ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Zlatomil

Zelený háj pri ceste

ZLATOMIL: Krásny háj! Keď som minulú jaseň do sveta odchádzal, tvoje lístie bolo ožluknuté, a zimu si prestál a zase ti nové lístie narástlo. Jedna ozdoba ti spadla, druhá narástla. Nie tak mne! Keď som sa na tomto mieste od milých dietok a od sladkej duše, mojej ľúbej ženy lúčil, mal som nádeje zelené, že v svete zarobím, zahľadám a s bohatstvom sa domov navrátim. Ale tie nádeje uvädli, ba celkom nazmar prišli. — Ochorel som na ceste, choroba čiastku zjedla. Potom ma napadli čudáci zbojníci a odňali druhú čiastku, a tak už nemám nič! Škoda mojej práce, môjho zárobku, mojich nádejí! (Prechodí sa.) Už ma viac nevolajte Zlatomil, ale radšej Zlatonič, alebo Nemanič, to bude pre mňa dobré meno! Hm! Keby som nemal nič, to by bolo dobre, tak bych sa za bohatého pokladal, ale čože, keď mám menej ako nič! — Tie nešťastné dlžoby! Dobre mi vravela žena, nepožičiavaj od toho Lajzera, choď do cesty s tým, čo máš, čo aj málo zarobíš, bude tvoje, a keď by ťa, uchovaj bože, nešťastie zachvátilo, aspoň nebudeme dlžní! Oj, čo som ťa neposlúchol, duša drahá, teraz by som nemal nič, to jest nemal by dlžoby, ale by mal dobrú ženu, dobré deti a to by bolo moje zlato, moje klenoty. (Prechodí sa, zastane, dupne nohou.) Ja nepôjdem domov na posmech, otrhaný, ošarpaný, bez groša! — Lajzer hneď príde, aby som vyplatil tridsaťtisíc aj s úrokmi. Keď mu nevyplatím, predá mi dom, k tomu sa ohlásia kupci z mesta, kde som tovar nabral, i tí budú svoje pýtať, a dom a tie zemičky málo budú na vyplatenie. Oh, ja nešťastný. Ako sa budú smiať zavistliví susedia! Kde pôjdem s mojimi deťmi, kde so ženou! Radšej do mora skočím, ako ten posmech znášať! Nie, nie, u ľudí pomoci niet! Len u čerta, aj ten neprichádza.

(Zakryje si päsťami čelo.)

Čert a Zlatomil

Zlatomil stojí obrátený v jednu stranu, z druhej prichádza Čert, kráča opatrne, obzerá sa napravo i naľavo.

ČERT (šibalským hlasom pre seba): Kto ma volá? A! To je ten bohatý Zlatomil, už sa obrátil na Blatomila, Čertomila! Ten, čo nechcel ani víno piť, ani švárne panny ľúbiť, ani klamať, ani sa prisahať a do mojej kuchyne ani najmenší hriech poslať. Už schudobnel, už ma volá na pomoc! Oj, pán Chudoba a pani Dlžoba, vy ste moji najistejší tovariši, vám zriedka niekto ujde. Slabých ľudí ponúknem sladkým vínom alebo pálenkou, a hneď mi padnú do kapsy. Ktorý na to nedbá, toho chytím na švárnu devu, alebo dám okúsiť bohatstvo a ukážem cestu krádeže, klamstva a naisto beží ku mne, za mnou, predo mnou, až do Sitna. Ale tento krásny Zlatomil všetkým opovrhnul, vše ma potupoval, avšak Chudoba a Dlžoba ho obmäkčili — už si môj, zlatý krkavec, už si môj, už si môj! — Musím sa mu prihovoriť! Hop! Ale by sa mu svedomie vzbúrilo, keby ma v takejto podobe uvidel, zľaknul by sa ma a ušiel by. Musím sa premeniť na žida, sem tú bradu, nos nakrivím, tvár naškerím, aj batôžtek, tak! A budem sa menovať Šólem. Rožky skryjem, kopýtka pod pantalóny, dobre! Poď, Šólem, k nemu. (Blíži sa k Zlatomilovi, položí mu ruku na plece.)

ZLATOMIL (obzrie sa, trhne sebou a zdesený zvolá): Kto to? Šólem?

ČERT (židovským hlasom): Čho rozkhážu, pán veľkhomožný?

ZLATOMIL: Ja nie som veľkomožný, ja som nie ani pán, ja som žobrák horší od žobráka, a teba som nevolal!

ČERT: A khoho volali?

ZLATOMIL: Čerta som volal.

ČERT: Šhak ja čert, keth rozkhážu, pán veľkhomožný.

ZLATOMIL: No čert, ty si opravdový čert, aj Lajzer je čert, aj Šólem je čert. Obidvaja ste čerti.

ČERT: A čho rozkhážu, pán veľkhomožný?

ZLATOMIL (dupne, Čert sa trhne, odskočí): Ja som nie veľkomožný, tak ma nevolaj, židáku, ja s tebou nechcem nič mať, radšej s čertom ako so židom.

ČERT: A čhi sha nezľakhnú, keď čhert príde?

ZLATOMIL: Nezľaknem, len sa ty pakuj preč. (Ukáže mu, aby šiel.)

ČERT (pre seba): Šólem odíde a pošle čherta sem! (Odíde jednou a príde druhou stranou oblečený ako čert, aj hlas má čertovský.)

ZLATOMIL: So židom nič, radšej s čertom. Čert len raz dušu vezme, ale žid sto ráz.

ČERT: Na rozkaz, pane!

ZLATOMIL (preľaknutý cúvne tri kroky dozadu, zbledne, akoby ho chcel odtisnúť rukou): Ani o krok bližšie, ani o krok!

ČERT: Pane, volal si ma.

ZLATOMIL: Áno, volal.

ČERT: Vstúpim do tvojej služby!

ZLATOMIL: Do služby, ale akú plácu chceš?

ČERT: Najskôr povedz, pane, čo mám vykonať, potom ja poviem, za akú plácu.

ZLATOMIL: Chcem pomoc v mojej chudobe. Utratil som na ceste pre chorobu, obrali ma čudáci zbojníci, nemám nič, krem dlžoby u Lajzera. Ten mi predá dom, vyženie ma so ženou aj s deťmi na ulicu na posmech.

ČERT: Žiadaš peniaze, pane?

ZLATOMIL: Áno, peniaze.

ČERT: Dostaneš ich.

ZLATOMIL: Ale za akú plácu?

ČERT: Za dušu.

ZLATOMIL: Tak z jednačky nič nebude! Ja si dušu nedám.

ČERT: Ani ja nedám peniaze.

ZLATOMIL (prechodí sa): Ale… však ti ja časom peniaze vrátim, aj s úrokami.

ČERT: Ja peniaze ani úroky nepotrebujem.

ZLATOMIL: Alebo sa ti dajako odslúžim.

ČERT (ryhoce sa): Ty, a mne sa odslúžiš?

ZLATOMIL: Prečo nie?… V takej službe, kde svojej duši neublížim, a tebe dobre urobím.

ČERT: Takej služby niet.

ZLATOMIL: Ja peniaze potrebujem, a dušu si nepredám. Ale pýtaj dačo inšie!

ČERT: Podpíš svoju ženu.

ZLATOMIL: Tú nie.

ČERT: Tak staršiu dcéru.

ZLATOMIL: Ani staršiu, ani mladšiu, ani žiadnu dušu.

ČERT: Ja zadarmo neslúžim. (Odchádza.)

ZLATOMIL (volá za ním): Vráť sa, čert, zjednáme sa.

ČERT (vráti sa): Čo sľúbiš?

ZLATOMIL: Neviem nič vymyslieť, ty vymysli.

ČERT (mihne plecom): Tak podpíš to, o čom doma nevieš!

ZLATOMIL: Čo by to mohlo byť, o čom by ja nevedel? Azda zakopaný poklad, o ktorom ja neviem, alebo úroda na poli, alebo iné šťastie? Nuž dobre, vezmi si to, ale moja duša je slobodná?

ČERT: Tvoju dušu nepýtam, len to, o čom doma nevieš.

ZLATOMIL: No dobre, to ti dám, ale mi toľko bohatstva nanosíš, koľko budem žiadať až do svojej smrti.

ČERT: Nanosím.

ZLATOMIL: No tak rušaj a dones mi poklady.

ČERT: Najprv podpis, pane.

ZLATOMIL: Aký podpis?

ČERT: Tu je papier a pero. Napíš vlastnou krvou, že mi oddávaš, o čom doma nevieš.

ZLATOMIL: O čom teraz neviem?

ČERT: Áno, teraz.

ZLATOMIL: A bez podpisu to byť nemôže?

ČERT: Nemôže.

ZLATOMIL: Polož tamto na peň papier i pero.

(Čert položí, odstúpi, Zlatomil si nareže malíček nožíkom a krvou sa podpíše, potom podá papier Čertovi.)

Tu máš, a teraz vykonaj, čo som ti rozkázal.

ČERT (skryje podpis): Vďačne. Čo rozkážeš doniesť a kam?

ZLATOMIL: Tam na ceste nech ma čaká voz o štyroch koňoch napakovaný dukátmi a drahým vlneným a hodvábnym tovarom.

ČERT: Naskutku, pane. (Odbehne.)

ZLATOMIL (stojí sám, zamyslený): Čo som to podpísal? Veď viem o všetkom, čo je doma na niečo súce. Žena nie, deti nie, pole nie, dom nie, tak čo to môže byť… Ale netráp sa, milý Zlatomil, nech sa trápi on, čo si vyjednal. Len si poslúži. Teraz vyplatím dlžoby, pánom susedom závisť gágory zatisne a moji milí budú opatrení. Poďme teda domov.

(Odíde.)

Zlatomilova izba, prestreté stoly

Božena, Tekla, Oľga, neskôr Krstná matka s dieťaťom, Krstný otec, Zlatomil

BOŽENA: Tekluška moja drahá, polož soľničky na stôl, vieš, že chlieb, soľ a voda sú znakmi pohostinstva.

TEKLA (kladie na stôl): Mamička, len tatika budú chýbať na krstinách.

BOŽENA: Ach, božemôj, všetko smutné bez neho, aj krstiny smutné. Čakala som ho už pred mesiacom. Ako sľúbil, že najneskôr o osem mesiacov sa vráti. A tu sa už aj deviaty ku koncu blíži, a o ňom ani chýru ani slychu. Len ho, bože, od nešťastia uchovaj.

OĽGA: Mamička, tatika prídu na krstiny, ale smutný.

BOŽENA: Prečo to hovoríš, Oľga?

OĽGA: Snívalo sa mi k ránu, že som videla tatuška, ako prišli na cifrovanom voze o štyroch koňoch a priniesli nám krásne šaty aj dukátov, ale boli smutný.

TEKLA: Čoby tam smutný, veď sa tvoj sen nemusí vyplniť.

OĽGA: Mne sa každý vyplní.

(Krstná mať s Dieťaťom, Krstný otec vstúpia.)

KRSTNÁ MAŤ: Pánboh požehnaj domu tomuto. Odniesli sme pohana, priniesli sme kresťana, nech pánboh živí ponajprv rodičov, prítomnú matku a vzdialeného otca, i tohoto pokrsteného synáčka.

KRSTNÝ OTEC: A ja k tomuto vinšu svoj pripájam, nech mu pánboh dá vzrastu i zveľadku na duši i na tele, a po tejto časnosti večnú radosť v nebi.

BOŽENA (vezme decko na ruky): Ďakujem vám za tú kresťanskú službu a vinše prijímam.

OĽGA: Aha, aké kone! To je tatika!

(Beží von s Teklou.)

VŠETCI: Chvála pánubohu.

ZLATOMIL (vedie Oľgu a Teklu za ruky): Bože daj šťastia!

VŠETCI: Bože daj. (Vítajú ho.)

TEKLA: Tatika, čo ste mi doniesli?

ZLATOMIL: Vyberaj si, dcéra moja, čo ti len srdce zažiada. Máš na voze zo zlata, zo striebra, z vlny a z hodvábu, vyberaj si, čo len chceš.

OĽGA: A kde ste tie kone kúpili?

ZLATOMIL: Kde som tie kone kúpil — hm! — to by som musel dlho rozprávať. Pekne vítam, pán kmotor, pekne vítam, pani kmotra. A kdeže je moja ľúba žena?

BOŽENA (predstúpi): Mužík môj drahý, netrpezlivo som ťa vyčkávala, a nechodil si. Bála som sa, že ťa nešťastie zachvátilo, ale chvála pánubohu, zdravý si. Na, obzriže si syna, čo ti Pánboh odvtedy požehnal.

ZLATOMIL (začudovane): Syna?

BOŽENA (ukazuje tvár decka): Áno, syna, prizri sa mu, že je celkom na teba udaný, akoby ti z oka vypadol, tvoje oči, tvoje obrvy, tvoje čelo, tvoj nos, briadka, líca, všetko, opravdový otec.

ZLATOMIL (zalomí rukami): Ó, božemôj!

BOŽENA: Nuž čože? Azda sa ti nepáči? Veď si si vše žiadal syna, len syna, nuž tu ho máš!

ZLATOMIL (zalomí rukami): Ó božemôj!

BOŽENA: Či sa mu azda nepriznávaš? Ale pozri, sama tvár ti ukáže, že je tvoj.

ZLATOMIL: Prečo si mi to nezjavila, keď som odchádzal?

BOŽENA: Sama som to nevedela! Ani vtedy, keď sme ťa odprevádzali, som to ešte nevedela. A len včera dva týždne a deväť mesiacov minulo, ako si ty odišiel. A práve včera dva týždne sa narodil môj a tvoj dávno žiadaný synáčok. Dva týždne sme s krstom čakali, a keď si nechodil, tak sme ho dnes pokrstili.

ZLATOMIL (zalamuje rukami): Och, ja nešťastný otec, ja nešťastný človek! Och, syn môj. O tebe som ja nevedel, že ťa doma mám.

(Čert sa zjaví za dverami.)

Oj, lacnou sa mi zdala byť tá kúpa, ale drahá je, predrahá!

(Čert sa zaryhoce a zmizne. Všetci sa obzrú.)

Hah! Vidíte ho? Počuli ste ho, ako sa ryhoce?

VŠETCI: Kto? Kto to? Tu nikoho niet.

ZLATOMIL: On je to, on, ryhoce sa môjmu nešťastiu! Och, vráť mi podpis, a ber všetko, nech ostanem chudobným, nech žobrákom, len podpis mi daj.

(Čert sa za dverami zaryhoce.)

Och, ja nešťastný nešťastník! Ja som nevedel, syn môj drahý, že ťa doma mám, to moje nešťastie, to moje nešťastie.

KRSTNÝ OTEC: Ale čože vám je, pán kmotor, upokojte sa, vezmite si syna na ruky a tešte sa mu.

ZLATOMIL: Na tieto ruky, tieto, čo písať znajú, podpisovať znajú! Oj nie, na tieto ruky ho nevezmem. Ale dajte mi druhé ruky, abych svojho syna k srdcu mohol privinúť!

(Čert sa vonku zaryhoce.)

Aha! Počujete ho? To je on, to je on!

(Všetci sa obzerajú.)

KRSTNÝ OTEC: Ale kto, pán kmotor, veď tu nikoho niet.

ZLATOMIL: Počuli ste ho, ako sa zaryhotal, to je on, to je on!

KRSTNÝ OTEC: Tu sa nikto neryhotal, to sa vám len tak marí, alebo v ušiach hučí od dlhej cesty, my sme nikoho nepočuli.

ZLATOMIL: Och, vy ste nepočuli, ale ja, ale ja!

TEKLA (matke): Mamika, pán otec sú chorý.

OĽGA: Vidíš, Tekla, že sa môj sen vyplnil.

ZLATOMIL: Oh, keby som bol chorý, oh, keby som bol pomätený, aby to pravda nebola. Ale beda mi, to všetko je pravda.

KRSTNÁ MATKA: Pán kmotor, bozkajte si toho synáčka, jeho nevinná tvár zaženie všetky zlé myšlienky.

ZLATOMIL: Áno, ono je nevinné. Akože ste ho pokrstili?

KRSTNÁ MAŤ: Bohusvat!

ZLATOMIL: No to je dobre, lebo čo je Bohu sväté, to ten zlý obdržať nesmie. Poď, môj zlatý syn Bohusvat.

(Chce ísť k nemu, ale zastane.)

Nie, nie, na tieto ruky ťa nevezmem. Ale bez rúk ťa bozkám. Buď bohu svätý! Boh ťa opatruj, Boh ťa sprevádzaj! Svätosť tvoja nech odoženie toho Zlého. Posväcujem ťa Bohu, jemu budeš slúžiť, a tak spasenia dôjdeš.

(Opona spadne.)