ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Farár, Dubeň, Anna, Marka. (Sedia; Marka stojí pri matke. Zhovárajú sa.)

DUBEŇ (smutne): Znovu začať, velebný otče! (Vzdychne.) Trpký to osud pre človeka.

FARÁR: Ver’, milý Dubeň, ťažko vás skusuje Otec nebeský. Ale s pokorou neste i tento kríž. On raní, on lieči; vzíde i vám ešte slnko radosti. A hoc vám majetok skazu vzal, tým pevnejšia buď vaša viera v Boha, a k zahanbeniu neprídete.

DUBEŇ: Ó, velebný otče, nie mi žiaľ za majetkom. Ja i tak blížim sa do toho domova, ktorý sa mi neskazí, a čo som mal, Boh mi to dal, za čo mu srdečné vďaky vzdávam. Ale čo bude s Marienkou…

ANNA: Chudiatko, cele nič jej nezostane.

DUBEŇ: Čo mal Martin, to premrhal, nech mu Boh odpustí jeho hriech; čo máme ešte, to je zadĺžené. Keď sme to vyhoreli, obilie skazu vzalo, museli sme cez zimu kupovať chlieb, a teraz na jar tiež za hotové peniaze som kúpil obilie, čo som zasial, a na všetky tie potreby musel som si požičať. Nuž ešte Boh poslal Sýkoru, ten nám požičal 600 zlatých. Ako-tak sme sa zaopatrili, postavili dom; ale dnes-zajtra Sýkora môže žiadať svoje peniaze, a potom (žalostne pozre na dom, skloní do dlaní hlavu) potom budem prinútený predať i toto otcovské a tak si zachrániť česť.

ANNA (zastrie si šatkou oči, ticho plače).

MARKA (objíme ju): Neplačte, mamička moja, veď je dobrý Pán Boh.

FARÁR: Tu, milý Dubeň môj, nieto ľudskej rady. Sám Všemohúci môže pomôcť a pomôže; veľké jeho milosrdenstvo, neznáme nám jeho cesty. Nuž a s tým Martinom nedalo sa to zahatiť?

DUBEŇ: Nie, velebný otče. Povedali mi, že je predané, tak nemôžu nič robiť. A ja i tak nerád sa súdim, nechal som to tak.

FARÁR: Iste dobre ste urobili.

DUBEŇ: A keby zle vypadlo, tak nám predajú všetko a nám nepozostáva nič inšie, iba žobrácka palica.

FARÁR (vstane): A to je chlieb žalostný. Ja ani pochopiť nemôžem, ako sa mohol Martin natoľko zvrhnúť. Napomínal som ho, prosil, aby bol poriadny, aj to sľúbil, a naraz toľké sklamanie, toľká neresť.

DUBEŇ (vstane): Nech mu je Hospodin milostivý; ja som mu všetko odpustil, ačpráve priviedol ma na skazu.

FARÁR (chytí Dubeňa za ruku, dojato): Priateľ môj drahý, potešovať vás nie som v stave, lebo i mne žiaľ rozrýva všetky vnútornosti. I moja práca sa na kopu zrútila s týmto krokom Martinovým; i ja musím znovu začať. Ach, nielen vás, ale i mňa ranil. (Pustí ruku). Miloval som ho, lebo som myslel, že si vychovám dobrého, triezveho mladíka, ktorý bude slúžiť za vzor svojim kamarátom a ich od ľahkomyseľnosti odúčať. Tak som dúfal, že časom premôžeme márnotratnosť, ktorá vzmáha sa v našej dedine a prináša to, že rodiny chudobnejú, sú nespokojné, zle sa im vodí, majetky sa márnia, prepíjajú, ľud hynie duševne a telesne, ach, a môj hlas je akoby hlas volajúceho na púšti, nik ho nepočuje. Kostoly prázdnejú, krčmy sa plnia, prostopašnosť čím diaľ, tým väčšmi sa šíri a to prináša skazu… Martin zmaril všetky moje nádeje (oduševneno, čo sa vždy stupňuje), ale s pomocou Božou chytím sa znovu do práce. Keď 99 ráz padnem, povstanem po stý raz a zatiaľ budem volať, kým ma nepočujú. Boh pomôže! (Zrak hor’, sviatočne, túžobne). Ó, Bože milostivý! Daj vnuknutia ľudu môjmu slovenskému, aby poslúchol už raz dobrú radu, aby poznal svoje viny, hriechy, prebudil sa zo skazonosného spánku, striasol zo seba špinavú handru pijanstva, márnotratnosti, nedbanlivosti a prišiel k povedomiu človeka, tvora Božieho. Óh, ľude môj a mládež slovenská, ty nádej budúcnosti našej, čuj bolestný hlas starca, kloniaceho sa ku hrobu; chyť sa vážnej mužnej práce a nie ľahtikárenia, pestuj ducha, zachovávaj čistú dušu od hriechu podlého, nemárni síl telesných, tak svitne i nám deň, po ktorom otcovia túžili. (Všetci stoja dojato.) Óh, zory nebeské, svitajte! Zasvieťte do duše ako malého, tak veľkého, aby sa Boha báli, jeho prikázania zachovávali. Ó, svitaj, svitaj s duši ľudu môjho. Len tej hodinky daj mi dožiť, Hospodine, a potom (skrúšene) odvolaj sluhu svojho unaveného. (Skloní hlavu.)

DUBEŇ (dojato): Uslyš to milostivý Hospodin! (S nadšením.) A verím, velebný otče, že on to všetko splní; modlitieb vašich, ktoré vysielate k nebesiam za celú dedinu našu, on neoslyší.

FARÁR: Dúfam v neho, a prosím, aby hnevom prchlivým neskáral pokolenia nášho, keď ono bezpečne hreší proti nemu, ale aby mu dal času pokajať a napraviť sa. Modlím sa i za Martina, aby ho nezničil úplne, by mu odpustil v nevedomosti spáchaný hriech a priviedol ho naspäť k vám, domov.

ANNA: Ó, Bože milostivý, uslyš modlitbu túto vrúcu!

Predošlí, Sýkora.

SÝKORA (v ruke písmo): Dobrý deň! Hľadám práve vás, velebný otče. Toť mám písmo z obecného domu, keby ste to tiež ráčili vraj podpísať.

FARÁR: Dobre, syn môj, pôjdem hneď. A teda i ja ti ďakujem, že si pomohol týmto dobrým ľuďom. Boh ti to odplatí a požehná ťa.

SÝKORA: Vďačne som urobil, velebný otče. Strýc mi bol poručil 800 zlatých a nepotreboval som ich, tak mi bolo všetko jedno, či mi v truhle ležia, alebo sú u ľudí.

DUBEŇ: Lenže prijať je ľahko, ale vrátiť… Óh, ako to len splatíme!

SÝKORA: Ja by som najradšej, ujček, keby ste mi ich nikdy nevrátili.

DUBEŇ: To sa nestane… A keby som i túto chalupu musel predať, česť si zachránim.

SÝKORA: Veď nie tak, ujček; ale ja myslím na to, čo som už i tetke povedal ešte v jeseni… viete, o Marke.

DUBEŇ: O tom som často rozmýšľal v dlhých zimných večeroch a k tomu som sa odhodlal, že ja Marku ani nútiť, ani zradzovať nebudem; ak ona zvolí a z dobrej vôle pôjde za teba, tak dobre.

FARÁR: Áno, tak je to múdre, a milujúci rodič tak musí urobiť.

SÝKORA: A tak by potom i váš dlh bol splatený, zostalo by to v rodine.

ANNA: Ako Pán Boh dá a ako sa Marka rozhodne. (Bokom.) Musím ju na to pripraviť. (Preč do izby.)

SÝKORA: Potom by som predal svoj majetok a prešiel k vám, alebo vy ku mne na odpočinok.

DUBEŇ (vážne): Domu, ktorý otec môj nadobudol, kde som vyrástol, znášal radosti a žalosti, óh, toho neopustím dobrovoľne; odtiaľto pôjdem na odpočinok, tam k hrobom, k otcom mojim, len tam mi bude dobre.

FARÁR: Nieže tak, milý Dubeň. Vidíte, po chmárach zimných zasvietilo slnko jari a všetko prespevuje, hýbe sa. Tak musí byť i v živote človeka. I vás ešte obveselí Hospodin, než odídete na večnosť.

DUBEŇ (smutne): Nečakám už nič, velebný otče; osud, ktorý mi Boh uložil, nesiem trpezlive, slávim ho za mnohé požehnanie, ktoré mi dával, a i teraz s pokorou ľúbam ruku jeho, ktorá ma Martinom trestala; ale som ukonaný, rád by som už odpočíval.

FARÁR: Čím väčší kríž, tým bližšie nebo, čím väčšie navštívenie, tým bližšia pomoc, učí nás viera naša, a viera, milý Dubeň, nikoho neoklamala. (Marka vyjde nepozorovane; farár sa zberá, a medzitým ešte:) Tým sa potešujte i vy, priateľ môj, a zachovajte dobrú myseľ. Teraz idem odbaviť Ďurka. (Odchodí.)

DUBEŇ (odchodí s ním): Okrem Boha nespolieham sa na nikoho, kto by mi v tomto krušnom svete pomohol. Len on ma môže ratovať od úplného pádu a nik iný. (Preč.)

Marka (sama; počula posledný rozhovor. Nadšene za odchodiacimi.)

MARKA: Ja ťa ratujem, otecko môj. Ten Boh, v ktorom ty skladáš nádej svoju a ktorého i ja milujem, óh, ten mi káže, aby som sa obetovala za teba a za mamičku moju. On mi ustavične pripomína svoje prikázanie: Cti otca svojho a matku svoju! A ja si vás ctím, vážim, milujem vás a dám všetko i blaženosť, šťastie, áno i život môj. (Zamyslí sa.) Áno, ja vás ratujem (smutne) s Jankom sa naveky rozlúčim a podám ruku Sýkorovi, čo ho aj nemilujem. A prečo by som to neurobila? Či sa budem dívať na trápenie rodičov; alebo mám dopustiť, aby predali dom a tak zaplatili dlh Sýkorovi? Oh, Bože, potom by si museli žobrácku palicu vziať do ruky a ísť z domu do domu; a ja by som sa musela dívať, ako oni jedia chlieb vyžobraný a slzami ho zmáčajú. Nie, to nikdy nedopustím. Keď Martin opustil a zničil rodičov, ja som tu, ja ich zachránim. Oželiem svoje najdrahšie na svete, môjho Janka (šatôčku na oči)…, pre mamičku moju. Však dobrý je Pán Boh, on ma neopustí. (Zamyslí sa.) Ale Janka tým veľmi zarmútim… ó, Bože môj! (Rozhodne.) Nie! nie! s Jankom sa musím rozlúčiť a seba obetovať. Slovenská deva radšej všetko opustí, ako by mala zhrešiť proti prikázaniam božím. Ó, Bože môj (modlí sa, zrak hore, ruky zopäté) ty sám mi pomáhaj, ja sa na tvoju pomoc spolieham, a viem, že ma neopustíš.

Predošlá, Evka (prichodí skľúčene, trhá lístky: „Ľúbi ma“, „neľúbi ma“: trhano spieva: „Odišiel mi preč, teč, vodička, teč“. Pomedzi opakuje slová „ľúbi, neľúbi“; keď vyjde na „ľúbi“, smeje sa radostne-detsky a zase spieva. Je pomätená; Marku, ktorá v úzadí stojí a žalostne pozerá na Evku, nevidí).

MARKA (po chvíli, miernym tichým hlasom): Tu si, Evička moja?

EVKA (udiveno, mierne): Ach, Marienka, ani som ťa nezbadala. (Blíži sa k Marke, mierne, zvedavo, tajnostne.) A on nie je doma?

MARKA: Kto on?

EVKA (ako predošle): Nuž Martin. Však sa mi snívalo, že už prišiel a veď som ho aj videla. To je nie pravda, že by on bol išiel preč, to len zlí ľudia nahovorili.

MARKA (objíme ju): Evička moja on nie je doma a ani nepríde viac.

EVKA (žalostne, vzdorovite, s výčitkou): Doma je, len vy ho skrývate predo mnou. Však keď som bola chorá, stál pri mojej posteli.

MARKA (hladká ju): To sa ti len tak zdalo, Evička.

EVKA (díva sa na Marku, spamätá sa): Máš pravdu, Marka mne sa to len zdalo. A neprišiel ešte?

MARKA: Nie. Neviem nič, kde je.

EVKA (zase padne do pomätenosti): Oj, ja ho pôjdem hľadať, a ja ho musím nájsť. Však pôjdeš aj ty, Marka, so mnou?

MARKA: Ja nepôjdem; ja musím byť doma s rodičmi, a darmo by sme aj išli.

EVKA: A ja viem, kde je. (Tajnostne.) Vieš, Marka bola som ho raz hľadať hen pri Dubine a vyvolávala som po hore jeho meno a tu sa mi vždy ohlásil; len keď som išla dnu do hory, tak som ho nepočula. A potom ma zlí ľudia domov priviedli a ja som musela ležať, nechceli ma preč pustiť; len potom prišiel Martin k mojej posteli, ja som ho videla, ale zase odišiel a je tam v tej hore, ja viem.

MARKA (objíme ju): To sa ti len tak zdalo, Evka.

EVKA: Nie! nie! On je tam. (Žalostne, vyčítavo.) Ale ty sa o mňa nestaráš, lebo tebe je dobre, ty tu máš Janka; ale môj Martin odišiel preč, zlí ľudia ho vyhnali.

MARKA (smutne): Mala som Janka, Evička moja (plače), ale ho už nemám.

EVKA (zase sa spamätá): Oj, máš, však je on tu, on neodišiel.

MARKA (smutne): Viem ja to, Evka, ale pre mňa je on už stratený.

EVKA (nechápuc): Čo hovoríš, Marka? Ako to, čo to?

MARKA: Tak, že ho naveky zanechám a pôjdem za Sýkoru.

EVKA: Pre boha, nuž a čo urobí Janko?

MARKA (zastrie si oči): Nemôžem ináče, Evka moja. (Plače.) Radšej by som v tom hrobe ležala, ako to urobiť — a musím; rodičov nenechám na mizinu vyjsť. (Spamätá sa.) Vieš, Sýkora nám požičal 600 zlatých, keď sme to vyhoreli a teraz si ich pýta a rodičia nemajú odkiaľ vrátiť. Ale že ak by išla zaňho, že by to zostalo v rodine a bol by pokoj.

EVKA: Ty si dobré dieťa, Marka. Ale čo bude Janko robiť? Veď ten ujde do sveta za Martinom a potom i ty i ja i všetci budeme nešťastliví.

MARKA: Ja, Evička moja, nemôžem inak; ja nebudem nešťastlivá, lebo ma bude tešiť, že som zachránila rodičov, moju zlatú mamičku. (Plače.) To mi bude najväčšou radosťou. A viem aj to, že tým Jankovi nôž vrazím do srdca, ale nemôžem ináče.

EVKA: A už ťa pýtal Sýkora?

MARKA: Áno, pýtal, ale ja som mu nepovedala. No teraz už zvolím. Otec a mať ma nenútia, ale ja chcem, ja pôjdem zaňho.

EVKA: A kedyže si príde po odpoveď?

MARKA: Neviem; ale ak príde, tak mu poviem, že zvoľujem. Možno, že dnes, možno, že zajtra, ale už to nebude dlho trvať.

EVKA: Úbohý Janko! Tomu bude teraz na tom svete!

MARKA (plače): Nespomínaj mi ho, Evička, lebo sa mi srdce puká.

EVKA: No už ho ani vidieť nechceš?

MARKA (rozhodne): Nie! (Zamyslí sa.) Ale predsa, áno, povedz mu, Evka, aby prišiel k nám dnes podvečer, že ho budem tu čakať. (Plače.) Rozlúčim sa s ním, poviem mu všetko, a potom sa oddám tomu, čo mi Boh naložil.

EVKA: Dobre, ja ho pošlem… (Tajnostne, zmäteno.) A, Marka, teda nie je doma Martin? No, ja ho pôjdem hľadať; ó, ja ho nájdem. Zbohom, Marienka! A potom na oddávky ma pozveš?

MARKA: Áno i na svadbu.

EVKA: Hahaha, to nám bude dobre, Marka, budeme tancovať, hahaha! Vydám sa i ja, však ma Martin nenechá. Zbohom! (Pomaly preč, založí si ruky nad hlavu; spieva:)

Marka (sama, díva sa za Evkou, potom zastrie si oči).

MARKA: Úbohé dievča, celá je pomätená. Ó, Bože, kde sú tie pekné časy, keď sme sa ešte na pažiti ihrávali, vyspevovali? Aká veselá bola vtedy — a teraz… celá je preč. Museli ju klamať, že je Martin doma, lebo sa báli, že umrie, bola tak zle. Ale jej je predsa lepšie; má nádeju, že sa za toho môže vydať, koho ľúbi, a ja, koho najväčšmi ľúbim, toho musím sa zriecť. (Spieva, voľno, ticho, žalostne:)

Marka, Dobrák (nespozorovane).

DOBRÁK (pre seba): Smutne to tu vyzerá, a tam ešte smutnejšie. (K Marke.) Čo robíš, Marka?

MARKA (zbadá ho): To ste vy, ujček?

DOBRÁK: Áno, ja; a čo si taká smutná?

MARKA: Ach, ujček, veď viete, ako to s nami vyzerá. Vari mám byť veselá?

DOBRÁK: Hej, Marka, ver’ smutné to časy na vás nastali a tam ešte smutnejšie.

MARKA: Kde tam, ujček?

DOBRÁK: Nuž tam, s Martinom.

MARKA (prekvapeno, zvedavo): Vari ste boli s Martinom?

DOBRÁK: Bol som sem-tam po okolí, až hen v piatom chotári; reku či by som si nenašiel niekde prácu teraz, na jar. A bol som aj s Martinom, a ani som ho poznať nemohol.

MARKA (sústrastne): Ó, Bože môj, Martinko! Boh ti odpláca. Ó, ja sa budem modliť, aby ho veľmi netrestal. A čo, ako sa má?

DOBRÁK: Veľmi zle a prosil ma, aby som u vás nič nehovoril, že on i tak nevráti sa domov; a aby som vás nezarmútil znovu.

MARKA (prosebne): Nie, nie, ujček, nehovorte nič; matku by to usmrtilo. Už sa trochu potešili, a keby toto zase počuli, Bože môj, neviem, čo by bolo.

DOBRÁK: Nie, nepoviem nikomu… A ty, Marka — toť Evka mi hovorila, že ideš za toho Sýkoru.

MARKA: Idem, ujček; musím rodičom pomôcť.

DOBRÁK: No tak, dieťa moje, nech ti Boh pomáha. (Bokom, s hnevom). Hej, však keby som to istotne vedel, čo mi Martin rozprával, však by som mu ja ukázal. Ale ktohotam vie, a čo ťa nepáli, nehas. Však je Boh nad nami. (K Marke.) Zbohom, Marka!

MARKA (nesmelo): Ujček, čo robí Janko?

DOBRÁK: Neviem, ja som teraz nebol celý týždeň doma.

MARKA: Ach, ujček môj, ja som ho tak rada mala (s plačom), a teraz ho musím zanechať.

DOBRÁK (prekvapene): To som nevedel, a ani som na niečo takého nemyslel. No aká pomoc, musíte sa rozísť.

MARKA: Ó, ujček (plače), ani vy ma nič nepotešujete?

DOBRÁK: Čo robiť, dieťa moje, keď vidím, aký osud na vás doľahol. Však by som i život dal za vás, ale tu niet pomoci. Len, Marienka, urob tak, ako si hovorila, aspoň uľahčíš rodičom. (Premáhajúc žiaľ, bokom.) Hej, sto diablov! (hrozí) to je nie po dobrom, tu musí niečo trčať. (K Marke.) Zbohom, Marka. (Preč.)

MARKA: Zbohom, ujček. (Sama.) Tak, Martin trpí. Bože môj, prečo mi neroztrháš srdce? Toľko žiaľu, ako to len môžem zniesť? Jedno za druhým sa na mňa valí. Bože, Bože, ty sám pomáhaj! (Počuť kroky. Načúva.) To Janko! Ide sem. Bože, ako to len znesiem, ako sa s nim rozlúčim. (Chce utiecť.) Ja ujdem. Bože, pomáhaj!

Marka, Janko.

JANKO: Prišiel som, Marienka… Evka ma poslala, že mi niečo chceš povedať; a ma tak nastrašila, že akoby…

MARKA (ktorá dotiaľ bokom stála a plakala, vrhne sa Jankovi do náručia): Rozlúčiť sa chcem s tebou.

JANKO (zdesene): Pane Bože, Marka, rozlúčiť sa so mnou?

MARKA: Musím, Janko.

JANKO (zúfale s výčitkou): Marka, ty si ma nikdy neľúbila; a ja som pre teba žil, mrel, a ty ma teraz takto odháňaš od seba.

MARKA: Nehovor, nehovor tak, každým tým slovom trháš mi kus srdca. Keby som mohla s tebou umrieť, išla by som i na smrť s tebou, ale ja musím žiť.

JANKO: Ži so mnou, ja ťa ochránim.

MARKA: Nemožno. (Presviedčavo.) Veď viem, že by si ma chránil, a ja by som aj išla, hoc i na púšť, hoc do lesov, kde by sme na suchom chlebe žili — s tebou by mi sladký bol i najhorkejší kalich; ale, vidíš, čo budú rodičia moji robiť? I ty máš otca, no povedz, či by si to mohol zniesť, keby on musel na svoje staré dni snád po žobrote chodiť? A to hrozí mojim rodičom. Oj, Janko, to by bola smrť pre mňa. To by i tebe, keby som ja ustavične plakala pre rodičov, strpčovalo život. A či by som nemala väčšie trápenie, ako keď pôjdem za Sýkoru, čo ho aj neľúbim?

JANKO: Za Sýkoru! A už si sa mu sľúbila?

MARKA: Ešte nie, ale sa mu sľúbim.

JANKO (zúfale): Nebesá! Zvaľte sa na mňa. (Pustí Marku, odvráti sa; vážne, trpko.) No, pravda, nemôžem sa so Sýkorom merať; som proti nemu žobrák, bezmocný; môj osud je už taký… len trpieť; (k Marke) raz sa mi ukázala nádej v tebe, a i tá je už preč. (Objíme Marku.) Marka moja, nesľubuj sa; mám ešte zdravé ruky, vyživím aj tvojich rodičov, aj môjho otca, len keď budem teba mať. Čo by som až do úmoru robil, jeden tvoj pohľad mi vráti sily, dodá chuti; — nesľubuj sa, Marka.

MARKA: Musím, musím, Janko… zabudni ma.

JANKO: Zabudni!… Ja ťa nikdy nebudem môcť zabudnúť. Marka moja, nesľubuj sa Sýkorovi…

MARKA: Vyššia moc mi to káže, Janko! Ty ma časom zabudneš, budeš šťastlivý a ja tiež budem spokojná, keď budem vedieť, že som si rodičov zachránila. Zbohom, Janko, naveky. (Vykrúca sa mu.) Zabudni ma.

JANKO (zúfalo): Nie, Marka ja ťa nemôžem. (Tisne ju k sebe.) V pazúroch toho dravca vidieť ťa vädnúť, nevinnú holubičku, tá myšlienka ma do zbláznenia ženie. Poď so mnou radšej; ujdeme svetom za hory, za doly, kde hoc chudobne, ale čestne vyžijeme.

(Chce ju odviesť.)

MARKA: Nie, nemôžem, Janko. (Zdráha sa.) Zabudni ma, utíš sa, ja nemôžem byť tvojou… (Túli sa k nemu.) Ešte na večnú rozlúčku — (náruživo objíme a bozká ho, potom sa mu vytrhuje. Zotmieva sa; zďaleka temné hrmenie.)

Predošlí, Sýkora. (Sýkora bol už chvíľku nepozorovaný, premáhal svoje vzrušenie, s dravým hnevom, krikom.)

SÝKORA: Hej! Ešte ti nebolo dosť, čo ti Martin dal, i odo mňa chceš! Naučím ťa zvádzať dievčence. (S palicou vrhá sa na Janka, Marka mu zastane cestu.)

MARKA (spešne): Ustaň, Ďurko! Janko je nevinný. Najprv zabi mňa a potom rob, čo chceš.

SÝKORA (pohŕdavo, s hnevom): Nevinný… Preto nechceš privoliť, sľúbiť sa mi. Ale odstránim ja i túto prekážku. (Zazrie na Janka, ktorý opodiaľ stojí, chystajúc sa k obrane; Marka zadŕža Sýkoru, oprúc sa mu do pŕs.)

MARKA (s krikom): Prestaň, Ďurko, lebo budem volať pomoc!… Ja som ho sem volala!

SÝKORA (cúvne s hnevom, prekvapene): Ty si ho volala?

MARKA: Áno, rozlúčiť som sa chcela s nim, aby som ho už viac nevidela. A teraz, ak chceš, tu máš moju ruku.

SÝKORA (stíchne, láskave): Vskutku, Marienka? (Objíme ju kol drieku.) Veď som ja vedel, že ty pôjdeš za mňa. Ale čo si mala ešte tu s týmto? (Opovržlivo ukáže na Janka.)

MARKA: Veď vieš, Ďurko, že sme sa mali radi; no a keď nás osud trhá, tak som sa chcela rozlúčiť s ním. On bol taký dobrý ku mne.

SÝKORA (k Jankovi opovržlivo): Ale teraz ber sa mi z očú!

MARKA (k Jankovi): Zbohom, Janko, zabudni ma.

JANKO (smutno): Zbohom, Marienka! Buď šťastná… (Opačnou stranou, ako prišiel, preč.)

Marka, Sýkora. (Marka utiera si slzy, Sýkora opovržlivo hľadí za Jankom. Vždy sa zotmieva, blýska, a ešte temno hrmí. Marka smutne, ľahostajne hovorí a dá so sebou všetko robiť.)

SÝKORA (za Jankom): Hahaha, šťastnejšia ako s tebou, žobrač!

MARKA (smutne skloní hlavu): Neposmievaj sa, Ďurko; on za to nemôže, že je chudobný. Veď nevieme, čo nás čaká v budúcnosti.

SÝKORA (objíme ju): Neboj sa, Marka moja nič sa nám nestane.

MARKA: To nemôžem tak určite vedieť. Akí šťastní sme my boli doma, a teraz čo z nás zostalo! Martin je preč, vyhoreli sme, a čím diaľ, tým väčšie údery a zármutky valili sa na nás. (Sýkoru sa to nemilo dotýka, dáva tomu pohybmi výraz. Zotmieva sa, zablyskne, hrmí.)

SÝKORA: Nespomínaj, Marienka, tie trudné časy; čo prešlo, to sa napraviť nedá. Žime len prítomnosti.

MARKA (ľahostajne): Zotmieva sa, Ďurko, hrmí, idem domov.

SÝKORA: Teda sľubuješ sa, Marka? Zajtra prídem k vám aj s pytačmi.

MARKA (smutne, ľahostajne): Dobre; príď.

SÝKORA: A potom, Marienka, aj pána farára zavolám; hneď nás aj oddajú a o mesiac môžeme mať svadbu.

MARKA (utiera si slzy): Ja nedbám; poručeno Bohu…

SÝKORA: Taký som šťastný teraz. Choď, Marienka, už domov a snívaj pekné sny o mne a o našej budúcej blaženosti; choď, kvietok môj. (Objíme ju a bozká.) Teda zajtra do videnia.

MARKA: Zbohom! (Zastrie si oči zásterkou, pomaly do izby.)

Sýkora (sám, díva sa za Markou).

Konečne! Hej, neuchváti mi ťa nikto. K čomu ja priložím ruky, to musí sa zdariť a čo by sa aj pol sveta rútilo so mnou. Nech ťa len mám. Ujdeme preč svetom, ďaleko, ďaleko, medzi neznámych ľudí, lebo tu už prihára, ten kamarát pripaľuje. (Ruku na ústa.) A teraz zaveseliť sa! Hahaha, ste vy všetci hlúpi, sprostí dedinčania, môže vás prekabátiť človek a nič sa mu nestane. (Zamyslí sa.) Ale predsa mi je vás ľúto; som zlý človek; takých nevinných som vás zničil, rozbúral vám pokoj a skoro až na žobrácku palicu priviedol. A načo som tak robil? Mohol som ísť aj rovnou cestou; možno, že by sa mi to tiež bolo zdarilo. (Hodí rukou.) Ale čo! nech ju len mám, zase privediem všetko do poriadku. A načo sú takí sprostí? Hja, neskúsili nič, nikde neboli, ako ja; ja viem si pomôcť bez toho, že by ma zasiahli vaše ľudské zákony a vaše ľudské tresty. (Už sa hodne zotmelo; blýskanie, hrmenie. Rozmarne.) Ej, zaveseliť sa teraz, a potom, keď aj príde trest ľudský, už bude neskoro. (Rýchle preč, kade Janko. Zablyskne sa, ďaleko udrie; silné hrmenie, tma.)

Martin. (Hneď, ako Sýkora odišiel, z protivnej strany vbehne medzi hrmením a blýskaním. Otrhaný, zarastený, zhrbený, zablatený. Hovorí šialene, ťarcha hriechu ho tlačí, posunky bojazlivé.)

MARTIN: Hahaha! (Keď skrčene vbehne, zastane naprostred javiska, hlavu k nebesiam, pravou rukou ukazuje hore.) Trest boží stíha (protiva posledných slov Sýkorových) mám peniaze, tu sú (ukazuje na vačok) hrajte, muzikanti! Kde ste, veď mám peniaze! (Hrmí.) Hah… tamhore je muzika, Boh mi hrá, (pomaly sa vyrovná, chytí sa za hlavu) a tu zuní, duní. (Šialeným výkrikom.) Martin, dieťa moje! nechoď preč… hahaha! (vzdorovite) idem, ja sa vám tu trhaniť nebudem. (Pozre na dom.) Čo to? Zhorený? Bože, oni vyhoreli! A čo tu hľadám?… Oni spia, a ty im búriš sny; veď si im srdcia už roztrhal… (Žalostne.) Otec, mati, tu je vaše nezdarené dieťa; svet ho naháňa, zem ho nechce prijať… bolí, bolí všade, páli ma v hlave, ako oheň. (Spamätá sa, žalostne.) Spite! vy dobré duše, vy ste sa namáhali, ja som premrhal vaše mozole, ranil vás, možno i do hrobu priniesol… (S krikom, zúfale.) Ach, krásny svete, však si mi poslúžil! Ba načo som sem prišiel?! (Ironicky.) Veď mi dobre bolo, óh, veď som mal hojnosť jedla (upadá do šialenosti), hahaha, čo svine nechali… Veď som mal mäkkú posteľ, v hnoji a v stajniach, hahaha! Ó, jako ma ľudia milovali! Ako psa ma honili od domu k domu, by som išiel robiť… (vzdorovite) oh, ja robiť?! Nebudem sa trhaniť… tu sú peniaze. (Udrie na vačok.) Peniaze? Kdeže som podel tie peniaze? Pôjdem do mesta, predám majetok a budem mať. Óh, nebesá, však ste ma skárali. (Krčí sa; hrmí.) Bite, hromy, hučte, prehučte búrku v srdci mojom. (Hlasno.) Ach, trhá sa mi hlava (hlasnejšie), už nemám krvi (s krikom), dajte mi vína! Hrajte, muzikanti, hahaha! (S hovädským smiechom.) Veď mám peniaze, hrajte a potom, potom roztreštím túto lebku o kameň (s krikom), nech zhyniem, ako červ. (Zúfale.) Ja som sa otcovi posmieval a ho zabíjal, on ma požehnával; mať som odsotil od seba (postupne hlasnejšie) a tie jej slzy teraz sa mi na duši sušia a ma pália. Boha som sa nebál, on ma pošliapal. Svetu som sa hodil do náručia, ten ma (s krikom) vyvrhol. (Sadne, skloní hlavu do dlaní, hlasne stene a plače. — Mierne.) „Cti otca svojho a mater svoju!“ Ach, ako mi hučia tieto slová v duši. Óh, otec, óh, mati, ako rád by som vás ctil! — Či mi odpustíte?! (Plače hlasne.) V cudzích ľuďoch som hľadal priateľov, našiel som, ale každý mal skrytý nôž, ktorým ma bodal. Oj, len tu, len tu bijú dobré srdcia… Mati drahá, len ešte raz sa vyplakať na tvojom dobrom srdci, tebe vyžalovať moje bolesti, potom si nič nežiadam na tom svete. (Padne na kolená.) Óh, Bože, buď milostivý; veď som už odpykal svoju veľkú vinu; (lomí rukami) utíš, poteš ma (hlasnejšie) netráp ma viac, alebo spustoš (s krikom), znič ma, syna márnotratného. (Zablysne sa, hrmí, udrie, Martin skočí zhrbatene.) Hahaha! preč do sveta… Hrajte, muzikanti, mám peniaze. (Odbehne.)

(Opona dolu.)