ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Krížne cesty, medzi skalinami.

Čert oblečený v čiernych pantalónoch, s červeným pásom, kamašne s prackami, červená vesta, šapúdle, frak, vysoký pinč, s perom v pravej ruke a s papierom v ľavej ruke.

ČERT: Už sedemnásť rokov minulo, ako som ten podpis vymohol, a predsa som doposiaľ nie ani o krok ďalej, ako vtedy. Toho pozláteného Zlatomila zunovalo zlato aj poklady, rád by bol chudobný, aby bol podpis z mojej strany zrušený. Ale toho sa nedožije. Čiernobogovi sluhovia verne zachovávajú svoje sľuby. Hm, len to jedno meno, len to jedno meno, čo my ani počuť, ani vysloviť nemôžeme, to ho chráni. Či vstáva, či líha. Len sa tým menom zakrýva. Hrozné meno! — Tie jeho modlitby odháňajú ma na sto míľ, na krížne cesty, na rozpadliny. A moji čierni tovariši ma vysmievajú s mojím podpisom! Hop, ale pozhovenie. Dotiaľ spúšťame vršu do Váhu, kým hlavátku zachytíme. Počkaj, hlavatý Zlatomil, ulapím ťa aj s tvojím synom. Ako sa volá?… Hm! Mne je podpísaný, a ja ho pomenovať nesmiem. Nie, to nestrpím, dám mu druhé meno. Akože ho budem menovať? Čertudan? To je jeho pravé meno, ale to by ho odstrašilo! Tak nie, vymyslím mu krásne meno, čo ho vedľa pravdy do čierneho sveta povedie. Svetorád, Svetapán, Láskomil… Ej, keby chcel vidieť rád svet, alebo panovať nad ním, alebo lásku milovať. Obkľúčil by som ho najkrásnejšími vílami, rusalkami, panenkami, dal by mu panovať nad pol svetom, aby hodne, hodne krvi vycedil a stal sa kniežaťom pekelným. Pivoda, i to by bolo dobré meno, aby totiž nepil vodu, ale víno, špiritus, rozolku, absint, likér, rum, arak, krampampulu!… Aj! Pi, môj drahý Pivoda, pi víno, pi pálenku, pi hodne, potom miluj hodne a ďalej to potom pôjde po mojej vôli… Ale piť nechce — milovať nechce — panovať nechce. (Prechádza sa.) A predsa mu musím dať meno, čo by sa i jemu páčilo, i mne poslúžilo. Azdaj Mudroslav! Múdrosť sa páči každému, a keď v múdrosti slávu hľadá, už je nemúdry. Ergo, budeš môj podpísanec Mudroslav. Sedemnásť rokov! Vek mudrovania! Keď všetko nezvábi k čertovi, zvábi filozofia, tá naša filozofia! Ja som celý filozof! Nohavice, frak, pinč, hop, ešte rukavičky, aby mi pazúry nevideli… Ale aké rukavičky? Švédska koža — to nie je pre čerta. Anglická — tá sa hodí, ale ja chcem ešte lepšiu, francúzska — i tá je dobrá, ale slabá, z tej hneď vypáchne, čo je pod ňou. Nemecká — tá je najlepšia, tú si aj vezmem, krem toho sa mi tá k šatám najviac hodí… Tak — už som filozof. Ale z ktorej školy? Zámorský? To, pravda, bol prvý filozof na Dunaji, od neho sa učil Pythagoras a Gréci. Tento Zámorský vedel filozofiu tak použiť, že si ho národ v Dácii za kráľa vyvolil a za boha držal! Ale Gréci naňho zabudli, lebo tí len svoje chválili… Platón — splátaný, Aristoteles — zodraný, to sú už starodávne módy, čert vše nový musí byť — jako Epikuros, ten múdry filozof, lenže už aj jeho meno do podozrenia prichádza. Pridŕžal by som pozdnejších, ale to sú mená smiešne, Kartáš či Kartes, Descartes, Lokne či Locke, V Hunme či Hume — to by ma vysmiali aj deti na ulici. Kant? — toho nechcem. Fris, to je len jeho kontrista. Fichte — dobrý, ale jednostranný, a kto len jednou stranou ide, toho ľahko lapia… Hegel? — ten ho ľahko hegne, ako mnohých hegnul, zvlášť ten jeho vernünftig! — to je na náš mlyn! Aj čert je vernünftig. Nie, Hegela nie!… A ktorého?… Najlepšie je zostať v prostriedku, i z toho, i z toho, budem eklektikus. Filozofiou napadnem toho svojho podpísanca, a keď budem mať syna, mám aj otca. Otec síce nemôže syna zapredať, ale seba áno, ani syn otca, ale seba áno, avšak skrze kankatenáciu príčin — hľa, ako to filozoficky znie — otec účinkuje na syna, syn na otca; padajúci syn zachytí otca a obidvaja budú moji… No, poďmeže k nemu! Očakávajte ma, skaliny, a kto tadiaľto pôjde, len ho na zlú cestu uveďte, na tú širokú, nech víťazí panstvo z temnosti. (Odíde.)

Bohusvat, Zlatomil (šedivý, strápený sedí pri ňom), Tekla, Oľga, Božena

BOHUSVAT: Milý otče, povedzte mi, prečo ste tak zarmútený, že sa ničím potešiť nedáte?

BOŽENA: Jeho zármutok sa od tvojho narodenia rozmáha.

BOHUSVAT: Od môjho narodenia?

BOŽENA: Áno, Bohusvat, vlastne len od tvojich krstín. Ako ťa z krstu priniesli, práve vtedy prišiel z ďalekej cesty aj tvoj otec. Priviezol mnoho bohatstva, ktoré až posiaľ stroviť neznáme, čo ho ako márnime. Ale keď sme mu teba ukázali, hneď sa ľaknul, bledol, zúfal a pomúteno hovoril o dajakom podpisovaní a na svoje ruky sa hneval.

TEKLA: Oľgin sen sa navlas vyplnil.

OĽGA: Dal by pánboh, aby sa náš dobrý otec obveselil.

ZLATOMIL: Nikdy, nikdy!

BOHUSVAT: Ale prečo, otec môj premilený, prečo sa neznáte obveseliť? Či ma v nenávisti máte, že som z vašej krvi a vaše meno nosím?

BOŽENA: Ach, to nie! Však si on vše žiadal mať syna, čo by jeho rod a meno zachoval.

BOHUSVAT: Alebo ma azda za nehodného držíte svojím synom ma menovať, azda som nie dosť pilný, alebo snáď som naničhodný? Povedzte mi, v čom som chybný, a polepším sa. Ako som pilnoval školy s pochvalou, tak teraz vaše rozkazy chcem poslúchať.

BOŽENA: Ani to nie, Bohusvat. On je s tebou spokojný, on ťa chváli, miluje, ale čím si poriadnejší, hodnejší, tým jeho zármutok priberá.

BOHUSVAT: Azda vás, otče drahý, svedomie páli za dajaký zlý skutok?… Ale dôverujte Bohu, otec môj, vyznajte, čo vás tlačí, a Boh milostivý vám dá odpustenie i pokoj.

ZLATOMIL: To nie, syn môj.

BOŽENA: Ach, jeho zlý skutok nepáli, veď on odpredku býval nábožný, spravodlivý, trpezlivý, niežeby zlý skutok spáchal.

TEKLA a OĽGA (hladkajú ho hovoriac): Ach, otecko náš dobrý.

BOHUSVAT: Tak má tvrdé tajomstvo, a to musíme vyskúmať, inak pomoci niet.

(Otcovi) Drahý otče, čo máte na srdci, povedzte mi. Či je to dobré, či je zlé, len vyjavte, budeme hľadať spôsoby, ako váš nepokoj odstrániť.

ZLATOMIL: Všetko darmo.

BOHUSVAT: Akože darmo? Na svete nie je nič nemožné. K čomu sa človek s pomocou Boha prichytí, to všetko vykoná.

ZLATOMIL: Hm, hm, toto nie.

BOHUSVAT: Otec, otec, ako môžete také slovo povedať, že toto nie. Veď s pomocou Boha vrchy prenesiem, moria vysuším, slnko, mesiac vyhasím a hviezdy z modriny nebeskej natrhám, ba vstúpim aj do priepasti pekelnej a Satana skormútim — všetko s pomocou Boha.

ZLATOMIL: Priepasť, priepasť!

BOHUSVAT: Áno, i tú priepasť prebrodím, bo kto v Boha verí, aj z pekelnej priepasti vymožený bude.

ZLATOMIL: Myslíš, synu?

BOHUSVAT: Nielen myslím, ale aj vykonám. Len mi oznámte, čo vám na srdci leží.

ZLATOMIL (prostejšie si sadne): No, počúvaj, synak, počúvaj, milá Božena, počúvajte, milé dcéry, čo už sedemnásť rokov ako žeravý uhoľ na srdci nosím, to vám teraz vyjavím. Robte vy, čo za dobré uznáte, a ak je možná rata, ratujte. (Utiera si tvár.) Pred sedemnástimi rokmi vracal som sa z cesty bez groša, chudobný, ošarpaný a myslel som na vás, opustené, a na veľkú dlžobu u žida. Lebo som na ceste ochorel a zvyšok mi čudáci zbojníci odobrali. Bál som sa prísť domov, že ma žid dá exekvovať a na posmech i s vami z domu budem musieť odísť. Bolo mi do zúfania. Prišiel ku mne čert a sľúbil mi pomoc, keď podpíšem to, o čom doma neviem. Ja som o tebe, syn môj ľúbezný, nevedel, ani že sa máš narodiť, ani že si sa narodil, lebo som bol už tri štvrte roka na ceste. Podpísal som teda teba za to bohatstvo, ktoré vidíš na nás, ktorému ani konca-kraja nevidíme. (Ukonaný si ľahne.)

BOHUSVAT: Tak to je príčina vášho zármutku?

BOŽENA: To je ten podpis?

ZLATOMIL (sadne si): To! Z malíčka na ľavej ruke som krv vycedil a pravou podpísal. A podpísal som to, o čo som doma nevedel. Ja nešťastný.

TEKLA a OĽGA: Neborák otec dobrý!

ZLATOMIL (postaví sa): Odpusť, odpusť, syn môj, srdce moje, duša moja, jediný môj poklad! Odpusť, že som ťa tomu čiernemu zloduchovi podpísal. Oh, radšej by som seba samého bol podpísal.

BOŽENA: Ach, ty nešťastník, syna, syna si podpísal? Nie, nie, to je nemožné. Ty len svoju čiastku môžeš podpísať, ale moju nie. Ten podpis neobstojí, však nie, syn môj zlatý, jedinký, ja si teba nedám.

BOHUSVAT: Keď je toto príčina vášho zármutku, drahý otec, tak nesmúťte. Ja verím v Boha, že ma zachráni a zasvätí sebe, ako som mu pri krste menom zasvätený. Boh je všemohúci, jeho moc presahuje aj peklo. V jeho mene a s jeho pomocou pôjdem aj do pekla po ten podpis.

BOŽENA: Prepánaboha, dieťa, čo to hovoríš? Ty do pekla k tým čertom jezerným? Ani na krok ťa ja nepustím, ten podpis nezatracuje teba, ale otca. Nech bude otec v moci toho, komu sa podpísal, ale ty zostaneš boží a môj.

BOHUSVAT: Ani ja ani môj dobrý otec nebude v moci toho, komu sa podpísal. Ale aby ste sa uspokojili, drahý otče, tajdem ja po ten podpis a donesiem vám ho, aby ste ho vlastnou rukou roztrhali a tak sa uspokojili.

BOŽENA: To je nemožné, ty ta nemôžeš ísť. Veď si ty ešte mladý, neskúsený. Ani sveta si nezažil, a už by si mal zahynúť, s peklom sa za pasy pustiť? Ani cestu nepoznáš. Upadneš medzi lotrov, čo ťa zabijú. Nechoď, ach, nechoď, syn môj.

BOHUSVAT: Mamo ľúba, ja musím ísť!

BOŽENA: Ale nechoď, veď sa tomu dá iným spôsobom pomôcť.

BOHUSVAT: A akým?

BOŽENA: Pôjdem ja k tej strige, ježibabe, čo na Babej gore pod skalinou býva, a tú poprosím, tá mi dá radu, ako ťa, syn môj, ochránim.

BOHUSVAT: Striga, ježibaba, to sú nájomníci čertovi. A s čertom sa do jednačky nepúšťaj, on vše vyhrá. Posiaľ som len ja podpísaný. Potom by vyklamal od vás, aby ste aj dcéry aj seba podpísali. Nie, mamička zlatá, nie, rovná cesta najlepšia býva, čo je aj klzká, príkra a skalnatá. Ale pánboh je aj tam s nami, on nás ochráni.

BOŽENA: Ach, ja nešťastná mať, načo som ťa porodila. Aby ťa otec predal prv, ako ťa videl. Ó, nešťastný syn, nešťastnejší otec, nešťastná matka, nešťastná celá rodina.

BOHUSVAT: Milý otče, prv než sa pustím na cestu, prosím vás, dajte mi otcovské požehnanie. (Kľakne pred Zlatomilom.)

ZLATOMIL: Ja tebe požehnanie? Oh, syn môj zlatý, vďačne by som ti dal otcovské požehnanie, ale sa bojím, že z mojich úst ani dobré slovo dobrým byť nemôže. Či z jedného prameňa i sladká i kyslá voda vyviera? Či tieto ústa, čo ťa zapredali, prv ako o tebe vedeli, budú vstave dať ti sväté požehnanie? Či táto ruka, čo krv cedila do pera, a táto, čo podpísala tým perom, je hodná, aby skrze ňu vstúpilo na teba požehnanie?

BOHUSVAT: Milý otče. Z jedného prameňa nevychádza sladká i kyslá voda. Ale ľudské ústa sú taká dvojnatá studnica. Hneď preklínajú, hneď požehnávajú. A ľudská ruka je tak v rozerve so sebou, že dnes bije, zajtra požehnáva. Váš predaj, váš podpis bol len neopatrný, ale nie zo zlého úmyslu. Vy ste chceli čerta preľstiť, a preľstil on vás na dosvedčenie toho, že zo zlého nikdy dobré nepošlo, ani nebude a že človek skrze zlé ani dobré brať nemá. Pre mňa sú vaše ústa a slová tak sväté, a vaša ruka tak čistá, akoby ste ma neboli podpísali. Vaše požehnanie mi bude závdavkom bezpečnosti na ceste i v nebezpečenstvách, bude mi pokladom požehnania. Preto vás prosím, otče, požehnajte ma.

ZLATOMIL: Ja, tvoj nevedomý zradca, ťa požehnávam požehnaním, ktoré mám, teba, ktorý si mi zorničkou života. Sám Hospodin ťa sprevádzaj, kamkoľvek pôjdeš, pomedzi ľudí, pomedzi potvory, po horách, po dolách, po starých výmoľoch. Anjeli Hospodinovi nech ťa uchránia. Stúpaj smelo, nikomu never, len pánu bohu. On nech ťa vychváti z pazúrov pekelných a pomôže ti vyrvať krvavý podpis. Ja ťa budem bolestne očakávať, moja modlitba ťa bude predchádzať i nasledovať. Boh nech ťa uchová od hriechu, od neprávostí a dovedie ťa šťastne do môjho náručia. Zbohom!

(Všetci odídu, premení sa scéna.)

Čert, Bohusvat

Háj, pred ním lúka a krížne cesty.

ČERT: Kdeže sa ustávajú, mladý pán?

BOHUSVAT: Ja nie som mladý pán, ja som Bohusvat. Ani mi neonikajú, ale tykajú. A po slovensky len starším, zaslúžilým vykajú.

ČERT (zakašle): Tak vy sa, pane, hneváte na cudzinecké onikanie? To je krásna cnosť u vás, ale človeku terajšieho veku nevyhovuje. Keď vykám, mnohí sa hnevajú, či ich azdaj za pospolitých hlupákov pokladám, keď zasa onikám, hnevajú sa iní, že to nie je národná, slovenská obyčaj. Odpustite, prosím, že som sa proti vašim obyčajom prehrešil. A keď sa smiem opýtať, kam sa ustávate?

BOHUSVAT: Na ďalekú cestu.

ČERT: A meno tej cesty inému neslobodno znať?

BOHUSVAT: Aj áno, slobodno!

ČERT: Tak kdeže idete?

BOHUSVAT: Do pekla.

ČERT (preľaknutý): Čo?

BOHUSVAT: Do pekla!

ČERT: Do akého pekla?

BOHUSVAT: Do toho jezerného pekla na Sitno, kde bývajú čerti so svojím kniežaťom.

ČERT: Ale vy? Taký mladý? A za živa? (Pre seba.) Keby ta chcel prísť radšej po smrti.

BOHUSVAT: Áno, ja taký mladý idem za živa do pekla, aby som po smrti aj s mojím otcom prišiel do neba.

ČERT (pre seba): Už ja znám, prečo ta ide, ale budem ho odhovárať. (Bohusvatovi.) A čože vás pohlo tento krásny svet zanechať, mladý vek i radosť opustiť a do pekla sa pobrať?

BOHUSVAT: Idem po podpis.

ČERT (zakašle): Aký podpis?

BOHUSVAT: Môj otec ma podpísal čertovi skorej, ako vedel, že som sa narodil, keď podpísal to, o čom doma nevie. O mne nevedel, tak ma podpísal.

ČERT: A vy ten podpis chcete nazad?

BOHUSVAT: Áno, ten.

ČERT: To pôjde ťažko.

BOHUSVAT: Ja chcem ťažké veci premáhať.

ČERT: A či sa tých čertov nebojíte?

BOHUSVAT: Kým čistým srdcom verím v Boha, Otca i Syna i Ducha Svätého (Čert stále kašle, prestupuje), dotiaľ sa ani čerta ani pekla nebojím.

ČERT (kašlúc): A keď vás do pekla nevpustia?

BOHUSVAT: Musia.

ČERT: A čím ich primusíte?

BOHUSVAT: Modlitbou!

ČERT (kašle, pre seba): Toto je pre mňa zlé. Musím ho prehovárať, aby nešiel, alebo mu to dajako prekaziť. (Bohusvatovi.) A či vy znáte, kde je peklo?

BOHUSVAT: To ja neznám, ale mi ľudia povedia. A keď ľudia nebudú vedieť, privedie ma pánboh na dobrú cestu!

ČERT: Tá smelosť sa mi u vás páči. Taký mladý, a do pekla sa vybrať. (Pre seba.) Koľko ešte mladších, ale inou cestou idú do pekla. (Bohusvatovi.) Toľkú rozvahu a múdrosť som ešte nevidel pri mladom človeku. Škoda, že vás nenazvali po múdrosti Mudroslavom, lebo vy múdrosť a múdrosť vás oslávi. A čože si na zemi vzácnejšieho máme žiadať ako múdrosť? Či ste sa vy učili filozofiu, pán Mudroslav?

BOHUSVAT: Ja nie som Mudroslav, ale Bohusvat.

ČERT: Čo by tam také novoreké mená, ja vás len Mudroslavom budem menovať.

BOHUSVAT: Ale ja nechcem byť Mudroslavom, ani múdrym po svete, ale po Bohu. Ja chcem byť statočný človek a moje meno je Bohusvat.

ČERT (kašle): Ach, keď sa to ja naučiť nemôžem. Nech len bude Mudroslav. Či ste, prosím, chodili do školy?

BOHUSVAT: Chodil.

ČERT: Akýchže ste mali profesorov?

BOHUSVAT: Ľudských.

ČERT: Ako tomu mám, prosím, rozumieť? Ľudských? Znám, že len ľudia boli tí profesori.

BOHUSVAT: To oni znajú najlepšie, či boli ľudia, či nie. Ale ja to znám o nich, že len ľudskej múdrosti učili, a nie božskej.

ČERT: A čomuže vás učili?

BOHUSVAT: Všeličomu. Učenie by obstálo, ale svojím životom refutovali svoje náuky. Tak sa jeden z nich podobal horárovi, čo všetky stromy hubí, len brezinu seje. Jeho slová sme brali za zlato, ale jeho život bol blato, lebo iné zamlčiac len to pripomeniem, že bol neverný svojmu národu, ba prenasledoval nás, že sme svoj materinský jazyk jemu podobne nechceli zaprieť. My sme si tak mysleli, že nás vo všetkom len mámi, lebo kto môže svoj národ zapredať, zradiť, opustiť, ten môže aj pravdu, mrav, nevinu, ba samého Boha zaprieť, zatajiť.

ČERT: To je ten, čo ho Wunderman nazvali?

BOHUSVAT: Ten. A druhý mal znamenitú výrečnosť a najkrajšie štúdiá, ale na tvári ukazoval, aby sme mu neverili, čo vraví. Tak kedykoľvek spomenul Pána Boha, zakaždým vzdychnul, golier si potiahnul a zapľul na zem. Či ho poznáte?

ČERT: Aj poznám. To je z našej kompánie. Učená hlava!

BOHUSVAT: Áno, učená, ale som nemohol vyskúmať jeho vieru.

ČERT: Jeho viera je krásna, ale len pre vzdelaných. Tak napríklad on neverí, že jesto peklo.

BOHUSVAT: No keby prišiel so mnou, ja by som ho presvedčil, že jesto!

ČERT: A kdeže je?

BOHUSVAT: To ja neviem, ale Pánboh vie, kde zatratil čertov, aj čerti vedia, kde sú zatratení.

ČERT (zakašle): Vy ste ortodox. Ale terajšia filozofia dokázala, že človek má veriť len v to, čo rozumom pochopí, a čo rozum nepochopí, to je nepravda, to sú len pletky a výmysly kňazov.

BOHUSVAT: Tak vravia tí, čo neveria v Boha. Tí nechápu peklo, a tak nemôžu pochopiť ani nebo, ani slávu božiu, ale ja verím, že je na nebi živý Boh (nadvihne klobúk), ktorý odplatí dobrým dobré a zlým zlé, a tak musí byť nebo pre dobrých a peklo pre zlých. A ja idem do toho pekla po môj podpis.

ČERT (pre seba): Toto je hrozný človek. Musím ho z inej strany chytať. (Bohusvatovi.) Ale ja nemôžem pochopiť, že vy tomu podpisu veríte. Však otec syna podpísať nemôže. A čo by aj podpísal, to len dajaký žart bude. Veď Plank dokázal, že čertov ani niet. Akože sa mohol váš otec podpísať?

BOHUSVAT: Plank seba tak mámil ako iných. Že čert jesto, dokazuje môj otec, čo ma čertovi podpísal a teraz bez konca je zarmútený a potešiť sa nedá.

ČERT: To bude len duševná choroba.

BOHUSVAT: Áno, duševná, bo dušu trápi. A liek jediný proti nej — od čerta vymôcť podpis. A či vy, pane, veríte, že čert jesto?

ČERT: I verím, i neverím.

BOHUSVAT: To vy akurát tak odpovedáte ako naši profesori. No len ďalej.

ČERT: Verím, nakoľko to ľudia menujú, neverím, nakoľko (kašle) ani jednu osobu preukázať neznajú.

BOHUSVAT: Šťastný, kto čerta nemusel spoznať, ale ja sa s ním musím pasovať.

ČERT: Tvrdé pasy!

BOHUSVAT: Čo aj tvrdé, ale ja ich podniknem s pomocou boha!

ČERT: Prosím (kašle), akého filozofa vy nasledujete?

BOHUSVAT: Žiadneho, ja len Krista nasledujem.

ČERT (kašle až sa drhne): Tak vy celkom zatracujete filozofiu?

BOHUSVAT: Nezatracujem, ale jej to nepripisujem, čo nemá! Filozofia je tôňa pravdy, ohraničený obraz, a predsa bez konca, ona je chládok pred úpekom svetla božieho, kde si od bojov oddychujeme, nie aby sme novú silu nabrali, bo chládok to nedá, ale sa uchránili pred strovením od úpeku života!

ČERT: Zmúteno hovoríte, čomu ja nerozumiem. A či sa vám nepáči veda či krasouma? Mohli by ste krásne skladať spevy, ako Lumír, čo pohýnal Velehrad. Mohli by ste ospievať slávu slovenských víťazov — Rastislava, Svätopluka, Matúša trenčianskeho, alebo spisovať históriu, aké zásluhy má slovenský národ o spoločnú vlasť!

BOHUSVAT: Nech iní spievajú a spisujú, ja budem radšej robiť slávne veci.

ČERT: I to je pekné. Tak by ste mohli práva študovať a na rákoši porážujúcim hlasom rokovať o blahých zákonoch národa, k spravodlivosti pomáhať ukrivdenému a pri jasnom kráľovskom tróne ako radca, ako minister miliónom pripravovať sladké dni.

BOHUSVAT: Naše národné porekadlo tak vraví, aby človek najskorej pred svojím domom zametal a potom k susedovi šiel zametať. Mne treba najskôr dušu vymôcť z podpisu a zarmútenému otcovi pokoj urobiť. Nech iní rokujú, nech rozkazujú, ja budem konať svoju povinnosť!

ČERT: Chápem už orlolety vášho ducha. Čo je iným ťažké, to je pre vás len hračka. Hlboká všeprenikajúca myseľ krášli kvetavý veniec vašich cností. Staňte medzi nás, čo k blahu ľudstva skúmame pôvod svätej pravdy, základ, zjavy na svete, a tých prabytností podstaty, diela, pomery. A z toho všetkého mravy, osvetu, spravodlivosť vytáčame pre ľudstvo. Staňte medzi nás, vaša myseľ tú pravdu istotne vyskúma a tým spasíte národy, miliónom otvoríte bránu blaženstva a sám z vďaku na večitú pamiatku sveta ligotať sa budete ako slnce múdrosti, učenosti a slávy.

BOHUSVAT: Neznám, kto ste vy, ani vašich spolumudrcov, ale divná vec, že hľadáte, čo dávno na bielom dni svieti — pravdu božiu, tú devicu nebeskú, čo každému potomkovi Adama hneď od narodenia v srdci, v svedomí kraľuje. Len jej slová a hlas treba poslúchať a nasledovať, a blaženosť hotová.

ČERT: Hm — ale vysloviť to je ťažká vec.

BOHUSVAT: Ťažká? Však je dávno vyslovená: Miluj Pána Boha z celej duše a blížneho ako seba samého — to je všetka múdrosť.

ČERT: Pri takej múdrosti ostanete bez slávy, bez mena, bez pamiatky!

BOHUSVAT: Moja sláva je u Boha a moje veno bude mať dosť veľkú pamiatku, čo ho aj ľudia nespomnú, keď ho len všemohúci Pánboh bude mať v pamäti.

ČERT (kašle): Porúčam sa, moja cesta ide naľavo, do videnia. (Odíde.)

BOHUSVAT (sám): Divný filozof, všetko tají a božie meno nechce spomnúť, a zakaždým kašle, keď sväté meno počuje! Bože, zachovaj ma verného svojmu slovu až do smrti! A teraz stúpajte, nôžky moje, ďalej — ďaleká je moja cesta — ale nebude „marné volání“. Verím, verím v Pánaboha. No ale ktorouže sa pustiť cestou, napravo po skalách, pomedzi tŕnie a bodliaky, po zlomkrkoch a prepadliskách, pomedzi pelechy divých zverov? — Či naľavo cestou ubitou? Poznať, že naľavo viacej chodia! Ja síce idem do pekla, ale nie pekelnou cestou. Moja cesta musí byť sprevádzaná nebom, aby som doniesol podpis z pekla a prišiel do neba. Stúpaj teda napravo! Ja hľadám pravdu, pravá cesta musí istotne viesť k pravde. A keď hrôzy a návaly prídu na mňa, neboj sa, nič ti nespravia. Kto v Boha verí, tomu neuškodia ani divé zvery! (Odíde napravo.)

Cigáni, verbunkoši, Kaprál, potom Čert a Kapitán

Krčma, prídu Cigáni s hudbou a cimbalom, posadajú do kúta a hrajú, za nimi vystúpia dvanásti tancujúci verbunkoši, v prostriedku Kaprál, každý s fľaškou v ruke, tancujú a spievajú:

To je život, to je svet,

to sú chlapci jako kvet!

Tľapkajú rukami do taktu, Krčmár vysluhuje, mládenci sa pri dverách dívajú, na stole čákov a sklenice plné vína.

KAPRÁL (spieva):

ČERT (ako filozof vstúpi dnu, klania sa): Služobník, služobník. (Sadne k stolu.)

KAPRÁL: Sem sa, pán černokňažník, medzi nás. Otraste ten prach múdrosti a buďte husárom.

ČERT: Učený človek ako ja je nesúci za husára. Skorej z husára budem ja, ako zo mňa husár.

KAPRÁL: Tomu by čert rozumel, čo vravíte. Zo statočného husára nebude černokňažník, čo by aj v knihách sedel a na drakoch lietal. Husárovi len kôň a šablička verná žena. Napite sa.

ČERT: Ďakujem. Prosím, pán kaprál, či prídu tí páni?

KAPRÁL: Len toľko, že tu nie sú. (Vstúpi medzi verbunkošov.)

ČERT: Keď ho filozofia nechytila, chytí ho ctižiadosť. Dám ho tu vyvoliť za kráľa. Tak len odstúpi od ťažkej cesty do pekla.

KAPITÁN (vstúpi dnu): Áči more!

(Cigáni prestanú hrať, husári pozdravujú Kapitána a Kaprál predstúpi pred neho.)

Kaprál, každému chlapovi po holbe vína a tajdite verbujúc hore-dolu ulicami. Pozor! Vpravo vbok. Rušaj!

(Verbunk odíde, Cigáni za ním hrajú, Kapitán a ľud odíde.)

ČERT (samotný): Divný ten môj podpísanec! Nechcel byť Mudroslavom, na filozofiu a slávu učeného mena nič nedal. Pochybovať tiež nechcel. Ó, pochyba, pochyba, len raz si ma sklamala. Čo mám robiť? (Dupne nohou.) Hm. (Prechodiac myslí.) Čo zvádza človeka?… Pýcha múdrosti!… Na to sa nedal lapiť… Druhá ctižiadosť, panovitosť – hm – to podpísanča moje nechce žiadnej chvály ani panovania. No ale probujme mu dačo hodné ponúknuť! Dobre! Dám ho zvoliť za kráľa. Azdaj ho blesk koruny a trónu zvábi. Práve teraz z tejto krajiny vyhnali kráľa a druhého si chcejú voliť. A sem sa majú najprednejší zísť na poradu. Dám im môjho Mudroslava vyvoliť!… Jakéže mu teda dám meno?… Svetobor? To je pekné meno! Ale on nechce boriť, bár by boril, búral, rúcal všetko!… Právobran? Čo bude právo brániť? To zase ja nechcem. On nech svetom vládne, celý svet podmaní, potlačí a panuje nad ním. Nech bude Svetovlad!… Akože ho odporúčať? Musím sa preobliecť za susedného kráľa a prísť s celým zástupom. Ale tie rožky, tie rožky musím vencami poprikrývať. (Odíde.)

Traja veľmoži, potom Čert a Krčmárka

PRVÝ VEĽMOŽ: Pánovia, kráľa sme šťastne vyhnali, ale koho teraz na jeho miesto?

DRUHÝ VEĽMOŽ: Krajina nemôže byť bez správy.

PRVÝ VEĽMOŽ: Tak je. A ľud kričí, alarmuje, aby sme volili nového kráľa.

TRETÍ VEĽMOŽ: Všeobecné blaho žiada, aby sa voľba diala čím skorej, aby sa snáď ľud obanujúc nepokoril starému panovníkovi.

DRUHÝ VEĽMOŽ: To by bola naša smrť.

PRVÝ VEĽMOŽ: Ale komu ponúknuť korunu?

DRUHÝ VEĽMOŽ: Stránkam a rezervám nedajme ani času ku vzrastu. Nevoliac z domácich, ponúknime korunu niektorému zo susedných kráľov.

PRVÝ VEĽMOŽ: Dobre. Čo vy na to, pane?

TRETÍ VEĽMOŽ: Pristávam.

PRVÝ a DRUHÝ VEĽMOŽ: Dobre, dobre.

KRČMÁRKA (vstúpi): Veľkomožní páni, ide kráľ z Achantu s celým dvorom a u mňa sa zastaví.

PRVÝ VEĽMOŽ: Čo vravíte?

KRČMÁRKA: To vravím, že cestou ide kráľ z Achantu s celým dvorom a tu je štácia od hranice. Tak, páni veľkomožní, aby ste nehľadeli len tak z pol pleca na úbohú krčmárku, u mňa sa staví aj kráľ.

(Von.)

TRETÍ VEĽMOŽ: To je pre nás veľké šťastie. Hneď mu prednesieme náš úmysel a keď prisľúbi, tým ľahšie u ľudu vykonáme. Keď je tu sám kráľ, môže hneď aj trón zaujať.

(Počuť trúbiť generálmarš.)

ČERT (vstúpi kráľ z Achantu, rožky si zakrývajúc vencom za ním dvaja zbrojnoši): Dobrý deň, pánovia.

PRVÝ VEĽMOŽ: Vaša jasnosť, mocný a slávny kráľ z Achantu, ráčte preslyšať moju poníženú reč, ktorú menom veľmožov a menom celej krajiny prerečiem. Ráčite znať zmätky v našej krajine. Trón i koruna sú prázdne. A my chceme jednomyseľne vašu jasnosť za svojho kráľa.

ČERT: Milí veľmožovia! Vaše slová ma prekvapujú a dôvera mi pôsobí radosť. Ale ja som už starý pre toľké bremeno. Dve krajiny spravovať. Vám treba mladého, rezkého kráľa, čo vás aj do boja povedie a meno vášho národa preslávi. A takého vám ja chcem odporúčať mládenca, ktorého i ja ako bezdetný chcem vymenovať za svojho nástupcu. Ten práve teraz cestuje cez vašu krajinu pod vymysleným menom, ale menuje sa vlastne Svetovlad a hneď príde sem do hospody.

TRETÍ VEĽMOŽ: Ak vaša jasnosť neprijme korunu, tak my prijmeme vašu radu a Svetovlada ako vášho nástupcu vyvolíme.

(Bohusvat vstupuje.)

ČERT: Hľa, práve ide dnu.

BOHUSVAT: Daj, bože šťastia, pánovia.

VEĽMOŽI: Bože, daj!

DRUHÝ VEĽMOŽ: Nám neznámy, a predsa známy pane, slávny mládenče, skorej ako si sem prišiel, prebehla k nám povesť o tvojej sláve na brkách vetra, ako raňajšie žiare predzvestujú blesk a moc slnka, kráľa oblohy. Ale povesť je len tieň a tieň lhárom pravdy. Tvoj pohľad, tvoja postava nám zvestujú, že s ty k veľkým veciam stvorený a súci panovať nad inými. Vitaj teda v našej krajine. Požehnaná hodina, v ktorú si k nám vkročil. My sa tebe koríme a volíme ťa za svojho kráľa.

BOHUSVAT: To je pravda, že som k veľkým veciam stvorený — pasovať sa s peklom a jeho nájomníkmi. A práve preto, kým peklo a diabla nepremôžem, inú povinnosť na seba nevezmem, ani vaše kráľovstvo!

PRVÝ VEĽMOŽ: Azdaj myslíš, slávny mládenče, že to je len žiadosť naša, a nie celého ľudu. Aj poďme a doveďme ľud sem.

(Veľmoži odídu.)

ČERT (Bohusvatovi): Prijmite môj vinš, slávny mládenče, ku tak neslýchanému šťastiu. Vítam vás ako brata a spolupanovníka, ponúkajúc priateľstvo a vzájomnú pomoc, aby naše krajiny v blahom mieri a jednotnosti rozkvitali, vaša tunajšia a moja susedná, Achantská. A že žiadnych detí nemám a od mojej vôle očakáva ľud vymenovanie nástupcu, preto vás, samú krásu, zmužilosť a šľachetnosť, chcem prijať za syna a dediča. Podajte mi ruku na znak priateľstva.

(Podáva ruku.)

BOHUSVAT (nepodá ruku): Teší ma, slávny kráľu z Achantu, vás vidieť, ale ako som poklonu a moc mi núkanú neprijal od veľmožov, tak ani od vás nástupníctvo neprijímam, za dôveru sa slušne poďakujúc.

ČERT: To nemožné, svojhlavý mládenče, to nemožné, by ste odopreli! Alebo azdaj za žart beriete moje slová. Aj prisahám na slnko, mesiac, zem, ktorú nohami tlačím, na môj život, moju česť, na všetky poklady zeme, že hovorím pravdu, a to môj pevný úmysel.

Predošlí, dvaja veľmoži, potom Starec, zbrojnoši

Tam vonku hudba, bubny, streľba, ľud volá: Sláva nášmu kráľovi Svetovladovi!

PRVÝ VEĽMOŽ: Ako vlny morské valia sa zástupy ľudstva. Sám hlas ich počujete, slávny panovníče nás vyvolený. Nieto jednej duše v celom kráľovstve, ktorá by vás nechcela, neprosila vás: Buďte naším kráľom, naplňte žiadosti, nádeje naše, veďte na pole bitevnej slávy, alebo k palmám pokoja, všadiaľ za vami pôjdeme, poslúchať vás budeme, za vašu krv svoju vycedíme a keď chcete, celý svet podmaníme, aby ste nad ním vladárili ako prvý kráľ na svete, nepremožený Svetovlad. Prijmite korunu. (Kľakne pred ním podávajúc korunu. Ľud z vonku volá: Sláva, nech žije Svetovlad!)

BOHUSVAT: Slávne vyslanstvo! Nezaslúženú korunu, čo je ako vábivá a plná skvelých klenotov, prijať nemôžem. Staňte hore a vypočujte moju príčinu.

(Veľmož vstane.)

Pokiaľ som v otcovskom dome rástol a chodil po školách, moje srdce horelo za slávou a bohatstvom. Krvavé víťazstvá, vavrínové vence, hlučné triumfy a poklona národov sa ligotali v dúhových farbách na obzore mojich nádejí. Vtedy by som sa bol pokladal za šťastného prijať túto korunu z vašej ruky a na svoju hlavu ju položiť. Ale teraz ťažšia, trpkejšia úloha mi je uložená. Čujte ju, národy!

VEĽMOŽI: Čujme! (Ľud zvonku: Čujme, čujme!)

BOHUSVAT: Môj otec, bývajúci v krajine Slávii, sa menuje Zlatomil. Mňa, svojho syna, pokrstil Bohusvatom, a nie Svetovladom, ako vy chcete. Ale ešte pred krstom postretlo mňa i môjho otca nešťastie. V diabolskom pokušení sa otec podpísal vlastnou krvou čertovi!

(Ľud volá: Čujme, čujme!)

Môj otec, vracajúc sa z ďalekej cesty v biede, olúpený, podpísal čertovi to, o čom doma nevie. O mne nevedel, že som sa mu narodil, a tak mňa, svojho syna, podpísal. Od tých čias v bohatstve a rozkošiach nemá pokoja, ale hynie v zúfalstve a trápi sa. Aby som ho zbavil zúfalstva, vybral som sa sám, moji milí, do pekla po ten podpis, abych čerta premohol a podpis odňal. Teraz som na ceste, a vy mi korunu ponúkate!

(Pauza, ticho.)

Nemôžem teda túto korunu prijať, dajte ju hodnejšiemu. A mne radšej ukážte cestu, ktorá vedie k pekelným bránam.

(Ľud volá: Neznáme!)

STAREC (z ľudu, vystúpi): Podivný mládenče! Veľkú úlohu berieš na seba. Nech ti bude pánboh na pomoci. Z nás ani jeden pri tých bránach nebol, ale stará povesť, dávna ako tie hory vraví, že k pekelným bránam vedie cesta dolu k juhu, cez veľkú pustatinu, kde veľký zbojník Mataj stavia palotu z ľudských hláv. Túto pustatinu musíš prejsť a bojovať s tým Matajom. Ale kdeže tvoja mladosť proti jeho ukrutnej sile. Zostaň radšej s nami a kraľuj nad nami. A my všetci sa budeme za teba a za tvojho otca modliť. Nechoď istej smrti v ústrety.

(Ľud volá: Nechoď, nechoď!)

BOHUSVAT: Ďakujem ti, veľaskúsený starče, za zdelenú povesť a za dobrú radu. Bo ja sa nebojím. Keď mi Pánboh pomôže, tak zvíťazím, ako pevne verím, že ani voda, ani divá zver, ani divejší človek neublíži mne, ktorý putujem s pomocou božou. Boh vás požehnaj a modlite sa za mňa. Vaša modlitba ma posilní na ceste, v boji, víťazstve.

(Odchádza, ľud volá: Sláva mu! Veľmoži s ľudom odchádzajú.)

ČERT (sám, pokašliava): Tak som zas prehral. Ani pochyba, ani ctižiadosť ho nezvábi. Nezúfaj, ešte jesto spôsob, ktorému ani mládenec, ani muž, ani starec neujde. A to bude: láska. Krajšie nad krásnejšie dievča k nemu pošlem, že sa mu oči rozlejú, srdce upečie a stoj čo stoj v láske zahynie. A keď by aj z toho vyviaznul, tak to Mataj zabije a po podpis nepustí. (Pokašliava.) Čuri a Muri (svojím zbrojnošom), oblečiete sa za vážne matróny, rozumiete?

(Zbrojnoši odpovedia: Aha!)

I ja sa tak oblečiem a rozchýrime jeho krásu pred paničkami, že sa ony do neho zaľúbia, ako ho uvidia. Rozumiete?

(Zbrojnoši pokývajú, on si vence a rožky napravuje.)

No teraz stúpaj!

(Odídu.)

Jelena, potom Milada a Truľo

Izba kráľovej dcéry, kvety, pozlátený kužeľ, stolík na šitie, Jelena, kňahynina komorná, upratuje izbu.

JELENA: Našej kňahyni sa každú noc sníva o mládencovi. Zavčasu. Ešte má len pätnásť rokov, na šestnásty, a už sní o mládencoch! Keby to ja, čo mi už od Mateja ide na davätnásty rok. Mne by sa už nedivili, ale takej mladej, ako naša kňahyňa… A čert nespí. Ozaj, čože sa jej snívalo? Ona mi všetko vyrozpráva — že vraj plietla z nezábudok venčok pri potôčku, a druhou stranou šiel mladý pustovník, ako dnešný puk na ruži, sivé oči, rusé vlasy, čelo nevinné — ako polročného dieťaťa — no veď ho má náš Truľo, to čelo, samá vráska, samý fígeľ! — a že mal líčka červené ako zrelá čerešňa! A že sa za ňou obzrel a chcel hovoriť ale vtom sa prebudila… Šťastná kňahyňa, keď sa jej tak sníva. Mne sa inak sníva. Mňa naháňajú a ja utekám a kričím tak, že ma často aj na ulicu počujú. (Utiera stolce.) Šťastná kňahyňa, už ona len dostane muža, a mne, kto zná, či sa ujde, aj to len kasnár, pisár alebo kráľovský sluha!… Ach, prečo nie sme všetky kňahyne.

TRUĽO (vstúpi): Kde je mladá kňahyňa?

JELENA: Aha, ty Truľo, či sa to tak prihovárajú komornej?

TRUĽO: Akože?

JELENA: Máš povedať: Služobník ponížený, moja milosťpanna Jelena.

TRUĽO: Služobník ponížený, moja panna milosť Jelena.

JELENA: Nie moja panna, ale vaša milosť, alebo ak chceš, moja milosťpanna Jelena! No povedz to ešte raz.

TRUĽO: Ja veru nie…

JELENA: Musíš.

TRUĽO: Moja panna milosť duša Jelena.

JELENA: Ty si celý Truľo. Načo si doložil duša?

TRUĽO: Nuž tak to lepšie bude: Moja milá duša, panna Jelena!

JELENA: Hľaďže ti ho, ako prekrúca moju reč.

TRUĽO: Veď som len tvoje slová opakoval.

JELENA: Štyri kúty, dva vrzúty! Nuž či mne ty budeš tykať?

TRUĽO: Veď si mi sama kázala, aby som ti medzi štyrmi očami len tykal.

JELENA: Ani medzi štyrma očami, len keď pekne hovoríš.

TRUĽO: Nuž akože mám krajšie hovoriť?

JELENA: Sám vymysli!

TRUĽO: Na takto: Moja sladká duša, krásna Jelena! (Bozká ju.)

JELENA: Hľa, hľa, ja som ti bozkávať nedovolila, ty Jelenčok!

TRUĽO: S Jelenou Jelenčok!

(Z druhej izby volá Milada: Jelena!)

JELENA: No, ty Truľo, už som sa opozdila, a kňahyňa ma volá. (Pacne ho.)

TRUĽO: Ale prídi zas.

JELENA: Neprídem, tam ostanem.

TRUĽO: Pôjdem za tebou oznámiť…

JELENA: Čo oznámiť?

(Zas počuť: Jelena!)

MILADA (Kňahyňa vstúpi dnu): Čože robí moja milá Jelena, že môj hlas nepočuje?

JELENA: Milosťkňahyňa, počula som váš krásny hlas, ale od tohto Truľa nemôžem vyzvedieť, čo chce vašej milosti oznámiť.

MILADA: Mne chceš niečo oznámiť?

TRUĽO: Áno, milosťkňahyňa.

MILADA: Dobré, či zlé?

TRUĽO: Ja neviem. Azda ani dobré, ani zlé.

JELENA: Tak si nemusel ani chodiť.

TRUĽO: Ale keď ma poslali.

MILADA: Kto ťa poslal?

TRUĽO: Nuž čo tam dolu stoja.

MILADA: A ktože stojí?

JELENA (sa smeje): Vaša milosť, ani do večera to od neho nevyzviete.

TRUĽO: Čoby nevyzvedeli, vyzvedia!

MILADA: Tak povedz.

TRUĽO: Tak prosím ponížene, poslali ma, že či sa bude páčiť dačo kúpiť.

JELENA (sa smeje): Ach, Truľo, Truľo, beda tej, čo sa za teba dostane.

MILADA: Takže povedz, kto ťa poslal?

TRUĽO: Tri ženy.

MILADA: Aké ženy?

TRUĽO: S batohmi.

MILADA: A čo predávajú?

TRUĽO: Rozmajríny!

MILADA: Ach, to sú Pukančianky. No, zavolaj ich hore.

(Truľo odchádza.)

JELENA: Ó, ty rozmajrín.

(Na Truľa ukazujúc.)

Predošlí, Čert ako žena a s ním dve čertice, v košiaroch nesú rozmajríny a iné kvety.

ČERT (vstupujúc dnu): Ponížená služobkyňa vašej jasnosti. (Ukláňa sa a za ňou obe čertice.)

Keby sa ľúbilo vybrať si niečo z týchto kvetov. Máme krásne rozmajríny, tulypánové cibule, hiacinty, štepenye ruže, klince, fialka.

(Všetko to hovorí štiavnickým podrečím, n, d, a t všade tvrdo vyslovujúc, a kde ie príde, to povie ako ye tvrdo ako dve hlásky, a nie ako diftong ie.)

Aj všetky chýrečnye sorty, či myrtu rozkyažu (vykladá kvety), myrta dobrá do svadobney párty, to vraj muža dobryeho robí — hla, nach sa lúbi — alebo tuto „Netýkaj sa ma“, tú by malo každuo dyevča chovat, lebo má tú dobrú vlastnost — čo aj vlasy nemá — že ak sa jej mládenec dotkne, hned sa zalúbi do toho dyevčata.

JELENA: Pozor, Truľo, aby si sa jej nedotkol, lebo by si sa do tej starej zaľúbil, kým sú kvety ešte jej.

ČERT: Mám aj takú, čo vyžene lásku zo srdca. Volá sa myší piepor, ináč u ludý všivec. Ale mám aj takú zelinu, čo prezradý tajnye myšlyenky druhyeho a volá sa vševed. Hla tu je. Ked sa mládenec dotkne alebo popácha tuto zelinu a potom ju dyevča popácha, tak uhádne, čo si myslý mládenec.

JELENA: To je len pre múdrych mládencov. Ja Truľovi uhádnem na tvári, čo si myslí. A keď aj sám nechce, vytára svoje tajnosti.

TRUĽO: A či aj mládenec uhádne, čo si myslí dievča?

ČERT: Na to je druhá zelyna, volá sa záraza. Ale tú práve teraz nemám, bo som len pre osvyetenú milost kvety hotovila.

JELENA: A či máte aj takú zelinu, čo je od nej muž dobrý?

ČERT: Áno, k službám.

MILADA: To by som rada vidieť, že by bol muž od zeliny dobrý.

ČERT: Áno, vaša osvyetena krásna milost, to je vstávač, táto zelyna sa menuje vstávač. Z tej treba každý večer jeden lýstok mužovi do postely položit, a z jej prášku na konec noža mu večer dat do jedla, lebo je to zelyna vstávač. Ale žena any dyevča z toho jest nesmie.

JELENA: To aby včasne vstával z postele!

ČERT: Áno, aby vstával.

MILADA: A tá druhá?

ČERT: Toto je všedobr, lebo robí všetko dobre, z tej treba ráno mužovi ako mak do kávy hodyt, ale žena nach nepije, lebo by aj ona musela byt dobrá.

TRUĽO: No to by mali dievčatá píjať, aby boli aj dobré ženy!

MILADA (smeje sa): Však myslíš na Jelenu?

JELENA: A takú zelinu, čo sa od nej pekne sníva, máte?

ČERT: Áno. (Hovorí k druhej čertici.) Ukáž sem ten kuoš. Tu je, hla. Volá sa dobrámysel, inde ju aj červenou lebedkou menujú. Tú musí panyčka večer zapáchnut, aby mala červenye líčka. Tak sa jej bude snývat o samých krásnych mládencoch, akyeho sme aj my videly, šak? (Spytujúc sa ostatných čertíc.)

OBE ČERTICE (odrazu): Áno, áno.

MILADA: Čo ste to videli?

ČERT: Ach, krásna knahyno, krásneho mládenca sme videly. My už desat týžnov ideme z domu, už do tretej krajiny vstupujeme, ale sme takyého krásneho mládenca ako včera, nevidely.

MILADA: Kde?

ČERT: Práve vchádzal do vašej krajiny, tam na hranyci pri ryeke stal zadumený, akoby oddychoval, oči má sivye, vlasy rusye, čelo nevinnuo ako polročnuo dyeta, líca červenye ako zralá čerešna krupinská, tá najvyberanejšia, a mladušký je, ako čo by sa dnes bol na ružovom púčku narodyl.

JELENA: Akurátne taký, ako sa milosťkňahyni snívalo.

MILADA (hanblivo zapálená): A ktože je to, skadiaľ je?

ČERT: To musí byt z královskyeho rodu (zakašle), lebo ho v susednej krajine, vet znajú, kde toho krála vyhnali, tý ho nasilu za krála zvolili. Aj král z Achantu ho za svojho nástupcu vymenoval. Šak znáte, vaša jasnost, že ten král nemá dety od svojej ženy, any syna, čo by za nym kraloval. Ale tá knahyna z Beskyda, to vraj je jeho dyevka, tyež mladuo dyevča, to by chcel král z Achantu vydat za toho krásneho.

MILADA: A on prijal to kráľovstvo a sľúbil, že si ju vezme?

ČERT: Oj nye, vaša osvyetenost, bezpochyby sa mu dyevča nepáčilo — a malo by sa aj čo páčit — chi, chi, chi! (Smeje sa a za ním aj obe čertice.)

MILADA: Čože má za chybu?

ČERT: Ja som ju nevidela, ale ludia vravia, že má pod kolenom hostec.

MILADA: Hostec?

ČERT: Áno, hostec, čo sa vše otvára, a gamby naduté a hlas hrubý ako basy.

MILADA: A ďalej?

ČERT: Tak on zadakoval aj za korunu a cestuje ďalej, krásnu ženu hladá. Aj k vám prijde, tak sa mi zdá, bo ked chce najkrajšú, musí k vám príst.

JELENA: Keby chcel prísť na dnešný sviatok rusalky.

ČERT: Istotne príde. Bude sa lúbit z týchto kvietkov?

MILADA: Jelena, odober z nich a cenu odnes komorníkovi, nech ju vyplatí. (Odíde.)

JELENA: Vy ste opravdivá čertica. Tak ošialiť moju kňahyňu.

ČERT (sa chichoce): To bude dobrý pán, dobrý kráľ a bohatý!

JELENA: Bohatý? A akože sa volá?

ČERT: Ľudia ho volajú Svetovlad, ale on si inakšie čudné meno dáva (pre seba), čo ja nemôžem vysloviť.

TRUĽO: Dajteže mne takú zelinu, čo ma dievča od nej bude milovať.

ČERT: Na, tu máš, menuje sa dukátnýk. Kým si mládenec, tak ty postačí. Ale ked už budeš ženatý, tak si z toho musíš dvojnásobne držať v priečinku a k tomu tretú zelynu priložit, dehyl. Hla, tu je, lebo od dukátnýka a dehylu sú ženy dobré.

TRUĽO: Ďakujem.

JELENA: A mne čo dáte, aby som nad mužom panovala?

ČERT: Tu je jazyčnýk, zapáchny a vonya, od toho je muž ako hlina mäkký, dá sa tak i tak zhybovat. A musíš aj takú so žlutým kvetom brat, aby si mužovi vždy neverila, ale nye dlho, aby ho to nezunovalo. A potom pozoruj, či táto zelyna (ukazuje) nerastye po dvore, tú vykaz do ostanyeho stebla, lebo je najhoršia pre ženy.

JELENA: Akože sa menuje?

ČERT: Menuje sa lomihnát!

TRUĽO: Hahaha, to je dobré pre ženy!

JELENA: A chlapom je dobrý mátonoh a rozchodník a pupkovica a rožec, vieš, Truľo!

TRUĽO (Čertici): Ako sa menuje tá zelina?

ČERT: Lomihnát, ináč aj kvet svatého Jakuba.

TRUĽO: Oho! Hnáty lámu nielen o Jakubu, ale od Jakuba do Jakuba.

JELENA: Budeš ticho, ty Truľo!

(Ženie ho a bije, Truľo a Jelena odbehnú.)

ČERT (odhodí ženské šaty a za ním aj druhí dvaja): Už je kňahyňa zaľúbená. Teraz poďme jeho do sietí nahnať.

DVAJA ČERTI: Poďme, poďme!

(Odbehnú, za nimi treskot a škrek.)

Zelený háj

Prichádza Bohusvat.

BOHUSVAT: Od rána hrozný úpek. Ešte slnko nevystúpilo na vrch neba, a už neznesiteľne páli, akoby dnes chcelo vydať celú moc a na zajtra si nechcelo nič nechať. Starší hovorievali, že po takom úpeku prichodí búrka a príval. Ale ja sa nebojím ani búrky, ani prívalu, mňa väčšie búrky očakávajú. Oj, keby som už len skorej prišiel na tú Matajovu pustatinu a stadiaľ k bránam tých zlých duchov, nech ten boj začnem, odnímem podpis a otca uspokojím. (Sadne si na skalu do chládku.) Oddýchnem si, blízko je už mesto, azda mi budú vedieť povedať, kadiaľ vedie cesta k Matajovi a od Mataja do pekla. I tu kráľ býva, ale čo ma po kráľovi! Žiadosť moja, cieľ môj: podpis!

Predošlí, Milada s Jelenou, za nimi chór spievajúcich dievčat, neskôr Kráľ, Kráľovná, dvorania.

DIEVČATÁ (spievajú):

DRUHÝ CHÓR: Hoja Ďunďa hoja

(Kým sa hrajú, príde Kráľ, Kráľovná a dvorania, dievčatá zastanú.)

BOHUSVAT (pre seba): Ó, krása anjelská!

PRVÉ DIEVČA (zavolá): Čo budeme hrať?

MILADA: Prepeľa.

(Dievčatá sa polapajú za ruky do reťaze a krútiac sa spievajú. Milada kolo vodí.)

(Dievča Lepa odíde do hájika a chtiac si sadnúť na skalu, sadne Bohusvatovi do lona. Zhíkne, vyskočí, dievčatá sa obzrú a skríknu: Čo to? Milada odbehne k matke, Kráľovnej.)

BOHUSVAT (vstane a predstúpi): Prosím, odpustite, slečinky!

(Chce odísť.)

KRÁĽ: Aha, prepel. Neznámy mládenče, nevzďaľuj sa od nás. Právom pohostinstva si medzi nami tak doma, ako ktorýkoľvek z nás. Pristúp k nám bližšie a zabávaj sa s nami. Tvoje meno a vlasť nám bude milé spoznať, ale nežiadame od teba, aby si nám to oznámil, len keď ti bude vďaka.

BOHUSVAT: Jasný kráľ, tak ťa musím nazvať, lebo na prvý pohľad dôstojnosť tvojho zraku prezradzuje kráľovskú hodnosť, odpusť, že moja prítomnosť krásnu hru týchto anjelov prekazila. Som pocestný a pred úpekom hľadám odpočinok v tomto radostnom háji, netušiac, že tak krásna spoločnosť zobudí v ňom čarovný život.

KRÁĽ: Buď nám vítaný, spanilý mládenče. Odkiaľ si, ktokoľvek si, my ťa srdečne vítame. Toto je moja spoločnica trónu, kráľovná (Bohusvat urobí poklonu), toto moja jediná dcéra kňahyňa Milada.

(Bohusvat sa hanblivo ukloní a zapáli sa.)

MILADA (nakloniac sa ku Kráľovnej, riekne): Mamička!

KRÁĽOVNÁ (poláska Miladu): Duša moja.

KRÁĽ: A toto sú spoločnice kňahyne a moje dvoranstvo.

BOHUSVAT: Najjasnejšia kráľovná, hodná, aby ti závidelo slnko aj mesiac, krásna matka najkrásnejšej kňahyne, prijmi moju hlbokú poklonu.

KRÁĽOVNÁ: Teší ma, teší vidieť ťa.

BOHUSVAT: I ty, najjasnejšia hviezda medzi hviezdami, najspanilejšia ruža medzi ružami, prenajspanilejšia kňahyňa, prijmi moju hlbokú, srdečnú poklonu.

MILADA (zapáli sa a ukloní).

KRÁĽOVNÁ: Spanilý mládenče, milý náš hosť, vezmi ruku mojej kňahyne a ihrajte sa spolu na májové plesy.

(Podá Miladinu ruku Bohusvatovi, Bohusvat a Milada vstúpia do kola a hrajú sa na „káčora“. Pár za párom sa ihrá (tancuje), čo spraví prvý pár, to každý nasledujúci zopakuje, sprvu zvoľna, potom chytro. Odbehnú z lúky do hája, vrátia sa odtiaľ, preskakujú skalu, na ktorej sedel Bohusvat. Preskakujú vystretý ručník, atď. Hudba prehúda.)

KRÁĽ: Utešená hra.

KRÁĽOVNÁ: Utešený hráč.

(Hrmí.)

KRÁĽ: Dietky moje, hrmí, bude padať dážď. Aby ste nezmokli, poďte za mnou do blízkeho letohrádku. Tam sa budete ihrať, kým prejde búrka.

(Odíde, všetci za ním.)

Ten istý háj

Čert a jeho dvaja pomocníci

ČERT: Heh, už sa chytil vtáčik na lep. Ty zapredaný podpísanec!

(Hrmí, blýska sa, hrmí.)

Čertudan, Čertudan, tak ťa budem volať — a tvojho otca Krvopísal!

(Udrie blesk, hrmí.)

Len sa tam postískajte a popáchajte tie zeliny, že sa rozpálite jeden od druhého. Keď iné nepomôže, láska pomôže!

DRUHÝ ČERT: Už zapáchnul na tej zeline.

TRETÍ ČERT: Videl si ho?

DRUHÝ ČERT: Videl, podala mu ružové pierce a pri ruži sme strčili čertkus. Jak ten zapáchne, tak sa do zbláznenia zaľúbi.

ČERT: Podpis, podpis, drahý podpis, za ktorý ja už sedemnásť rokov slúžim jeho otcovi, chce on nasilu vyrvať. Tu máš kňahyňu, to ti bude podpis i nápis i zápis, tu písavaj, hlivej, hnij a na svojho otca zabudni.

OBAJA ČERTI: Tak je, tak je.

(Všetci odbehnú, za nimi škrek.)

Milada a Bohusvat, vedú sa za ruky

BOHUSVAT: Ó, krásna kňachyňa Milada! Anjel mojej duše! Nevymyslená myšlienka mojej mysle! Skôr, ako som ťa tu zazrel, maľoval som ťa v mysli, obliekal ťa do dúhových závojov, kúpal ťa v mori raňajšej zory a večer, keď sadalo slnko za hory, vídal som ťa brodiť sa po zlatých oblakoch. Tie iskrosypné hviezdy v tvojich očiach, ten hodvábny háj tvojich zlatých vláskov, ten jasný blankyt svojho nevinného čela, ktorý ešte nepoznal zármutok, ani sa hnevom nezamračil, ale ako oborub hľadí v tvár Hospodina, tak ty hľadíš, anjel môj, a kde hľadíš, radosť, veselosť stvoruješ. Ako ten báječný Ural predeľuje východ a západ Slávie bez konca, tak ružové puky tvojich líc majú hrdú priehradu nošťoka od medziočia po nektárovonné veraje pyšťoka, kde jahodové gamby a perlový pot snehobielych zúbkov utrimujú serafínske hlasy tvojej duše, ako prahy Dnepra, čo spenené vlny odrážajú napravo, naľavo!… Všetka, všetka si mi anjelom!… Nie, neverím, že si na zemi. Aj teraz sa bojím, že sa mi to len sníva. Ty nie si zemská obyvateľkyňa, ale nebešťanka. Ó, prereč, prereč slovo ku mne, prv než ma spáli oheň dútnajúci v srdci!… Keď som ťa tu na tej skale prvý raz oddychujúcu zhliadnul, radosť, strach preháňali moje srdce, jak studený víchor preháňa sneh po teplých slnkových leskoch. Oh, poteš, Milada, poteš ma a preriekni slovo, anjel môj!

MILADA: Mládenče z neba poslaný, krásnejší nad všetky tulipány, hyacinty a ľalie, padol si do môjho túžiaceho srdca ako nebeská rosa do žíznivej zeme. Prv než som ťa zbadala a zjavu tvojho sa zľakla, už som ťa vídala v snách tam dolu pri potôčku chodiť, už som ťa milovala, už za tebou horela! Odpusť, že som ťa vľúdnejšie neprijala, bola som zľakaná, že sa sen v život túžba v skutočnosť, nádej v pravdu obrátila. Na znak mojej lásky prijmi ružový puk, nevinný ako moje srdce, ktoré len za tebou bije a biť bude naveky.

BOHUSVAT: Oh, anjel boží, oh, holúbok nebeský, keď ma nikto, ty si ma premohla. Ja som tvoj oddanec, nakladaj so mnou, ako chceš! Ó, hlava moja, srdce moje!… Tento puk mi bude zálohom tvojej milosti, ochranou, posilou v nešťastí a pomník toho, čím som ti povinný! Prijmi aj ty odo mňa tieto dva kvietky, myrtu večnej oddanosti a vernosti — že len pri tebe je moja veselosť — a stokrásu nevädnúcu, ktorá ti dokáže, že v storakých najhorších smrtiach som za teba hotový položiť život a vždy ten istý ostanem!

MILADA: Naveky tvoja!

BOHUSVAT: Naveky tvoj!

(Objímu sa. Čerti sa v háci ryhocú.)

(Spadne opona.)