ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Martin (upráva si kosu), Marka (v rukách hrable).

MARKA: Martin! Otec a mať sa ustavične na teba žalujú a ja sama neviem, prečo to. (K Martinovi sa zblíži, ktorý stojí a nevšíma si jej reči). Prečo si, Martinko, taký smutný a zamyslený?

MARTIN (ľahostajne): Nič mi je, Marienka; len tak nejako sa cítim, nemám pokoja.

MARKA: Od minulej nedele si taký; už sa ma i Evka spytovala, čo ti je.

MARTIN: Evka? (Bokom.) Tá falošnica! (K Marke.) A čože sa ťa pýtala?

MARKA: Nič takého; lenže predtým hovorieval si s ňou, a teraz, že sa na ňu ani neobzreš, a ju to tak bolí.

MARTIN (opovržlivo): Mňa bolí ešte väčšmi.

MARKA (zvedavo): Čo ťa bolí, Martin, čo sa stalo s vami?

MARTIN: Nič; ani sme sa nezhovárali a ani nebudeme.

MARKA (prekvapene): Ale prečo, Martin? Však Evka je taká dobrá, čo niekedy i taký vetroplach; ona ťa rada má.

MARTIN (s hnevom): Má! Zahráva sa so mnou ako mačka s myšou! Hahaha, že rada, a prečo bočí potom za tým… Janom; až mi to druhí ľudia povedali.

MARKA: Za Jankom? Ó, to je nie pravda! Veď nevidíš, že Janko ku mne chodí?

MARTIN (vpadne do reči): Držať ťa za blázna; Marienka len ďalej od nosa musíš hľadieť.

MARKA (naľakano): Ó, Janko! Martin! (plače) To je nie pravda; a ja sa pôjdem požalovať mamičke. (Zamyslí sa.) Ale, Janko tu už dávno nebol, prečo? Nie, nie, to nemôže byť, aby Janko inú ľúbil, to len zlý svet vymyslel. Never, Martin, never!

Predošlí, Sýkora.

SÝKORA: Idem práve z mesta, bol som navštíviť kamaráta. Tak sme sa dobre zabavili. To je život! Ten je ešte vždy ten starý vojak. A ty, Martin, čo?

MARKA: Tebe je len dobre; a toť Martin smúti, ustavične je zadumaný.

SÝKORA: Má aj prečo… Hej, však keby sa to so mnou bolo stalo, alebo ja, alebo on!

MARKA (splašene): To je nie pravda, čo Martin hovoril.

SÝKORA: A keby bola…

MARKA (bokom): Ó, Bože, Janko, prečo neprídeš k nám! (K Sýkorovi). Avšak ty tiež nevieš istotne.

SÝKORA: Akoby som nevedel; hja, ja nesedím doma a kto doma nesedí, veľa sa dozvie a potom treba mať otvorené oči a hľadieť.

MARKA (nepokojne): Však Janko je dobrý, aj Evka je dobrá, ale ľudia sú zlí, tí pohovorili na nich zlé veci.

SÝKORA: Sám som videl na muzike. Nuž či netancoval ustavične s Evkou? A kto ju potom odprevádzal domov, či Martin?

MARTIN: Ja som tam s tebou bol až do polnoci a ani som sa z miesta nepohol.

MARKA: Vidíš, Martin, to si nemal robiť; aj rodičia sa na teba hnevajú, aj Evka teraz. A potom nehľadajte príčiny na Evke a Jankovi.

SÝKORA: No nevídali! Čo sa trochu pobavil. Však sa napracuje celý týždeň a ešte ani potom nemôže sa povyraziť? Ja som teraz nebol tri dni doma…

MARKA: Ale ty nemáš nikoho a Martin má, a má aj robotu.

SÝKORA: Hej, Marienka, však ani u mňa to nebude vždy tak; len si teraz obchádzam moje veci a potom začnem i ja hospodáriť.

MARKA: Už si tak mal začať čím skôr. (Odíde.)

SÝKORA (bokom): Najprv len teba dostať; potom ako budeš komandovať, tak budem poslúchať.

Martin, Sýkora.

SÝKORA (nahlas k Martinovi): Úbohé dievča. Tak verila tomu Jankovi. Ale čo vie taký, ktorý ani vojakom nebol; toho nech len nechá i tak nemá nič. A ty, Martin, čo si taký, ako moriak?

MARTIN (smutne): Mrzí ma celá tá vec; otec sa hnevá, mať plače a mne ide srdce puknúť. Veď som ich veľmi urazil, že som proti ich vôli odišiel, a teraz aj Evka…

SÝKORA (sápavo): No, no, či si baba, alebo chlap? Už ti ani trocha toho povyrazenia nedoprajú. Čože sa stalo takého. Zaveselili sme sa, zaspievali si a to bolo všetko. U vojakov je to každý deň.

MARTIN: Ale bol som opitý a to sa ešte nikdy nestalo v našej rodine.

SÝKORA: Hahaha! Či sa to nepritrafí hocikomu? A tá Evka nech ťa nemrzí; dievčat na každý prst päť.

MARTIN: A keby otec vedel, že som tam dlh urobil, bolo by ešte horšie.

SÝKORA (veľkodušne): Aký dlh! Ja som to všetko zaplatil. Nejaké tri zlatky;^[12] na vojenčine to nebol ani peniaz. A teraz kamže ideš?

MARTIN: Mám ísť za otcom kosiť raž.

SÝKORA: Eh, to sa musíme posilniť; poď, nech už tú mestskú zábavku zavŕšim.

MARTIN: Ale otec ma čaká a máme toho veľa.

SÝKORA: Na tú chvíľu sem-tam; poď, potom aj ja pôjdem na Planiny, tiež niečo urobiť. (Martin vezme kosu a so Sýkorom preč.)

Marka (sama).

MARKA (vychodí a volá za Martinom): Povedz, Martin, že i my hneď prídeme s matkou. (Zamyslí sa.) Tak predsa by to mohla byť pravda; aj Martin, aj Sýkora to tvrdia. Ale že by ma Janko tak neverne zanechal a predtým ma tak ľúbil! On si akiste zle vykladal tie žarty; (naivne) už nesmiem s ním viac žartovať a ani nebudem. A Evka! veď mi povedala, že Martina rada. No tak potom čo by sa to bolo stalo? A keď je tak, potom i ja budem Janka trucovať, áno! (Strúha prsty.) Ó, nech si on nemyslí, že ja budem banovať. Bože môj, Janko ty neverný! (Utiera si slzy. — Spieva.)

Marka, Anna.

ANNA: Tak, dcérečka moja, len sa ponáhľaj. Otec a Martin čakajú s obedom; chudáci, majú teraz veľké roboty. (Objíme ju.) Ale ty si mi, tuším, plakala, srdiečko moje. Čo ti je, Marka moja, požaluj sa.

MARKA: Ach, mati moja milá. (Plače a túli sa k nej.)

ANNA (starostlivo): Čo sa ti stalo, dieťa moje, povedz mi. (Hladká ju.)

MARKA (plačlivo): Martin a Sýkora povedali, že ma Janko zanechal, že ľúbi Evku.

ANNA: Preto si taká smutná a plačeš? A či si sa zhovárala už s Jankom?

MARKA: Nie! Však už dávno nebol u nás a ja ho ani vidieť nechcem.

ANNA: Nuž tak, blázonko, čo sa máš hneď trápiť, keď ešte nevieš naisto; všetkým rečiam netreba veriť.

MARKA (radostne): Však je to nie pravda, mamička moja a Janko je nie taký. A ja sa ho spýtam, či to pravda; (detsky) lebo potom by som mu nedala perečka.^[13]

ANNA: Sýkora aj mne hovoril, že vraj Janko zviedol Martina, keď sa to boli zabávali a Martin prišiel opitý domov; nuž ale ja to neverím. Janko je dobrý šuhaj, aj Martin. No, Bože, pritrafilo sa im to; však Martin sľúbil, že to už viac neurobí.

MARKA: Ale je ustavične taký smutný, ja ani sama neviem, čo mu je.

ANNA: To prejde a potom bude zas veselý; všetko prejde, dieťa moje.

MARKA: Keď som sa ho pýtala, hovoril nadurdeno, že prečo ste ho vymohli od tej vojenčiny, že by bol rád odišiel do sveta podívať sa, že ho prezývajú peciválom. Ja som ho tešila, aby si z toho nič nerobil a hovorila som mu, že otec už nevládzu robiť, a on mi na to, že ste ma mali vydať a že by ste mali pomoc a on že by mohol byť vojakom.

ANNA: Ó, Bože, to som nevedela! Martin že je nespokojný doma! Veď vo svete je veľmi zle, ako aj Sýkora hovoril, čo tam vytrpel; musíme to povedať otcovi, aj k pánu farárovi zájdem; musíme mu to vyhovoriť. Ó, však Martinko môj poslúchne, on je dobrý, poslušný.

Predošlé. Sluha (od Jedľových).

SLUHA: A ste teda doma; dobrý deň vám. Prišiel som takto povedať, odkazujú vám ujček váš, aby sa Martin ponáhľal za nimi, lebo sa takto mračí a že to chcú dokončiť.

ANNA: Dobre, Miško; však Martin už išiel. A čo robia vaši?

SLUHA: Viažu; ešte toho majú zo pár krížikov; ja som prišiel po kone, dačo zoberieme domov, aby to takto nezmoklo. (K Marke.) A Evka a Janko sa spytujú, či ty neprídeš, že by im bolo veselšie.

MARKA: A sú tam aj oni?

SLUHA: Sú; Janko nám pomáha, hehehe; prešiel zo svojej role, je tam aj Evka; oni si s otcom už dokončili, tak nám pomáhajú.

MARKA (nadurdeno): No však je im tam dosť veselo. (Bokom.) Teda pomáha. A prečo nešiel môjmu otcovi pomôcť? Predsa mali Sýkora a Martin pravdu!

SLUHA: No zbohom sa takto majte. (Preč.)

ANNA (za ním): Už ideme aj my; len si schystáme veci. (Preč do izby.)

MARKA (sama, schystáva sa): A už teraz nech kto chce, čo chce hovorí, ja Jankovi neverím. On tam pomáha. A prečo? Lebo je tam Evka. Oj, Evička, ty mi ho závidíš; no maj si ho teda. Ale predsa musím mu to povedať; áno poviem. (Utiera si slzy.)

ANNA (vráti sa, na chrbte batôžtek, v ruke kôš): Tak poďme, dieťa moje; musíme sa ponáhľať; zober hrable, ja ponesiem obed. Však horký jaké obedovanie, keď je súrna robota. (Zamkne izbu, kľúč dá do obloka a obidve preč za sluhom.)

Martin (z opačnej strany bočnými dvierkami; napitý, podopiera sa na kosu, z vačku mu trčí fľaša; tackavo pristúpi k dverám a probuje, či sú zatvorené).

MARTIN: Teraz už nepôjdem nikam. Veru, kto sa im tam bude plahočiť. Ach, aký krásny je ten svet! Všetko žije okolo mňa, veselí sa a ja aby som len ustavične robil; druhí mládenci si užijú sveta a ja tu musím byť zakopaný, pekná to radosť. Druhí prídu zo sveta, videli mnoho, skúsili, tak pekne a veľa vedia rozprávať a ja aby som mlčal, alebo musel sa schovať. Však aj Sýkora, čo toho vie nahovoriť a tak pekne pobaviť; aj dievčence ho majú rady. Eh (hodí rukou), hlúposti! Pime! (Pije z fľaše.) A s tým Janom urobím poriadok, ej, bysťubohu urobím (hrozí sa), tak ako mi to Sýkora radil, naučím ho dievčence balamutiť! (Hrozí sa prudko, s hnevom.) Zbijem ho, a potom nech si ho Evka má takého domaľovaného… Aký som ukonaný. (Sadá.) Čo človek robí roky a roky, ako hovädo, pravdaže sa ukoná. Eh, pôjdem spať, niet nikoho doma, aspoň ma nebudú mýliť. (Zamyslí sa.) Ale zase som urobil dlh. Eh, čo tam potom, bude mlatba, zo dve merice schovám a zaplatím… Ja by som na také myšlienky nikdy neprišiel, ale ten Sýkora vie vypomôcť a poradiť. (Pije.) Bol vojakom, skúsil veľa, a ja budem taký dedinský truľo; ba načo ma len vymohli z tej vojenčiny! A peniaze má vždy, a nie je ani taký bohatý, ako ja. (Trpko.) Pravda, mne otec nedá. Eh, bude mlatba, potom si zadovážim; alebo (rozmýšľa)… no potom ukážem, čo som, kto som. (Vstane, pije.) Toto je jediné moje potešenie… Aj tej Evke ukážem! Teraz (vyberá z obloka kľúč, odomkne dvere) si pekne ľahnem spať, nech sa tam potia a plahočia, ako chcú. (Vníde.)

Dubeň, Anna, Dobrák, Sýkora, Marka (s rozličným žatevným náčiním).

SÝKORA, MARKA (napred so spevom):

MARKA (otriasa sa): A trocha sme aj zmokli.

SÝKORA: Nič to, Marka, lepšie porastieš. (Domŕza ju a spieva):

Hej, Marka, nedbal by som, čoby naveky pršalo, že by som u vás zostať musel.

MARKA (so smiechom): Veď by sme ťa v daždi len nevyhnali.

SÝKORA: A inokedy áno?

MARKA (žartovne): Pravdaže!

SÝKORA: To viem; ale keby Janko bol, ten by tu mohol byť, pravda?

MARKA: Aleže mi to nespomínaj. (Zastane bokom. Sýkora pri nej. Vchádzajú ostatní, Anna ide hneď k obloku, nenájde tam kľúč, podiví sa, a hneď vníde do stavania.)

DUBEŇ: Chvalabohu, že sme to skončili; teraz už pokojnejšie budem môcť spávať. (Všetci skladajú náčinie.) Ďakujem vám, priatelia, že ste mi pomohli; keď bude treba, počítajte na moju pomoc.

SÝKORA (nadýmavo): Maličkosť…

DOBRÁK: Musíme pomáhať jeden druhému; Janko pomáhal Jedľovým, aj tí toho mali, chudáci.

SÝKORA: Hja, tam bola Evka. (K Marke.) Vidíš, Marka, kam Janko ťahá.

MARKA (zahanbene sa zvrtne, zastrie si tvár a ujde do izby).

DUBEŇ (starostlivo): Len kde sa mohol Martin oneskoriť?

SÝKORA: Akiste sa bál mračien.

ANNA (vychodí z izby): Martin je doma, tam spí v izbe.

DUBEŇ: Bože môj! (S hnevom.) My sa tam máme potrhať a on doma spí. Akiste zase bol opitý.

MARTIN (vyjde z izby s rozcuchanými vlasmi, so vzdorovitou, surovou tvárou.)

ANNA: Ale kdeby, otec, veď išiel za vami!

DUBEŇ (prísne): Čo je to s tebou, Martin? Prečo si neprišiel? Veď si azda videl, že sa mračí a aj som odkázal.

MARTIN (trhano): Bolo mi veľmi zle, otec, nemohol som nič robiť.

ANNA (k Martinovi): Dieťa moje, však aj zle vyzeráš. (Hladká ho, upráva mu vlasy.) Choď si zase ľahnúť, my sme už spravili.

SÝKORA (bokom:) Dobre hrá svoju hlavu, bude z neho niečo. (Nahlas.) Nie je ani div, také sparno bolo dnes. Hej, veď pri vojenčine sa človek tak neukoná a nevypotí, ako pri tejto robote.

MARKA (vyjde z izby a stane si do pozadia; smúti.)

MARTIN: A videl som, že je búrka už blízko, tak som myslel, že prídete domov.

SÝKORA: Ale sme všetko spravili; (so samochválou) ja som chcel kosiť, ale načo pred dažďom, tak — myslím si — pomôžem vám, aby aspoň jedno nepomoklo. Janko pomáhal Jedľovým. (Pozrie významne na Martina.) Tam si ty mal byť, Martin.

MARTIN (ľahostajne): Načo; kde je Janko, nemusím tam byť ja…

DUBEŇ (prísne): Martin! Mať mi rozprávala, že sa ti nepáči, keď sme ťa od vojenčiny vymohli. (Láskavo.) Nuž, syn môj, ja ako starostlivý otec, myslel som, že keď ťa vymôžem, budeš sa tomu tešiť a ty chceš preč. Však keby som mal ešte čerstvosti a zdravia, tak by som ti urobil po vôli, ale vidíš, že nemôžem a potrebujem ťa.

DOBRÁK: Veru tak. Však aj dnes sme to videli, že už slabo vládzete. Bez pomoci neobídete sa.

SÝKORA: Treba si vziať pomoc do domu; veď Marka je už dorastená.

DUBEŇ: Aj to sa stane, ak bude vôľa božia.

MARKA: Ja by som najradšej, otecko (objíme ho), keby ste vy so mnou a ja s vami zostať mohla, bár aj na vždycky; (plačlivo) lebo vy sa aspoň nestanete neverným, ako druhí.

DUBEŇ (hladká ju): Zakiaľ ma Boh neodvolá, neboj sa, dcéra moja… A ty, Martin, hovorím ti, takéto myšlienky si z hlavy vypuď, a buď spokojný s tým, čo a ako sa stalo.

MARTIN (hnevlivo vybúši z neho, pričom rozčúlene ide na druhú stranu. Všetci ustrnú:) Buď spokojný, rob, trhaň sa, žer sa s druhými, kým ťa tí vodia za nosom a sa ti smejú!

DUBEŇ (mierne): Syn môj, natrhanil^[14] som sa ja viac, ako ty, keď som zostal sirotou; ani otca, ani matky som nepoznal. A trhanil som sa pre teba, aby si sa nemusel toľko namáhať, aby si mal spokojnejší život.

ANNA: Veru, Martinko, veľmi biedne sme my začali, noc na deň sme obrátili.

MARTIN: Ale vám takí lagani život nestrpčovali, ako mne.

DUBEŇ (vyčítavo): Nuž a ktože ti strpčuje život? Nemáme ťa radi, nemáš všetkého hojnosť?

SÝKORA (nadhodí): Hej! Však to on vie.

DUBEŇ: Keď ti chybí niečo, povedz mne a matke; však sme ti ešte vždy pomohli a poradili. Ale aby si mi za chrbtom a bez môjho vedomia robil, Martin, to ti zakazujem. (K ostatným.)

Odpusťte, priatelia, že pred vami tu pokonávame rodinné záležitosti.

DOBRÁK: Dobré otcovské rady pred kýmkoľvek môžu sa dávať a máte k tomu aj právo.

MARTIN (trpko): Ale aj to právo má svoje hranice.

ANNA: No, a máš ty proti otcovi niečo? Martin, buď ty len spokojný, čo a jako otec robí; (láskavo) ale však ja viem, že si ty dobrý, len ti niečo chýba, si chorý; choď si Martinko, ľahnúť. (Ponúka ho do izby.)

Predošlí, Janko.

JANKO (prichodí): Tu ste, otec? No, chvalabohu, i naše i Jedľových je v poriadku; a tam už taký dážď.

MARTIN (bokom): A ešte, že chvalabohu! (Škaredo pozerá na Janka.)

DOBRÁK: Teraz tomu už dážď neuškodí, keď je to poviazané.

SÝKORA (k Martinovi): Vidíš! Ten bude mať odmenu. Evka, tá falošnica!

MARTIN (k Sýkorovi): Ale i ja mu dám odmenu, že sa nepoďakuje za ňu. (Odíde do izby.)

JANKO (k Marke): A si nezmokla. Marka?

MARKA (nadurdene): Nie!

JANKO: Už som tu dávno nebol (zaliečavo), zajtra si prídem, Marka, po pierko; budúže to za krásne kvety, keď ich teraz dážď porosí.

MARKA (nadurdená): Nemám kvetov; Evka má viac a krajšie. (Odíde na druhú stranu.)

JANKO (zarazeno, bokom): Čo sa jej stalo? (K otcovi.) Poďme, otec, popŕcha už.

SÝKORA (bokom): Výborne mi ide. (Nahlas.) Ver’ už popŕcha.

DUBEŇ: Prejdite, priatelia, k nám; kde ste robili, tam vám musia dať aj večeru.

SÝKORA (vyhovára sa): Ja musím utekať…

DUBEŇ (chytí ho za plece): No len, čo pohárik vína; prejdi.

JANKO: Ja mám ešte robotu; sľúbil som Jedľovým, že im ešte pomôžem niečo. (Odíde.)

DOBRÁK (za Jankom): I ja prídem hneď, len čo trochu prestane. (Všetci sa berú do izby. Marka zdvihne zásteru a smutne sa díva, kade Janko odišiel.)

Marka (sama).

MARKA: Už som sa presvedčila, ó Bože! Išiel tam vraj ešte pomáhať. A prečože nezostal u nás?… Ale nech si ide. Aj Evka nech si ho má! — Že vraj príde po perečko? Však Evka nech mu ho dá. (Spieva:)

Ale, Bože môj, však by som mala plakať a nie spievať! (Vzdorovito.) A nebudem, a len preto nie!

Marka, Sýkora.

SÝKORA (vo dverách, kam ho Dubeň vyprevádza a potom sa vráti): Zbohom teda. Ale maličkosť; musíme jeden druhému pomáhať. Nuž a vám ako by som to neurobil. Zbohom! (K Marke.) Marka, umokneš. No však som mal pravdu s Martinom? A keby si ich bola videla spolu, aké tam smiechy robili na roli!

MARKA (rozpačite, plačlivo): A nech si robili; však Janko… áno… vieš…

SÝKORA (ironicky): Áno, viem… čochvíľa bude svadba, nech len prejdú roboty. Marka, ja ďalej vidím od nosa. Nahovorili ho, aby sa ta priženil.

MARKA (so žalostným hnevom): Nedbám…

SÝKORA: Nedbáš? (Chytí ju za ruku.) Vidíš, Marka, ten ťa tak falošne oklamal, nechaj ho tak; on ťa je nie hoden. Marienka, ja ťa ľúbim od prvého videnia a budem ťa vrúcne milovať až do posledného dychu a jediná túžba moja je, že by si sa stala mojou ženou. Oh, povedz, že pôjdeš za mňa. Vidíš, otec a mať by si tiež radi odpočinuli a chceli by, aby si bola zaopatrená. A ja by som tiež rád mať svoju domácnosť, ale len keď ty tam budeš, Marka. Však zvoľuješ?

MARKA (v rozpakoch): Neviem. Ale keď Janko — ty si taký dobrý, aj si nám pomohol, aj Martina si vystríhal… Ja neviem.

SÝKORA: U mňa ti dobre bude… Alebo, ak chceš, predám svoj dom, majetky spojíme a prejdem k vám bývať. Len sľúb, že pôjdeš za mňa.

MARKA: Neviem. Ach, tak mi je clivo. (Vykrúti sa a odbehne.)

Sýkora (sám, díva sa za Markou s ironickým výrazom tváre): Ej, holubička… nevieš. Teda váhaš a to dobrý znak, budeš mojou; len zhovenie. Dobre ide, hahaha! Nenadarmo som bol vojakom a tam sa takýmto veciam vyučil. Má ešte trochu majetku, spiera sa a vyberá, ale to naraz všetko praskne. No aby si mi istejšie padla do náručia, urobím ťa žobráčkou a tak potom s radosťou podáš mi ruku. Zlomím vás všetkých; ľudské rozumy prekabátim ešte, hahaha! Dobre ide; len zhovenie. (Odíde.)

(Opona dolu.)