Zlatý fond SME vzniká v spolupráci s Ústavom slovenskej literatúry SAV
RSS výstup diel Zlatého fondu (Viac informácii)
Samo Vozár:
Fragment drámy
Dielo digitalizoval(i) Michal Belička, Mária Kunecová, Zuzana Babjaková, Daniel Winter, Karol Šefranko, Dušan Kroliak, Slavomír Kancian. Zobraziť celú bibliografiu
Stiahnite si celé dielo: (rtf, html)
| Páči sa Vám toto dielo? Hlasujte zaň, tak ako už hlasovalo | 52 | čitateľov |
Žigmundovo[1] družstvo
ŽIGMUND:
Vy, druhovia mí, rozpovedzte mi,
čo to tu za kraj a čí to chotár?
Či pod vášho je kráľa a zákon,
či našim rukám lakotná korisť?
Okolie mne je z tohto pozorišťa
aspoň zbla cudzie; nepomniem,
či by tu naše krížané cesty
boli sa zahli.
BOLEHLAV:
Oku je cudzí,
však ušiam, vodca, dobre znaný kraj,
známejší ešte svojím vladárom,
s ktorým sa náš spor a jeho rvačka
stretli neporáz, jak pes a mačka.
Pamätáš Sivka,[2] bujného rumáka,
koho step žírna schovala Kolchidy,[3]
na ktorom v poliach války si jazdil
jak búrka a smrť? Pomnieš jeho skon
a loskot sudby nás s ním dočiahlej?!
ŽIGMUND:
To vše pamätám a nežiadaná
spomienka len ma zachmúri.
Bo na Perúna,[4] jeho slávny hrom,
nikdaj taký stín k mej cti sa neskmotril
a žlčnú obidu nič tak nerozhrialo,
jak tá nenadálosť.
Ten charý, zhrošilý, pošinutý pencel,
vyziabla plánka, zmrzlá babečka,
okleptavený lopúch, vysmradlý chren,
starigánsky stargáň, vystarený Staraj![5]
A sprepadená s ním i udalosť
kľud mi v žiar honí — a číra spomienka
robí, že hanba a hnev mi zo žíl
vyteká a lomozí stavbou mých údov.
BOLEHLAV:
Nie jeho chrabrosť, premysel — náš neduh
spôsobil ten špľach a s ním omrzlosť!
Nebe to samé — a nepredzretá
šaľba osudu, čo s človekom si hrá —
Dávid nepatrný zráňa Goliáša,
nezbytná mucha leva podráža
a veľkosť sama pre svoju veľkosť,
nespracúc v sebe sa na malom štrbí,
ktorej by tá časť ho jak prach zdúchla.
MELÁK:
Ani premudrovať, ani prehnevať
nad spôsob mužu sa nesluší,
kým spamätanej krivdy sa hnev žúri
a ľutovaním hanba sa morí —
tadiaľ muž času, nedbajúc prešlé,
slepo neveriac budúcnosti klamnej:
konajúc myslí a mysliac koná
a tak nezdaru úklad obhráva!
Sem ruku v ruku! Tamto Staraja hrad,
s ním jeho telo — a ak chce boh — i duch!
Len vtipno a rezko!
Na váľacej púti s nami hrom jazdí —
len nie viac vtipu, jak z vôle vystane,
a jak z vôle vstáva nie menej srdu!
ŽIGMUND:
Čakaj! Ó, jak je duch k pestve hotový
snadno — a vážnosť jak vďačne šaškuje.
Na moju bytnosť nič mi nie milšie,
jak že ten Všadebol raz sa z svej ochoty
prekotí a že Macka[6] hudby bažného
naučím húsť, jak hodno učňa
v štepe kálanom — a tón dávať
po škále mých kyjov.
SLIVOŇ:
Ja prajem len,
by náš žart žrebec bol s mrskným kopytom,
jeho netrebnosť psom, čo ho chytá.
ŽIGMUND:
Na tom sme rovní! Čo fígeľ, to groš!
Nech žije voľnosť, vtip, žart, dobrodružstvo!
Včuľ každý, čo máš fígľov zásobu,
vysvieť z dužného vynálezov krámu!
MOHÁR:
Starý srd a mladá pomsta! Dávny ženích a mladá drnda. Kým pomsta srd na medovej nitke vodí, srd čuší; ako kým nevesta ženícha s turáčoky, pagáčoky, pišťoky a lišťoky drží sa šmúriť a neveseliť, kotácať, a nie ukľudňovať, hrešiť, a nie tešiť — je vina múdrosti a dobrej brucha kuchyne. Za to myslím, že by pomsta v žiali a nevesta netrúfom do svojho muža schopnosti znivieť, zmoriť a zabiť sa nemala; a že by naša múdrosť dostačila reznou čiernou pomsty polievkou naliať, až by od nej zmámorený stržeň svojho vyhrážania vysilil.
ŽIGMUND:
Tvoja múdrosť je ako hlbkosť morská
a tvoja výrečnosť ako vysokosť nebeská!
Dľa tvojich dôsledkov more sa v nebi zrkadlí a tvoje slová, hladina morská zrkadlená, tratia sa v nedočiahlej výstrednosti tvých pochopov. Máceš, láceš, pláceš! Máceš za rozumom, ako pes vetrí za misou halušiek; láceš svým výpraskom chrbát druhých a stavíš svoje bydlo telové na príkrov kyjového dažďa, buchnátového krupobitia a plamenných medzi oči praskov; a pláceš — pláceš svoj ako mesiac prepodobňujúci kabát, na ktorom záplata záplatu drží.
SLIVOŇ:
Tak ako časom dakoho zodratý vtip!
ŽIGMUND:
Dakoho, Slivoň dakoho? A predsa, keď sa spýtať smiem — koho, prekristoverany, azdaj len seba nemyslíš?
SLIVOŇ:
Myšlienky moje sú ďaleko odo mňa.
ŽIGMUND:
Och, až priďaleko — tak jak východ od západu.
T.:
Oj, ďalej — bo kde západ, tam bol aj východ; a kde niet východu, niet ani západu. Ďaleko stojí — ako byť od nebyť — a sneh od teploty.
SLIVOŇ:
Viete, kto je blázon najväčší?
T.:
Kto dôjde mieru tvoju!
SLIVOŇ:
A kto druhých potvára, keď svoju múdrosť dosvedčiť chce, keď podsotený padá znovu — tak ako vy; a keď sa s pominutými háda — tak ako ja včuľ s vami!
(Obráti sa a píska si.)
ŽIGMUND:
Grobianstvo slávi hlúposti,
pozlátka chce rýdze šľachtiť!
BOLEHLAV:
Nášho raráša slovmi nezabijeme,
a plodnosť vtipu, čo sa len páči,
kým neprehnaný z prameňov ducha
sa váži, melkým a jalovým
nezmarme puchom durmania.
ŽIGMUND:
Ťažko je líšku z dúpäťa vyhnať,
a za to radno na lupe klepec
postaviť, v čáke kým sa ulapí.
Jeho ložište mátrať nebudeme,
bo zlé vyškiera zuby von z diery,
jazyk červený pajedom lechce,
srsť sa ohnivá jak šidlo ježí.
Ale v úlisnej’ od samej líšky
úlisbe, v vábnom pretvare seba
zosnujme sieť mu rietnu jak štvereň,
na ktorej podvod povedie lakomosť
a dobádaný smäd soľou spojí.
Kto má jak herec obleky rázov
na premenu dosť — ten zná byť
jak sám žiaľ smutným, tvrdým právnikom,
ženbárom kol žien a karas v hodách,
tur v válke, v chátre jazyk sprostosti,
obradný v paláci, jak kňaz u oltára,
veľkojavný mudrák, náročný veriteľ
a na pošpás i šašo a morus.
To bude nášho podniku víťaz
a paskudníctva uznalosť vyhrá.
Pôjde do zámku a tam nasadí
tú sovu nočnú proti nám,
kýž by ten, čo pôjde, bol nami
dakde na púti idúcej k zámku
prepaden, zmláten jak kás svých peniaz.
Ten samý, upiac, nech vyzve jeho
hrdinnosť v obraň biednych pútnikov,
namítaných všetectvom zákerníkov,
obchod okolia plašiacich, že kraj
sa stal zverincom z vľúdnych prívetov
a smidka chleba požernou žvamou.
Keď tak vylákaný z svojho steliska
vyjde na honbu, ho zaklieštime
a útočište mu zatarasíme,
tak vytvoríme pred vyviaznutím —
bude nám v hrsti — si ukúsime
z celého v chuť.
SLIVOŇ:
Za strašidlo, bubon, durkáč, za poctivého remeselníka napašmania, za majstra nastrojenia, za Prométhea bábok, kráľa lútok, za vecheť vytuchlých vatier, za poškrabníka svrbiacej hlavy, za honca, volavca a výsadníka — privolením mojej voliacej vôle volím, menujem a porúčam nášho dobre troviaceho, nezdrhlavého, po smelom postavení svojho chrbta na partačkách výborne známeho stálca, zaťatého rytiera, pána na všetkých drobtách, výmäskoch a pozostatkoch s nevyčitateľným prímením, s nevymenovateľným menoviskom menovaného a dlho-dlho vyslovovaného, pána pána Nechtohryzel Urputovič Bolehlava.
ŽIGMUND:
Nech žije hora, túreň a rumy,
tak budú drozdy, vrany a sovy!
Vivat, Bolehlav, tak v nedojepe
neumrie zdar a vážište bez šťastia.
Teraz čo každý máte dar zľaknutia,
pre milosť všetci — ta mu ho prepusťte.
Bo, ač by trafil, či sic netrúfam,
miesto zajaca jak jastrab zhrmieť,
my by sme boli jak pes na vode,
čo z zisku druhej prvú kosť tratí!
BOLEHLAV:
Výborne vyčačkaný som ja vám, to je pravda. Však ale aký pán, taký krám. U vetešníka svetlo nevidevší rukopis nehľadaj! Ja idem, kde ma vaša lakomosť ponúka, moja pomsta núti ísť. Z celej výpravy radšej by som plakal, ako sa s vami radoval. Ale pomsty mojej smäd je väčší ako prúdivosť mojich sĺz. Keď tam zájdem v tom tmele, rieknite: „Dobrý, nebohý Urputovič, ktože už bude námestníkom našich bôľov hlavy?“
ŽIGMUND:
Kebych ja bol kňaz, ver by v rozchod ťa pomazal.
SLIVOŇ:
Kebych bol more, dal by ti brod lodí.
MOHÁR:
Kebych bol hromom, dal bych ti úder.
T.:
Kebych ti bol trest, stal by sa ti med.
BOLEHLAV:
Ale že ste všetci holomci a neznabohovia,
tak ste iba na krkavcov dobrí!
VŠETCI:
Aha, jarabých, hrmenných a okovaných sto hromov sa prepálilo!
(Preč s laním.)
[1] Žigmund — Autor meno uvádza dôsledne v skratkách: „Žig., Ž.“ Podľa kontextu by mohlo ísť o historickú postavu neskoršieho českého kráľa a nemeckého cisára Žigmunda, známeho najmä podlou účasťou pri martýriu majstra Jana Husa v Kostnici 6. júla 1415. — Vozár však mohol mať na mysli aj Zápoľského syna Jána Žigmunda, ktorý sa za pomoci Turkov v 16. storočí chcel stať uhorským kráľom (vybojoval však len Sedmohradsko).
[2] Sivko — meno koňa, pripomínajúceho legendárneho Šaraca kráľoviča Marka zo srbskej hrdinskej epiky (sivý — šerý)
[3] Kolchida, Kolchis — krajina na východnom pobreží Čierneho mora, v ktorej sa ryžovalo zlato; z gréckych bájí je známa v súvislosti s legendou o nadobudnutí „zlatého rúna“ — bohatstva
[4] Perún, Parom — staroslovanský boh hromov a bleskov — iné jeho meno: „Eliáš“ (nie známy židovský prorok); v kontexte vo význame „naboha!“ — používané aj ako nadávka: „doperúna! — doboha!“
[5] Staraj — z kontextu hradný pán: historicky nepodložená postava
[6] Macko — medveď na retiazke potulných komediantov (tak medzi dedinskými deťmi aj neskôr, ba vlastne až donedávna)
Samo Vozár
— bol slovenský básnik, publicista a prekladateľ Viac o autorovi.
- 95 Z epiky
- 80 Akžeby srdce
- 60 Básnické preklady
- 59 Lyrická nôta
- 55 Prvotiny
- 52 Ukojenie tôní
Nové knihy, novinky z literatúry - posielame priamo do Vašej mailovej schránky. Maximálne tri e-maily týždenne.
Copyright © 2006-2009 Petit Press, a.s. Všetky práva vyhradené. Zlatý fond je projektom denníka SME.
Web design by abaffy design © 2007
Autorské práva k literárnym dielam
Vydavateľstvo Inzercia Osobné údaje Návštevnosť webu Predajnosť tlače Petit Academy SME v škole
© Copyright 1997-2018 Petit Press, a.s.
