! Rob! Hontár!^[16] A ani tej veselosti ti trocha nedoprajú!

KRČMÁR: Čo by ti nedopriali, lenže ty už veľa robíš, Martinko.

MARTIN (trpko): Hahaha, pekne! (Pije.) Dajte ešte vína.

KRČMÁR (rozhodne): Ale, Martin, kone sú ti tam nespokojné, a ty už máš aj v hlave, aj dlhu a ja to tratiť nebudem.

MARTIN (rozhorčene): Bisťubohu! Nuž a Sýkorovi dáte bez slova! Mne nie!

KRČMÁR: Sýkora nemá takej roboty, ako ty; ty máš ísť teraz orať a hovorím ti: Sýkora platí hneď, ten má peniaze a od teba…

MARTIN (s trpkým smiechom:) Hahaha! On má peniaze, ja nie! (Vyskočí; s hnevom.) Napíšte si, zbohom! (Preč.)

(Opona dolu.)