ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

1
Akžeby srdce horko nežialilo,
jak víchor morský hor’ sa nebúrilo —
ty váhaš dlho — a oni sa smejú,
duch vidí a chce — len ruky nesmejú.
Či je to tichý mier, či je umrelosť,
či už tak všetka zmizla žitia vrelosť
v toľkom národe bez hraníc, bez času,
že tak otupno z celého ohlasu?
Neviem, však to mi nejde nijak z hlavy,
že keď sa už raz na nohy postaví,
bude jak skala, jak moru prúd valný.
Nuž, poručenobohu — keď mám čakať,
v prýšťom sa kochať a za hriechy plakať,
z veľa sa mrakov zbiera hrom prívalný.

2
Nad hrobom stojím i takto sám sebe:
„Môj dobrý bože, kde sa ten už podel,
či v tom osudnom, tajomnom pohrebe
človek hneď zhynie ako planý odev.
Často tak príde, že ani neverí,
že by on musel dakedy umrieti,
bo nevie dobu, v ktorej má dotlieti,
nevie — keď zomrel, splnil zemské miery.
Pred žitím mu nič, nič mu je za žitím,
dačím len v dačom neistým, zavitým,
čo div, keď celý svet len v sebe cíti?
Z ničoho vyšiel, nič s sebou doniesol,
a v nič zas tašiel, nič s sebou odniesol,
na mih videný svet sa mu má skryti!“

3
Z zámetu časov a z krvi prílevu,
jak z pomiešania morských vĺn, búrenia,
vystúpi človek na svetov objevu,
jak jarné kvety z zimného semena.
Ľud ide, tajde, jeden na dno húpa,
druhý na líce veku, žitia stúpa,
a tak sa mení, vrie, búri, kolotá,
jak v čarodejnom kotlíku šámota.
A kto z tisícov učutia súveku
jedno učutie v svej duši vyvarí
i všetky sily v jednej zažne žiari?
Tak žije svojím žitím ľudstva žitie
a ako z jarkov dovodnenú rieku
vodí vo prúdy silné, vlnovité.

4
Kedy ja rovne tiež tak v tichom hrobe
budem spočívať v smrteľnom pokoju,
i kedy zložím v tej zemskej útrobe
ja moju zemskosť, ja útrobu moju?
Čo ešte dotiaľ? Čo ma očakáva,
aké tridsiatky, búrky a neresti,
aké návaly musím ešte zniesti,
čo mi za mihom týmto už nastáva?
Nebo sa mračí a z diaľky už hrmí,
už ma neminie dážď, hromoprúd strmý,
jak dlho on mne, jak ja mu mám státi?
Kameň na kose. Myseľ sa tu tratí —
v cestu sa kladú nám ľstivé závady,
ale na búrach duch sa len viac mladí.

5
Však sa divíte, vy úprimné znelky,
že ma už viacej nič tak netešíte,
že ma durného aj ku vám vidíte,
že len vás trápim, že v skutkoch som melký?
Vy ste tiež strašné, veď ste moje duchy,
veď ste vy búrky pred stvorením sveta,
vy ste ďalekých Slávy hlasov sluchy,
od ktorých ohlas odrazený lieta.
Veď či sme my len plachohrobné duchy,
poblúdivého marenia výbuchy,
bez práv do sveta, škodným zeme plodom?
Tam Robespierre^[1] a Korzikán veľký^[2]
žily sekali od srdca národom —
a ty máš spievať stenám a — hrýzť znelky.

6
Vy mne vravíte, že tie moje spevy
sú nezvedených učutí výlevy,
že v zrovnávaní prímernom s umením
sú divej krvi nesprávnym búrením.
Dobre, kto môže dľa daných pravidiel
čerpať sám seba z nich ako zo žriediel…
Moje učutia prešlosť prác tých borí —
prítomnosť, duch sám si zákony tvorí.
Z školských lavíc to suchá mlaď zmŕtvela —
však iď na polia, pátraj tvorca zrakom
v prírody súzvuk skrytý jak súmrakom;
pozri na more národov, osudov,
na dno mej duše, pozri do mých trudov —
i pusť domluvy bez sily, bez cieľa.

7
Citliví ľudia, plní posvätnosti,
tak pilne svätia roku narodenie,
ach, oni svätia s hlukom v nadšenosti
z prachov starého nového vzkriesenie.
Rok umrel, vravia, umrel do dňa celý.
Však aký to rok? Či morom prírody
divy sa dejú, živly sa vzbúreli,
či nový človek, duch sa nový rodí?
Nechaj, nepátraj, nezmar im radosti,
sladké im bludy a milé mámenie,
jak ryba v vode žijú v svej bludnosti.
Oni si prejú, ach, a z srdca prejú,
v nebe neznané preds’ majú nádeju —
i v ríšu tajnú vrúcny duch sa ženie.

8
Vek je náš múdry, obecne uznané,
každému panstvo hádok, prýštia dané.
V knihách, kostoloch pravda sa predáva,
každý sám svieti, druhých svieca tmavá.
Ach, však som znavil hrdých slov zvíjanie,
povrchných, krehkých, klátivých spínanie —
Bosý môj, Bosý, ach, veľký môj Bosý,
Slovensko nezná, koho v tebe nosí.
On v srdce čiaha, keď naň tma zachodí,
buď dňom myšlienok, jak boh sa prechodí,
slov iskry letia, jak reťaz ohnivá,
je jak pred večnou veštbou postavenie —
slúchal som tvoje výrky i tvorenie,
myslel som, že les starý sa rozvieva.

9
Ťažko je, ťažko byť tak opusteným
od srdca známych, srdcom srdcu znaných,
ťažko je tak byť v biedach zapomneným,
nemať kde vyliať učutí zbúraných.
Láska nad lásku — máš kde zveriť city,
čím sa viac dáva, tým sa viac dostáva,
súcit a slza zrozumenosť pravá
nám dušu jasní, dáva žitiu žiti.
Ticho vôkol nás. Ty vravíš po čase
prúdom bez konca vo prorockom hlase,
až sa ja vznášam — ty za mnou i pri mne,
a jak pod krídla génia dobrého
tam sa utúlim k tvej duši úprimne
a tys’ ma chladil bohom rozžatého.

10
Bože, bože, nač’ si ty mňa stvoril,
načs’ ma vzkriesil zo dna večnosti,
rozlials’ v mne mor nekonečnosti,
nebo tvoje duši mejs’ otvoril.
Ja tu stojím, pred mnou zjavísk svety,
jedno druhým hynúc, vstávajúc,
i pod prúdom času splývajúc
neústavne v premenách vzápätí.
Ja tu stojím, patrím, vidím, že si,
moja duša sú ti súzvuky,
ohlasy sú slnce, zem a lesy,
ja za tebou vzpínam mé ruky
do večnosti, tvej všemohúcnosti,
cez prach zemský do nesmrteľnosti.

11
Tak sám, oj, tak sám! Bez známych, priateľov,
bez sútrpnosti, súzvuku, dôvery,
mojim učutiam niet konca, niet miery —
preds’ nenachádzam sústrediacich cieľov.
Pieseň i slová naspäť mi zletujú,
ruka nečiahne, skutky sa zlamujú,
deň za dňom tratím, mladosť mi ulieta
a za ňou hľadím jak za hviezdou dieťa.
Ó, skry si oči, vylúp ich, nešťastný,
svet je tak veľký, milostný, tak krásny,
on teba viacej len búri a pudí,
a keď nebudem naň viac pozerati,
či sa mi zmieri duch túžny, rozžatý,
neb’ či sa tým viac môj bôľ hor’ nevzbudí?

12
Spočinným snehom doly sa pokryli,
chladným a divým, jak plachty hrobové,
pod nimiž ležia zbroje junochove —
hlučné, víťazné, plné slávy, sily.
A morom snehu víchor pojazduje —
matky by zeme ňadrá chcel odkryti,
by skorej mohla své svety rozviti,
tak búri, švihá, plášť smrti zdvihuje.
Nebúri tak však víchor len zdivelý —
jak moje túžby vo prsiach stiesnených,
nad hrobom Tatier jak môj duch zvetrelý.
Tratím sa, tratím, veď nádej deľaká
túžob je búrnych, zvádivých, vznešených —
jednou ma rukou láme, druhou láka.

13
Duchy! mí posly! hor sa! Dnes pôjdete
priateľstvo zavrieť vzájomné po svete:
Najskôr síc’ s túžbou sa k Nazaretánu,^[3]
vzdajúc mu úctu ako svetov pánu.
Pozdravte Olymp, Homéra, ich kňaza,^[4]
otca hrdinov Shakespera, Caesara,
z Nemcov Goetheho, našeho Kollára
i Korzikána mocného, víťaza.
Zleťte na sever k cáru Mikulášu,^[5]
zmieňte sa verne, zjavte radu našu
z ohľadu… Neb’ nie,^[6] ešte mlčte o tom,
keď sám tam pôjdem, sa poradím potom,
keď púť skončíte — pôjdeme k Štúrovi
s bratmi zasvätiť Slovákov rok nový.

14
Prstene sme si dali oceľové —
had s okom lesklým a ako noc čierny:
veď v nich je obraz našej lásky verný,
v nich sú nám skryté výrky osudové.
Jak had sme boli v láske utajení,
len niekdy v očiach láska nám blyšťala,
predsa jak oceľ bola verná, stála —
a teraz sme ňou jak noc zarmútení.
Nepremenno nás nebo roztrhalo,
jak ku rozdielnym brehom stroskotanú
loď, tak nás navždy zničilo, zbúralo!
Buď zbohom, milá, už je po prehraniu:
ty mojich bôľov milý tešiteľu,
v zúfaní drahá zábavo, anjelu!

15
Mňa osud honí, a teba zdržuje,
teba už zaklial a mňa vypudzuje:
tak ostaň zbohom, pomni bežné doby,
hoc mne každý krok hrozí pád a hroby.
Oj, pomni, pomni syna matky žiaľnej,
ktorý ta beží do hry svetov váľnej:
svet pred ním je jak Prometea^[7] dielo:
bez ohňa bohov a bez ducha telo.
Už som stroskotal všetky zemské zväzky,
rodinnosť svätej blaženosti lásky,
nič mi krem priateľ’, národa a neba!
I na vlnenia mojeho života,
kde hneď svit zmrkne, hneď svitne mrákota,
anjelsky lesk sa bude liať od teba.

16
Nelíčim krásu jej v obraz báječný,
často únavný, pre báseň hľadaný,
pritom prepjatý, klamný, neskutečný,
i z nesrdečnej srdečnosti tkaný.
Nač’? Tým nech sa len básnik trápi, baví —
ja som nie básnik — naboha to riekam!
Nehľadám jeho vencov a oslavy,
prípadne si len dušu v rým obliekam.
A moja milá, či mladá, či krásna —
neviem! Ona však so mnou je nešťastná,
so mnou i plače, so mnou sa raduje:
nie maľovaný kvietok na papieru,
ona však žije mým duchom mú vieru,
i májom svým ma ona posväcuje.

17
Hynú v zármutku moje mladé letá
v kliatbe osudu, v nevoľnosti sveta,
a kde sa, kde sa, biedny, ja kde podím —
kde sa obrátim, žiale s sebou vodím.
Nad hrobom žialim, pod krížom strašlivým,
aneb si spievam s šumom hôr trúchlivým,
rieky prúd valný hukotom skalami
rovný s mojimi je piesní zvukami.
A kedy, kedy predsa sa bôľ stíši,
túžob mých zálud v sen sa ukoníši?
V sen sladký slávy, lebo na sen hrobov?
Ach, keď i hrdosť časom ma povzbudí,
to len na väčšie strasti, horšie trudy,
aj keď i zomriem, zomriem len s žalobou.

18
^[8]
Nešťastné deti, čo sa k nešťastnému
túlite dušou, rukami, hýbaním,
i čo svietite v žiale vzbúrenému,
jak blesky mrakom hrou a usmievaním.
V lone na hrdle vôkol ovesené,
jak dva anjeli vo mne sa kochajú,
v mojej radosti aj oni plesajú,
i mojím bôľom oni sú smútené…