ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Ukojenie tôní — názov najvýznamnejšej básnickej skladby Sama Vozára je vhodný aj na nazvanie výberu z celej jeho poézie. Výber vychádza dvadsať rokov po prvom uverejnení Vozárových textov a okrem celkom zanedbateľných náčrtov jeho veršov sme doň zaradili všetky doteraz publikované Vozárove básne (z uverejneného diela sa sem zámerne nedostali Vozárove publicistické práce). Básnické texty v tomto výbere sme rozdelili do siedmich okruhov — v poznámkach k týmto častiam knihy stručne zdôvodňujeme kompozíciu takéhoto vydania výberu z Vozárovej poézie. Podrobnejšie textologické vysvetlivky k jednotlivým básňam v knihe neuvádzame — záujemca ich môže nájsť v našej knihe Dielo Sama Vozára, ktorú vydala Matica slovenská v Martine roku 1967.

Rukopis diela

Rukopisy poézie Sama Vozára (1823 — 1850) sú uložené v zbierkach Literárneho archívu Matice slovenskej v Martine — do našej identifikácie boli zaradené v katalógu pod menom „Neznámy“. Teraz sú už rukopisy zaradené pod Vozárovým menom s týmito novými signatúrami:

B 405 — Ukojenie tôní, 32 s.; Od slávnej Prahy, Okolo adventu, Pod Muráňom, Umrela Zenda, 17 s.; Vyhasli svetlá, 10 s.; Slamený domček, 37 s.; Prípoveď, 1 s.; Štúrovi na deň narození, 1 s.; Fragment drámy, 20 s.; Preklady z Puškina, Mickiewicza a Goetheho, 8 s.

M 23 F 20 — Prvotiny v češtine, Lyrická nôta, Lúčenie sa Slovákov od Ľudovíta Štúra, 67 s.

M 23 F 21 — Akžeby srdce, 18 s.; Písně slovenské, 2 s.

80 I 3 — Zatvoria sa tuho, V kráľovskej záhrade, 4 s.; Kdes’ sa tu vzala, 4. s.; Mlčte vy včuľ, 8 s.; Preklady zo Shakespearovho Hamleta, 4 s.

Pri tomto vydaní Vozárovej poézie sme vychádzali z rukopisných originálov a konfrontovali sme ich znenie s textami, ktoré vyšli tlačou v prvom našom edovaní (Keby si počul všetky tie víchrice. Výber neznámej slovenskej poézie z polovice 19. storočia. Bratislava, Tatran 1966, s. 15 až 54; Vongrej, P.: Dielo Sama Vozára (1823 — 1850). Martin, MS 1967, s. 13 — 151; Zborník Literárny archív, 18, 1982, s. 37 — 47). Treba podotknúť, že doteraz sa nenašli rukopisy básní: Z lona večnosti, Dobré ráno, Pozdravenie Nugenta, Michalovi Bosému, Holubička sivá, Ako je tej dúhe, Hej, žltá vrbina — v Diele Sama Vozára sme ich texty odtlačili v poznámkach (s. 278 — 284) zo strojopisného odpisu Ruda Brtáňa. Po dvadsiatich rokoch, i pri nepoznaní ich rukopisných originálov, zaraďujeme tieto básne v textologickej úprave do nášho výberu (ich dikcia a motivické akordy ukazujú dosť presvedčivo na Vozárovo autorstvo).

Prepis textu

Pri edičných úpravách textov básní sme zásadne vychádzali z dnešného textologického úzu, aký sa vytvoril pri vydávaní textov zo staršieho obdobia nášho jazyka. Textologické zásady, ktorých sme sa pridŕžali, zhŕňame takto:

I. Vozárove básne v češtine

1. Dôsledne ponechávame všetky slovakizované tvary, ktoré súčasne v dobovej jazykovej situácii ukazujú na postupnú slovakizačnú orientáciu príslušníkov generácie nášho romantizmu, a aj v tomto zmysle sú pre Vozárovu poéziu ešte v českom habite celkom charakteristické.

2. Začiatočné veľké písmená v každom verši básní upravujeme podľa logického interpunkčného zmyslu (odstraňujeme teda v tomto smere dobový úzus tak, ako sa to už zaužívalo pri reedíciách veršov iných básnikov z tohto obdobia).

3. Prepisujeme g — j, j — í, w — v, g — g, au — ou, ney — nej.

4. Zjednocujeme nezhody v dĺžení a v palatálnosti hlások, pokiaľ tieto úpravy nezasahujú do rytmu alebo do rýmu.

5. Zavádzame dnešnú interpunkciu.

6. Hlásku ř píšeme podľa originálu; rešpektujeme nenáležité prípady zabudnutia napísania ř (len ako r) v zmysle bodu 1. To isté pravidlo uplatňujeme aj pri hláske ů.

II. Vozárove básne v slovenčine

1. Z textologických zásad prepisu veršov v češtine uplatňujeme aj pri slovenských básnických textoch pravidlá z bodov I. 2 — 5.

2. Texty prepisujeme podľa dnešnej pravopisnej normy; keďže však ide o texty básní, dôsledne rešpektujeme všetky lexikálne i syntaktické zvláštnosti pôvodín, pričom najmä v pozíciách rozhodujúcich pre rytmické a rýmové ustrojenie veršov sme ponechali radšej básnickú licenciu, aj keď je to na úkor dnešného jazykového úzu. Nezvyčajné tvary či výrazy (neologizmy, archaizmy, dialektizmy) vysvetľujeme súhrnne v slovníčku.

3. Podľa dnešnej pravopisnej normy píšeme i — y, predpony a predložky s — z.

4. Texty upravujeme podľa dnešnej interpunkčnej normy; pri úpravách dôsledne berieme ohľad aj na pôvodnú interpunkciu autora.

5. Označenie mäkčenia d, t, n, l pred e, i dôsledne odstraňujeme; zápisy mäkčenia typu dj, tj, nj, lj upravujeme podľa dnešného pravopisného úzu.

6. Tvary substantív stredného rodu v nom. sg. zakončené na -ja upravujeme podľa dnešného úzu na -ie (ukojeňja — ukojenie); ale v rýmových pozíciách aj tu uplatňujeme licenciu (keď sa výraz nom. sg. rýmuje s gen. alebo nom. plur. takýchto substantív stredného rodu).

7. V genitíve plur. maskulín upravujeme koncovku -ou na -ov (vencou — vencov).

8. Pri adjektívach upravujeme koncovky -ou, -vo, -o(ó), -je na -é, -e (tichuo — é, čjerno — e, milje — é); koncovky gen. sg. a datívu sg. adjektív -jeho, -ího, -jemu, -ímu upravujeme na -ého, ému; výnimku sme urobili len v rýmových pozíciách (napríklad sloveso nepovie — a adjektívum iskry ohňovie, atď.).

9. Pri slovesách koncovky 3. osoby perfektu -u, -v nahradzujeme koncovkou -l (padov — padol, ukriv — ukryl).

10. Upravujeme 3. os. plurálu slovesa byť z dobového sa na sú.

11. Tvary 1. os. plur. slovies (zhinjemo, vidímo) upravujeme do dnešného úzu (zhynieme, vidíme). Ide tu síce primárne o dialektizmus z gemersko-malohontianskej oblasti, no podobne ako pri mäkčení typu „djen, do vidjenja“ a nom. plur. „ruke, nohe“ badať i v tomto tvare morfologickú filiáciu s chorvátčinou. Podobne upravujeme v nerýmových pozíciách nárečové tvary gen. sg. (zornici — zornice) a dat. sg. (maťički — matičke).

12. Upravujeme pozostatky češtiny pri písaní zámen a častíc (jích — ich, jakí — aký, jako — ako). Bez úpravy však ponechávame tvar „jejích“, pretože by sa v texte porušil rytmus.

13. Z pozícií dnešného pravopisu upravujeme použitie pádov, ktoré je podľa terajších noriem nenáležité (v zápasu — v zápase; z národu — z národa). Keď však ide o rýmovú pozíciu, teda keď je to pre výraz verša relevantné, ponechávame výnimku.

14. Do hláskoslovnej podoby nezasahujeme (ojedinele len v tých prípadoch, keď ide o chybné použitie v prvopisnom autorskom rukopise, ktoré autor už nestačil opraviť).

15. Použitie nárečových slov v texte (pokiaľ sa nimi celkom nezastrel zmysel pre súčasného čitateľa) ponechávame nedotknuté (tak sme upravili nárečové lou — dolu, chiba — iba, včil — včuľ).

16. Kvantitu samohlások upravujeme podľa dnešnej jazykovej normy (v čase vzniku veršov ešte napríklad neexistovalo pravidlo rytmického zákona v slovenčine).

17. Vetnú stavbu ako i štruktúru veršov sme ponechali v pôvodnej autorovej podobe.

Poznámky

1/ Prvotiny v češtine

Názov cyklu nie je od autora: uviedli sme ho len v tomto vydaní pre lepšiu prehľadnosť textov.

2/ Lyrická nôta

Názov podľa vysvetlenia k prvému cyklu.

3/ Akžeby srdce

Názov cyklu osemnástich sonetov uvádzame v tomto vydaní podľa incipitu (vo vydaní Diela Sama Vozára v roku 1967 sme dali názov opisný — Prvý cyklus sonetov 1 — 18). Cyklus — 246 veršov — vznikol na rozhraní rokov 1843 — 1844.

4/ Ukojenie tôní

Cyklus sonetov takto nazval sám autor (s variovaním „Ukojenie stínov“). Najrozsiahlejšia Vozárova skladba — 896 veršov — vznikla ako bezprostredná autorova básnická reakcia na smrť jeho matky Kristíny (umrela ako tridsaťdeväťročná 25. februára 1845 v Hrachove). Prvých 41 sonetov napísal Vozár od 3. marca do 1. apríla, sonety 42 — 64 medzi 2. — 8. novembrom 1845 v Hrachove.

5/ Z epiky

Názov cyklu uvádzame v tomto vydaní pre lepšiu prehľadnosť Vozárových básnických textov.

6/ Fragment drámy

Názov sme dali pre toto vydanie — pôvodne bez názvu; vznik medzi 25. a 29. decembrom 1846. Osoby v rukopise dramatického fragmentu sú zaznačené len v podobe iniciál: ak sa ich z textu podarilo dešifrovať, uvádzame ich v zátvorkách.

Fragment obsahuje tri dialogizované výjavy. Podľa textových narážok na Turkov, Mongolov a Braniborov — Prusov, ako aj podľa kniežacej družiny, ktorá sa hotuje bojovať za slobodu — malo by tu ísť o historický námet. Ale v druhom výjave v monológoch sluhu, dcéry a pána hradu aktualizuje dej až na svoju súčasnosť. Zdá sa, že Vozár sa tu pokúšal vytvoriť drámu s historickými motívmi, ale súčasne s romantickou tendenciou aktualizácie deja. Možno i preto v nej po treťom výjave ďalej v rukopise nepokračoval. Z textu sa nedá určiť ani bližšia lokalita deja drámy — spomínaný „Staraja hrad“ by azda mohol byť považský Starhrad…

7/ Básnické preklady

Názov pre toto vydanie — pôvodne v rukopise bez názvu, a teda bez vyznačenia, že ide o parafrázu básní iných autorov. Rozhodli sme sa do tohto výberu Vozárovej poézie zaradiť aj jeho preklady prominentných básnikov svetovej poézie Shakespeara, Goetheho, Puškina, Mickiewicza (texty prekladov uvádzame chronologicky, ako ich Vozár adaptoval do nášho jazykového kontextu). Ide totiž o celkom prvé — „prvolezecké“ — preklady týchto básnikov do štúrovskej slovenčiny (len preklady z Puškina sú ešte v slovakizovanej češtine). Uvádzame ich najmä preto, lebo práve tieto preložené verše v mnohom určili aj podobu vlastnej Vozárovej tvorby, ktorá s nimi korešponduje nie iba časovou, ale často aj motivickou zviazanosťou — Puškinove verše sa ozývajú vo Vozárovej lyrickej nôte, Goetheho Mignon a Faust v Ukojení tôní, Mickiewiczov Wallenrod v epických zlomkoch a Shakespearov Hamlet vo fragmente Vozárovho dramatického pokusu…