ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Kráľ, Bohusvat, Kráľovná, Milada, neskôr Žobrák

Kráľ a Bohusvat sedia za stolom pri víne a fajčia, Kráľovná a Milada šijú.

KRÁĽ: Milý synu, tak ťa už budem menovať, lebo vlastného syna nemajúc, teba za syna prijímam a dávam ti svoju jedinú dcéru za ženu, ktorej lásku si tak rýchlo získal, ako aj nás rodičov. Ľud celý ťa schvaľuje a vyvyšuje a túžobne očakáva slávny deň, v ktorom ťa verejne vyhlásim za svojho nástupcu a uzavrieš sňatok s mojou dcérou.

BOHUSVAT: Najjasnejší kráľ, keď tvoja milosť mňa nielen ako hosťa hodlá láskavo prijať, ale najšľachetnejšou rukou najkrásnejšej kňahyne ma chce obdarovať a synovstva sväté meno mi udeliť ráči, za to sa ja v hlbokej pokore predsa nikdy dosť nebudem môcť poďakovať. Neviem, čo sa to so mnou stalo! Vybral som sa po podpis do pekla, nevedeli ma filozofi do pochybností priviesť, nevedel kráľ Achantu získať za syna, a u teba všetko šťastie v láske nachádzam.

KRÁĽ: Nespomínaj námahy neskúsenej mladosti. Živý človek ani do pekla, ani z pekla neprišiel, aspoň ako svetskí mudrci hovoria. Ale teš sa tu, osláv sa na zemi a keď s dobrým svedomím umrieš, bohu poruč budúci svet.

ŽOBRÁK (vstúpi dnu a začne spievať):

KRÁĽ: Skadiaľ si?

ŽOBRÁK: Od Košíc, proším ponížene.

KRÁĽ: Čo myslíš, či každý, čo nedá Lazárovi vody a chleba, príde do pekla?

ŽOBRÁK: Každý, bo chto povinnosci nevykona, pekla prijdze.

MILADA (ide ku Kráľovi, vezme od neho peniaze a dá ich Žobrákovi): Na, pomodli sa za mojich milých rodičov i za ich deti.

ŽOBRÁK: Dzenkujem ponížene.

BOHUSVAT (dá Žobrákovi peniaze): Na, modli sa i za mňa, i za mojich rodičov.

ŽOBRÁK: Nech Pán Boh zaplací, požehná a poceši i tu i naveky. (Odíde.)

BOHUSVAT: Ó, hlava moja, hlava!

(Kráľovná a Milada k nemu priskočia.)

KRÁĽOVNÁ: Čo ti je, syn môj!

MILADA: Čo ti je, anjel môj!

KRÁĽOVNÁ: To mu iste z očí prišlo od toho žobráka. Jelena! Jelena!

JELENA (pribehne dnu): Na rozkaz, jasnosť!

KRÁĽOVNÁ: Prines studenej vody na mise a žeravé uhlie na lopate.

(Jelena odíde.)

Z očú mu prišlo, musíme ho umyť žeravým uhlím.

MILADA: Oh, duša moja!

BOHUSVAT: Ďakujem, ďakujem, jasná kráľovná, milostivá matka, ďakujem, anjelská kňahyňa, milá moja!

KRÁĽ (berie ho za ruku): Ale čo sa ti stalo?

BOHUSVAT: Ten spev, ten spev — pripomenul mi sľub, povinnosť, úlohu, ktorú som mal vykonať, a nevykonal.

KRÁĽ: Zase ten podpis!

KRÁĽOVNÁ: Podpis! Ľutuje, neborák, za otcom.

MILADA: Vysvetli mi, milý môj, čo ťa trápi, čo ťa sužuje! Tu máš moje vrelé srdce, ktoré ťa miluje čisto, sväte! Neboj sa, nič predo mnou netaj, ja pre teba všetko obetujem, len to jedno nepovedz, že ma neľúbiš.

BOHUSVAT: Oj, ľúbim, ľúbim nadovšetko, nad slávu, nad život. Ale jedno jest, čo ma usmrtí, čo je mocnejšie nad život, nad lásku — to je povinnosť! Počuj, anjel môj, pozri do môjho srdca, že je čisté jak ten éter nebeský, že krem lásky k tebe tam ničoho niet, ale i tá láska skameneje, keď povinnosť opustím. Počuj skôr než som dokonal úlohu, očarila ma tvoja láska, ach, a jak sladká blaženosť pre mňa! Ale hromový hlas povinnosti ma volá: Stúpaj ďalej! A tak sa mi zdá, že umriem, keď od teba na krok odídem! Život môj, duša moja! (Položí si hlavu do jej rúk.)

KRÁĽ: Veď mu to prejde. Smädná zem slabne na nebeskej rose, i po tuhej zime slnko ostrejšie páli, než v drieku leta. Čas, čas zahojí rany jeho srdca.

(Jelena donesie vodu na mise a žeravý uhoľ na pokrývke.)

KRÁĽOVNÁ: Sem tú vodu (hodí uhoľ do vody), sem, milý syn, daj tú boľavú hlávku, umyjem ti ju žeravým uhlím, to ti z očú prišlo, a to ho vytiahne.

(Umýva mu čelo a utiera uterákom.)

BOHUSVAT: Ďakujem, jasná kráľovná. (Milade.) Anjel môj, panovnica moja, nebeská Milada, čo som ti sľúbil, to aj splním. Tvojej moci sa korím, nalož so mnou, jak ráčiš. Dané slovo nezruším, ale dovoľ mi vykonať povinnosť. Čuj koreň mojej bolesti a mysľou nad dych boží čistejšou a láskou nad modlitbu svätejšou súď, raď, pomáhaj!… Znaj, že mňa otec podpísal čartovi, podpísujúc to, o čom doma nevie. Môj drahý otec sa nad tým na smrť rmúti. Ja som sa vydal na cestu do pekla ten podpis vybojovať. Neodstrašili ma hrozby, pochyby mudrcov, ani ponúkaná dvojkoruna. Ale ako som sa pripútal sám, sám v tej najčistejšej láske k tebe, zabudol som na otca, na plač, na jeho očakávanie, na peklo, na podpis. Tu počujem žobráka o Boháčovi a Lazarovi. Môj otec je Lazar, ja boháč. Otec na mňa volá: Syn môj, zmiluj sa nado mnou! A ja sa tu bavím, stojím tu ako zakliaty, akoby som nemal žiadnej povinnosti! Povinnosť a láska vedú boj na život a na smrť. Láska radostná, ostal by som pri tebe, ale Lazar v nebi mi popredku spieva tie hrozné slová: Načo ty mňa otcom zveš! (Pauza.)

Odpusť, odpusť, Milada, ja ťa ľúbim, ja ti verným ostanem až do smrti — ale ja tajdem do boja, do pekla po podpis! Boh mi pomôže, pevne verím. Ako víťaz sa k tebe vrátim, a potom budem celý tvoj!

MILADA (objíme ho): Vždycky, vznešenejší mládenec. Syn dobrý, milenec lepší! Poznám, cítim tvoje bolesti! Akožeby sme sa my mohli radovať, kým tvoj otec a tiež náš otec sa rmúti v zúfalstve. Nech vravia ľudia, čo chcú, že je to len duševná choroba, ale on trpí a treba mu spomôcť! Čuj teda, môj najmilší priateľ! Aj keď horí, aj keď mrie moje srdce za tebou a jedno okamženie bez teba je pre mňa večnosťou bolesti a žiaľov, predsa radšej budem piť tie horké žiale, akoby si ty pre mňa svoju povinnosť zanedbal, na svojom srdci hryzy a trapy svedomia cítil a vo večnosti od otca, odo mňa, od Krista mal byť odlúčený! Povinnosť je pani, láska je slúžka! Láska neverná v povinnostiach je zradou, samovraždou, hriechom, pitvorom do pekla! Choď a vykonaj svoju povinnosť, splň najprv slovo dané otcovi, a potom príď, aby si mne dané vyplnil. Vezmi aj mňa so sebou (plačlivo), pôjdem, pôjdem na kraj sveta, do priepastí, do vĺn morských s tebou. Len si spolu umrieme, milý môj!

BOHUSVAT: Ó, duša vznešenejšia nad zemských duchov vznešenosti! V tebe duch boží prebýva! Ukrývaš trpké bôle svojho srdca a povinnostiam obetuješ svätý plameň lásky. I mňa tak bolí a ľadový strach stíska rozorvané srdce, že keď stadiaľto na vlas odložím nehy, raj, veselosť, šťastie, môj život naveky bude stratený. Ale povinnosť volá! Ja teda pôjdem, tajdem. A ty, milá, modli sa za mňa, vzdialeného!

MILADA: Budem sa modliť. Ty choď do toho strašného boja, vykonaj si povinnosť. Ja zatiaľ osamote budem na teba myslieť, slzy roniť a za teba sa modlievať. Ak sa vrátiš, obnoví sa znova tvoj sľub. Ach, ja… (Klesá.)

BOHUSVAT (zachytí ju): Nezúfaj, nezúfaj, anjel môj. Boh je živý. Neopustí veriacich!

KRÁĽOVNÁ: Ale, dietky, majte rozum! Či vám obom z očí prišlo?

JELENA: To od toho Čertkusa.

KRÁĽ: Milý syn, milá dcéra! Šľachetnejšie duše ako vaše nemohli prísť z neba na zem! Božia moc toto priviedla, boha poslúchajme. Hlasom svedomia ťa boh volá k vykonaniu ťažkej povinnosti. Choď teda a osláv sa a tak príď kraľovať s mojou dcérou! Neboj sa ani ty, anjel môj, dcéra moja! Nezhynie tvoj milý, lebo ho boh volá, boh ho aj ochráni. Niet rozdielu — bojovať s ľuďmi, či s čertami. Čert sa ešte ľahšie zmôže, lebo nesmie prestúpiť jemu vymerané hranice. A tak ohoď, milý synu. Vybojuj peklo dones podpis. Potom zavoláme na svadbu aj tvojho otca a budeme šťastní! Moje požehnanie na cestu!

MILADA (kľakne a zopne ruky): Všemohúci Hospodin! Tvoja moc aj peklo pokorí! Ochraňuj môjho milenca napravo i naľavo, vo dne i v noci, nad zemou i pod zemou! Zaviaž ústa divej zveri, aby ho nehrýzla, zapchaj brány škodným vetrom, aby ho nezviali, obmäkč srdcia zlostným ľuďom, by ho neranili. Spravuj ty sám jeho kroky, hovor, srdce, vieru a víťazného ho priveď do môjho náručia! Ja sa k tebe modlím, otče môj nebeský, a verím, že mi to urobíš!

KRÁĽ a KRÁĽOVNÁ: Uslyš boh!

BOHUSVAT: Zbohom teda, do videnia!

(Podáva im ruku.)

KRÁĽ: Pôjdem ťa odprevadiť až na hranicu!

(Odídu.)

JELENA (sama): Krátka láska. To znamená med v sklenici lízať — ja by som na to nepristala. (Odbehne.)

Čert

Pusté skaliny, bez zelene, bez stromov

ČERT: Nikdy som takú ženu nevidel, muža si prepustiť! Pravda, ešte nebol muž, to bola chyba! Od muža by tak ľahko neodvykla! Hm, aj v tej som sa sklamal. Druhá nepustí milenca od seba ani na krok, aby jej vždy na rúbku sedel — a hľadí za ním všade, či sa inde neobzrie — a táto, sama ho pošle do pekla!… Veď keby do pekla! S ňou by ho rád prijal. Ale proti peklu!

Čo ešte možno robiť?… Nič, len Mataj! Ale tak málo vyhrám, len Mataja, ktorý je krem toho už tam. Len jeden vlások s kečky je ešte tuvon! Ak ešte jedného zabije, klesne do pekla i ten vlások a celý celučičký Mataj bude náš… Ten podpísaný otec aj skalu roztopí svojím modlením (dupne), modlením. Nemohol radšej hrať, piť, ľúbiť, harovať?!… A tento Čertudan mi ujde, lebo ešte vše nemám nad ním moc. Ale už aspoň dačo získam. Nech Mataj zabije Čertudana, a podpis zostane! Tak, tak. (Tri razy sa zvrtne na päte a odíde.)

Mataj, neskôr Bohusvat

Mataj s veľkým hrubým kyjakom, opasok pod pazuchy, vlasy rozježené

MATAJ (sám): Dakto tu bol!… Smrad!… Pekelný smrad!… azdaj už po mňa prišiel čert. A tento kyjak! (Buchne kyjakom o zem.) Pol pekla jedným razom zabijem, sto hrmených, jasných okovaných do ich pekelnej matere!… Teraz už tridsiaty rok zbíjam. Hodný čas! Dlhý čas! Ozaj, či je tomu nábožnému mníchovi kratší?… Ale mu kratší byť nemusí. Veď mi rozprával tamten, hľa, čo mu hlava na rohu, kým som ho nezabil, rozprával mi, ako sa unujú. To bola hlava, tristo prabohov! Ešte mi jednu takú treba… Prvý rok, keď som začal zbíjať, len sa tak mleli tadiaľto ľudia, ako mravce. Hláv bolo toľko, že mi chuť napadla vystavať z nich dom a v tom dome napokon seba zabiť!… Koľko ich bolo? Ja počty neviem!… Nech počíta ten randavý čert z pekla. Mám dosť, kým mu ich pobijem. (Buchne kyjakom o zem.) Milión krivých hromov do neho! Ver’ je to pekný dom. Nech pozrie, kto chce, či nie je dobre stavaný. Fundamenty z ľudských hláv — ešte mi na hálku jedna chýba, potom už bude dokončený. Potom len pre seba!… Ale toho jedného sa nemôžem dočkať! Už sedem rokov na neho čakám, a čert ho nevie dovliecť!

(Zem sa trasie.)

Ticho, čerti, aby ste mi nezvalili dom, lebo vás všetkých na kolomaž pomlátim.

(Zase trasenie zeme.)

Či sám Lucifer ide?… Azdaj po mňa?… Nemá právo, kým ešte jedného nedobijem. A ten jeden, jeden, keby už taký prišiel, čo by sa vedel pasovať.

(Trasenie zeme.)

BOHUSVAT (vstúpi): Bože daj šťastia.

MATAJ: Bože daj i tebe! Predsa si konečne prišiel. Už ťa sedem rokov čakám.

BOHUSVAT: Ale mňa?

MATAJ: Áno, teba.

BOHUSVAT: Ako to myslíte? Ja vás neznám, ani vy mňa neznáte, a predsa ma čakáte.

MATAJ: Neznám ťa, ani ty mňa, a predsa ťa čakám.

BOHUSVAT: A kto ste vy?

MATAJ: Ja som Mataj, hrmen bohov prabohov. (Dupne.)

BOHUSVAT: Ten chýrečný zbojník?

MATAJ: Ten sto bohov. Však si o mne počul?

BOHUSVAT: Počul a teším sa, že som vás našiel, lebo vás hľadám.

MATAJ: Mňa?

BOHUSVAT: Áno, vás!

MATAJ: Ako tomu mám rozumieť?

BOHUSVAT: Ja hľadám cestu do pekla.

MATAJ: Tu je pod nami. Počuješ, ako hurtujú tí čierni psi? (Trasenie zeme.)

BOHUSVAT: Počujem a radujem sa tomu, že som už blízko cieľa. Lebo mi ľudia povedali, že musím ísť cez jednu pustatinu, kde býva chýrečný zbojník Mataj, a za tou pustatinou nájdem, ak mi ich Mataj ukáže, brány pekelné.

MATAJ: Áno, ja viem, kde sú brány do pekla.

BOHUSVAT: Prosím ťa teda, ukáž mi k nim cestu, lebo ja idem bojovať s peklom.

MATAJ: Hahaha! Ale ty, chlapčisko? Bojovať? A s peklom? Vidíš, ja som chlap ako buk! Mňa sa celý svet bojí, ale pekla sa aj ja bojím.

BOHUSVAT: A ja sa nebojím.

MATAJ: Tak čo mu spravíš?

BOHUSVAT: Vedz, že som ja podpísaný čertovi!

MATAJ: Tak ako ja?

BOHUSVAT: To neviem, ako si ty zapísaný, ale ja som! Môj otec raz vo veľkej tvŕdzi volal čerta na pomoc, ten prišiel, ale pomoc mu len vtedy sľuboval, keď môj otec podpíše to, o čom doma nevie. O mne nevedel, že som sa narodil, a tak podpísal mňa. Ja teda tajdem po ten podpis!

MATAJ: Ty sa mi páčiš. Ty budeš chýrnejší odo mňa — ja som premohol svet, ty premôžeš peklo — ale to zas bude moja sláva, keď hlavou tak slávneho mládenca dokončím svoj dom.

BOHUSVAT: Chceš ma zabiť?

MATAJ: Áno! Už sedem rokov čakám na to, že dochytím človeka, zabijem ho a jeho hlavu položím na hálku.

BOHUSVAT: Na akú hálku?

MATAJ: Ja staviam dom z ľudských hláv. Pozri si ho, stojí tam na tom vrchu. Čo nikto nevystaval, žiaden výbojný mocnár, to som ja vystaval. Ešte jedna hlava navrch chýba, a to bude tvoja.

BOHUSVAT: Dobre, ja ti ju vďačne dám, keď ma premôžeš. Ale najprv ma preveď k peklu, nech ja čerta premôžem a donesiem podpis. Potom sa dáme za pasy, keď budeš chcieť. A keď ja padnem, ty podpis odošleš alebo odnesieš môjmu otcovi. A chýr tvoj bude veľký.

MATAJ: Pristávam, keď mi na svoju statočnosť sľúbiš, že sa z pekla sem vrátiš.

BOHUSVAT: Sľubujem.

MATAJ: Hm, hm!

BOHUSVAT: Čo ešte žiadaš?

MATAJ: Ah, to je len zvedavosť. Prišlo mi na um, aby si sa spýtal v tom pekle, čo mi tam prihotovili a či by som sa stadiaľ mohol ešte vyslobodiť.

BOHUSVAT: Dobre, opýtam sa. Ale kým sa ja vrátim, viacej ľudí nezabij, aby si na moje miesto iného nepoložil!

MATAJ: Dobre, pristávam.

BOHUSVAT: No a teraz v mene božom ukáž mi cestu do pekla!

MATAJ: Poď, zašikujem ťa na hranicu. Ale hranicu neprekročím, lebo sa tých čertochov veľmi bojím! Aj tebe tú radu dávam. Keď pôjdeš k peklu alebo do pekla, neobzri sa, lebo zostaneš zakliaty. To si zamerkuj!

(Odídu.)

Predpeklie. Vzadu očadené skaliny, na pravom boku dosky pekelnej brány, škárami vyblkujú plamene. Pred bránami cesta — široká, pustá, bez zelinky a stromu.

ČERT (vystúpi spomedzi skalín, za ním kráčajú čerti): Už sa blíži, už je hneď tu! Ešte nám aj Mataja obmäkčil, Mataja, čo nám samým hrôzu naháňa. Kamaráti, čo spravíme? Aspoň mu tu pred palácom našich temností položme prekážku! Oh, to meno, to meno, ktorým nás aj to najslabšie dieťa porazí… Ale viete čo, nestrácajme všetku nádej. Ešte tu nie je, ešte nás netrápi svojím modlením a tým menom! Ešte nemá krvavý podpis… Ešte ho môžeme vše odstrašiť, odohnať alebo naozaj vovliecť do pekla!… Oj, takých vtáčkov, čo dobrovoľne idú za živa k nám, aby nás trápili, my nechceme, ale takých, čo ich nasilu po smrti dnu ťaháme… Ešte aj tento môže od toho hrozného mena odpadnúť a byť náš! Náš, náš!… Ale čo nám je z jednej duše?… A predsa, aká to radosť jedného odtrhnúť do toho mena! Ako ten lakomec má plné stodoly zbožia, a ešte zodvihne klások na susedovej roli! A dukátov má plné skrine, a ešte si otrávi brata, aby zdedil jeho zlato, a sultán má čriedu krások, a predsa panenské ruže v rozpuku skupuje! Ó, peklo nenásytné. Ty Sitno bez sýtosti, azdaj by ťa zasýtil tento mládenec!… Hah! Už sa blíži!… Ty (na Prvého čerta) sa premeníš na draka a plameňom sipiac predbehneš mu cestu. Ty zas (na Druhého čerta) premeň sa na ropuchu a lez pred ním. Ty zas (na Tretieho čerta) buď jeleňom so zlatými parohmi. Pobežíš pred ním cez cestu. A ty (na Štvrtého čerta) budeš vtákom a rozháňať sa budeš na neho. A ty (na Piateho čerta) premeň sa na zbitého Lazara s ranami a stonaj volajúc o pomoc. A keby sa predsa neobzrel, tak zaspievaj.

Na ten spev sa istotne obzrie!… Každý na svoje miesto a každý konaj svoje. Na mňa sa nebzerajte, čo ja budem robiť.

(Čerti odídu.)

Ak ho to nepohne, tak mu pôjdem za chrbtom a budem blýskať, hrmieť jak s vozom a volať: Vystúp! Zavolám naňho hlasom jeho otca, a keď sa na to neobzrie, hlasom jeho Milady. Oj, na to sa istotne obzrie, a ja zavolám: Viktória!

(Odbehne.)

Bohusvat, neskôr Starec, Chlapec, drak, ropucha, jeleň, lovec, koptapták, Žobrák, Čert

Bohusvat vystúpi od ľavého boka, bokom k divadlu, tvárou k bráne

BOHUSVAT: Tu má byť už peklo, ako mi vysvetľoval Mataj! Hľa, tam sú brány, tam vyblkuje mučiaci plameň. (Kľakne a modlí sa.)

Motlitba (vstane) posilňuje srdce. Smelo, smelo, Bohusvat! Veríš v toho Ukrižovaného, ktorý premohol čerta a jeho moc znivočil! Ten povedal, kto verí vo mňa, bude vyháňať čertov, brať hady, a ak by aj dačo jedovaté vypil, ani to mu nezaškodí. Smelo teda v mene Ježiša!

(Kráča ďalej.)

STAREC (vystúpi): Kdeže sa ponáhľaš, poctivý mládenče, lebo ti poctivosť už na tvári poznať.

BOHUSVAT: Velebný starče, ďakujem za opýtanie, aj za pochvalu, hoc to nie pre pochvalu, lež z povinnosti, poctivým byť, lebo bez poctivosti nemožno byť mládencom.

STAREC: Tak by to malo byť, ale krivé náuky sveta mnohých otrávia tak, že duchom sú mládenci, a telom nie.

BOHUSVAT: Telo je vše slabé. Keby ho duch netrímal, dávno by zhnilo.

STAREC: Pravdu máš. Aj tvoj duch musí byť silný, keď sa nebojíš po týchto končinách chodiť. Či vieš, kde si?

BOHUSVAT: Viem, na ceste do pekla. Ale nie preto, aby som do čertovej moci padol, lež od neho podpis vymohol, ktorým som otcovi zaviazaný.

STAREC: Poznám tvoj úmysel. Ďaleký chýr, behajúci po krajinách, už i mojich uší sa dotkol. Prichádzam preto, aby som ťa videl, hrdého a smelého mládenca, akých jesto málo. A krem vinša i dobrú radu ti dám na cestu!

BOHUSVAT: Och, dobrý starec, nezaslúžil som si taký chýr. Ale prosím vás, dajte mi dobrú radu, ako zvíťaziť nad peklom.

STAREC: Jediný spôsob zvíťaziť je: smelo choď napred a neobzri sa, čokoľvek by sa pred tebou, za tebou, okolo teba robilo! Telesná sila nezvíťazí, keď nemá silu duchovnú, čo sa neobzrie. Tam ťa budú strašiť, vábiť, klamať, volať, známe hlasy napodobňovať. Ak sa ohliadneš, tak alebo hneď skamenieš, alebo ťa povedú k hriechu a s hriechom nasilu do pekla. Oj, milý mládenče! Veľa storokov preletelo nad touto hlavou! Pamätám veky! A viem, ako mnohí nádejní mládenci skameneli na ceste slávy preto, že sa obzreli. Jednému sľuboval svet bohatstvo. On si myslel, že skrze bohatstvo ľahšie príde do slávy. Obzrel sa, a skamenel aj s bohatstvom! Druhému sľúbili pohodlný život a vysmievali ho, že pre márny chýr utráca istotu. Ozrel sa a skamenel i s jedlom a nápojom. Tretiemu priviedli krásne dievča. Zaľúbil sa mysliac si, že so ženou ešte ľahšie pobeží k sláve. Ovšem dobrá žena posilní muža k veľkým činom… Ale takú len boh dá — čo svet dá, taká ťa priviaže ako orla na reťaz a tam skamenieš… Neobzri sa teda ani na hrozby, ani na prosby, ani čo by ťa otec, mať alebo tvoja snúbenica volali. A keď by ťa slabosť podchytávala, volaj boha na pomoc. Putuj šťastne, krásny cieľ ťa neminie. A po trpkom víťazstve nahrnie sa ti pokladov, pohodlnosti, lásky a hodnosti, ako očakávaš. A sláva dá korunu. Zbohom!

(Odíde preč.)

BOHUSVAT: Kto si, ó, starče! Ty si ten dobrý duch poslaný od boha, aby si ma posilnil a potešil. Tvoju radu zachovám: Neobzri sa! Raz som sa obzrel na Miladu, a už som kamenel. A keby mi boh nebol poslal spev žobráka a zo sladkých dúm lásky ma nezobudil, tak by som bol stratený. Teda neobzri sa!

(Vtom vybehne Chlapec zboku; jajkajúci a volajúci: Rata, rata! A za ním sa valí drak, sypúci plameň z dvanástich hláv.)

BOHUSVAT: Potvora, odstúp!

(Drak frkne na neho plameň, odbehne na druhý bok a zmizne.)

Už sa počínajú pekelné zjavy. Pozor Bohusvat, aby si sa neobzrel! Lebo osudná rečba — ak sa obzrieš, cieľa nedosiahneš. Aj Spasiteľ povedal, kto stane k pluhu a obzerá sa, nie je súci do kráľovstva božieho. Ach, už som aj ja uviaznul. Raz v mojom živote som sa obzrel, a hynul, kamenel! Milada, Milada moja!

(Lezie ropucha a fŕkajúc naňho zastane.)

Hah, kto si, čo si? Ropucha pekelná, otrovy tvojej sa nebojím, vystúp z cesty! Nevystúpiš? (Ťahá šabľu. Ropucha bryzgne a odlezie.) Útroby sa mi vzbúrili nad hnusotou ropuchou. Vravia, že zuby začituje! Ale pozor! Nesmie sa ti hnusiť, ani prekvapiť ťa strach, nevera sa ťa nijako zmocniť. Peklo má tisícoraké nástroje, aby zviedlo nevinného a odviedlo veriaceho. Jedlo, nápoj, česť, poklady, pýcha, múdrosť, vlastenectvo, priateľstvo a láska, to všetko sú zodrané nástroje, ktorými verbuje peklo. Aj náboženstvo chce užiť za nástroj, neveru, pochybu doňho vnášajúc. Účinkuje na milosrdenstvo, aby od väčších úkonov odviedlo.

(Mladý lovec s flintou na pleci beží cez cestu, za ním sa boriac jeleň so zlatými parohmi. Lovec volá: Rata, rata!)

Hop, neobzri sa ani za zlatým jeleňom! Daromné sú tvoje úklady, Rároch! Neobzriem sa, neobzriem. Ó, Ježišu, pomáhaj mi!

(Na skaline zatrepoce koptapták a zobákom seká do Bohusvata.)

Ty pekelný vták, odleť do večitých bahien, zhor tam a mne sa vystúp. A keď nechceš vystúpiť… (Ťahá šabľu, koptapták odletí.) Už odletel. Tak teraz smelo až ku bránam a tlč, kým neotvoria!

(Pokročí dakoľko krokov, za chrbtom mu spieva Žobrák:

Oh boháču bratre môj

Ej nade mnú še rozmiluj!)

(Bobusvat sa zľakne.) Kde som? Či i pred peklom sú žobráci? Či sa obzrieť? Či žobráka opustiť? Nie, neobzriem sa! Kto si?

ŽOBRÁK: Ja, šem Lazar, nebožátko, prosím ponížene almužnu!

BOHUSVAT (hodí za seba peniaz): Tu máš.

ŽOBRÁK: Ach, ale keby doniešli vody, bo ja polamany, nemožem stac, ani hodzic a od šmedu mušim umirac.

BOHUSVAT: Obzrieť sa?… Nie, neobzriem sa! I to bude len čertovo mámenie… Pozor, Bohusvat!… Bože, pomáhaj!

(Čert letí za ním na voze o štyroch koňoch a volá: Vystúp, vystúp!)

Nie nevystúpim, ani sa neobzriem! Už samo nešťastie naučí nešťastím opovrhovať. Keď som sa za Lazarom neobzrel, tvojim koňom sa iste nevystúpim.

(Čert povedľa neho preletí a zmizne.)

No čím viacej váham, tým viac pokušenia! Smelo, Bohusvat, pristúp ku bránam. (Kráča ďalej.)

(Čert spoza chrbta, premenený na Zlatomila, ide o palici a volá: Postoj, syn môj, postoj, postoj!)

Kto je to? To je hlas môjho otca? Čo tu chce?… Nie, neobzriem sa. Keď on bol slabý čertovi sa podpísať, slabý je aj teraz. Čertovi sa dal naviesť, aby za mnou bežal a mňa odvolal! Nie, zradný hlas, pre teba stúpam do týchto priepastí!

(Čert volá: Syn môj, syn môj!)

Mlč, utíchni! Ak si mi otec, neodvolávaj ma od najťažšieho úkonu. Ak si šaľba pekelná, v mene Ježiša, prepadni sa!

(Čert v Zlatomilovej podobe sa prepadne.)

Otvor teda brány, ruka junácka. Ale či sú naozaj tak horúce, ako sa zdajú?… Horúce nevernému, ale vernému ani oheň nie je horúci… Udri teda na bránu. (Zaženie sa päsťou. Vtom sa mu za chrbát postaví Milada a volá: Počkaj, milý môj, počkaj, počkaj, to ja, tvoja Milada, ti idem na pomoc!)

(Bohusvat sa strhne.)

Kto je to? To je Miladin hlas! Ó, duša moja jediná, potešenie moje, poď, poď mi na pomoc! Kde si, pristúp bližšie, vidíš, ja sa obzrieť nesmiem.

ČERT (v podobe Milady): Tak aspoň pozri na mňa!

BOHUSVAT: Ty si čert, a nie Milada, keď sa mi kážeš obzrieť! Milada by ma utvrdila na ceste, ona sa za mňa modlí, a ty len pokúšaš!… Už-už málo chýbalo, že som sa neobzrel! Pokušenie, v mene Ježiša, prepadni sa!

(Milada sa prepadne.)

Bohusvat, Lucifer

BOHUSVAT (pristúpi k bráne a buchne na ňu päsťou): Otvor, starý čert, to peklo!

(V pekle hrmot a lomoz, otvorí sa malý oblôčik, vybĺkne plameň, Lucifer ukáže hlavou.)

LUCIFER (hrubým hlasom): Kto si?

BOHUSVAT: Ja som Bohusvat, Zlatomilov syn. Otec ma čertovi podpísal, nevediac o mne. A podpisujúc to, o čom doma nevedel, podpísal nevinnú dušu, vlastnú krv vlastnou svojou krvou!

LUCIFER: Čo chceš?

BOHUSVAT: Chcem, aby si mi — či si to ty ten zlý duch, ktorému som predaný, či nie, ale iste si pekelný duch — chcem, aby si mi vydal ten podpis.

LUCIFER: Ja ťa neznám, ani tvoj podpis. Ani ťa ja nekúpil. Hľadaj si toho, komu si predaný.

(Zatvorí oblok, v pekle je veliký ryhot.)

BOHUSVAT: Pre živého Boha, otvor!

(Buchne na bránu, až sa trasie, tam dnu lomoz a hrmot.)

LUCIFER (otvorí oblok, vybuchne plameň): Čo chceš?

BOHUSVAT: Zaklínam ťa na Boha živého a na jeho Jednorodeného Syna Ježiša Krista, vydaj mi ten podpis!

(V pekle jajkot a stonanie.)

LUCIFER: Nespomínaj to meno, to my nechceme ani počuť. A keď chceš podpis, musíš čakať, kým príde ten, čo ho má.

BOHUSVAT: Ja nebudem čakať. Ani ten zvoditeľ dušokupec nečakal, kým otec o mne zvie, alebo kým ja narastiem. Vydaj ho hneď!

LUCIFER: Doveď svedkov, čo podpíšu poistenie, že si ho prijal.

BOHUSVAT: Tu poistenie netreba, ani svedkov. On nevolal svedkov, keď moju dušu kupoval, ale habal a bral a chytal a krvou dal podpísať. Preto ti ešte raz rozkazujem — vydaj mi podpis!

LUCIFER: Nevydám. (Zatvorí oblok.)

BOHUSVAT (kľakne): Ó, ty Všemohúci a Všadeprítomný Bože-otče, Stvoriteľ neba i zeme, Bože-Synu, rozboriteľ pekla a náš vykupiteľ z týchto múk, Bože-Duchu svätý, Posvätiteľ k životu večnému, Bože v Trojici, zmiluj sa nado mnou, znivoč ten podpis, aby moja duša bola len tvoja, ó, Bože, a nie iného. Obráť tú krv na tom podpise na žeravú rieku, aby pálila satana i jeho holomkov! Bože, Bože môj!

LUCIFER (otvorí oblok): Aváj! (Bolestne.) Tu máš podpis. Utekaj a nespomínaj to hrozné meno, čo my počuť nechceme, nemôžeme, nesmieme!

(Šmarí podpis a zavrie oblok, v pekle lomoz, jajkanie, hrmenie.)

BOHUSVAT (zdvihne podpis a postaví sa): Tak je to ono, to písmo, pre ktoré môj drahý otec už osemnásť rokov znáša bolesti a zármutok… pre ktoré som ja musel na koniec sveta putovať a toľké strachy preniesť. Čítaj, Bohusvat, či je opravdivý ten podpis, lebo čert je od počiatku luhár a klamár. (Číta.) Ja, nižepodpísaný, vlastnou krvou podpisujem čertovi Raráchovi to, o čom doma neviem, a dávam mu všetku moc a právo — od dneška na potom — na to, aby celkom celkom vládol nad ním a za to mne z núdze spomohol. Dané v máji na krížnych cestách, na Luciu roku… Zlatomil. On je to. Otcova ruka je to, jeho krv! Poznať, ako sa mu triasla ruka. (Zapáchne.) Ono je, i vôňa jeho, tej poctivej, dobrej duše! (Kľakne.) Ďakujem ti, milosrdný Bože, Otče, Syn Ducha svätého! Až posiaľ si mi pomáhal. Pomáhaj mi aj za tým verným byť až do smrti, aby som svojou vinou nestratil tvoju milosť a neprišiel do tohto mesta múk. Pre Ježiša Krista. Amen.

LUCIFER (s hrmotom otvorí oblok): Utekaj a nespomínaj to hrozné meno. Už si dostal podpis, netráp nás.

BOHUSVAT: Podpis som dostal s pomocou Boha, preto som jemu ďakoval. Modlitba je pokrm a moja posila! Ó, by ste sa aj vy modlili!

(V pekle jajkot, hrmot.)

Ale ešte neodídem, kým mi jedno nepovieš.

LUCIFER: Čo chceš?

BOHUSVAT: Poznáš Mataja, čo vystaval dom z ľudských hláv. Ešte chce moju na hálku položiť.

LUCIFER: Mohol ju už dávno položiť.

BOHUSVAT: Nemohol, lebo ma Boh nebeský chránil.

(Lucifer zjajkne.)

Tento Mataj chce vedieť, čo ho čaká tu v pekle a ako by sa ešte mohol stadiaľto vyslobodiť!

LUCIFER: Jedno pýtaš, a už sú dve. Aj čo, aj ako!

BOHUSVAT: Nech budú dve jedno.

LUCIFER: Darmo sa ustávaš pre Mataja. Tomu už len jeden vlások trčí von z pekla, ostatné všetko je naše. Aby si nás dlho netrápil tým menom a modlitbami, pozri tam napravo. Tam sa hneď otvorí, čo je Matajovi pripravené! (Zrúkne do pekla.) Mataja von!

(Zrazu sa vpravo od brány urobí otvor a tam v plameni stojí posteľ zo štyroch hadov spravená, ktorým sú z driekov spravené štyri nohy postele. Hlavami sipia nad posteľ, spájajúce žŕdky a krížne palice sú omotané hadmi, ktoré sa však skláňajú hlavami nad posteľ, jazykmi sipot vydávajú. A miesto priečnych dosiek blýskajúce sa britvy a všetko v plameni.)

Pozri, to je Matajova posteľ. Ešte jedna hlava padne jeho rukou, a hneď je tu.

BOHUSVAT: Hrôza, hrôza. A z toho záchrany niet?

LUCIFER: Vtedy sa on odtiaľto vykúpi, keď ten tridsaťročný kyjak na ten suchý vrch zasadí, kde ten hlavový dom vystaval a v ústach bude naň kolenačky vodu nosiť. A keď sa ten kyjak prijme, zazelená a ovocie prinesie, vtedy bude Mataj slobodný!

(Posteľ zmizne, Lucifer zatvorí oblok.)

BOHUSVAT: Bože milostivý!

(Opona padne.)