ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Oddeľ ho, oddeľ, nech ho nezačadí
smrad tých bezbožných, by aspoň ten jeden —
aspoň ten jeden — oh, prečo nie viacej! —
videl tú krásu, čo v nebi utratil —
Pohľadaj mi ho, že si ho omakám,
pritisnem k srdcu — k srdcu boľavému,
Bože, bože môj.
(Skryje si tvár k zemi.)
BOHUSVAT:
Mataj, ten vlások, ten koreň nebeský,
môže obživiť celého Mataja.
Jako skrehnutý na sibírskej stepe
verný v kybitke leží v mrazu kozák,
podošva, hlava, dlaň i hlava zmrzlé,
nehne, nekývne, nepoddá sa tlaku,
len v stredu srdca jedna kvapka krve
hýbe sa, jako iskra pod popelom,
žeravá, živá, a z tej jednej kvapky,
keď príde lekár, zahreje, nakŕmi,
nápoj kriesivý vleje do žalúdka,
do celučičkej údov pokrevnosti —
rozleje život a verný zo sna
skočí do zbroja službu konať kozák.
Tvoj vlások práve je tá kvapka živá,
tá živá iskra, zavolaj lekára,
aby cit svätý i vôľu dal duši
a z pekla mocným ťahal ťa ramenom.
MATAJ (vstane):
Kde je, oh kde je ten všemocný lekár,
menuj ho, menuj, že pobežím k nemu,
hory preskočím, velmorá preplávam,
letom orlovým postavím sa k nemu,
a prosiť budem, slúžiť budem verne,
či boj, či trýzeň, či do ohňa skákať —
všetko vykonám, len nach ma uzdraví.
BOHUSVAT:
Mataj, ja poznám takého lekára,
čo ťa za vlások ten ticho vytiahne
a vyslobodí z pazúrov Černocha.
MATAJ:
Ale ja ťažký — a jedinký vlások
či sa mu v rukách ťahom neodtrhne,
a ja by spadnul do bahna ohniva,
a môj by viacej už nevidel vlások!
A znáš ten vlások? — to som ja, to som ja!
ten vlások!
BOHUSVAT:
Čo bys tisíc ráz viac vážil, jak vážiš,
pretlačil Hoľu Kráľovu aj Kriváň
aj Biele Hory s Beskydami spolu,
všetka tá ťarcha v jednej zbitá hluze
len na tom vlásku visela by v rukách
toho kriesivých Lekára lekárov:
Ešte sa vlások tento neodtrhne,
keď ho on zmocní, obživí, obtúži.
Nebeský vlások! Čo nebu určeno,
by sto ráz tenšie pavučiny bolo
a zatratencov čiernych zakvačila
i s tým ich kniežaťom naň celá sa rota,
neodtrhnú to!
MATAJ:
Ach, povedz, povedz, kde je už ten lekár,
Darca života, pekla premáhateľ,
nach ma ulapí, ten vlások jediný,
a nach ma ťahá z tej, tej — ó, hrúza! —
z tej tam posteli — k sebe — k Bohu —
k nebu!
BOHUSVAT:
Lekár ten boží hojí bez boľasti,
on nalomenú od vetra trstinu
nedolomí — ale pevným stĺpom
mocne podopre a lykom priviaže,
slzou pokropí a k zdraviu privedie!
On jedom hriechu otrávenú dušu,
čo nad priepasťou zúfalstva už stojí,
a jednu dvíha ku skočeniu nohu,
aby sa vrhla večnej do hrtana
skaze, zachytí, slovom potešuje,
svojím telom kŕmi, aj krvou pojí. —
Odrazu stíchne hrom a búrka duše,
obloha čelom jasná roztiahne sa,
dvojslnco žiari očima veselosť
a viera srdce ku spevu, modlitbe
mocne poháňa. Duch svätý lká v nej,
a z pekla vedie do nebies radosti.
MATAJ:
Oh ten, oh ten mne želaný je lekár!
Príď, ó, lekáru! — menuj ho, volaj ho!
Povedz, kde býva, povedz, v ktorú stranu
letel nám, abych už pozde neprišiel,
kým ten jediný vlások svojím zoviem.
BOHUSVAT:
Lekár ten mocný jestiť sám Syn boží,
jednorodený Syn Boha živého,
ktorého Otec dobrý, milostivý
poslal na ten svet, aby spasil hriešnych,
z pazúrov čertom vyrval holubicu,
roztrieskal strojby múk pekla hotové
a verné duše niesol do radosti!
Svätý Syn boží, ktorý umrel za nás,
za naše hriechy, a z mŕtvych vzkriesený
peklo premohol a vstúpil na nebo,
Otcu večnému sedí na pravici.
Presväté meno, pred ktorým kľakáme,
anjel i človek, a čerti sa trasú,
presväté toto meno — čuj — jest Ježiš!
MATAJ (kľakne): Ó, Ježišu, zmiluj sa nado mnou!
BOHUSVAT:
Ver v toho Ježiša, a on ťa vykúpi,
chytí ten vlások dobrý, neskazený,
a ťahať bude, pokým ťa vytiahne
z pekla, z postele tam ti pripravenej.
Posteľ tú zničí, hady, tie rozšliape,
britvy zatupí a zabitých hlavy
ukrotí, zmieri, by ti odpustili.
Ver v toho Ježiša, a čiň pokánie,
zasaď ten kyjak na ten vrch skalnatý
a polievaj ho vodami, slzami.
Pros, volaj k Bohu, modli sa bez konca,
volaj Ježiša na pomoc ku sebe!
Volaj, len volaj, pros len a pros vždycky,
on ťa uslyší, spomôže, poteší,
kyjak zeleným urobí a teba
vezme k sebe! —
MATAJ:
Nemožno, nemožno!
Kyjak ten hrozný schne rokov už tridsať,
ak som ho vyťal odspodku koreňa.
(Ukazuje kyjak.)
Kôra na hlavách ľudských obdrvená,
puky vyschnuté — nemožno, nemožno!
BOHUSVAT:
Biedny Mataju, posiaľ si len zlý bol,
teraz si biedny, keď už pochybuješ
o všemocnosti Boha nebeského.
Pozri, svet tento z ničoho on stvoril,
aj tvoju dušu z ničoho vyviedol,
a ty, ty predcaj o tom pochybuješ,
že by suchého lístím, kvet ovocím
ozdobiť mohol Hospodin kyjaka!
Dobre sa mávaj, úbohý Mataju,
mals jeden vlások, i ten sám si trháš
a nechceš ho dať Bohu k obživeniu,
keď pochybuješ o všemoci Boha!
MATAJ:
Odpusť, odpusť mi, môj drahý Bohusvat,
mojej slabosti, to ja viem, že môže
i z tejto skaly pán stvoriť človeka,
ale či chce, — či chce! — či na mňa pohliadne!
Bo ja nehodný, — ja — Mataj — Mataj
— Mataj!
BOHUSVAT:
On chce, večne chce, aby všetci ľudia
spasení boli uveriac Ježiša
a s ním v nebeskej sláve účasť mali.
Aj teba priviesť chce ku Ježišovi,
zato ti nechal ten vlások nebeský,
ktorým ťa vyrve z hriechu, z muky, z pekla,
a jak zakvitnul suchý prút Árona,
keď Hospodin ho vyvolil za kňaza,
i tvoj zakvitne zhľúzavený kyjak,
keď ťa Hospodin vyvolí k životu!
Posaď, len posaď, daj sa na pokánie,
a ver, pevne ver, viera tvoja spása! —
Ja už odchádzam — nie, odísť nemôžem,
však som ti sľúbil zápasiť o hlavu!
Slovo som splnil, no, Mataj!
MATAJ:
Neraň, neraň ma, keď si ma potešil,
sľúbils’ zápasiť o hlavu s Matajom.
Ale nie s týmto, nie so mnou, to nie ja!
Sľúbils’ starému tomu Matajovi,
čo vlk nesýty strebal krv baránkov,
jastrab, krahulec, koptapták pažravý,
letom roznášal smrť na všetky strany,
hyena, tiger, vykopával hroby,
aby z pokoja búril kosti spiacich.
Tomu si sľúbil hlavu Matajovi.
Lež nie mne, ja som nie ten starý Mataj.
Ja som baránok slabý, krotký, biedny,
môže ma dieťa zahlušiť bez zbrani,
ja holub s krídlom peruťov zbaveným,
laňka poslušná, bez žlči, pazúrov.
Neraň ma, prosím, nepripomínaj mi,
moju ukrutnosť! Ó, by mi svedomie
nepripomínalo moje neprávosti.
Choď šťastne, drahý, milý Bohusvate!
Choď ku rodičom, poteš ich, ži šťastne
na lone víly, na lakťoch rusalky,
spávaj na mäkkých perinách a chovaj
štebotné dietky. — Ja tu chcem stonať,
na tvrdých skalách kolená odŕvať,
modliť sa, plakať, môj kyjak polievať,
suché korienky hrýzť a hlad utláčať,
v ústach vodičku z tej doliny nosiť
A Boha prosiť aj toho Lekára.
Ako sa menuje?
BOHUSVAT: — — — Ježiš!
MATAJ: — — — Ježiša unúvať,
aby prišiel ku mne, uzdravil mi dušu,
a za ten vlások vytiahol von z pekla
a roztroskotal tú posteľ ohavnú!
Príď, príď, ó, Jezu!
Nezabudni na mňa,
milý Bohusvat, keď sa budeš modliť
a vôkol teba nevinné dietočky
ručičky zopnú k oslave Večného,
spomni i hrozné menisko Mataja,
azdaj keď z ich úst nevinných počuje
Pán Boh, tak skorej odpustí mi viny!
Čuješ, Bohusvat! Tridsať rokov zbíjam
a tridsať rokov Bohu protivím sa,
ale pred tebou teraz ten sľub robím,
čo tisíc oddnes rokov dýchať budem,
neoddialim sa od toho kyjaka,
kým sa nezjaví na ňom milosť božia,
list, kvet ovocia na ňom neobrodí!
ale sám — sám — sám — na tom
šírom svete!
Ó, príď ma niekedy navštíviť!
BOBUSVAT:
Boh ti pomáhaj v tomto predsavzatí,
ja nezabudnem nikdy na Mataja,
a kým budem žiť, modlím sa za tebe.
Aj prídem k tebe, čas ale neurčím,
bo človek nezná, čo ho kde zachváti.
Ale ťa prídem istotne navštíviť.
A teraz zbohom! Ver, kajaj sa, modli.
Boh ti spomôže!
(Odíde.)
MATAJ (sám):
Tak už odišiel ten môj anjel dobrý,
a ja sám, — čo sám? — a Pán Boh nie
so mnou?
So mnou je, — so mnou! On ma neopustí!
Poď, môj kyjaku, ty za to nemôžeš,
čo si porobil, teraz sa navrátiš
do zeme naspak. Poď, že ťa zasadím,
zrostaj, zelenaj, zakvitni, ty buď môj
družba pokánia, jako si vše býval
pri hriechu. Vedno čakajme spasenie.
V tom mene svätom Ježiš, Ježiš, Ježiš!
(Kolenačky odíde.)

MILADA (kvet — králikove lupene odtŕha hovoriac):
Živ, neživ, živ, neživ, živ!
Chvála Pánu Bohu, len si mi je živý,
že na hluk pekla tvrdý neskamenel,
ako premnohí odvážni kameňom,
keď sa obzreli, ostali junáci.
Neobzriže sa, Bohusvat môj milý!
Len sa neobzri, čo ak budú kričať,
strašiť, preklínať, prosiť, lásku dávať,
krásy, obludy pred oči predvádzať.
Ty sa neobzri ni vpravo ni vľavo,
lež kráčaj cestou zrakom vymeranou
a k cieľu ťažkým vzdialenému lósom
chvátaj, Bohusvat, nezmožený víťaz!
Nuž ak sa obzre? — Ó, ja nešťastná,
trikrát nešťastná! Jedno, že som v slnko
jeho hrdinskej veleby pozerala,
a tým jediným najsladším pozorom
stratila rozum, pamäť, myseľ, srdco!
Ó, sladká strata! Vráť mi ju a sama
pôjdem druhý raz zase ju utratiť!
Druhé, že som ho — ó, hlava súžená —
sama, sama ja — pustila od sebe,
neborák, cítil povinnosť i lásku.
Láska, povinnosť! Povinnosť je väčšia.
Putuj mi zbohom, radosť mojej duše!
A vráť sa, vráť sa na krídlach orlových.
Tretie, ach, ale to nemôž, nesmie byť!
Aby sa obzrel a večne tam
usnul — ó nie, nie, on žije, on žije!
JELENA:
Istotne žije, spanilá kňahyňo!
Žije a rýchlym sem ponáhľa krokom.
To ja znám, ó znám, tušenie neklame!
MILADA:
Aké tušenie? Z čoho to zavieraš?
JELENA:
Straka priletela hneď zrána ku dvoru,
sadla na vráta a radostným hlasom
zarapotala do tretieho razu,
hlavou kývajúc na kňahynin oblok,
a z vrát vylietnuc sadla navrch dachu
na všetky strany obtáčajúc zraky,
vposled radostným odlietla rapotom! —
Potom tej noci už pred samým svitom
snívalo sa mi, že kňahyňa v ružiach
v zelenom stála viganu a párik
bielych kŕmila holúbkov rúčkama.
I z toho starká veštila veselosť
a blízke šťastie!
MILADA:
Pre mňa najväčšie
zo všetkých šťastí je šťastie Bohusvat.
Ó, prídi, prídi, jediný mládenče!
(K Jelene.)
Podaj mi kvietok!
JELENA:
Aký rozkážete?
MILADA:
Daj mi červený — to je znak radosti.
(Podá jej ružu.)
Keď vravíš, radosť že sa mi zbližuje.
Radosť bez neho je oddych bez spania,
jedenie vo sne, sen popretŕhaný,
huk vody v diaľke dumne šumejúci,
slyší ho smädný, napne sluch a letí,
kým vládze letieť, za šumom, až príde,
nájde bystrého v doline tok Váhu
u tvrdej päty nezlomenej Margity.
Nie, neskoč tadnu, žíznivče, zahynieš,
to nie pre teba vlna rozzlobená,
i zbehlých hádže na mohutnej plti
Tatier junákov do hroba mokrého:
Nie, nechcem, nechcem z tej farby červenej,
(odšmarí ružu)
i krv červená, ó, Bože, zachovaj,
aby krv jeho cedená byť mala.
Daj mi zelenú ratolesť, zelená
farba tá budí kriesivú nádeju,
čo v nedohľadných mrakoch obzorníka
meňavé rúcho na seba oblieka,
postavu mení a miesto premieňa
a vše tá istá zostáva.
Hneď dúhu vypne stropami blankytu,
hneď hrady stavia z čiernych mrákav hrozné,
a zas tenunkým, ako tá myšlienka
zaobalená závojom si pláva.
Daj mi zelenú, tú farbu nádeje,
nech mi pošepce: Už ide, už ide.
Ide? — (Obzerá sa.) Klamná nádeja, bez tela,
bez kosti.
Lákaš, nadájaš, ľahkoverné deti,
zahasíš smädy, aby zas prudkejším
sto ráz obživli k bolesti zápalom,
tešíš a krotíš žiale zapozdilé,
ale keď prejde klam tvojich obrazov
znovu sa kľuje žiaľ storozmnožený,
jak peň zoťatý z boku a korienkov
tisíc nasilu pňov vyháňa nových.
Pre tú zelenú — (odšmarí), ja z klamu nežijem,
ani z láskotných vábenia obrazov.
Daj mi kvet modrý s belasým lupienkom,
modré je nebo, tá istota naša,
modrá farba znamená i dôveru.
Dôvera v Boha, to je môj hrad pevný,
Boh ťa nesklame, Boh ťa neopustí.
v neho samého dúfaj vše, Milada.
On štítom chráni guľam neprebitným
v ohňu, v zápasu — a čo toho horšie —
v zlom pokušení môjho Bohusvata.
Ty modrá farba, farba môjho rodu,
môj rod slovenský v Boha všetko skladá,
zmizlú minulosť, česť, panstvo, majetok,
i tú potupu, čo závisť neľudská
v podlejšej žlči na neho kydáva.
Boh spravuje svet, spravuje národy,
i nás spravuje a vedie ku sláve.
My nestaviame na bludných nádejach,
naša vec istá, ako Boh na nebi!
Zostaň, dôvera, ty božská devico,
mojou družicou, mojou sestrou, matkou! —
Podaj mi ešte k nej bielu ľaliu,
znak nevinnosti, ako ten sneh bielu.
Biela pristane ku modrej, ba azdaj
jedna bez druhej ani byť nemôže,
dôvera v Boha keď nevinnosť nemá,
je strom v koreňu až ranu majúci,
Nevinnosť pevnej bez dôvery v Boha
je stofarbový sem-tam lietajúci,
bez strachu, cieľa, rozkoší dychtivý
motýľ. Až príde neľútostný strakoš
ten panský, deväť čo najprve zopchne
na suchý tŕnik premožencov, kým si
sadne k večeri, a schytí motýľa.
Božia dôvera a nevinnosť svätá,
ty buď môj poklad, má koruna zlatá.

KRÁĽ:
Už tak zavčasu, premilená dcéra,
nad všetky perly vzácnejšia kňahyňa,
nevinný kvietok s krásnymi kvietkami
sa bavíš? Dobré ráno! Či sú toto
sestry, či milé chovanice tvoje,
tie ľúbovonné ruže a ľalie?
MILADA:
Ďakujem, otče!
KRÁĽOVNÁ:
Bolí ťa hlavička,
radostná dcérko? Poď, nech ťa pobozkám,
sladká útecha! V žiaľoch dlhých čakáš.
V pozdných nádejach celá mi uvädneš!
MILADA:
Žiaľ môj verný brat, túžba mi sestrica,
slza mi nápoj a čáka korenie,
nádeje sladké myšlienok herkyne.
Ale nevládzem, avšak nevädnem, mamko?
Ohliadla som sa v kamennej studničke,
a tá mi riekla, že som nie uvädlá,
len bledá. Ťažko síce očakávať,
ale zhrešila by som proti Bohu,
kebych dôveru v neho utratila.
KRÁĽ:
Netrať ju, dieťa, Pán Boh nám je verný
on neopustí svojho veriaceho.
Poslovia prišli spoza hraníc, divý
kde vzdoru tropil bez pomstenia Mataj
a mužných k temnej slal nežitia noci
junákov, — vojská ba celé uvádzal
v púšte žíznivé a tak hrozne hubil.
O ňom už viacej, ak zaniklej búrke
chýru, ani slychu. Ľud vraví, že iste
chrabrý Bohusvat pokoril divocha.
BOHUSVAT (vstúpi dnu):
Pokoril divocha, ale nie Bohusvat,
lež sám Hospodin!
VŠETCI:
Bohusvat!
MILADA:
Drahý Bohusvat, či si ty sám živý
a či len tvoj duch smutný mi prichádza
o tvojom záhynu zvestovať novinu?
Aby aj moje hneď uvädlo srdce
a s tebou v krásnom nebu sa zhliadalo?
Hovor, hovor, Bohusvat!
BOHUSVAT:
Prekrásna kňahyňa!
Na púti tvrdej jedna mi útecha!
Ja som, ja, živý, tu s dušou i telom,
víťaz nad peklom, vymáhač podpisu!
Tu je ten podpis, pokoj duše mojej
i môjho otcov! Však tebe víťazstva
čiastka náleží, spanilá Milada.
By spútanému sladkým lásky vencom
tvrdú nastúpiť vedela si cestu
ctnej povinnosti. Ty čistých súzvukom
rtov požehnanie vydala na cestu,
ty v nebezpečiach, pokušení, v búre
sladkých myšlienok ohňom silnovala
k vytrvalosti ducha môjho sama!
Už som naplnil podané otcovi
slovo, prichádzam naplniť i tebe!
Vďaku víťazstva k nohám tvojim skladám,
rozkazuj ďalej vernému sluhovi.
(Kľakne pred ňou na jedno koleno.)
MILADA (objíme ho kľačiac):
Mlč, mlč, rekovský nad všetky
mládenče,
nepripisuj mne, čo tvoja zásluha.
Ty obdiv, sila, krása, moc, spanilosť,
ty vzor mladosti, spanilý junáku,
ja šťastná, nebo že ťa k nám poslalo.
Padám ti k nohám, tvoja služobkyňa,
ty môj pán!
KRÁĽ:
Dietky premilé, sabašľachetnejšie,
pokoj tým rečiam, žehnané manželstvo,
kde sa muž žene a žena mužovi
vďačne pokorí a jeden druhého
vzácnejším robí. Nech vás Boh požehná
(položí na nich ruky)
a dá i rozkvet rodu, vlasti k sláve!
(Vstanú hore.)
Teraz poďme dnu, víťazný Bohusvat
strápený bojom žiada si oddychu.
A potom nech nám príhody a boje
svoje vypráva.
(Odídu.)

BOHUSVAT:
Pokoj, spasenie dnes domu tomuto,
premilý otče, aj vašich bolestí
pôvod, príčinu, ťažko vymožený
prinášam tuto — vezmite, váš podpis.
(Odovzdá mu podpis.)
Slobodný ste vy, slobodný som i ja
od krvavého k zátrate naveky
v rukách zloducha podpisu tohoto.
Najprvšia vďaka Bohu Hospodinu
a vzkriesenému buď jeho Synovi,
ktorého menom zatriaslo sa peklo,
vydalo korisť dvadsať liet hájenú.
Druhejšia vďaka tu najspanilejšej
kráse i cnosti anjelskej panenke,
kňahyni Milade, slávneho z Venedy
kráľa jedinej dcére a odteraz
mojej budúcej manželke.
MILADA:
Prijmite moju, milovaný otče,
úprimným srdcom podanú poklonu!
Šťastná ja tohto pri boku hrdinu,
šťastná vás nazvať milovaným otcom!
ZLATOMIL:
Odpusť, milý syn, prejasná kňahyňa,
v tak ošarpanom že musím príbytku
prijať vás slávy a skvostu vladárov.
Pokiaľ ten podpis mal nepriateľ v rukách,
môj dom oplýval slávou a pokladmi,
teraz v rozpustlej trváme hladoví
chalupe tejto starých dedov práci:
lež Bohu vďaka, že podpis vymožený,
duše slobodné, i moja i tvoja.
Vďaka, premilý synu, druhá tebe,
tretia prejasnej kňahyni! Akože vás
uvítať, zlatí blaženej radosti
zvestovatelia? — Buďte mi vítaní!
BOHUSVAT:
To moja matka! — To moje sestričky!
MILADA:
Prijmite i mňa, milená matička,
za dcéru!
(Bozká Boženu.)
Milé prijmite tiež vy za svoju sestru. (Bozká Oľgu a Teklu.)
BOHUSVAT:
Po ťažkom boji s duchmi odpornými
boh ma oblažil kňahyne Milady
vznešenou láskou! Svätý nás manželstva
zväzok má spojiť, ku ktorému od vás
jak poslušný syn pýtam dovolenie,
spolu k radosti viem, že vám poslúži
že mňa jasný kráľ za svojho dediča
kvôli národu verejne vyvolil,
abych s Miladou blažene panoval!
Poďte, otec môj, z chudoby a núdze
do pokojného kráľovstva Venedy,
hybajte ku nám s vašimi dietkami
a mieru slasti doplňte v radosti
u nás bývaním.
ZLATOMIL:
Ja ťa mal, synu, bohatým urobiť,
a ty mňa robíš. Lež lepšie od syna,
ako od zloducha prijímať podporu.
Poberte, dietky, čo máte, so sebou,
nechajme toto smútku, biedy miesto
a s milým poďme ďalej Bohusvatom.
(Všetci odídu.)

MATAJ:
Kyjak môj drahý, zazelenaj sa mi,
pusť tie konáre, pusť zelené listy,
listy nádeje o mojom spasení.
Veď už tridsiaty ak tuto kľačím rok,
v ústach z ďalekej nosím rieky vodu,
a k Ježišovi dobrému sa modlím,
aby ma vykúpil — z pekelnej posteli!
Jezu! Kdeže si? — Či si tak ďaleko,
že plač a kvíle neuslyšíš moje?
Ach, ale slyšíš, slyšíš, Boží Synu,
slyšíš volanie veľkého hriešnika,
čo tridsať rokov odpadlý od Boha
nevinných bratov krv cedil červenú
i tú, čo z nej vzal život svoj, rodičov! —
Nehodnýs’, Mataj, by hlas tvoj siného
krásni kde slávu spievajú duchovia,
kde pravda, láska panuje, do neba
preniknul — a zlým trasavením hubil
milé cherubov pred trónom súzvuky.
Horší ja onej hriešnice, čo sedem
v svojom chovala bruchu pekelníkov,
horší, na krížu čo si mu odpustil,
lotra, a v krásny hneď ho raj povolal.
Tým si odpustil, odpusť i mne, pane!
Ovšem nehodné nohy tieto, aby
kľakli tebe k úcte presvätého,
nehodné ruky, aby ich pozdvihnul
žiaľny sprevádzať nimi hlas modlitby,
nehodné oči spatriť tvoju slávu,
ani tie uši hlas tvoj uslyšati.
A predsa sa modlím — predsa ruky spínam,
na teba volám, Ježišu, zmiluj sa,
zmiluj sa, zmiluj a odpusť mi! —
Oh, ja to verím, pevne verím tomu,
žes’ mi odpustil už!
Však si ty hriešnym najsladkejšie ráčil
sám prerieknuti slová: Viera tvoja
uzdravila ťa! Áno, uzdravila
i mňa tá viera! Ale prosím ešte,
daj znak milosti tvojej oku zrejmý!
Tys’ stvoril mocné nebesia i tú zem,
čo nám storaké k životu, zábave
úrody plodí, a my ju przníme
deň po dni hriechom — len kde-tu Bohusvat
a jemu rovní čest ratujú našu,
poctivých mravov milovní junáci.
Tys’ rozmanité urostil zeliny,
sladkým zhýbané ovocím konáre,
i tento kyjak na tej rástol zemi,
majúc donášať červené jabĺčka,
aby ich chlapci ráňali kančúrmi
a suché šťavou zvlažovali ústa.
Ja som ho vyťal s hľuzou od koreňa
a miesto jabĺk červených červené
hlavy krvavým vybryzgom maľoval.
Ó, ja nešťastný! Rozmiluje sa, Pane,
a pretrhnutý daj vzrast kyjakovi,
nech zase rastie, zelená sa, kvitne

a červenušké dozrieva jablká.
Ty môžeš, ty chceš — och, prosím ťa vrúcne,
pre tvoje sväté Hospodina meno,
pre najsvätejšie za nás trpeného
Ježiša meno, zmiluj sa nado mnou!
Ó, Jezu, Jezu, pastieru stratených,
aj ja zblúdilá ovca, pohľadaj ma,
pohľadaj, vezmi na svoje ramená
a nes ku spáse! — Zelenaj, zelenaj
už raz, kyjak, pán Ježiš ti káže!
(Kyjak sa rozzelená.)
(Kľačiaci Mataj hľadí zadivený.)
Čo to? — Čo vidím? — Či ma oči klamú?
(Pretiera si oči.)
Či je to pravda, že kyjak zelený?
Neverím očiam, opáčim rukami!
Či to výrastky, konár, list zelený,
a či púhy klam zmyslov zostarených! (Ohmatáva.)
Ach, ver’ to vskutku čerstvý, zelený list!
Pozoruj, Mataj, že dák neodtrhneš,
to milosť božia rastie von z kyjaka.
Chvála ti, večný Syn Boha večného,
chvála naveky z mojich úst potečie
za ten vidomý znak môjho spasenia!
Nie, nehoden som tej veľkej milosti,
radosť mi pukne srdcom, pomoc, pomoc!

Čo? — Čo? — Už kvitneš? — Kvitneš? —
A to bielym?
Bielosť noviny obľúbená šata!
V bielej sú všetky pozrastené farby
a v nevinnosti všetky dobré cnosti!
Rozptýľ hranatý lúč biely kryštálom,
na sedmoraké rozpŕchne sa farby,
rozptýľ nevinnosť hranatým životom,
na sedmoraké rozpŕchne sa cnosti.
Červená lásku znamená radostnú
ku Bohu, k ľuďom, vždy živú, ochotnú,
bledorumenná je miernosť v rozkoši,
jedle, nápoju, cti, hnevu, jazyku.
Žltá slzami na strápených hľadí
milosrdenstva okom dobročinným.
Nádeja kvitne na zelenom lístku
a viera v modrom zrkadlí sa nebu,
belasá káže spravodlivosť farba
zachovať k bratom aj k nepriateľovi,
a pokraj dúhy pokorná zaviera,
jak sirôtka, fialková stužka.
To všetko dietky bielej nevinnosti!
Kyjak môj bielym kvitne, to znamená,
že milosť božia ma nevinným robí.
Oh, ďakujem ti, milosrdný Otče,
večne ďakujem — za túto dobrotu.
Trikrát si svätý, až naveky svätý
a všemohúci, keď v zlosti čiernemu
znáš hriech — semenu dať zakvitnúť svätým
kvet nevinnosti ľaliou bielunkou!
(Kvet odpadne, rastú červené jablká.)
Čo? — Či tak chytro zbližuješ sa, Pane?
Už aj červené dujú sa jablká?
Z bieleho kvetu jablká červené!
A z nevinnosti radosť nekonečná.
Oh, ja už umriem, tú radosť neznesiem!
Sláva ti, sláva, Bože dobrotivý!

MATAJ:
Ó, poď, Bohusvat, poď, poď skorej a viď,
kyjak zelený zakvitol, obrodil
červeň — jablká. Čo sa mi nemožným
zdalo, vidíš ho, už sa rozzelenal!
BOHUSVAT:
Milý Mataju, milosti Bohovej
žiadna sa nemôže priečiť prekážka.
Raduj sa, raduj, že tvoja modlitba
pohnula nebom a hrozných hriešiskov
bezodná priepasť došla odpustenia!
Strom tento živý znakom viery tvojej.
Vlások tvoj stojí a s ním duša tvoja —
z večného ohňa vykúpená bude.
Už milosť božia k tebe sa skloňuje.
Teraz sa zbližuj ty k milosti božej.
Vyznaj už hriechy tvoje, aj tu stojí
služobník boží, čo z rozkazu pána
nazvestuje ti odpustenie hriechov.
MATAJ:
Úprimnú vezmi odo mňa povďaku,
že zas prichádzaš navštíviť ma, kráľu!
Dobrý Bohusvat, ty z milosti božej
až na prejasný vyšvihnul sa prestol
a z toho blesku i s krásnou Miladou
počuť prichádzaš tvrdú spoveď moju.
Vďačne vypoviem, ale či spanilé
tvojej králici neurazí sluchy
výraz ukrutný duše tak upadlej?!
BOHUSVAT:
Nedbaj na sluchy, ale hovor všetko,
čo ti na srdcu.
MATAJ:
Pristúpte teda, prevelebný otče,
a slyšte spoveď veľkého hriešnika.
KŇAZ:
Hovor už, starček, hovor a nezataj
ani najmenší hriech. Otec nebeský,
ktorý nám Syna poslal ku spaseniu,
vďačne odpúšťa kajúcim previny.
Hovor.
MATAJ:
Niekedy v slávnom naroden Volíne,
meste na brehoch jantárom bohatých
Baltu pomoria, už osemdesiat ráz
Zem sa odiala zmladeným kvetrúchom.
Toľko ráz sladkých naplodila hrozien
na vínnom kmeni, ako tieto oči
spatrujú svetlo po nebi chodiace.
Jediný synak bohatých rodičov,
chovaný som bol v bujnosti a zvôli.
Nie trest, nie karha dotkla ma za mlada.
Ako ten divý buk zrostnul som divejší.
Bázeň pred večnou po smrti odplatou
vypleli zo mňa zlí tovarišovia
tvrdiac, že nieto ni peklo, ni nebo.
Takto som rástol neškodný nikomu,
ani osožný do šestnástich rokov,
kde prvý vzbĺknul vo mne lásky plameň,
koreň bolestí a mojich zločinov.
Krásna Milica, Všeslavova dcéra,
na májoviny prišla do Volína,
s ňou i Miliduch láskou zapálený.
Ja sa zaľúbil, Miliduch šťastnejší
dostal jej ruku, aj zväzok manželský.
Pamiatku svojho šťastia a sobáša
pred dom v záhradku zasadili jabloň
štep a prijal sa aj ovocie rodil.
I ich manželstvo dobre sa prijalo.
Blažení dvoje až dietok chovali,
synka a dcéru, — keď moja žiarlivosť,
či hnev vysliedil ich domček ukrytý.
Vyťal som ten štep, z neho tento kyjak
a zabil najprv, ktorá ma nechcela
ľúbiť výlučne, Milicu, kyjakom.
Keď muž vybehnul brániť ju Miliduch,
padnul od mojej aj on ruky na zem.
Nevinné plačom volali na matku
dietky zabitú, volali na otca.
Ach, a ja zlostný zahlušil i dietky!
Ó, Bože, odpusť, odpusť zločin tento!

Čo to? Odpadli zo stromu jablká
a z nich bielušké do neba holúbky
letia? — Aj to sú duše tých nevinných
dietok, Milice a jej Miliducha.
Leťte, oh, leťte, premilé holúbky,
leťte blažene ta do rajov raja.
Vás moja prvých zlosť-ruka zabila.
Proste vy prvšie u Boha pre moju
dušu odpustenie. —
V strachu pred pomstou utekal som na púšť.
Vojsko honilo vraha bez prestania
až sem na tieto vodyprázdne kraje,
kde som na menšie roztratených čaty
pobil vojakov a moje založil
tuto bydlisko, hrôzu roznášajúc
na celé okolie. Mňa za nepriateľa
vyhlásil celý svet a ja zase ich
za svojich vyhlásil na smrť nepriateľov.
Najväčšia radosť bola mi krv ľudskú
vidieť a cediť. Kto tadiaľto cestu
konal, každého kyjak na zem zrazil.
Mená už všetkých ani nepamätám,
len ti niektorých oľutujúc poviem.
Kráčal pobožný mních tadiaľto jeden,
pátričky v ruke, pobožnosť na tvári.
Suché hľadajte k potrave korienky
napomínal ma, prosil, modlil, žobral,
len aby som mu život neodobral
pre mňa bez ceny a jemu tak drahý.
Ešte doložil, by sa ja obrátil
ku Bohu, ale ja, krvožíznivec,
odňal mu život nábožný kyjakom.
Duša pobožná, odpusť mi to, odpusť!

Už mi odpúšťa!
Išla tadiaľto požehnaná žena,
pod srdcom nesúc nádeju, potomka,
išla pomáhať chorému mužovi,
čo za potokom rúbal drevo, valný
klát ho zachvátil a polámal nohu.
I túto ženu — oh, ukrutný Mataj —
navzdor proseniu, klaňaniu, modleniu
zbavil života, aby som — ó, hrôza —
ani povedať nesmiem…
KŇAZ:
Len povedz všetko!
MATAJ:
Malé pršťoky z dieťaťa pod srdcom
miesto sviečočky zapáliť mohol.
Nevinná matka, nevinná dušička
dieťaťa, skorej zbavená života,
ako si život uvidelo!
Odpusť mi, Bože, odpusťte, vy duše!
(Odpadnú dve jablká a vyletia z nich holúbky.)
KŇAZ:
Ďalej, spovedaj sa!
MATAJ:
Bezpočtu ich vylial krvi a olúpil
hlavy, až túžba pekelná ma schytla
vystaviť si dom z hláv tých ubitencov.
A vystaval som, len jedna chýbala!
Ó, vy nevinní, čo som vás zavraždil,
odpusťte ťažkú smrť mne, násilníkovi.
Odpusť, ty Bože večne milosrdný!

KŇAZ:
Či viac už nemáš z čoho sa spovedať?
MATAJ:
Ešte, ale to — už nevypoviem.
KŇAZ:
Či to snáď hrôza nad tieto hroznejšia,
či hanba kryje tváre tvojej premenu,
že toľko vyznajúc toto vyznať nechceš?
MATAJ:
Ach, to je hrôza nad tamtie hroznejšia,
aj hanba kryje tvári mojej premenu
a skorej umriem, akoby cez prahy
úst prekročiť malo to, čo trápi
ešte dušu moju!
KŇAZ:
Už čokoľvek je, len úprimne vyznaj,
bo bez vyznania nemáš odpustenia!
MATAJ:
Och, ja nešťastný, ja vrah, tiger, satan,
ak to vypoviem, čo len pri spomienke
zatrasie kosťami, žily trhá, krčí,
hlavu poláma a besný nalieva
hnev do mňa.
(Trhá si vlasy.)
Ó, Bože, Bože!
Nepoviem, nepoviem!
KŇAZ:
Prečo nepovieš? Azda milosť božiu
v tesných domnievaš hraniciach zavrenú,
že by i hrozné odpustiť nemohla
hriechy? — Ó, Mataj, Mataj maloverný!
Hovor, čo páli dušu poranenú,
von tú pahrebu zo srdca vykydaj,
nech ju zahasí Kristova krv!
MATAJ:
Pravdu máš, iný nespomôže človek,
len sám Kristus pán mne z tejto bolesti,
ale pozhovej, kým kus prídem k sebe.
(Utiera si čelo i tvár.)
Keď sa chýr celom po svete rozniesol,
že zbojník Mataj je najchýrečnejší,
pozde zalkala premilá nado mnou
matka! ach, matka! nad nezdarným synom!
A čo za mala zameškala náukou,
modlitbou, prútom priúčať synáčka,
pozde už chcela slzami vykonať.
Ó, horí vo mne! Tie slzy ma pália,
čo tu, tu kvapli z jej oka smutného!
Nasilu vzala aj otca so sebou,
ďalekú pešky vykonali cestu,
aby trápením pechoty a vrúcim
modlením Boha uprosili za mňa!
Prišli sem ku mne, nahovárali ma
vrátiť sa domov život viesť pobožný,
alebo oni že umrú od žiaľu.
Tu, tu padali slzy, tento kameň
odmäknul od nich, a ja, tvrdý Mataj,
stal sa kamenným, pri slzách matkiných.
Oh, matka, matka, matka premilená!
Otec prísnejší chcel mi rozkazovať
a ja — nie, nie to — nemôž to povedať!
(Zamĺkne.)
KŇAZ:
Povedz, len povedz, snáď si aj tomu
odňal život?
MATAJ:
Ty vravíš, čo prejsť nemohlo ústami
mojimi! Och, ja otcovrah bezbožný!
Či ma to diabol ponúkol, či zloba
stupeň dosiahla najvyšší, vytýkať
začal mu, že mňa on zle vychovával,
necvičil v pravde, netrestal, nekarhal,
ty si príčina mojeho nešťastia,
ty — a kyjakom — och, Bože, odpusť mi!
rozštiepil hlavu tú, čo od kolísky
nad lósom môjho bedlila života
a premýšľala mňa šťastným urobiť.
Srdce zastavil, čo aj chyby moje
ľúbilo, — očiam odňal zrak naveky,
čo ma strážili a na mne sa pásli
jako ozdobe, kráse, sláve svojej!
To ja ozdoba, krása, sláva? Čia?
Ja brid, potupa, ohava, potvora,
čo život svojho života zhasila!
Och, otče, otče! Odpusť, odpusť, odpusť!
I ty, mať drahá, ktorá si bránila
otca i syna, syna od účinku,
otca od smrti — ach, nechcel, nechcel som,
ale zlý duch ma schytil a tú ruku
zodvihnul proti darkyni života!
Och, neznesiem tú pamäť, čo plameňom
mozgy i črevá i dušu mi páli.
Keď už ostatným vydýchnula dychom,
milostný na mňa ešte zrak oprela,
ó, iste, iste si mi odpúšťala.
Aj vidíš, Bože, to sú hriechy moje,
noci černejšie, pekla ohavnejšie!
Život života záhuba. Rodičia
moji, volám vás ja, nehodný syn váš,
v ktoromkoľvek ste raja postavení
vidieku, čujte a odpusťte mi!
Nechcete, vidím — nechcete jablká
vy dve odpadnúť! — Neprestanem prosiť,
unúvať Boha v slzách neprestanem!
Odpusť mi, Bože, zmiluj sa nado mnou!
Ešte nechcete odpustiť, odpadnúť?
Och, tak som predsa nevyslobodený!
Ešte vás prosím, duchovia rodičov,
prosím ťa, Bože, odpusť mi, odpusť mi!
pre krv nevinnú na kríži vyliatu,
zotri tú vinu otca, matky vraha.
Pre syna tvojho zásluhy bez konca,
prijmi hriešnika Mataja na milosť.
Odpusť mi, odpusť pre to najsvätejšie
meno Ježiša!

KŇAZ:
Aj milosť božia! Väčšia ako všetky
hriechy človeka! Už aj tie ostatné
odpadli jablká! —
Odpustil ti Boh ťažké hriechy, Mataj,
viera ťa tvoja spasila! Ver stále,
Boh ti odpúšťa, vstaň a nehreš viacej!
(Mataj vstáva a vtom opona padá.)