ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

CHÓR:

Požehnaj, požehnaj,
pán zeme, pán nebies svätých!
Život nám zachovaj,
ukáž hniezda kovov zlatých,
ukáž pokladov stoh,
zdar Boh, zdar Boh, zdar Boh!

JEDEN HAVIAR:

Zdar len Boh, kamaráti! zdar len Boh!
Ale či vieme, komu robíme?
Odohnať smrť hladovú môžeme
síce úbohým platom tých mozôľ,
ale požehnanie má nehodná
ruka Židova, ktorá nás bije
a nerobila by si svedomie
z toho, nás aj konečne umoriť,
keby jej zisk nežiadal ten prášok
biedneho nášho živorenia sa.

DRUHÝ HAVIAR:

Ej, tak je, tak. Ale čože robiť?
Keď mu raz dal kráľ právo s našimi
pokladmi kupčiť, my len musíme
poslušní byť rozkazu pánovmu.

PRVÝ HAVIAR:

Ale načo mu dal?

TRETÍ HAVIAR:

Či neviete,
že ustavičné vojny a bitky
peňažnicu kráľovskú zhubili?

VYŠŇAN:

A teraz tento Tatár zdivelý
zase nám stúpa na biedne väzy,
drancuje vraj a páli a zbíja,
neodpustí ani deťom malým,
ani oltáru a svätým veciam:
Žid aspoň kúpi naše výrobky,
živnosť nám dáva, a moc kráľovská
môže mu časom zas odňať bane
naše, keď Pán Boh dá lepších časov:
Ale ten národ surový darmo
ozbíja naše poklady, ba aj
život a slobodu nám ukradne.

PRVÝ HAVIAR:

Ba len obidvom hlavy postínať,
aj tým Židákom aj Tatárovi.
Prisám! len touto bradaticou ho
raz bych si žiadal dočiahnuť; viem, že
ani by „popol“ neriekol.

ŠTVRTÝ HAVIAR:

A veď sa vám to už, kamaráti,
raz vraj aj stalo. Či viete, čo sa
o tej štôlni pri Teplom Potoku
hovorí? Že tam vraj Žid bez hlavy
chodí s krvavou handrou.

TRETÍ HAVIAR:

Ha, ha, ha!
To sú len také sprosté klebety.

ŠTVRTÝ HAVIAR:

Ba ver sa vám to vraj vskutku stalo.
Židák ten fáral a rozkazovať
chcel a grobianstvo si dovoľoval:
nuž jeden z našich ohnivých otcov
z reči do reči, z bitky do bitky,
chytí bradaticu, — len jeden štrách
mu dal, — už hlava židovská s krkom
sa rozlúčila. Nuž ten vraj chodí
mátať, hlavu pod pazuchou nosí
a strašne zavýja.

DRUHÝ HAVIAR:

A baňa tá
predtým vraj mala silu bohatstva,
rýdzeho zlata kusy blýskali,
kde si zakoval, a zlaté gomby
nosili naši predkovia. Od tých
časov ale všetko zlato zmizlo;
zmizlo, akoby sa bolo prepadlo.

VYŠŇAN:

0 tom Židovi to svet len blúzni;
ale že Pán Boh vraždu vie pomstiť,
a aj tam prísnosť svoju ukázal,
to nám potomkom má byť k výstrahe.

TRETÍ HAVIAR:

A či vy, kmotor, to neveríte,
čo sa aj o pergmonoch rozpráva?

VYŠŇAN:

Ja sám už starý a nič som ešte
nevidel.

PRVÝ HAVIAR:

Ani ja.

DRUHÝ HAVIAR:

Ja som videl:
Na to by som mohol aj prisahať,
že som ho týmito očami videl.
Poviem vám všetko.

TRETÍ HAVIAR:

Lenže po pravde.

DRUHÝ HAVIAR:

Nie je tomu ani len tri týždne,
fáram vám ja raz práve do tejto
jamy o tejto asi hodine:
Sotva som zišiel trinástou fartou
tam pri tej diere, pri tej bohatej,
ktorá, nuž, veď viete, sa musela
nechať pre vodu a pjarské vetry,
len ti mi naraz zhasne kahanec.
Príde mi pozrieť tak do tej diery
a tam ti toho fagana vidím.
Mne sa ti čelo strachom spotilo
a počnem naspak hore zaberať.

ŠTVRTÝ HAVIAR:

A akože vyzeral?

DRUHÝ HAVIAR:

Ledva som
smel sa mu poprizerať. Ale viem
dobre, že malý bol ako chlapča
v jedno troch rokoch, vlásky mal žlté,
kabátik zelený a červené
nohavičky aj obujky zlaté.
Kahanec v dlabke malej strieborný
a hral sa a klopkal malou puckou
na geňky ligotajúce sa. — Ja
neviem, ako pankhart taký krásny
môž’ byť tak zlostný, ako sa vraví.

VÝBOJ:

Pán Boh pomáhaj! — Vari ich sedem
jazerných diablov sem a tam vodí.
Keď je tých potvor po tieto časy
všade plno: ej, dobre nebude.

VYŠŇAN:

Čože sa stalo, pán hutman?

VÝBOJ:

Čože?
Hľa, veď vidíte, že ešte finká.
Posvetáča mám hluchého.

DRUHÝ HAVIAR:

Čože
sa mu stalo?

VÝBOJ:

Nuž pergmon ho capil.

TRAJA HAVIARI (naraz):

Ach, ešteže čo?

VYŠŇAN:

No, to je len žart,
pán hutman rád si vše zažartuje.

TRETÍ HAVIAR:

Ďakujem pekne za taký žart, keď
mi dá kafarok tak, že ohluchnem.

VYŠŇAN (posvetáčovi):

Ako to bolo, syn môj?

VÝBOJ:

Musíte
kričať, lebo vás ver nepočuje.

VYŠŇAN (kričí):

Ako to bolo, syn môj?

POSVETÁČ:

Nuž prišiel ku mne a dal mi zaucho.

PRVÝ HAVIAR:

Kto?

POSVETÁČ:

Nuž ten pána šichtmajstrov chlapec.

VÝBOJ:

Ha, ha, ha! chudák, že vraj šichtmajstrov!

VYŠŇAN:

A začože ťa capil?

POSVETÁČ:

Nuž, pýtal
odo mňa žemľu, čo som si kúpil
za grajciar, čo mi na fruštik
dala matka. Ja som mu povedal,
že si má kúpiť, keď je šichtmajstrov.
Len mi dal kalpach a preč utekal,
lebo sa bál, ten pankhart, že mu pán
hutman dajú.

TRETÍ HAVIAR:

Nevedel vziať knauru?
A kdeže boli vtedy pán hutman?

VÝBOJ:

Ja vezmem kahanec posvetáča
a idem nabok tie sklepy pozrieť,
čo sa nedávno robili; chlapec
zostal nastrane: počul som hovor,
ale som sa nazdal, že sa zišli
dva kamaráti, že druhý chlapec
vodu vám nesie: len keď raz zvreští.

DRUHÝ HAVIAR:

Povedz pravdu, prebijú ti hlavu.

VÝBOJ:

Keď sa vám všade o tých zázrakoch
rozpráva, v každej jame ich máte
ako myší. Už to len raz zlé
znamenie! Ja myslím, že to už tú
biedu tatársku značí. Aj tí tak
sa vraj s našimi zhovárajú: daj,
lebo ti hlavu zrazím dol z krku!

PRVÝ HAVIAR:

Ba vraj aj horšie: aj ťa nabije,
aj ti plakať nedá. Ba, čo ozaj
za chýr sa nesie o tých psohlavcoch?

VÝBOJ:

Nuž, či neviete, že včera prišiel
Valentov Štefan od Pešti hore
so smutným chýrom? Ach, bratia moji,
už len prst boží preťažko leží
na prsiach našej krajiny! Iste
aj na nás búrka táto zahrmí.

VYŠŇAN:

Čože Zbihoňov Laclav? Čo Hormil švárny,
čo aj ostatní naši junáci?
Padli, či prišli?

VÝBOJ:

Padli a prišli. Prišli len traja.
Hanbu na očiach, smútok na čelách,
na prsiach rany doniesli. Štefan
Valentov, mladý Kozinský a tretí
neviem, ktorý; ostatní hrdinskú
smrť videli, lebo sú otroci.

VYŠŇAN:

Boženka pekná! tam je tvoj Laclav!
Tá deva umrie! A mati jeho!
Aj tých ostatných matere! Čože
kusom o bitke tej sa vypráva?

VÝBOJ:

Bitka bola strašná vraj. Hrsť našich
tatárske hrby divo rúbala.
Už sa víťazstvo k našim chýlilo,
nepriateľ dal sa na útek; naši
za ním, ako sokoli, leteli.
Kráľ kričal: Stúpaj! teraz je chvíľa,
teraz divochov čas je vyprášiť!
Ale mongolský klam bol záhubný!
Útek to falošný. — Naraz sa ti
obrátia, čudá, a polbezpečných
vojínov našich tuho napadnú, —
len dve hodiny, — už vresk tatársky
nad hrobom našich nádejou, triumf
víťazný smutným roznášal poľom.
Kráľ ledva ušiel ostrým pazúrom
otroctva: ale ušiel od draka
jedného k draku temer horšiemu.
Nemec, ten starý jeho nepriateľ,
nepriateľ večný nášho národa
prijal ho, len aby ho z pokladov
ostatných ešte olúpil, a vraj
za slobodu jeho žiada blízke
tri stolice.

PRVÝ HAVIAR:

Ach, veď to tak býva,
ako príslovie vraví: kde čaká
ťa nešťastie, nohy ťa zanesú.
Už nešťastný len nešťastie nájde.

VÝBOJ:

V krajoch vraj tých, kde tieto šarkany
lietajú, len smrť a skaza chodí.
Mestá, dediny spálené; cesty
zarastajú, ujdeš míľu, predsa
duše nevidíš; ľud vraj uteká
do hôr a vlci v miest rozvalinách
pasú sa na mŕtvolách. Pán Boh zná,
čo všetko ešte aj na nás čaká.

DRUHÝ HAVIAR:

Musíme aj my do hôr utekať.

TRETÍ HAVIAR:

Do hôr? a čo tam jesť budeš? skaly?
Vieš, že hotový peniaz nás živí.

VÝBOJ:

Hanba a posmech! rúbať budeme,
aspoň česť našu si zachováme!
Kto zná, či Pán Boh nám nepomôže;
a keď nie, kto poznal cesty jeho?

VÝBOJ:

Čože je? ty sa až kúriš v pote.

POSOL:

Rozkaz od grófa, aby sa všetky
jamy nechali a chlapi domov
šli a kto aký zbroj môže dostať,
chystal sa k bitke. Chýr sa donáša,
že nepriateľ už Ostrihom zváľal,
na dve poly sa roztrhol, s jednou
na Gemer hor sa obrátil, s druhou
sám Chán už Šahy pustoší.

TRETÍ HAVIAR:

Boh nám
pomáhaj! tedy dláto nastranu!

VYŠŇAN:

Hore sa, chlapci! Vo meno božie!

VÝBOJ:

A čože sa robia za poriadky?

POSOL:

Ku dolnej bráne všetko sa zhrnúť
má, aj meštianstvo sa už hotuje.
V našom čele vraj sám gróf vystúpi;
a starý Zbihoň, nad smrťou syna
rozžialený, má mešťanov vyviesť.

DRUHÝ HAVIAR:

A čo sa v domoch robí?

POSOL:

Čože by?
Plač, nariekanie matiek, manželiek;
strach a nádeja.

VÝBOJ:

Oj, malá nádej.
Len tedy tahor sa, kamaráti!

HAVIARI:

Boh nám pomáhaj!
(Preč.)