ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Na Zniove v Turci bol veľký jezuitský kláštor, a v ňom chýrečná lekáreň. V tejto lekárni upotrebovaní bývali obyvatelia okolitých dedín ako laboranti, z nichžto dajedni, časom podučili sa trochu aj lekárskemu remeslu, a hlavne miešaniu rozličných olejov. Títo potom — vystúpiac zo služby na Zniove počali na svoju ruku rozličné olejky dorábať, miešať a nimi chorých ľudí liečiť. Tak povstali naši svetochýrni olejkári. Hlavné jejích olejčoky boly: terpentýnový, kamenný, borievkový, rozmarínový, kmínový, bobkový, kosodrevinový, horčičný, čemeričný a. t. ď., z ktorých potom rozličné mixtúry robievali. Ba mávali aj akúsi dlabku, tuším zo sladkého dreva vyrezanú, jejžto paprčkou keď dotkol sa šuhaj dievčaťa, milovať ho vraj musela. Lež nie len ľudí, ale i lichvu znali uzdraviť; usušenú čemericu utĺkli na prášok, smiešali ho s ražnou múkou a narobili z toho „šiflíkov“, nímiž potom všelijaké lichvacie choroby liečili. A preto nie div, že chýr o „slovenských doktoroch“ rozniesol sa po šírom svete, a oni zvlášte vtedy, — keď lekárne a opravdoví doktori ešte len vo veľkých mestách bývali, — aj v panských kaštieľoch boli vítaní ľudia.

Za onoho času, teda, keď olejkárské remeslo ešte vo skvelom kvete bolo, cestovali dva trebostovskí olejkári po ruskej zemi a za ruble biele ako srieň predávali tie svoje slovenské olejčoky. Ako tak spolu raz celý boží deň po šírych rovinách ruských putujú, večer prišli k jednej malej chyžke, ktorá v šírom poli osamelá stála. Unavení dlhou púťou a vysilení hladom i smädom, umienili si tuná prenocovať. Zaklopali na dvere, ktoré hneď nato otvorily sa, a v nich objavil sa starec so šedivou bradou.

„Čo žiadate?“

„Nocľah, deduško, a ak máš dajakú večeru, smiluj sa nad nami, vďačne ti ju zaplatíme.“

„Vstúpte.“

Olejkári vošli do nízkej chyžky, strhli klobúky, odložili palice, haleny a složili s chrbta kasničky s olejkami.

„A odkiaľ ste, dobrí ľudia?“ pýta sa starec.

„Oj, z ďaleka, deduško. Či viete kde Dunaj tečie?“

„Kde tečie, neviem. Len to viem, že kedysi naši kozáci svoje kone vraj z neho napájali.“

„No, teda tam, kde Dunaj tečie, tam je bystrý Váh a nad ním naše krásne Tatry, v ktorých my bývame.“

„Musí to byť pekný kraj, keď taký hodní ľudia v ňom rastú,“ poznamenal Rus a s úľubou pohliadnuc na našich olejkárov, ktorí ozajst krásní ľudia, a náhodne jeden na druhého veľmi podatí boli. „No, posaďte sa!“

„Ďakujeme.“

Jožko si sadol, Janko ale tašiel ešte von na chvíľu.

Príležitosť túto použil starec a pýtal sa v chyži ostavšieho olejkára: „Ale povedzte mi, ste vy bratia? poneváč tak veľmi nanášate sa jeden na druhého.“

„Ach, horké naše bratstvo. Ani len rodina nie sme. Hanbil by som sa takého brata mať. Ten človek je vám sprostý ako kôň; dajte mu za slamienku ovsa, aj ten vám zožiere; bo vám krúpy od ovsa nerozozná. Keby mňa nie, zahynul by; bo ten by sa vám tuná veru nevyznal.“

Vtom vkročil Janko do chyže, Jožko zatíchol, a začal hovoriť o hrúzach stepi ruskej.

O chvíľu vyšiel von Jožko a Janko zostal v chyži.

„Ale povedzte mi, ste vy bratia?“ pýta sa zasa starec druhého olejkára; „poneváč tak veľmi nanášate sa jeden na druhého.“

„Čo?! bratia?! No, to by ste mi dali. Ani len rodina sme nie. Veď ten môj kamarát, to vám je celý vôl. Dajte mu viazaničku slamy, aj tú vám zje; bude myslieť, že sú to orechové slížky. Ten by sa tuná ani hnúť nevedel, keby mňa nebolo.“

Janko ešte čosi ďalej chcel hovoriť, ale vtom vstúpil Jožko do chyže; i utíchol teda, tiež na iný predmet obrátiac rozmluvu.

Na to vstal starec, usadil svojich hosťov za stôl a tašiel von pre večeru.

Olejkári nemálo tešili sa na ňu.

Po chvíli príde šedivec a predloží Jožkovi viazaničku slamy a Jankovi slamienku ovsa.

„Čo to má byť?“ pýtajú sa udivení olejkári.

„Čo? ovos a slama. Ak vám je to, dobrí ľudia, nie dosť, donesiem ešte viac; mám toho sláva Bohu, nazbyt. Či je vari koňovi a volovi lichá potrava ovos a slama?“

I pohliadli olejkári na seba a začervenali sa. Starčok ale pohladiac si svoju šedivú bradu takto k nim prehovoril: „Nehnevajte sa, dobrí ľudia, že som vás takto zahanbil. Vy ste síce učení a veľazkúsení ľudia, a ja sprostý neboráčok, a, hľa, ako presvedčil som sa, — predsa nebude vám nazbyt, to moje naučenie. Či ste ozajstní bratia alebo len cestovní kamaráti, to je vaša vec; do toho ma nič, hovorte, čo komu chcete. Avšak to vám radím, že keď už raz spolu cestujete, nehaňte, neohovárajte, neosočujte jeden druhého; bo česť nikdy nekamaráti sa s hanou a potupou, a kto má zdravý rozum, povie ti kto si, keď mu povieš, s kým obcuješ. Osud spojil cesty vaše; čokoľvek ste, či bratia, či len kamaráti, uctite sa vzájomne, a ak je čo medzi vami, aspoň vy sami nevydajte záležitosti svoje v posmech o obveselení cudzieho vám sveta!“

Nato odniesol starec preč ovos i slamu a doniesol hosťom svojim dobrú večeru, ktorá im teraz tým lepšie chutila. Na druhý deň ráno — poďakujúc za dobrý nocľah — tašli naši olejkári ďalej a ešte dlho spolu cestovali, ale pokým žili, naučenie starého Rusa nezabudli.