ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Ja chodím po hroboch, Slávov vyhrabávam,
plačem pri mohylách, živých požehnávam.
Keď tupím: neblížim; zaslúženým lajem —
ja na harfe citov ľudských žiale hrajem.
Keď niekedy smutnie trhám z harfy struny,
a na breh vychodím z mora mútnej vlny:
Vtedy odpočívam — sily k žiaľom zbieram,
so zlatým okovom z mora slzy merám.
Radostnie smutnohry! Ste, bár ste neboli.
Nazberau som si vás na slovenskom poli.
A skadiaľ som vás vzau, tam vás posielam zas,
o padlých víťazoch roznášajte ohlas. —

* * *

„Najpeknejšie spieva páv, keď ticho čuší,
a sova, keď v horách pri pounoci mlčí.
V hájoch, kde slávici po nocách spievajú,
načo ich s húkaním sovy budiť majú.
Nehodíš na piaď! A chceš hviezdy ráňať!?
Biedny bez srdca zvon!! Komu chceš vyzváňať?
Mizerný! ty čo aj pekne snáď zahraješ.
ty aj s harmóniou len tupíš a laješ.“ —
— Tak čujem hovoriť vrstovníkov mojich.
…………………………………………………
Tupiteľom týmto zlým slovom nelajte,
na dramatický ich súboj vyvolajte.
Aby ovenčili hroby padlých rekov,
večný utvorili obraz našich vekov.
Jak kráľovi v lodi veslo z ruky vzali,
Slovákov jazyky živým von rezali.
Jak kráľa von z jeho vyhodili lode
a jak ho už chceli utopiť vo vode.
Jak za nim hneď skočiu slavný Chorvátov bán,
víťazný Jelačič, so Slovákmi Hurban.
Hoden je vek tento, by sme ho zvečnili,
a každú hodinku jeho oslávili!
Hoden je, aby naň z ďälakých století,
so slzou hľadeli šťastnie Slávy deti!
Sláva vám Chorváti! Sláva vám Čechové!
Ďakujú vám v Tatrách pokrevní bratové.
Že ste ich z hrtana tigrov vytrhnuli,
trón ste ochránili. — My sme nezhynúli!
Verne ste vy svojho cisára bránili.
Sláva vám! Bratové! Dobre ste robili!
Námestníci Boží na trónoch panujú
a s národmi svojmi k Večniemu putujú.
A ty pýcho naša! Popelváru slavný!
čos už nemohou čuť Slávie plač dávny.
Ty uprostried tigrov smelý náš Hurbane, —
jaký sa ti veniec odmeny dostane —?
„Vandalickie špiny na plagátoch uhlov,
hnusnie blvaniny biednych Deutscher Michlou.“
Tak to býva s mužmi, čo národu žijú,
svet im býva vďačným, až keď — v zemi hnijú.
Jestli vás snáď švárno dievčatko prečíta,
a ktože vás spísau, od vás sa opýta.
Povedzte, že jedon šuhaj ešte mladý,
čo sa na dievčatko švárno rád zahľadí.
Čo už aj nezdoby natropiu vo svete. —
On, jako krokodíl, keď morduje, plače:
Plakau a mordovau — mordujúc, milovau —
nad Osičím — v tej doline…
Beda so šuhajom! Keď v svojej mladosti,
nevyhodí na svet šuminy podlosti.
Jestli zostanú v ňom. — Nač mu sila svatá! —
S olovom zmiešaný je kus hrudy zlata. —
Vy Slovenky milie! Vy Tatier veleby!
Vy krásne hvezdičky na slovenskom nebi!
Jestli ktorej asnáď, čo ju láska putná,
zvlaží milú bolesť lásky má hra smutná:
Jakúže odmenu dáš mi potom za to?…
Srdco má už druhý — a ja nechcem zlato.
Keď pôjdeš do hája, budeš si pliesť veniec,
kým ti tvoj za tebou nepríde mládenec. —
Zaspievaj si v Tatrách: (a mne odmenu dáš)
„Slovenčina moja! Krásne ty zvuky máš!“
Smutná má smutnohro! Šťaslivú ti cestu!
Putuj po Slovensku, od dedinky k mestu.
Zanes pozdravenia Jankovi Kráľovi,
a v Bierovcách mojmu smutniemu Jankovi.
Pozdrav tiež dobrieho Hostinskieho Petra,
Agnešku Vozáry, keď by ťa kde stretla.
Pekný chýr ďälako, ďälako zabíha,
každý Slovák si ju s radosťou spomína.
Pozdrav aj Hrebendku Bôričku nasto ráz,
kým jej šlechetnosti neutvorím obraz.
Kým ju neoslávim na divadle vencom.
A v nej chúlostivým dám príklad mládencom.
Jak v Nitri bratovi odkula okovy:
„Choj teraz, bratríčku! Pomôž Slovákovi!“ —
Zuzannu Mel-ber, vzor všetkých sveta krás,
v jejích očách svatých vídau som neba hlas.
Poblúď tiež, hra moja, v tomto našom meste,
po tej utešenej Kerepešskej ceste.
Tam… troštíčka — ďalej! Najdeš jednu chyžku.
Pozdrav mi tam, pozdrav, aj moju …šku.
Vieš? tam — kde sme v zime, čo aj sňah bou všade,
predsa chodievali po ružách v záhrade.
Ľudia v noci vo tme chodníčky zblúdili.
nám slniečka z očou jej vo tmách svietili.
Druhým cesta bola kalužmi a blatom,
nám povykladaná diamantmi, zlatom.
Svatý ten pokojík! V ktorom ona spáva. —
(Mne teraz košičok pozďälaký dáva.)
Jako sa menuje — viem; nepoviem ale;
ona mi zblaží svet, lebo zvätší žiale.
Tajím ja to, tajím; aj k nej nechodím viac —
jaj, ale každučká chvílka je mi mesiac. —
Taký býva mladých v mladosti ľudí žial,
keď dostať nemôžu von iskru z tajných skál,
— načo sa, dievčatká, honosíte krásou!?
Aj krásu čaká hrob! — Tiež je korisť časov
Svetom! — prijdu doby, čo ich v nič uvrhnú,
jasnie aj blesky sa od slnka odtrhnú.
A čas — neľútostný aj vašej krásy vrah,
velebnú oblohu rozsype v drobný prach!
Čo teda ružičku zo srdca bránite??
Keď nám s ňou života hodiny blažíte. —
K vám tiež jednu prosbu, pražanskie dievčatká,
natrhajte kvieťa — kde jaká záhradka.
A uvejte veniec, jaký patrí rekom,
tomu — čo sme ho tu vynajšli s Bobčekom.
V žalári a v putoch, Slováka mladieho,
a položte mu ho na skorý hrob jeho.
Na hrob, čo tam v Prahe kosti jeho chráni,
v ktorom odpočíva, chudáčok — Beláni.
Na cestu ti ešte dávám slová tieto:
Hlásaj po Slovensku milostivô leto.
A na hroby vrahom, hádž tam zvädlú trávu;
víťaznieho Kráľa korunuj mi slávou!