ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Hrad Bráneckého. Izba

(Starý harfeník a Evička v čiernych šatách.)

EVIČKA (drží harfu v ruke, harfeník oproti nej): Bol to predca dobrý nápad odo mňa, že som sa chytila na harfu učiť. Už je napozajtra práve jeden rok, čo pán môj odišiel. (Vzdychne si.) Bože môj! ver to bol rok dlhý! Viacej som ho prežila tam v nebi u Boha v modlitbách, nežli tu na zemi. Spevy mojích túžbí a hudba boli moje oddychy od modlitieb vrúcnych. — Už som sa naučila včera aj tú: „Ani tak nesvitá.“

HARFENÍK: No čujmeže, ako pôjde.

EVIČKA (hraje na harfu a spieva):

HARFENÍK: Veť to ozaj ide prevýborne! Nad všetko očakávanie moje!

EVIČKA: Mne sa len naveky najlepšie páčí tá, čo ste sa to od toho Čecha naučili.

HARFENÍK: Ej, to boli smutné časy vtedy. Bol som v najpeknejšom kvete mladosti, hrdina toho času vychýrený. A desat rokov som mosel aj s priatelom mojím, istým Čechom, prebolästiť v tureckom zajatí. K velikému potešení bola nám vtedy tá pieseň. — V mokrom našom žalári často sme sa ňou posilovali. — Pod tým časom prišiel som o všetky statky moje. Čo som si mal počať? Chytil som harfu, a spevom mojím obveselujem svet, keď už starým ramenom a šablou slúžit nikomu nevládzem.

EVIČKA: Je v tej piesni silný výraz dúfania v Boha a viery v lepšiu ešte budúcnosť. Celá pieseň mi je, jakoby zo srdca môjho vypísaná.

HARFENÍK: Nože, jako ozaj ta pôjde!

EVIČKA (hraje a spieva):

(Jeden posol prijde. Evička odloží harfu.)

POSOL: Nesiem správu milosti vašej od jeho milosti vášho pána z tábora. (Podá jej list.) Vojna s Turkom ešte trvá porad, boj krutý sa deň po dni obnovuje. Celá dolná zem je krvou a mrtvými posetá, a vojskom obležená.

(Evička číta list.)

Turecký, vojenský tábor

(Zajatí kresťania, ženy, chlapi, starci, deti.)

HLASY ZAJATÝCH: Pohan Turek zvítazil! Ach, beda nám, beda nám! Beda naším hlavičkám!

JEDEN STAREC: Poručme sa Pánu Bohu na milosť! Dobre s nama nebude. Turek pomstu na nás vyleje, lebo kresťanským ramenom nejedna turecká hlava dolu odletela.

DRUHÝ STAREC: Bože môj! Veť to aj boli krvavé bitky. Kone nám po samé bruchá brodili v krvi ludskej.

MLADÁ MATKA (drží si malé detiatko pri prsoch): O, andelík môj sladký, drahý! Jako sa blažene usmieva na mňa, jakoby ma tešiť chcelo, nebožiatko nešťastné! Nevieš, andelík môj, že si tiež otrokom, nevieš, že si biedna zajatá sirota. Tam ti padnul otec v boji proti pohanovi, tam ti leží pri Belehrade šablámi rozsekaný, koňmi došlapaný…

(Ozbrojení Turci prijdu.)

JEDEN TUREK (chytí mladú ženu a zapchá jej ručníkom ústa).

DRUHÝ TUREK (vychytí jej z náručia detiatko, napchne ho na krivú šáblu a odletí s ním preč).

MLADÁ MATKA (chce vykríknuť — nemôže; vystre ruky zúfanlivo do neba. — Turci ju odvedú preč).

NOVÁ HRBA OZBROJENÝCH TURKOV (privede nových zajatých, mezi nimi v putoch aj Bráneckého s poviazanou rukou).

TURECKÝ PAŠA (prijde a ukazujúc na Bráneckého, povie): Na tohto psa kresťanského dobrý pozor dajte, pod ostrou strážou ho držte. Ten nám mnoho pravovernej tureckej krvi povylieval. — Sem! na pravý bok s nim… Mladých, silných psov kresťanských oddelte sem k nemu.

(Turci povyberajú zo zajatých mladých silných mužov, a postavia ich k Bráneckému vpravo.)

TURECKÝ PAŠA: Tak! (Obráti sa k pozostalým zajatým, kde len staré babičky, starci a deti sa nachodia.) Túto psú háveď odveďte nabok a poodotínajte všetkým hlavy. Takéto smeti nepovlečieme sebou.

(Turci povyťahujú šable a odvedú lävú stranu preč.)

JEDEN ZAJATÝ (na pravej strane, kläkne pred Bráneckým a prosí): Nešťastný náš milostivý pane! Vy ste pán bohatý, máte velké statky. Obecujte mu dakolko tisíc za vašu a za našu slobodu.

BRÁNECKY: Nekläkaj predo mnou, krajan môj neštastný. Ty si otrok a ja tiež. Za moju a za vašu slobodu hotový som dať všetky statky moje. Ale obecanie moje u Turka bude daromné. Peniaze su mu milé, ale pomsta ešte milšia. Aby ste ale nepochybovali o vôli mojej, presvedčte sa. (Postúpi niekolko krokov k pašovi.) Veliký a mocný pašo! Dovol mne, tvojmu zajatému, jednu prosbu. Ja som pán bohatý, mám v mojej krajine veliké statky. Za moju a za mojich týchto nešťastných krajanov a zajatých tvojich slobodu ponúkam ti 10.000 dukátov. Pošli jednoho z mojích nešťastných druhov s mojím listom, — o dva mesiace prinesie ti ponúknutú sumu.

TURECKÝ PAŠA (obráti sa k svojím Turkom): Keď počujete, že by sa tento kresťanský pes ešte dakedy opovážil svobodu svoju vyjednávať, a čo by hned tolko milionov dukátov sluboval, kolko je písku v mori, vtedy mu bez všetkého dalšieho čakania na môj rozkaz, hned na meste hlavu odotnite. — Odvedzte ích k ostatným psom zajatým. Držte ích o chlebe a o vode. —

V kaštieli zemského pána Bráneckého

(Sluhovia, slúžky, bireši, a viacej poddaných, sedia okolo dlhého stola a zošivajú dlhé kusy čierneho súkna.)

JEDEN SLUHA: To bol od pána zámku Prešporského ten posol.

DRUHÝ SLUHA: Všetko mrcha chýry, čo priniesol. S Turkom je pokoj uzavretý, ale sa mu mosela piata čiasť krajiny prepustiť. — Chudák náš dobrý pán!

TRETÍ SLUHA: Že ho v takých ťažkých železách viedli Turci okutého až do Carihradu. Ponúkal vraj za svoju slobodu 10.000 dukátov. Ale Turek že ani len počuť!

ŠTVRTÝ SLUHA: A že je velmi poranený, že už napoly stiekol z krvi; že niet ani nadeje, aby tu cestu vydržal.

JEDEN BÍREŠ: Bože môj! Bože môj! Tu doma kolké panstvá, a tam žiadostivý bude kúštik chleba.

JEDNA ŽENA: Chudiatko naša velkomožná, tá má tiež smútok, tiež žalostný chýr. Veť sa vám tá len cez ten celý boží rok namodlila a naplakala. A teraz, la, takú smutnú novinu! Celý hrad dá čiernym obtiahnuť. — Ver, môžeš dať obtiahnuť, môže sa tomu chudákovi už len pohrab aspoň tuná, odbaviť. Nikda sa ten vyše nevráti.

DRUHÁ ŽENA: Ba, čo si ozaj počne teraz neborka?

JEDEN BÍREŠ: Ešte vraj dneska odíde. Jak ten zlý chýr počula, nechce tu vraj ani hodiny ďalej ostať.

TRETÍ ŽENA: Jakby aj nie, Bože môj! Každý kútik, každý stolec, každá marná vec ju v chyžiach upamatúva na jej pána. Jakby jej nepadlo ťažko. Veť ti žili spolu len ako dva andelé.

DRUHÁ ŽENA: Ba, kam ozaj pôjde?

SLUHA: Vari nemá kde! Má ešte okrem tohto šesť hradov. Môže ísť na ktorý len chce. Teraz je ona vo všetkom pani.

BÍREŠ: Mne sa udrelo čosi o uši, že tá ver nepôjde na žiadon zámok, ale do kláštora.

JEDNA ŽENA: Môj Bože! Taká mladá stvora. Ešte ani sveta nezažila. Ej, veť si len mohli žiť spolu ako v raji.

JEDEN STAREC: Jah! Človek mieni, Pán Boh mení. Šťästia zemské je len zo skla, keď sa najpeknejšie ligoce, vtedy sa nám rozbije. Všetko na svete marnosť.

SLUHA: Aby aspoň ten starý harfeník, čo sme ho pred týdňom pochovali, nebol práve teraz zomrel. Ešte ten jedinký ju trocha zabavil, keď jej pekne nábožno zahral a zaspieval.

JEDNA ŽENA: Neborák starčok! Dobrý bol človek. Už nám nebude viac tie pekné rozpravky vykladať. Neraz sme sa vyplakali, keď nám rozprával šakové turecké historie o zajatých kresťanoch.

(Jeden starý sluha vkročí dnu.)

VŠETCI: No čo je? Akože je? Čo robí velkomožná? Plače? Narieka?

NOVÝ SLUHA: Už veľa vody ubehlo od tej doby, keď som sa ešte boboša bával a mamu cical, aj som už len všeličo skúsil. Ale tu sa teraz nik nevyzná.

VŠETCI: A čože je zas, preboha!

NOVÝ SLUHA: Ta naša velkomožná pres celý rok naveky len sa modlila a preplakala tie dni a noci. A teraz, čo ten posol doniesol tie mrcha chýry, celá zostala jako divá, tak vám horí kurážom, akoby mala tisíc regementov komandovať. Celá je zmenená, tak chodí, tak rozkazuje, jako len dajaký husársky kapitán. Ani by si človek vlastným očom neuveril, že je ona. Predtým vždy tichá, smutná, zamyslená, len tu i tu jako máčok veselá, vždy sa modlila, a teraz razom, jakby jej všetky ťažké centy zo srdca boli dolu spadli.

(Evička, kurážna, živá, prijde dnu.)

EVIČKA: Moji milí! Počuli ste už, jaké nás potkalo nešťastie. Náš dobrý pán padol do zajatia tureckého. Mne tu v tomto hrade, kde som s nim jeden blažený rok prežila, nie je na vydržanie od žalosti. Zatiahnite všetko čiernym súknom. Ja odchodím do samotnosti, do kláštora. Hospodárte so všetkým svedomite, ja niekedy prijdem a nazriem vám, keď sa ani nenadáte. Zbohom!

(Odíde, — tichá chvila.)

JEDEN BÍREŠ: Videli ste, jak jej oči kurážom horeli, jakby s nimi peklo chcela podpáliť.

JEDEN SLUHA: Bouprisám, ta nie velmi vyzerá za kláštor. Tam len pokorných ludí berú.

DRUHÝ SLUHA: Ale ani k poznáni je nie.

JEDNA ŽENA: Nevyzerá ta za kláštor, nie.

DRUHÁ ŽENA: Kto ho tam zná, do akého kláštora tá zamýšla!

JEDNA BABA: Ja len tolko poviem, že si ta pána svojho ľahko zabudne. Nejde jej teraz do plaču.

SLUHA: Čo sa mosi, zabudne sa ľahko.

JEDNA MLADÁ PODDANÁ: Ale už len netárajte, nuž čo si má aždaj oči vyklať, lebo do studne skočiť? Čo by jej to pomôhlo. Ide do kláštora, a tam si pekne v tichosti bude nažívať.

JEDEN STAREC: No veť, no, reči sa hovoria, chlieb sa je.

STARÁ BABA (žmurkne šelmovsky očami, a prisvedčuje hlavou pochybne).

Dvorana u pána hradu Smolenického

(Mnohi zemänia a zemskí páni sú prichystaní na polovačku — sedia pri snidani.)

JEDEN ZEMÄN: Môj paholok videl predvčerom, jako jel zo Senice cez Bielu Horu, tam nedaleko Čertovej Brázdy, kde vraj volakedy čert na starej babe oral, troch velikých divých veprov.

DRUHÝ ZEMÄN: Ej, tých dneska mosíme vyšlakovať.

PÁN HRADU SMOLENICKÉHO: Ja som už po tri dny striehol pekného jelena. Po dva razy som ho videl, jak sa pásol. Pekný, vypasený, pekné, velké parohy, jakoby mu bol do hlavy pekné dva mladé duby zasadil. Dnes ho akokolvek vystopujeme.

TRETÍ ZEMÄN: Keby už len pán hradu Hlohoveckého tu bol. Zaneskoríme sa. Dlho dá na seba vyčkávať.

(U dverí začne jeden starý harfeník hrať a spievať.)

HARFENÍK:

JEDEN ZEMÄN (zavolá harfeníka dnu a zavdá mu).

DRUHÝ ZEMÄN: Zdalekaže, starý spevec, zdaleka ste došli?

HARFENÍK: Dosť zdaleka, pánové, až hen z Turecka.

PÁN SMOLENICKY: Ty nám snad povieš volačo nového, ak si počul o naších tam zajatých bratoch.

HARFENÍK: S volačím málom môžem slúžiť vaším urodzeným milostiam. Sedemsto zajatým, najviac slabým starcom, alebo velmi poraneným mužom, detom, poodrezovali Turci hlavy. Ostatných pobrali sebou do Carihradu. Vídal som z ních daktorých, jak o chlebe, o vode v ťažkých zelezách v zahrade sultánovej pracúvali.

PÁN SMOLENICKY: Nepočul si dajaký chýr o zajatom bratovi našom, o pánovi hradu Bráneckého?

HARFENÍK: O tom určitého neznám nič inšie, len že ho s ostatnými tiež preč odviedli. Tolko som z hodnoverných úst počul, že traja zajatí, najvätší hrdinovia, na ceste zomreli, — stiekli z krvi, lebo im Turci nedovolili rany poriadne poviazať. Ale ktorí sú to, to neznám.

PÁN SMOLENICKY (obdaruje harfeníka): Choď, vypočin si. Pobav sa na mojom hrade; dokým si ti páči, milým si mi hosťom. — (Harfeník odíde.) — Chudák! Bránecky brat náš! Životom bych mu kúpil slobodu. Šlechetná, dobrá, statečná duša! A vo vojne hrdina prevýborný, bojoval jako lev.

JEDEN ZEMÄN: Už aj jeho královská milosť robila za jeho slobodu kroky. Ale boli daromné. Turek žiadneho zajateho ani za päť uhorských korún, vraj že neprepustí.

DRUHÝ ZEMÄN: Čo chýrovať o tej jeho žene? Či sa tie chýry ozaj potvrdzujú? Že vraj taký nemravný život vedie?

TRETÍ ZEMÄN: Všetko má byť čirá, čistá pravda. Všetkým žiadostiam pustila uzdu, prostopašne žije.

ŠTVRTÝ ZEMÄN: Hľa! to je vďaka. Neborák Bránecky by bol za ňú život dal. Teraz, keď je on sám v nešťastí, ona v jeho statkoch peleš lotrovskú provozuje. Ešte jej pred odchodom všetky svoje statky odovzdal! Nevďačnica jedna!

JEDEN ZEMSKÝ PÁN: Nebýva nikdy zo psa slanina! Čím hrniec navre, tým ten páchne, kým sa nezabije. Len potupu a hanbu robi teraz celému zemänstvu, — naničhodnica jedna.

DRUHÝ ZEMSKÝ PÁN: Tak to býva, keď sa zemän k sedliakovi zniži. A beštia jedna, ešte chcela celý svet oklamať. Aby pluhavosti svoje ukryla, dala celý hrad čiernym súknom obtiahnuť, že vraj od žalostí! Opica jedna! A udávala, že ide do kláštora smútiť za svojím pánom.

TRETÍ ZEMSKÝ PÁN: No veť pekne smútí, sto striel tej v uši. Utiahla sa na druhý zámok, a tam celé noci len trakty sa držia, hlučná muzika vyhráva, a tancuje s kdejakými paholky a bírešmi sedliackými, jakoby každý deň bola svadba.

PÁN SMOLENICKY: Ja som sa dopočul, že už na vydaj myslí, že vraj nitrianský vicišpán si ju chce vžiať.

JEDEN ZEMÄN: Ej, tomu by sa zišli tie panstvá. Zadĺžený je na všetky strany po uší.

(Pan zemský hradu Hlohoveckého prijde.)

VŠETCI (povstanú): Ej, pán brat, pozde! pozde! Všetci jeleni a zajáci sa nám už rozbehli.

PÁN HLOHOVECKY: Odpustíte, páni bratia, v jednom hostinci som dal trochu pokrmiť, a tam ma zadržali nemilé chýry o pôlhodinku dlhšie. Až som skoro závrat dostal, len sa mi tak zlč dvíha.

VŠETCI: Čože to takého? Čo? Čujme!

PÁN HLOHOVECKY: Tá nevďačnica jedna naničhodná, tá šelma sedliacka…

VŠETCI: Ale ktoráže…?

PÁN HLOHOVECKY: Nuž pani nášho nebohého neštastného brata Bráneckého; — tá jeho milá, roztomilá, dobrá, verná, úprimná Evička — jako sa s ňou chudák sám chlúbival.

VŠETCI: Čože hovoríte, preboha, že nebohého!

PÁN HLOHOVECKY: Či ste nič nepočuli! Veť vraj zomrel. Jeden harfeník prišiel z Turecka a doniesol ten chýr, že na ceste stiekol z krvi.

VŠETCI: Ach! Ach! Chudáčik! Chudáčik!

PÁN HLOHOVECKY: Ver tak. V Čachtickom zámku to rozprával istý harfeník tamten týdeň, práve tam bol prítomný aj jeden starý žobrák, ten priniesol ten chýr. A tá nevďačnica, jeho pani, nám teraz všetkým len hanbu robí.

VŠETCI: Čože ste vy počuli o nej?

PÁN HLOHOVECKY: Ani len vypovedať je nie svedčno, jakú peleš tá provodí, jak bezuzdno žije. Utiahla sa do hôr do zámku na Červenom Kameni, narobila kdekade po Židoch dlžôb, len od jednoho vzala 300 dukátov — a teraz čo deň, to deň vystrája veselé trakty, čo noc, to noc vyhráva tam hlučná muzika, tancuje sa, vyspevuje sa… Nedávno sa paholci a kočíšia popili, pobili, a hlavy sekerámi dorúbali. Počuť, že aj ona dostala ranu nad okom, že jej narástol roh na čele velký jak pôl krpca.

JEDEN ZEMÄN: Tak jej načím; každá šelma nech je poznačená. Tá nie je hodna, len aby ju za živa spálil. A už sedliacka krev je len sedliacka. Žiadna zemänka by sa tak nebola zabudla.

DRUHÝ ZEMÄN: Nie spáliť, ale ruky, nohy jej najprv poodotínať a potom štvrtiť naničhodnicu nevďačnú.

(Jeden sluha vstúpi.)

SLUHA: Už sa kone osedlané! Aj psy pohromade!

VŠETCI: Tak poďme, páni bratia! Bez troch jeleňov a siedmích veprov sa nesmieme dnes vrátiť.

(Všetci odídu.)