ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Hory v Uhorskej krajine. Noc je

(Zbojnícka banda sedí okolo ohňa. Ľudské kosti a hlavy videť sem-tam okolo nich ležiace. Jaseň je. Lisťa stromové už po zemi leží.)

JEDEN ZBOJNÍK (otrhaný, polonahý): Jednu noc ho ty maj, druhú noc ja.

DRUHÝ ZBOJNÍK (v kožuchu): Mal si si tiež ukrasť; lebo bolo dosť dlhé.

PRVÝ ZBOJNÍK: Ja mám k tomu kožuchu tak právo ako ty. Mäsiar ťa držal už pod krky, bol by ťa zaškrtil, ak ho ja zozadku neprestrelím. Ináč bys nebol toho kožucha niesol.

DRUHÝ ZBOJNÍK: Visela tam na klíne aj bunda, prečo sis nevzal. Ale tys len ládliky z peňazí vypráznil, na bundu ti v lete nešiel apetít. A mne si z peňazí nič nedal. Teda ani ja s kožuchom noci s tebou deliť nebudem.

PRVÝ ZBOJNÍK: A či ja mám teraz zmrznúť, aké su noci studené?

DRUHÝ ZBOJNÍK: Choď, vyzleč dakoho na ceste, už teraz ludia v kožuchoch chodia. Všaks mal peňáze, mals všetko neprestrebať. Zmrzni, ak sa ti páči, nebudeš zimu mrieť.

PRVÝ ZBOJNÍK (skočí na druhého, chytí ho pod krk): Dáš sem kožuch!

(Chytia sa za vlasy a pasujú sa.)

OSTATNÍ ZBOJNÍCI (lahostajno): Ba ver si pre jeden všivavý kožuch krky povykrucujú. — Majteže rozum. Zastaň si jednu pôlhodinu pri ceste poza buk, vyzleč volakoho, hneď budeš mať kožuch.

(Štyria zbojníci prijdú, dovedú starého harfeníka, a Bráneckého; posledný tento je provazmi poviazaný.)

ZBOJNÍCI (okolo ohňa): Veť vravime, la! Tu máte hned panské kepene, aj panské kožuchy. Pusťte sa už.

(Dvaja zbojníci, čo sa pasovali, pustia sa.)

JEDEN ZO ZBOJNÍKOV (čo harfeníka a Bráneckého priviedli): Tu sme dvoch vtáčikov dolapili. A mali aj v jednom vačku mladé. Tu sme im našli vo vrecku tento mešťok dukátov. (Hodí mešťok orgazdovi.) Tento sa nám velmi bránil (ukazuje na Bráneckého), moseli sme ho poviazať. Jednomu z nas vydrel nož, dvoch z nás zabil, a traja sme ranení, velmi krvácame. S touto starou harabúrdou (na harfeníka) sme nemali tolko pletky. Ale dvom chlapom predci aj on dal roboty.

ORGAZDA: Ten tanec im osolíme. Jako vidím, trasú sa obidvaja, zima im je, načím ich bude rozohriať. Skočte, nakladte dobrý oheň, poviažete ich reťazmi a hodíte do ohňa. Budeme počúvať, jak sa budú škvariť.

(Zbojníci znášajú drevo a kladú hranicu.)

PRVÝ ZBOJNÍK (otrhaný, polonahý): Počujže, orgazdo! Ja nemám kožucha, nemám haliny, a zima tu. Tieto jich teplé kepene škoda by bolo spáliť. Jeden bude môj.

ORGAZDA: Ej, to sa rozumie, že to nenaháme na nich. Len najsamprv hranicu zapálte, potom ich vyzlečte.

ZBOJNÍCI (hranicu dreva zapaľujú).

DVAJA ZBOJNÍCI (priskočia k Bráneckému, vyzliekaju mu kepeň).

DRUHÍ DVAJA ZBOJNÍCI (priskočia k harfeníkovi, chcú ho vyzliekať).

HARFENÍK (prísnym hlasom): Stoj! Neopováž sa! Nikto z vás nech sa teraz ani nehne! Najprv mňa počujte.

(Zbojníci prekvapení touto smelosťou s otvorenými papulámi načúvajú.)

Vás všetkých jako ste tu teraz do dvoch rokov povešajú; ani jeden z vás inakšie nezomre, len na šibenici. Vám všetkým jako ste tu, dnes-zajtra povykrucuje krk kat. Vtedy budete aj vy mať právo, pred samou smrťou, čo sa vám len zaráči, si vyžiadať. Takéto právo máme teraz aj my, keď nevinne zomreť mosíme. Poslednia žiadosť aj zbojníkova je pred zákonom svatá, vyplní sa mu; aj poslednia žiadosť moja vám, zbojníkom, mosí byt svatá teraz, keď máme zomreť — mosíte mi ju vyplniť.

ORGAZDA: Nuž a jakáže je táto tvoja poslednia žiadosť?

VŠETCI ZBOJNÍCI: Čujme!

HARFENÍK: Keď my dvaja takou ukrutnou smrťou zomreť mosíme, dovolte nám, žeby sme tak zomreli, čo by sme ani nevedeli, že zomierame. Dovolte sa nám najprv dobre opiť. Nesieme si tu šest holbí dobrej tokajčiny (vytiahne verežďúr spod kepeňa), keď každý z nás dvoch vypije jedným dúškom holbu, nebude nič vedeť o svete. Potom nás pohádžte do ohňa.

ZBOJNÍCI (poskáču hor, verežďúr harfeníkovi vytrhnú a dajú orgazdovi): Sto hrmených bohov! To sa do našich hrtánov zíde. Začnite, orgazdo! A tak radom. Aleže majte každý rozum, aby sa všetkým ušlo.

(Orgazda pije najprv sám, potom radom ostatní podávajú si z ruky do ruky. — Kým nevypijú všetko.)

HARFENÍK: Keď ste takí barbári, že ste mi tú žiadosť nevyplnili, dovolte aspoň, nech si ešte naposledky zahrajem a zaspievam.

(Začne hráť a spievať.)

ZBOJNÍCI (načúvajú a divoko sa rozrehocú).

HARFENÍK (spieva ďalej):

ZBOJNÍCI (rehocú sa).

HARFENÍK (spieva):

ZBOJNÍCI (načúvajú, smejú sa).

HARFENÍK:

ZBOJNÍCI (všetci začínajú driemať).

HARFENÍK:

ZBOJNÍCI (všetci zaspali a prevalil sa každý na zem).

HARFENÍK (odloží harfu): Sláva Bohu! Aj tu Pán Boh pomôhol! (Ide k Bráneckému, rozviaže ho.) Nebojte sa už nič, priatel môj! Tí nie tak lahko stanú.

BRÁNECKY (polohlasne): Len teraz potichučku preč.

HARFENÍK: Teraz nám už nie je pilno. Zohrejme sa trocha.

BRÁNECKY: Nieže tak hlasite. Preboha, poďme!

HARFENÍK: Vravím, netreba sa báť. Tokajčina tá bola napravená s opium; tí teraz dobrých 16 hodin budú takto spať. Môže ich rezať, nepreberú sa.

BRÁNECKY: Ale pre živého Pána Boha! Vy, priatel môj drahý, nemosíte byť ani človekom — už neverím. Vy ste jakási vyššia bytnosť, mne k ochrane od Boha poslaná. Takú prítomnosť ducha! Takú opatrnosť! Týchto barbárov ale teraz rozsekám, aby viacej luďom neškodili. Kolko tu ludských hláv a kosti! Kolko ti už ludi povraždili.

HARFENÍK: Vo sne ích pomordovať, bola by nečestná vražda. Do najbližšej osady máme len dve hodiny, tam oznámime vrchnosti, pekne-krásne ích tu takto najdu a odvezú.

BRÁNECKY: Pravdu máte.

HARFENÍK: Keď sa ale všetko toto drevo rozhorí, namesto, kde nás oni chceli piecť, upiekli by sa tu sami. Odhrňte tú hranicu ďalej. Zlým za zlé im neplaťme, čo su aj zbojníci.

BRÁNECKY: Vy by ste, priatel môj, mohol byť ozaj kňazom človečenstva. (Odhrnie oheň ďalej.)

HARFENÍK: Ešte si tu náš mešťok s dukátmi nezabudnime, ktorý nám boli vzali. (Vezme od orgazdy mešec.) Tak. Teraz vo mene Božom ďalej!

(Odídu.)

Izba starej veštice. Večer je

(Marka Evičkina prijde zas k nej.)

MATKA EVIČKINA: Pán Boh daj dobrý večer, stará matka!

VEŠTICA: Pán Boh daj aj vám. Pán Boh daj. Vitajte u nás, vitajte. Akože sa máte, ako?

MATKA: Dakujem, stará matka; nie nejlepšie.

VEŠTICA: Nono, nono. Dcera vám je tak trocha vdova, vdova…?

MATKA: Ej, veť ste, myslím, tiež už počuli.

VEŠTICA: Počula, počula. Nono, nono: Veť bude, ako bude. Všakovak sa stáva, všakovak.

MATKA: Zas som len prišla, aj sa vyžalovať. Od tej doby, čo som u vás bola, zle-nedobre sa nám vodí.

VEŠTICA: Nuž, nuž?

MATKA: Najprv zajali Turci nášho pána. Teraz chýry idú, že na ceste z krvi stiekol. K tomu dcera moja — ach, že mosím vyriecť — na zlé cesty sa dala. Hanbím sa len na ulic ukiažať.

VEŠTICA: Počujem tiež, počujem.

MATKA: Šla som sama, nech sa, reku, presvedčím a napomenem ju. Ažda reku od matky len skorej príjme. — Ani mňa len k sebe nepripustila — dala sa zatajiť pred vlastnou materou. (Slzy si utiera.)

VEŠTICA: Zle, zle. (Krúti hlavou.)

MATKA: Za druhé, prišla som zase s jedným snom. Tamtu noc strašne sa mi prisnilo. Videla som divého orla leteť zďaleka; na nohách mal železné putá, ale už prelomené; a v zobáku niesol si jednu peknú, pozlácenú harfu. Okolo neho sa zase zhrbilo mnoho čiernych vran, tak vletel potom zrovna do kaštiela. — Z druhej strany v ten samý čas videla som peknú, bielu, belulinkú, len ako ten sňah, holubicu. Tiež vletela zrovna do kaštiela. Ale len tak pokradmo. Orol napajedený ju zrazu len pochytí, pravé krídelce jej oddrapi, potom zasekne zobákom do hrdla, takže hlavička hneď tiež odfrkla.

VEŠTICA: Zase len zlý sen, zlý. Uvidíme, uvidíme. (Roztvorí velikú starú knihu, a číta.) Orol… Harfa… holubica… vrany… čierne… hm, hm… (Odloží knihu.) Nie je dobrý, nie. — Ten orol, to je váš pán Bránecky; tie roztrhnuté putá na nohách — znamená, že sa z otroctva tureckého vyslobodí a domov navráti. Tá harfa v zobáku znamená, že sa s pomocu harfeníka vyslobodí. Holubica, to je vaša dcera Evička. Že jej pravé krídlo a hlavu odsekol, a že len tak pokradomky vletela do kaštiela, — to znamená, že je vinná, a že ju jej pán odsúdi na smrť, a to na smrt takú, kde jej najprv kat odsekne ruku, a potom hlavu. Čierne vrany znamenajú potupnú smrť, lebo sa rady okolo mrtvého, nepochovaného tela hromadia.

MATKA (zalamuje rukama): Ach, ja matka prežalostná! Čoho som sa dožila!

VEŠTICA: Už nahajte všetko len na Boha.

MATKA (odchodí): Ach, ach, ach, ach!

Cesta pri Prešporku

(Bránecky a harfenik spolucestujúci prijdu.)

BRÁNECKY (zastane): Až dotial pomáhal nám Hospodin! Velebím Hospodina Boha môjho, že zas tyto kraje vidím. Hen za tymi vrchy rozkladajú sa panstvá moje, a v tých panstvách je perla mojích radostí, koruna mojho šťastia, Evička moja drahá. Daleké svety, daleké hory, nepriatelské krajiny a ťažké otroctvo a ťažké zelezá lúčili mňa od nej. Nebeská mňa čaká teraz radost, blažené okamženie, keď po tolkých strastiach v milé si mňa náručí obejme, radostne privíta, ťažko čakaného. Ach, jak trpké je otroctvo! Jak sladká je sloboda! Tak sa cítim teraz, jako keď tú rybičku von vytiahne z vody, do neslobody, a keď ju potom z povetria zas do jej vodičky pustí späť! (Harfeníkovi.) Len jednu velikú mám starosť, jeden veliký dlh mám platit — ale dlh milý, bárs ťažko k splateniu. Velikým som dlžníkom Božím, že ko mne tak velikú milosť dokiazal; velikým som dlžníkom vaším, priatel môj uprimný. V Carihrade sňali ste mi putá k slobode a medzi lotry zachovali ste mi život od smrti. Dlh vďačnosti mojej je tak veliký, že vám ho ja lepšie nesplatím, jako keď úlohu túto ponahám a prenesiem na jednu krásnu, milú, úprimnú, povdačnú dušu, na moju Evičku. Tá bude najlepšie vedieť, tá bude mať pohotove tisíc prostriedkov osladiť pozostalé ešte roky vášho života a vám ich príjemné učiniť. Aby ale túto príležitost k tomu mala, vyplňte mi, vysloboditel môj, prosbu moju: poďte teraz ko mne na môj hrad a zostaňte do vašej smrti u mňa. Mne od vás sa rozlúčiť nemožné je.

HARFENÍK: Starý, vyžitý človek jako ja, nie je síce v dome nikomu viacej k radosti; medzitým budem vedeť vyhnúť všetkému, čim bych vám byl na závade: prijímam váš návrh, pôjdem a skončím púť moju zemskú na vašom hrade.

BRÁNECKY (obejme harfeníka): Prítomnosť vaša nám mnohú prinesie radosť. Keď sme tak blízko hradu pána Prešporského, môjho srdečného priateľa, nebolo by odo mňa pekne, abych ho obišiel. Poďme, navštívime ho na hodinku, na dve — potom na krídlach radosti tam k Skalici, do náručia Evičky mojej! (Chce ísť.)

HARFENÍK: Tuná bok Prešporka, hen v tom kláštore, mám i ja starodávneho, dobrého priatela — myslím bude ešte na žive; dovolte mi, pane, keď som teraz tak blízko, navštívim si ho ešte, potom sa zrovna odoberiem k vám ke Skalici.

BRÁNECKY: Nedbám, aj tak dobre. Navštívme priatelov. Len sa nebavte dlho. Lebo keď mojej panej zvestujem o vás, a povyrozprávam jej všetko — tá vás tažko bude čakať.

HARFENÍK: Najviac pôl dňa potrvá návšteva moja. Zajtra večer, lebo napozajtra k poludni som u vás.

BRÁNECKY: Tak zbohom! Do videnia. (Bránecky odíde.)

HARFENÍK: S Pánom Bohom! Boh s vami. — (Popravuje si harfu na plece.) Poď, harfo má, ty družička moja, tu sme už u ciela cesty našej, už svetom dalekým nebudeme viacej spolu cestúvať. Verne si mi vždy milú konala službu; milou mi vždycky zostaneš pamiatkou.

(Starý žobrák ide cestou.)

STARÝ ŽOBRÁK (smekne deravý širák): Prosím pekne unížene, čo vám milý Pán Boh požehnať ráčil, udelte volačo starému žobrákovi.

HARFENÍK: Môj milý, aj ja som tiež len taký cifrovaný žobrák; ale vám snad predci môžem volačo udeliť. (Dá mu almužnu.)

ŽOBRÁK: Ponižene pekne ďakujem! Nech vám milý Pán Boh stonásobne vynahradí.

HARFENÍK: A skadialže idete teraz, starý otec?

ŽOBRÁK: Prosím pekne unížene ver sa motám kdekade svetom, teraz idem z Lamača; pochodil som po tieto tri tydne Stupavu, Malacky, Holíč, Skalicu — tak sa živím po dobrých luďoch.

HARFENÍK: No a nepočuli ste, neprišiel ešte pán hradu Bráneckého? Či ho nečakajú?

ŽOBRÁK (kývne rukou): Horký jeho prišiel! Už je ten tam ten. Nikdy ten viac neprijde. Zomrel vraj v tom zajatí, na ceste jak ho Turci viedli, z krvi stiekol.

HARFENÍK: Ach, ach! a bola by to istá pravda?

ŽOBRÁK: Ver istotná istá. Preto sa aj velkomožná, jeho pani, pred dvoma týdní už vydala za druhého.

HARFENÍK: Ach, čo vravíte! To budú len klebety.

ŽOBRÁK: Nie, nie, pán môj! Pred dvoma týdni mala sobáš s nitrianským vicišpánom. To je tak a nie inak.

HARFENÍK: Skadialže to viete? Boli ste tam?

ŽOBRÁK: Tam som nebol, ale počul som.

HARFENÍK: To budú len klebety! Veť tá svojho pána velmi mala rada, tá by ho hned tak nalahko nebola zabudla.

ŽOBRÁK: Rada, lebo nebárs. Počul som v jeho vlastnom kaštieli pri Skalici, jak ho mala rada. Hned jak počula, že je velkomožný v zajatiu, opustila hrad, utiahla sa na Červený Kameň, a tam špatný život viedla, kdekade po Židoch dlžob narobila, nemravne sa chovala. — Naničnohodnica jedna. Ver tak!

HARFENÍK: Hm! hm! (Krúti hlavou.) S Bohom choďte!

ŽOBRÁK: Choďte s milým Pánom Bohom!

(Odídu na rozličné strany.)

Cesta neďaleko Prešporka z druhej strany

(Dvaja cestujúci idú cestou.)

JEDEN CESTUJÚCI: Tu je pekný trávničok, tu si môžme zahryznuť.

DRUHÝ CESTUJÚCI: Nedbám. Počkáme tu na mojho švagra; slúbil sa, že tiež pôjde. (Sadnú si, vytiahnu chlieb a slaninu a jedia.) (Hromada sedliakov a mešťanov, žien a mužov ide cestou.)

PRVÝ CESTUJÚCI: Hej! Ďalekože, dobrí ludia?

JEDEN MEŠŤAN: Až hen ke Skalici, chceme videť, jak budú tú velkomožnú Bráneckých Evičku stínať.

PRVÝ CESTUJÚCI: Tak môžme ísť pohromade. Aj my tam ideme. Sadnite málo, čakáme ešte kamarátov. (Posadajú si na zem.)

JEDEN SEDLIAK: Čo ste vy počuli, jako? Kedyže bude ta odprava? Vraví sa, že napozajtra.

PRVÝ CESTUJÚCI: Dva dni bude vysadená, na tretí den rano o pôl deviatej jú zotnú.

DRUHÝ SEDLIAK: Ak sa len nadarmo netrmáckame. Ak sa tá dopočuje, že velkomožný sa navrátil, ja len tolko poviem, nebude tá čakať výkladneho. Ujde ta tak svetom, že tej nikdy nedostanú.

JEDEN MEŠTAN: Štaféty už z Prešporského zámku a poslovia leteli na koňoch na všetky strany, tým ona neujde, už len preto, že nič netuší; ani sa jej len nesníva, že by velkomožný tu bol.

DRUHÝ MEŠTAN: Už je tá doteraz lapená, nech bola, kde bola. (Nova hromada ludí ide cestou, medzi nimi jeden panský sluha.)

JEDEN SEDLIAK: Napokon pôjdeme len s aprílom. A až do Skalice je len dobrá prechadzka. Ja bych sa mal vôlu vrátiť len domov, keď nič istého neznáme.

PANSKÝ SLUHA: Keď vám ja vravím — ja aždaj len viem, keď v zámku slúžim. Ja som tiež ešte stínať nevidel, vypýtal som sa od úradníka, a idem tiež. Teda počujte, takto sa má celá vec.

(Všetci predošlí povstávajú zo zeme a načúvajú.)

Včera pán hradu Prešporského, kde ja slúžim, držal hostinu, bolo práve vela hostí uňho. Naraz otvorá sa dvere a — jakoby bol z duba spadol, vkročí dnu pán hradu Bráneckého, čo bol v tureckom zajatí a o ktorom sa rozniesol bol chýr že už zomrel. Nuž tu radosti vítania, objímania — jakoby bol ozaj z mrtvých vstal. — On, neborák, ledva dočakal konca tým vítankám, — hned sa vypytoval, či jeho milá pani žije? Jako sa má? Je-li zdravá…? Pravda, tu veru všetci páni vyjeli von s pravdou, vyrozprávali mu, jako sa ta jeho Evička nie priam pekne spravuje — opísali celé její špatné a nemravné chovanie počas jeho neprítomnosti. Bránecky, chudák, zostal najprv zblädlý, jako len ten vápený stĺp, potom prišiel do takého vzteku, že by bol jedným uderením pästi peklo roztrískal. Strašnú jej zaprisahal pomstu a chcel hned preč. Páni ho, pravda, zadržali a hned aj zasadli k súdu. Odsúdili jú na smrť, najprv ruku, ktorú mu pri oltári podala, potom hlavu zotať. Bránecky sa nemiešal do súdu, len vykračoval a behal sem-tam jako bez seba. Prešporský kat ju bude odprávať. — La — veť už práve tiež ide.

(Kat v červených šatoch s troma šerhy ide cestou. Všetko strne a utíchne.)

LUD (polohlasne medzí sebou): To je kat. — To je prešporský kat… (Kat prejde a odíde mlčenlivo.)

JEDEN MEŠTAN (hlädí doďaleka): Hen pozrite, to už idú na koňoch páni.

(Všetci hlädia v tu stranu.)

DRUHÝ MEŠTAN: To sú páni z hradu. Henten na tom sivkovi, to je náš velkomožný.

TRETÍ MEŠTAN: Ten pri ňom, to je pán hradu Prešporského.

PANSKÝ SLUHA: Na tom bielom koni — to je, hla, Bránecky.

VŠETCI: Poďme! — Poďme.

(Odchodia.)

Skalické pole

(Jedna studňa so zrubom. Mladá sedliačka, kamarátka Evičkina a družička její pri svadbe, čo ju vždycky bránila a zastávala, prijde.)

MLADÁ SEDLIAČKA (zalamuje rukama): Ach, nemôžem veriť, neverím! Nie je možné! Ty zomreš nevinná! Ach, iste nevinná! Milá drahá družičko mojej mladosti! Úprimná kamarátko moja od mojho detstva! O! tys nikdy, nikdy, nikdy nebola schopná tolkých hriechov, jakých svet navymýšlal na teba. Neverím! Neverím! Tys nevinná! Ty zomreš nevinná! Ach, tie ludskie jazyky, to sú velké praktiky! — Najprv tu drahú ručičku, potom tu krásnu hlavičku zotne ti kat! — Hah! To ja prežiť nechcem — nemôžem! Zbohom! svete zlý, falošný! Táto studňa bude môj hrob. (Vyleze na zrub studne, chce do nej skočiť.) Zbohom! svete zlý, falošný!

JEDEN SEDLIAK (pribehne a zachytí jú; za nim prijde hrba ludí): Čo ty to počínaš, dievka moja?

MLADÁ SEDLIAČKA: Pusťte ma, pusťte ma! Ona je nevinná! Ona zomre nevinná!

SEDLIAK: Ale kto?

MLADÁ SEDLIAČKA: Nevinná je! Nevinná je! Ja len šeptom môjho srdca verím.

SEDLIAK: Ale povedzže, kto?

MLADÁ SEDLIAČKA: Kamarátka moja — Evička Bráneckých.

DRUHÝ SEDLIAK: Aha, neborka, toto je kamarátka její, chcela sa do studne hodiť.

TRETÍ SEDLIAK: Mne už celá chuť odpadla ísť na diváky, jako ju budú stínať. Len mi tak srdco stíska, keď toto vidím.

(Traja noví sedliaci vedú jednu starú ženu — matku Evičkinu.)

JEDEN SEDLIAK: Poďte, ludia, tešte, ak viete; táto stará ženička neborka, je vlastná matka Evičkina, hen pri vinohradoch si chcela práve život odňať. Včera večer doletel rýchly posol z Prešporka, že pán Bránecky sa vrátil, a Evičku páni že hned odsúdili na smrť. Dnes rano, kde sa vzala tu, prišla už aj Evička domov a čaká si v úzkostiach smrti pána. Ale je pod prísnou strážou. Nuž tu mať jej nebožiatko, že nechce jej smrti videť, chcela sa sama zmárniť.

JEDEN SEDLIAK Z PREDOŠLÝCH: Aj táto mladá dievčica neborka tiež bola už na takej ceste. Tu sme ju zo studne strhli. Poďme, odveďme ich domov.

DRUHÝ SEDLIAK: Bože môj, Bože môj! Čoho sme sa dožili!

(Odídu.)

Letohrad pána Bráneckého pri Skalici

(Evička nádherne oblečená je v izbe sama. Jeden sluha vkročí.)

SLUHA: Pre živého Boha! Už videť z väže velkomožného pána aj s druhými pány na koňoch — ratujte sa ešte — straťte sa — utekajte! Brána od potoku nie je strážou obsadená, stadial môžte utiecť.

EVIČKA (pokojno): Už som ti vravela, netrap sa za mňa; nahaj mňa samotnú.

SLUHA (sám pre seba): Tá sa tu teraz bezpochyby sama usmrtí. (Odíde. Dvere sa otvorá; vstúpi do izby Bránecky a za ním hromada zemänov a zemských pánov.)

EVIČKA (letí radostne Bráneckému do náručia): Pán môj! Muž môj drahý, milý!

BRÁNECKY (odsotí ju od seba): Pre koho sas to tak nacifrovala? (Surovo.) Strať sa mi z očí!

EVIČKA:

(Rozprostre náručia proti nemu.)

BRÁNECKY (v besnej rozžialenosti zapchá si uši): Falošná Siréno, nespievaj tak sladko, nič ti nespomôže. Nevernico! — Šibi! do bočnej chyže!!

EVIČKA (zvesí hlavu dolu a odíde pokorno do chyže vedlajšej).

BRÁNECKY (zúfale): Ach, Bože môj! Bože môj! Prečo mňa tak tresceš! Jak bych bol teraz štastným na zemi, keby mi tento drahý andel bol nezostal neverným. (Zalomi rukama.)

JEDEN BACHRATÝ ZEMSKÝ PÁN: Milý pán brat náš! Netrapte sa ani mak, inakšiu my vám hned nájdeme nevestu.

BRÁNECKY: Ach! ach! ach! ach! Že som takto schodil! Keď mi hen v Turecku ťažké zelezá na nohách brinkali, len na ňu myslel som; keď som dlhé, bezesné noci v hlbokej podzemskej temnici prežalostil, len za ňou túžil som. A teraz! Čoho som sa dožil! Kto by to bol čakal? Kto by sa bol nadal, že v tom tak milom andelovi, peklo nevernosti a nemravnosti rozbije si stány? — Odpustite, milí, vzácni hosti a bratia! že vás s takými žalmy častujem. Majte útrpnosť so mnou nešťastlivým. (Zvesí hlavu dolu, hladí chvílu do zemi a mlčí.) Posadajte!

(Posadajú všetci okolo stola.)

BACHRATÝ ZEMSKÝ PÁN: Zahoďme teraz všetky trampoty do vody, a tešme sa radšej spolu, že sa zas takto vidíme. Jedna ničomná žena, drahy pán brat náš, nie je hodna, aby ste si pre ňu a za ňu kalili radosť slobody. Aj nám všetkým urobila nepoctivosť nemravným svojím životom, zhanobený je ňou celý slavný stav náš zemänsky. Naším súdom odovzdaná je už katovi. Čo by ste sa, pán brat, trápili. Vypustite si to z hlavy.

JEDEN CHUCHMAVÝ ZEMÄN (s červeným nosom, Bráneckému): Pán brat náš drahý! Denique, na mú dušu, dajte doniest toho vína, hneď zabudneme na všetku žalosť. Nevídali, jednej ženskej! Denique, netrápte sa tak za jednu Evičku. Denique, ani tá Adamova Evička v raji nebola lepšia. Lebo ju zabudnite, ak môžte, a jak nemôžte, nuž, denique, prijmite ju na milosť. Čo aj trocha chybela, na mú dušu, nuž nevídali — denique, veť chybujeme všetci. Odpúšťajme si viny. Denique, ja bych ju zavolal medzi nás, nech by sa, denique, radovala s námi. Denique, len toho vína keby už bolo. (Sluhovia naznášajú vína; chuchmavý sa hned napije.)

JEDEN ZEMSKÝ PÁN (chytí pohár a stane): Urodzení páni bratia! Nakrátko, ale od srdca. Srdco zná v jednom okamihu tisíc myšlienok pocítiť, ale práve vtedy chudobné je v slovách. Náš Pán Boh milý vyslobodil nám milého brata nášho z ťažkého zajatia. Oslavujeme Boha Hospodina z lásky tejto. Bohužial! Do pohárov radosti našej padla aj jedna horká kvapka — nevernost jeho predtým jak jemu tak aj nám premilej panej jeho, nad ktorou sme prinúteni boli včera ortel smrtí vyniesť, ktorý sa tu dneska ešte potvrdiť má. Keď sme súd ten vyniesli, a keď ho dnes ešte máme potvrdiť, — to je len smutná povinnosť pre nás, a predca, že je povinnosť, vykonať sme jú museli a musíme. Lebo poškvrnu velikú zasadila do erbov našich zemänských nemravným svojím životom, a to pod tým časom, kde milý brat naš smutné žil hodiny. Vinšujeme milému bratovi nášmu, aby sa smutné líco jeho čim skorej vyjasnilo. Zapime teraz nie za jeho zdravie, ktoré chvalabohu požíva, ale za to, čo mu práve chybuje. — zapime a pripime mu za jeho veselosť, za jeho uspokojenie!

(Všetci pripíjajú Bráneckému.)

BRÁNECKY: Ďakujem, ďakujem, milí páni bratia, vskutku hlboko cítim nešťastie moje. Velmi pokoril ma Pán Boh. V nehodnej panej mojej, — ach…! a predca, co je jak ničomná… kebych ju len mohol nelúbiť — aj teraz ešte, — v nej utratil som šťastie nevynahraditeľné. — Ale opusťme predmet tento. Moje rany sú nové, čerstvé — a nikdy sa nezacelá. Abych aspoň na chvílku zabudol stratu moju, — budem vám vyprávať ďalej históriu môjho otroctva.

VŠETCI: Prosíme! Čujme!

BRÁNECKY: Kde som ale na ceste prestal?

JEDEN ZEMÄN: Starý harfeník vám putá prepiloval a dali ste mu čestné slovo, že sa podla jeho piesne „Dúfaj v Boha, zúfať prestaň,“ vždy spravovať budete.

BRÁNECKY: Aha! pravda je. — Tak sme sa potom z Carihradu vo mene Božom vydali na cestu. Cestovali sme dosť štastlivo. Milý starčok, môj harfeník, cupkal a drobčil za mnou statočne — tu i tu, keď on už nevládal, oddychli sme si na kameni. Dajaký vozík si najať bolo nebezpečné. Nesmel nikto pri nás tušiť groše; život by nás bolo stálo. — Až v jedných horách — bolo to už v noci — padli sme do rúk zbojníkom. Už nás mali práve za živa páliť v ohni, keď môj andel strážca, starčok harfeník, nestratiac prítomnosť ducha, upomene zbojnikov na šibenice, a vyžiada si od nich, aby sa smel aj so mnou opiť tokajčinou, ktorú sebou nesie, žeby boläsť ukrutnej smrtí tak nepocítil. Tu banda zbojníkov vychytí mu tokajčinu, vylúcha, vyslope ju a — po malej chvíli každý sa prevalí jako mrtvý. Tokajčina tá bola napravená s opium.

VŠETCI (s podivením): Ach! ach! Či to velká múdrost! Velká skúšenosť, velká opatrnosť toho starca. Keby už len prišiel!

JEDEN ZEMÄN: Aj veliká sila a prítomnost ducha!

(Starý harfeník prijde nespozorovaný a zastane u dverí.)

BRÁNECKY: Slúbil sa, že príde dnes, lebo zajtra ráno istotne. Takto mňa Pán Boh z tolkých nebezpečenství štastlivo vyslobodil — letel som na ceste jako na krídlach, mrel som túžbou si videť len čím skorej milú ženu moju — a takto som len na vätšiu žalosť sem prišiel. — Radšej by ma Pán Boh bol nevyslobodil! Ach, prečo som nezomrel v živote matky svojej! Ach! ach! ach! ach! (Podopre sí čelo na ruku.)

(Starý harfeník u dverí dosial ticho stojác, začne na harfe preberať a hneď spievať.)

VŠETCI (obratia oči na starého harfeníka): To je on! (Obdivujú ho.)

HARFENÍK (spieva): „Dúfaj v Boha! Zúfať prestaň!“

BRÁNECKY (vytrhne sa z myšlienok): Hah! Vysloboditel môj! To je tá pieseň.

HARFENÍK: „Keď dni smutné prichodia.“

VŠETCI (obdivujú porad starca harfeníka): Šlechetný starčok!

HARFENÍK:

BRÁNECKY (opre si hlavu o ruku a bolästne vrtí hlavou).

HARFENÍK:

BRÁNECKY (s výjavom hnusu): Oh! Mňa teraz velmi zahanbila! A v Bohu som ju skladal!

HARFENÍK:

BRÁNECKY (slzu si utiera a zakryje si rukou tvár).

HARFENÍK:

BRÁNECKY: Ach, ach! Tu už ani sám Pán Bôh spojiť nemôže! Ó, neverná Evičko! Pročs mi tak urobila!

HARFENÍK:

BRÁNECKY (slzu si utre): Ach, ach! Mne striskal osud nebe lásky ko mne

VŠETCI ZEMÄNI: Netrápe sa, pán brat! Pre jednu naničhodnicu, nie je hodno.

HARFENÍK:

BRÁNECKY: O! Mne už nikdy: len až tam za hrobom.

HARFENÍK (s povýšeným hlasom — bez sprôvodu harfy):

(Harfeník rozprostre ramená, Bránecky tiež a vletia si do náručia.)

BRÁNECKY: Ešte vás jedinkého zanahal mi Pán Boh môj; jako jedinké potešenie na svete!

VŠETCI ZEMÄNI (vítajú, podávajú ruky harfeníkovi, potom dvihnú poháre a pripijajú mu na zdravie.)

(Posedajú všetci na mesta — harfeník oproti Bráneckého, sadne na druhý kraj stola.)

BRÁNECKY: Počuli ste už, vysloboditeľ môj drahý, jaká žalosť čakala mňa doma? Vy ste najlepší svedok, jak som túžil, jak som sa tešil na celej ceste na to okamženie, keď si milú, drahú Evičku moju zase uvidím.

HARFENÍK:Nuž a…? Snád zomrela?

BRÁNECKY (s boläsťou): — Spreneverila sa mi…

HARFENÍK (krúti záporno hlavou).

VŠETCI ZEMÄNI: Tak je, tak!

HARFENÍK (krúti záporno hlavou).

BACHRATÝ ZEMÄN: Kým drahý brat náš, jeho milosť pán Bránecky v smutnom zajatí tureckom úpel, ona tuná celé dni, celé noci hody vystrájala, spievala, tancovala…

HARFENÍK (vrtí záporno hlavou).

DRUHÝ ZEMÄN: Veselila sa a behala kdekady po muzikách a tancovala, vrtela sa s paholky a kočišmi.

CHUCHMAVÝ ZEMÄN: Denique, to je tak a nie inak. Ja bych jej to všetko hned odpustil, keby sa len, denique, tomu Cigánovi pri tých gajdách hen u Žida Dudy nebola dala v tanci vyvrteť.

HARFENÍK (pokrucuje pomály hlavou): Klebety.

ZEMÄNI: Pravda je všetko! Nie klebety!

BRÁNECKY: Ach! Nač sa len človek na ten svet narodí!

HARFENÍK (vstane z mesta): Nie je tomu tak. Páni mili, nie, lebo je nie ani možné.

(Starý harfeník pri konci týchto slov chytí si dlhú šedivú bradu a šedivé vlasy, a strhne si tú larvu z hlavy dolu. Tu videt potom mesto starej, šedivej brady — peknú, mladuškú tvár Evičkinu. Ten starý harfeník bola preoblečená ona sama.)

BRÁNECKY (skočí na nohy): Hah! — Čo vidím!

ZEMÄNI: Aáá! — Nie je možná! Aaa!

BRÁNECKY (vletí Evičke do náručia).

ZEMÄNI: Aáá!

EVIČKA: Bránecky môj, mňa nesmieš takto objímať; ja som na smrť už odsúdená. Ale vieš čo, slubil si mi jako harfeníkovi, že mňa chceš do smrti na svojom hrade držat: (Pohladí ho.) Či smiem do smrti s tebou bývať?

BRÁNECKY (obejme ju): Odpusti mi, nebe moje drahé! —

EVIČKA: Odpustíš mne, Bránecky môj milý! že som sa ti ani v Turecku, ani na ceste nesmela dať znať. V Turecku by to bolo bývalo nebezpečné, na ceste bys ma bol ľutoval a trápil sa pre mňa z príčiny obtížnej cesty. A medzi tou bandou zbojníkov, kebys ma bol znal, bolo by všetko zle vypadlo.

BRÁNECKY (pohladi Evičku): Ó, ty nebe moje drahé! Jak to všetko bolo možné!

EVIČKA: Vidíš, Bránecky môj, Pán Boh všetko môže.

BRÁNECKY: Ver sa mi skoro srdce puklo, keď teraz spievala. „A utratený ráj sa ti, aj s úrokmi zas navráti.“ (Pohladí ju.) Vskutku, s velikými úrokmi navrátil mi Pán Boh ráj môj utratený.

CHUCHMAVÝ ZEMÄN (sám pre seba): Strela tým ludským jazykom v červenej pečeni, denique, radšej bych sa teraz tam videl, denique, kde loj kopú. Keď som nevedel papulu držať.

DRUHÝ ZEMÄN (sám pre seba): Od hanby si ani očí nevidím. Tak sme ju oklebetíli, každej klebete verili — a ono…

BACHRATÝ ZEMÄN (sám pre seba): Jasná strela v hrnci vrela! Keď som nevedel papulu držať. (Pleskne sa po ústach.)

BRÁNECKY: Ale kde sas len tú harfu naučila tak pekne hráť? Jak ti bolo len možné tú dalekú cestu do Turecka vykonať?

EVIČKA: Na harfe sa učiť Pán Boh mi dal vnuknutie. A keď som zvedela, žes mi padnul do zajatia, hned v ten deň som dala kaštiel obtiahnuť čiernym, z opatrnosti udala som, že idem do kláštora, a vydala som sa na cestu do Carihradu. Nič mi nebolo tak obtížne, jako to, že som z opatrnosti aj fajčiť musela.

CHUCHMAVÝ ZEMÄN: Denique, zapime urodzenej pani sestre našej na slávu! Ja som, denique, dobre vždy hovoril, že zo všetkých tých klebet ani mak je nie pravda.

BACHRATÝ ZEMÄN: Veť som ja tiež vždy zastával pani sestru drahú.

ZEMÄNI (poberú poháre): Na zdravie, na slávu!

(Vonku počuť muziku. Jeden sluha príjde.)

SLUHA: Poddanstvo zblízka, zďaleka prišlo na privítanú.

MLADÁ SEDLIAČKA (družička Evičkina, pribehne a vletí Evičke v náručí): Dobre mi vždy šoptalo srdco moje: „Nie je pravda, nič never! Ona je nevinná!“ Ach tie ludskie jazyky, či sú to len velké praktiky!

(Sedliaci poddaní hrnú sa do izby.)

(1864)