ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Turecko. Carihrad

(Záhrada sultánova. Kresťania zajatí, v železách okutí, kopú zahradu; mezi nimi aj pán zámku Bráneckého, muž Evičkin s velikou motykou. Vartáš otrokov sedí si na zemi a fajčí.)

JEDEN OTROK (spieva si):

DRUHÝ OTROK (prestane kopať, poplúva sí ruky): Počuješ, ty Tomášu! Keby ti sem teraz doniesli stôl, ale pekný, politirovaný; a na ten stôl keby prestreli obrus, ale, perse, mosel by byť z čistučkého hodbábu utkaný a peknými kvety vyšívaný; a na ten obrus keby tak priniesli misu, ale, perse, porcelánovú, a do tej mise keby ti tak vložili upečeného moriaka a peknú bakonskú velikú šunku, čo by na pôl míle zavoňala, a k tej šunke šesťholbovú fľašku plnú vína, ale, perse, aj pekný pozlácený pohár a vidličky srieborné s filigránskou robotou, — či bys, reku, zasedol takto a zajedol si, keby ti doniesli báršonom obtiahnutý stolec?

TRETÍ OTROK (odplúva): Ale strela v tvej duši, už je mi až zle, nedráždi mi apetit, lebo ťa hneď tou motykou ovalím. (Odplúva si.)

DRUHÝ OTROK: No veť, no. Ja len, reku, čo by sis počal, keby sas tak stretol so súdkom vína.

TRETÍ OTROK (chytí najedovaný hrsť hliny a capí mu do hlavy): Sto bohov ti v pečeni, neprestaneš! Žalúdok mi od hladu až šteká, a tu mi bude také veci rozprávať. (Odplúva si.) Až mdlo prijde jednomu.

ŠTVRTÝ OTROK (Bráneckému): Pane Bránecky, previažte mi, prosím vás, moju ranu. Vy mi to naveky najlepšie napravite.

BRÁNECKY (prevazuje druhovi ranu na ruke): Ach, keby aj mne mohol niekto moje rany obviazať.

ŠTVRTÝ OTROK: Veť sa vám vaše zahojili šťastlive.

BRÁNECKY: Druhé rany rozumiem, — rany srdca. Vy ste tu všetci odo mňa menej nešťastní. Aj vy síce nesiete všetky biedy nášho otroctva, aj vy ste utratili milú slobodu, vlasť a majetky. Ale vaše šťastia v tom leží, že ste tu všetci, okrem mňa, ešte slobodní — slobodní aj v týchto putách. Ja ale mám doma milú, dobrú, úprimnú, pobožnú, drahú, prekrásnu manželku. Ja trojnásobne trpím: trpím jako človek, že som otrokom; trpím jako manžel, že som od milej manželky vzdálený; a trpím najviac preto, keď viem, že aj milá, verná, uprimná žena moja túži a mre tam v ďalekosti za mnou, že jej takto jeji mladý pekný vek len v smutku a v žiali za mnou hynie.

OTROK: Darmo je. Keď sme dobré dni od Pána Boha prijimali, mosime aj dni návštevy jeho trpelivo znášať. Napokon, človek na všetko privykne — mne je už teraz všetko jedno. Už som jak červík v krene, myslím, že lepšieho života niet.

BRÁNECKY: Mal som tej noci sen; nijako mi nejde z hlavy.

OTROK: Dobrý? Zlý?

BRÁNECKY: Ej dobrý, dobrý! A ešte by bol lepší, keby nebol snom. Prisnilo sa mi, že mi tieto putá spadli z nohov, nato že som sa zmenil na orla divého, a radostne som letel domov. Nedaleko od domu strelil do mna v horách jeden strelec, ale netrafil. Doletel som šťastne až domov. Doma ale našiel som si hrad čiernym zatiahnutý, veliké krdele čiernych vran ma obstupili, bol som smutný, zaplakal som krvavými slzami a žiadal som sa do tohto otroctva spátky.

OTROK: Nech by sa vám len to prvé vyplnilo, to poslednie by ste potom nahali tak. Už sa len na Boha a jeho Božiu milost mosíme nahať, jak nás to ten harfeník v svojej piesni tešil. Ej, či ten vedel pekne k srdcu zaspievať a potešiť.

BRÁNECKY: Ale už ho oddávna nepočuť.

OTROK: Už ta šiel ďalej. Ale je tu zas jeden nový starý harfeník už od dvoch týdnov, predvčerom večer som počul harfu hore u sultána. Nedala mi moja rana spať. Vy ste už všetci dobre odfukovali.

(Vezmú zas motyky, a kopú. Vonku pri zahrade počut harfu, potom pri harfe aj spev. Nápev jako: Ach, Bože môj, ja sem zblúdil.)

BRÁNECKY (sám pre seba): Ach, ty milý neznámy starčoku! Ty mi spievaš od srdca k srdcu. „Mne prišli ty smutné dni!“ „Mne zhynuli ty svety krásne!“ „Mňa rozlúčil čas s milým drahým srdcom!“

(Kope dalej. Turecky sultán s komonstvom prichodi do zahrady.)

VARTÁŠ OTROKOV: Otroci! Veliký sultán náš je tu! Ryle, motyky nech teraz odpočívajú. (Otroci prestanú pracovať.)

SULTÁN (sadne si v stred zahrady na pokrovec).

SLUHOVIA (naznášajú a obsypú ho dokola kvietim. Dva sluhovia mu robia vetrík, aby ho chladilo, dvaja zas odháňajú muchy.)

JEDEN SLUHA (prinesie sultánovi fíky, pomaranče, sultán si zajedá).

(Dvaja otroci sa mezi sebou zhovárajú.)

PRVÝ OTROK: Už dneska zase traja z nás zomreli. Tá zimnica sa do nás velmi dáva. Jakby ale nie, Bože môj. Pod zemou na tri siahy hlboko v tej mokrej, tmavej väži byť — v tom zrazenom povetrí.

DRUHÝ OTROK: Tým dobre Pán Boh dal, keď ich vyslobodil. Ja bych sa už tiež radšej na daske videl.

(Nový turecky sluha prijde k sultánovi.)

NOVÝ SLUHA (pokloní sa až k zemí pred sultánom): Veliký sultáne! Prišiel som ti oznámiť že z tvojích otrokov dneska zas traja zomreli. Čakáme na tvoj rozkaz, ako ich máme pochovať.

SULTÁN (pašovi, čo pri ňom stojí): Nech tých psov kresťanských, keď zdochli, vyšmaria na stried ulice; naše psy ich strovia hneď. (Zajedá si ďalej.)

PAŠA (novému sluhovi): Veliký sultán náš rozkazuje, aby ste tých zdochnutých psov kresťanských vyšmarili na ulicu pre psy.

SLUHA (s poklonou po zem odíde).

BRÁNECKY (sám pre seba): Jakési smutné predtušenie porad sa mňa zmáha. Ten môj veliký žial a ten plač v tom sne, nejsú dobré znaky. A tie čierne vrany okolo mňa — to je smrť. Ach tá dobrá, milá duša, tá sa za mnou iste až k smrtí zosužuje.

SULTÁN (prestane jesť — dajú mu fajku — fajčí): Doveďte mi môjho harfeníka, srdco moje túži za spevom.

JEDEN SLUHA (odbehne a dovedie starého harfeníka).

STARÝ HARFENÍK (pokloní sa hluboko, začne hrať a spieva):

SULTÁN:Krásna pieseň! Nič peknejšieho som ešte nepočul. V celom mojom dvore nech harfeník tento úcty požíva, a v ničom nedostatku netrpí.

(Sultán stane hore a s celým komonstvom odíde zo záhrady. — Harfeník zostane.)

HARFENÍK (ide k vartášovi otrokov): Počuj, gavalier, tu máš dukát, nedal bys mi dobrého dohánu do fajky?

VARTÁŠ (usmejú sa mu oči na dukáte; dá harfeníkovi hrsť dohánu).

HARFENÍK: Ďakujem. Keď sa človek vyspieva, dobre padne fajka dobrého dohánu. (Napchá si fajku, sadne na zem a fajčí si.)

(Vartáš odíde ďalej k otrokom.)

BRÁNECKY (vartášovi): Pane, či by ste mi nedovolili hen s tým harfeníkom slovo premluvit? Zdá sa byť tiež našim krajanom, len bych sa ho spýtal, či by mi znal dať dajakú správu o mojej rodine.

VARTÁŠ (surovo): Nuž veť tu aj predošlý mesiac boli dvaja harfeníci, tiež tvoji zemkovia, tiež si sa vypytoval, a žiadon ti nevedel dať správy, ani tento nebude. Nuž ale sprobuj šťastia — nedbám!

BRÁNECKY (ide k hafeníkovi): Pochválen buď aj v tejto zemi pohanov, náš drahý Spasitel!

HARFENÍK: Naveky amen!

BRÁNECKY: Pane, jak z vašej reči a spevu vyrozumel som, vy ste môj krajan.

HARFENÍK (fajčí): Teda vy ste tiež z Uhor?

BRÁNECKY: Som z nešťastných Uhor. Odpustite neštastnému, keď poznal vo vás svojho zemku, že sa vás žiada vyspýtať, či by ste mu znali dačo povedieť o jeho domovine.

HARFENÍK: Kto ste? Z ktorého kraja?

BRÁNECKY: Bol som pánom zámku Bráneckého, vo vojne som padol do tohto zajatia. Mám doma milú, úprimnú, dobrú manželku; na panstve mojom skalickom som ju zanahal, — či by ste mi neznali povedet, či žije? Jak sa má, neborka?

HARFENÍK: Krajan môj milý, o tom vám správy dať neznám. Už desať rokov, čo som preč z vlasti mojej. Aj ja už túžim po mojom rodisku, tam si žiadam kosti zložiť. — Ale jak pozorujem, vy sa tu nedobre máte. Trasiete sa na celom tele. Čo vám je? Nejste chorý?

BRÁNECKY: Už toto tretí deň, čo mňa zimnica nepokojí. Je to od vlhkej temnice. Aj dnes traja z nešťastných druhov našich padli smrti v obeť.

HARFENÍK: Buďte dobrej mysli. Čo sa dá v okolnostiach týchto, urobím za vás. Budem hladieť, aby ste aspoň v čas tejto vašej choroby v zlom povetrí neboli. (Stane hor a ide k vartášovi.)

HARFENÍK (vartášovi): Počujte, pán gavalier! Tento váš otrok zdá sa byť medzi všetkými najlepším záhradníkom. Škoda ho bude, ak vám zomre. A teraz má zimnicu. Dajte ho na čas tejto nemoci do konskej maštale, tam sa vám zotaví a bude vám záhradu obrábať zas. V temnici vám ale už za dva dni zomre, budete mať len škodu na ňom. Urobte to, veť ste vy velmi múdry gavalier, a dobrý. (Strčí mu do ruky dukát.)

VARTÁŠ (obzre si v dlani s oblubou dukát): No, vám kvôli nedbám. Zavediem ho do maštale, nech tam leží v sene. Odvediem ale najprv ostatných otrokov preč. Ty, Bránecky, tu čakaj! (Odíde s otroky.)

BRÁNECKY: Ďakujem vám, pane, za lásku. Dal by Boh, žebych sa vám mohol ešte aj ja odslúžiť.

HARFENÍK: Neďakujte, keď len povinosť konám. V maštali vás budem môcť každú chvílu navštíviť, postarám sa o poriadne jedlo aj o liek. Už som ja takto nie jednomu nešťastnému polahčil los jeho. Ja sa už s Turkom vyznám, viem, kde má slabú stranu. Za desať rokov, čo sa tu motám, už som kdejakú tureckú žilu preskúmal. Viem, na ktorej strune mu treba zahrať. (Podá Bráneckému ruku.) Buďte, pane, dobrej mysli, možnáže sa podá príležitosť, kde za väs aj viacej budem môcť učinit.

VARTÁŠ (prijde naspäť k Bráneckému): Marš! Do maštale.

(Vartáš s Bráneckým odíde; harfeník si popraví fajku, sadne na zem a fajčí ďalej.)

Letohrad pána Bráneckého pri Skalici

(Sluhovia, slúžky, bíreši atd. v chyži.)

JEDEN SLUHA: Práve dneska štyri mesiace, čo nás naše velkomožná odbehla.

STARÝ BÍREŠ: Bože môj! Ver sme sa len dožili aj žalosti aj hanby.

DRUHÝ SLUHA: A už čo by to aj cele istotná bola pravda, že neborák náš velkomožný zomrel, predca by to tá naša velkomožná nemala robiť, čo robí. Tu odbehne všetko, ani sa len neukiaže, a čo všetko o nej počuť, — až tak vlasy dupkom stávajú.

TRETÍ SLUHA: Kde tá len ozaj môže trčať. Keď sa človek v tých chýroch ani nevyzná. Nám tu hovorila, že tajde do kláštora smútiť. A celý svet tvrdí zase, že si dobre veselo žije v zámku na Červenom Kameni.

JEDNA ŽENA: Ale pravdaže je v zámku. Aj by sa vám tá obdržala v kláštore. Veť je nie blázon. Taká mladá, taká bohatá, tolké panstvá mať! Vari len pochabé huby nepojedla, aby sa šla do kláštora pochovať.

JEDEN BÍREŠ: Všetko pravda; len že by sa, bouprisám, predca trocha poriadnejšie mala riadiť, nie tam s hocikým sa zakladať, s kočišmi a s čertom-diablom sa v kamarátstvo zapletať. Nedávno že ju jeden paholok už aj polenom vymlátil.

JEDNA STARÁ ŽENA: A čo som ja počula, to som počula. Jedna stará Cigánka, la, veť ju poznáte, hen od Rasocháča tá stará Johana mi vravela, že to v jednej krčme počula, — že už naša velkomožná na vydaj myslí. Ver tak. Neštastnica jedna. No veť len, no! Ešte ten starý Pán Boh žije, aj ona môže doskákať. Naraz jej dal Pán Boh veliké rohy, ale jej ích môže aj zas pozrážať.

JEDEN BÍREŠ: Mne len to nijako nechce do hlavy, že už za 14 dní bude mať s tým nitrianskym vicišpánom sobáš. Veť je ešte predca len nie celkom isté, či ten velkomožný zomrel.

JEDEN PODDANÝ: Nedbá tá nič, len si má zas muža.

BÍREŠ: No veť nech si ju len vezme, dostane čerta na krky. Už ta raz nikdy lepšia nebude. Jako počuť, ten nitriansky vicišpán je u všetkých Židov zadĺžený, a naša velkomožná tiež dobre dlhy robí — to bude teda jednomyslný pár dlhy robiť.

JEDEN SLUHA: Ten Žid, čo nevidieť, zas dobehne s tou obligáciou na tých 300 dukátov. Slúbila mu zaplatit o tri mesiace, a už prešli štyri a jej kde nič, tu nič.

DRUŽIČKA EVIČKINA (jedna mladá sedliačka): A už len prestaňte a netárajte tolko. Veť to všetko nie je pravda. Neubližujte neborke, v kláštore je tá, a čo by čo bolo, o hlavu bych sa stavila. To všetko len mrcha jazyky rozchyrujú.

JEDNA STARÁ ŽENA: Vidiš ti hu, jaký fiškál! Že boli kamarátky a že jej bola na svadbe družicou, ako ju zastáva. A už, dievka moja, ja ti zas len tolko poviem, že sa list na strome bez vetra nehýbe.

BÍREŠ: Najlepšie sa zvieme, keď sa jej mať vráti. Dnes, zajtra by mala byť tu.

JEDNA PODDANÁ: A kam tá neborka šla? Tá je tiež všetka už strápená.

BÍREŠ: Chce sa, neborka stará, sama presvedčiť očite o všetkom, čo počuje. Šla najprv do kláštora, či je vskutku tam a či nie je.

DRUŽIČKA EV1ČKINA: Tam je tá v kláštore, tam, keď vám ja hovorím.

BÍREŠ: A ty nefrfli! Mlč teraz. — A jak vraj v kláštore nebude, tak pôjde až do zámku na Červený Kameň, kde jej vraj celé noci vyhráva muzika, keď sa so svojimi galáni pri pečienkach hostí.

(Matka Evičkina prijde dnu.)

VŠETCI: Ah! Tu je naša stará matka! Vitajte, vitajte, stará mamičko! Čo nesiete dobrého?

MATKA (sadne si): Jaj! Už skoro z nohov spadnem! Ach, — dietky moje sladké, nič dobrého, nič dobrého! Všetko zle, najhoršie! Už horšie byť nemôže! Ver som sa len dožila, ja nešťastná prenešťastná matka.

VŠETCI: Nuž, kdeže je? Najšli ste hu? Je v tom kláštore?

DRUŽIČKA EVIČKINA: Pravdaže je ver v kláštore, — môj krk bych sadila.

BÍREŠ: Ty nefrkoc! Čuš s tvojim kláštorom naveky.

MLADÁ SEDLIAČKA: Ver je ta v kláštore — a koniec; robte si čo chcete.

MATKA: Ach horkýže její kláštor! Veť tam nikdy ani len nebola. Hovorila som so samou ebtiškou, tá ma lutovala, že nadarmo takú cestu konám, a nevie o nej ani nejmenšieho. Nikdy jej ani len nevidela.

JEDNA STARÁ ŽENA (mladej sedliačke): No, ty moja roztomilá, tu ti ho máš ten kláštor.

DRUŽIČKA EVIČKINA: Nech si je ako chce, ale je tá ver v kláštore.

BÍREŠ: A na tom Červenom Kameni ste neboli?

MATKA: Ach, bola, bola, ako bych nebola! Prijdem už k milému zámku, oddychujem na jednom kameni a tu začujem gajdoša, tanec, krik, chichot, spev. Chcem potom dnu, jeden sluha ma stretne, poviem, čo chcem, kto som, že chcem k panej tohoto zámku — tu ale ten prešibanec, už vám je tak navedený a vyučený, — zatajil mi hu a odškriepil — ani ma len dnu nepustil.

PODDANÍ: Ach! ach! to majú sluhovia už taký rozkaz.

MATKA (zhlboka si vzdychne): Ver tak sa ta zatajila pred vlastnou svojou matkou. Ach, veť som sa len dožila, veť som sa dožila!

(Jeden starý žobrák prijde dnu.)

ŽOBRÁK: Prosím pekne, unížene, čo vám milý Pán Boh požehnať ráčil, nadelte z toho aj úboheho starého žobráka.

BÍREŠ: Skadial idete, starý otec?

ŽOBRÁK: A tak sa motám po nitrianskej, po dobrých ľuďoch.

BÍREŠ: Či ste nepočuli dačo o pani pána Bráneckého? Vy sa všady obrátite, šakového sa dočujete! Neboli ste na Červenom Kameni?

ŽOBRÁK: Ver bol som aj tam, bol som, a počul som všeličo.

BÍREŠ: No sadnite si, dostanete volačo zajesť. A budete nám rozprávať, čo viete.

ŽOBRÁK (skladá si kapselku a sadne si).

DRUŽIČKA EVIČKINA (ide s hnevom preč): Ešte nemáte dost tých chýrov, — ešte aj od tohoto žobráka žobrete klebety. Len si ho potraste dobre jako jabloň, veť vám z toho dosť napadá. A čo by vás tu všetkých všetci čerti roztrhali, — ona je predsa len v kláštore, — ja len svojmu srdcu verím. (Odíde.)

Izba sultánova v Turecku

(Sultán sedí na diváne, fajči. Pašovia kolo neho. Všetci mlčia zadumení.)

JEDEN PAŠA: Velmi hlboký sen! Ťažký k vysvetlení!

SULTÁN: Videl som v dalekých horách zlatý palác, v ňom starého človeka, v lävej ruke vreco, a pravou rozsýpal z neho do sveta dukáty…

DRUHÝ PAŠA: Hlboký sen! Ale zlý je nie.

SULTÁN: Videl som zlatý palác — v dalekých horách — v ňom človeka starého…

(Vonku počut plač malého dieťaťa. Jedna babica nesie na rukách vo vánkušíku novonarodzené dieťa, s ňou dvaja pašovia vkročia dnu.)

PRIŠLÝ PAŠA: Veliký sultáne! Boh náš a Boh nášho velikého proroka Mahomeda obdaroval ťa tu krásnym, novonarodzeným synáčkom.

BABICA: Dnes je deň šťastlivý, aj hodina planéty šťastná. On je veliká nádeja velikej a slávnej budúcnosti! (Podá sultánovi dieťa do náručia.)

SULTÁN (si ho pobozká): Zvolajte mi celé moje komonstvo, všetci moji pašovia a sluhovia a celé mesto nech sa dnes veselí so mnou. Boh môj a Boh otcov mojich obdaroval ma v hodinu štastnej planéty synom, dedičom mojej koruny. — Kde je spev! Kde je hudba? Srdce moje je veselé!

(Pašovia sa rozbehnú a hned vovedú harfeníka.)

HARFENÍK (pokloní sa hlboko. Začne hrať a spievať):

(Uradovaný sultán hodí harfeníkovi mešťok dukátov.)

SULTÁN (jednomu pašovi): Či by tento starý harfeník nevedel mi vyložiť sen môj?

PAŠA (harfeníkovi): Veliký sultán spytuje sa, že či bys neznal vyložiť jeho sen?

HARFENÍK (pokloní sa až k zemi): Možná, keby som ho smel počuť.

SULTÁN: Videl som zlatý palác v dalekých horách — v ňom starého človeka, v lävej ruke vreco, a pravou rozsýpal z neho do sveta dukáty…

HARFENÍK (sám pre seba): Sultán je dnes dobrej vôle, narodil sa mu syn. Tento sen mu mosím vyložiť nejak dobre po turecky, dobre fantasticky, žeby mu to lahodilo. (Myslí — potom sultánovi.) Veliký sultáne, sen tento je velmi hlboký a velmi velikého významu, už aj preto, že sa ti práve dnes aj syn narodil.

SULTÁN (kýva hlavou).

HARFENÍK: Výklad toho sna už mám. Lenže pre dôležitosť jeho velikú aj výklad jeho obšírny. Preto, jak mi ó, veliký sultáne, dovolíš a trpezlivosťou pri tom obdaruješ, ja sen ten vyložím.

SULTÁN (prisvedčí hlavou, že dovoluje).

HARFENÍK: Žili raz dvaja bratia v spolku. Jeden ustavične pracoval, a ten druhý nepreložil nikdy krížom slamy, len hnilačil, jedol a pil. Len si tu ten pracovitý raz pomyslí, čo sa ja mám takto len sám trápiť na tohoto hniláka. Nechcem s ním spolku, oddelíme sa a podelíme a každý nech si hospodári sám pre seba. Tak sa aj stalo. Tomu hnilákovi sa to sice nevidelo, ale mosel pristať. Vzal svôj podiel a odišiel preč daleko, a tam sa osídlil. — Oba začali teraz na svoju ruku. Ten hnilák si najal k volom paholka, ke koňom paholka, k ovciam ovčiara, k husám husára, k sviňám tunáka, k rolám oráča, k lúkám koscov, a sám zas nerobil nič, len postával, vylehúval, jedol, pil a spal.

Ten druhý bratr zas div sa v práci nepretrhol. Ale, namesto, žeby mu bolo šlo lepšie, šlo mu celé hospodárstvo dolu vodou. A jak minul rok jeden, už nemal ničoho nič — mosel isť po žobrote. Jako sa tak svetom tĺkol, prišiel raz k peknému stádu oviec, ktoré jedna krásna, mladá pasáčka pásla a priadla si na zlatom kolovrátku. „Kto si ty?“ spýta sa jej, a „čije su tyto ovečky?“ "Tyto ovce,“ odpovie mu, „sú toho istého pána, ktorého som aj ja. Ja som šťastie tvojho brata.“ „A jakože ide tomu hnilákovi?“ „Z tohto stáda oviec môžeš zavierať, jako mu ide. Je bohatým pánom, len mu tak prší zo všetkých strán.“ Schudobnelý hospodár zavrtel hlavou a spýtal sa: „Či bys mi neznala povedieť, kde je moje šťastie? A či bych ho aj ja ešte nájsť mohol?“ „Môžeš ho nájsť, ale mosíš hladať.“ Jak to počul, šiel svetom ďalej. Až raz prijde na jednu lúku, a nájde tam starú babu drichmat. Ovalí ju palicou, — tá skočí hore, a povie mu: „Tvoje šťastie, že som spala, lebo bys ináčej už ani týchto krpcov nemal na nohách.“ „A ktože si ty,“ povie jej, „že tak smieš hovoriť?“ „Ja som tvoje šťastie,“ odpovie mu baba. „Ej jasná, okovaná, ktože mi dal teba za moje šťastie?“ „Osud,“ odpovie zas baba. „A kdeže býva ten osud, kde ho nájdem?“ — „Choď svetom a hladaj!“ dostal odpoved.

Po pôl roku prišiel schudobnelý tento bratr do velkých hustých hôr, a v horách k jednomu palácu z rýdzeho zlata. Z nápisu nad bránou poznal hned, že tam býva ten hladaný osud. Vôjde dnu, tam nájde jednoho staručkého človeka s mnohým služobníctvom. Neprehovoril tam nikto slovíčka jeden k druhému; preto mlčal aj on, zostal a pozoroval, čo sa tam deje. Keď doniesli na stôl, sadol, jedol a mlčal: keď druhí vstali, aj on vstal a mlčal.

Prišla pôlnoc, celý palác sa striasol, strhol sa veliký krik a bolo počuť hlas, ktorý volal: „Ó, osude! Ó, osude! Tejto noci sa šestnást tisíc duší narodilo, udel jim dľa svojej lúbosti.“ Nato starec ten vzal vreco do lävej, a pravou rukou rozsýpal sem-tam dukáty a prehovoril pri tom: „Jako u mňa dnes vyzerá, nech sa tak všetkým dnes narodzeným po celý život vodí!“

Na druhý den ráno si ten schudobnelý bratr ani očom neveril, tak sa všetko bolo zmenilo. Namesto krásneho paláca, stála na tom meste biedna, slamou pokrytá chatrč. Na obed aj on, aj ten starec zahryzli si len kúštik suchého chleba. Prišla zas pôlnoc, zas sa všetko striaslo, strhol sa krik a bolo počuť hlas: „Ó, osude! O, osude! Tejto noci sa sto tisíc duší narodilo, udel jim dľa svojej lúbosti!“ Nato starec ten vzal vreco do lävej a pravou rukou vyhodil pôl treťa krajciarika a prehovoril pri tom: „Jako u mňa dnes vyzerá, nech sa tak všetkým dnes narodzeným po celý život vodí!“

Na druhý deň ráno prehovoril starec ten a spýtal sa toho schudobnelého bratra, čo tu hladá. „Hladám svoje šťastie,“ odpovie tento.

STAREC: Tvôj los je chudoba. Ty sas narodil v takej noci, kde som len pôlkrajciariky rozdával: tvoj bratr ale v noci takej, kde som rozsypal dukáty. Preto ti radím, choď k nemu a hospodár zas len do spolku. S ním si vyhnal zo svojho domu všetko šťastie. — Z tohoto, — pokračoval ďalej harfeník, — veliký sultáne, už aj ty sám lahko si vysvetlíš svôj sen. Tys videl vo snách starého človeka v zlatom paláci, jak dukáty rozsýpal — a syn sa ti narodil. To teda znamená, že tento tvôj syn narodil sa v noci šťastnej, a že pres cely život bude velikým boháčom.“

SULTÁN (velmi uradovaný a utešený): Takej múdrosti ešte som nepočul! Dobres mi, podľa môjho srdca, vyložil sen môj. Vo meno môjho velikého proroka Mahomeda ti popredku slubujem, žiadaj, čo chceš, všetko, ak je len možné, ti vyplním.

HARFENÍK (hluboko sa sultánovi pokloní. Sám pre seba): To bolo k predvideniu, že sa mu táto fantastická rozprávka, toto somárstvo o tom osude zapáči. (Nahlas.) Veliký sultáne! Ďakujem ti za tak velkodušnú milosť. Keď mi teda v tento tvoj radostný a tak velice šťastlivý deň dovoluješ, abych si vyžiadal od teba, čo chcem, — tak ťa v hlbokom prachu unížeností najpokornejšie prosim o toto: Ja som už starec vyžitý, už do hrobu letím. Svetom som sa už moc natúlal; dávno tomu, čo som si vlasť moju opustil. Rád bych ešte vidieť zem otcov mojich a tam kostí zložiť. Chcem sa teda do mojej krajiny vrátiť. Na tak dalekú a nebezpečnú cestu ale sa mne slabému starcovi vydať samotnému, nie je rádno. Preto ťa, veliký sultáne, prosim, dovol, abych si vybral jednoho z tvojích otrokov, ktorý by mňa na tejto ďalekej ceste do vlasti mojej sprovodil.

SULTÁN (pašovi): Choď, nech všetci moji otroci postavia sa na dvor, aby si tento harfeník zo všetkých najlepšieho vybrať mohol.

HARFENÍK (hlubokú spraví poklonu a odíde s pašom. — Odchádzajúc povie v ceste pašovi): Netreba všetkých otrokov unúvať; môžme ísť len do záhrady, vyberiem si bár len z tých.

PAŠA: Ako chceš.

Záhrada sultánova

(Otroci; medzi nimi Bránecky.)

VARTÁŠ: Otroci! Nadnes koniec! Allomarš do temnice. Dnes pôjdete ešte pod väžu, odzajtra ale, na rozkaz velkého pašu, aby ste všetci nepodochli na tú zimnicu, budete v maštali spávať. Ty Bránecky, čakaj, kým týchto odvediem. (Vartáš s otroky preč. Bránecky zostane sám.)

(Paša s harfeníkom vojdú do zahrady. Za nimi hned vartáš.)

PAŠA (vartášovi): Kde sa ostatní otroci! Sem ich doveď!

VARTÁŠ (pokloní sa, chce ísť pre otrokov).

HARFENÍK (pašovi): Pane, neunujte sa, netreba, aj tento tu (ukiaže na Bráneckého) bude dobrý.

PAŠA (vartášovi): Teda nepôjdeš! Tento otrok tu je prepustený velikým sultánom na slobodu. Choj po svých!

VARTÁŠ (odíde).

PAŠA (Bráneckému): Veliký sultán daroval ti na prosbu tohoto starca slobodu. Môžeš ísť domov, skadial si. Ale mosiš tohoto starého harfeníka do jeho krajiny odprevadiť.

BRÁNECKY (pokloní sa pašovi, harfeník tiež).

PAŠA (odíde).

BRÁNECKY: Prijmite vďaku moju, drahý krajan môj! (Obejme harfeníka velmi vrúcno okolo krku.) Nielen mňa ste oslobodili z tohto smutného jarma tureckého, ale aj mojej milej, drahej, dobrej, mladej, vernej manželke vo mne navrátili ste jej utratený raj, a mne v nej tiež najpeknejšie radosti v tomto božom svete.

HARFENÍK: Chvála buď milému Bohu, že zas pomohol jednomu nešťastnému los jeho zlahčit. Aj ja túžim za domovinou mojou, jedna cesta nás oboch vedie do nášho rodišťa, pôjdeme vjedno, ak vám milo, — veselšie nám bude.

BRÁNECKY: Šťastie moje len zvýšené bude, keď pôjdeme spolu; od vás, môj drahý vysloboditel, sa rozlúčiť ťažko by mi padlo. Vyznať vám tu mosím, že som sa v tejto záhrade proti vám a proti Bohu velkého hriechu dopustil, ktorý mňa v svedomí velmi tlačí.

HARFENÍK: Hriechu? Proti Bohu? To možná, všetci hrešíme ustavične. Ale proti mne…? Pochybujem.

BRÁNECKY: Bol som už stratil všetky nadeje a všetko dúfanie v Boha, že by ma kedy stadialto vyslobodil. Otroctvo toto začalo už vo mne všetku vieru lámať. Vtom som začul váš hlas, keď ste zaspievali tu pieseň utešenú „Dúfaj v Boha, zúfať prestaň.“ Prenikla ma celého hlboko, stál som chvílu zahanbeným v nevere svojej — a po malej chvíli predca zas som len cele pochyboval o všemohúcnosti Božej, a o všetkom, čo ste spievali, a pevno som so sebou uveril, že ani Pánu Bohu je nie viacej možné mňa oslobodiť.

HARFENÍK: To boli okamženia slabosti ludskej a víťazstvo diabla v človeku, ktorý v hodinách nešťastia v pokušení vždy najlahšie podlieha. Možno, že na vás v živote ešte vela takých momentov pokušenia čaká: aby ste nikdy viacej vo viere neklesnuli, prv ako sa dáme na cestu, ešte raz prehovorím v piesni tej k srdcu vašému. {Začne hrať a spieva: Bránecky spieva s nim tiež.)

HARFENÍK:Pane! Táto pieseň je od 30 rokov mojím andelom strážcom; ona ma nie raz už vytrhla z hrtána zúfalstva a z ťažkých pokušení. Osvojte si ju aj vy — dajte mi na to ruku v tejto tak osudnej pre vás zahrade, že sa budete vždy držať ducha a obsahu piesne tejto.

BRÁNECKY (podá mu ruku).

HARFENÍK: Zo skušenosti mojej viem, že mi neraz za pieseň túto zadakujete. Nikdy ma ešte pieseň ta nesklamala. — Ale teda, jako? Kedy sa dáme na cestu?

BRÁNECKY: Ja nedbám, trebas hned. Pôjde nám to bez penazí psotno, ale najtiaž sa nám na hranice Uhorska dostať.

HARFENÍK: O to sa vy nestarte. Nepôjde snad tak zle. Vy ste tuším mladší odo mňa, buďte vy hospodárom na ceste. Tuna prejmite túto kasu — malý mešťok s dukátmi.

BRÁNECKY: Ešte aj to! Teším sa najviac preto, že teraz môžme cestovať rýchlejšie. Ach, nedbal bych byť teraz divým orlom, žebych čím skôr zaletel k holubici mojej drahej, tam k milým bránam skalickým. O, kebych mohol byť teraz jedným krokom aspoň hen pri Rasocháči!

HARFENÍK: Dúfajte! Z Carihradu do Rasocháča je sice veliký krok, ale Pán Boh je dobrý, on aj tam pomôže. Vo mene Božom poďme teda! Zbohom, ty zahrádko pekná!

BRÁNECKY: Zbohom! Zbohom! Ty miesto mojich muk, ty svedku mojich bolných vzdechov! Zbohom, ty miesto aj milé, lebo v tebe sa mi zvestovala sloboda. S Bohom tu kvitni každý kvietočku boží, mojou rukou zasadený, mojími slzámi polievany. — Poďme! (Chce ísť, ale mu putá zabrinkocú.)

HARFENÍK: V milej slobode boli by sme skoro zabudli, že sme ešte v neslobode. (Vytiahne z vačku pilník, prihne sa a sejme prepilované putá Bráneckému dolu.)

BRÁNECKY: Ale ešte aj s takou spravou ste zaopatrený! (Obejme harfeníka.) Vysloboditel môj drahy! — Poďme!

OBA (idú preč): Pán Boh s námi!