ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

ANKA:

To ti prekrásne stojí; no, či nie?
Boženka, tento máčok červený
pri týchto bielych ľaliách. Už tie
dve farby, neviem, čo v sebe majú,
sú tak milé samy v sebe. Farba
kráľovská červená, a tá biela,
vraj, obraz duše nevinnej; tamtá
zas farba lásky, táto čistoty. —
Bude to venčok! —

BOŽENKA:

Bude.

ANKA:

A či nie? —
Ale čože je tebe, Božena?
Veď si ty dnes ako ruža v tôni;
čo zaclonilo tvoju veselosť?
Veď si ty ako tôňa na ruži,
žiaľ tvoj zle stojí tvojej mladosti.

BOŽENKA:

Čas je tak smutný, mračný.

ANKA:
Čo ten čas!
Nech si tam prší; my sme pod suchým, —
a čo má dievčenské srdce s časom?

BOŽENKA:

Všetko má s časom človek. A dievča
je kvet, vystavený chvíľam zmenným,
nevie, ktorý ho víchor uchytí
a či ho o skaly udrie suché,
či v kraje blaženejšie presadí.

ANKA:

Ach, veď je tak. Ale čo to stojí
na sladkú mladosť zabúdať kvôli
neistej budúcnosti? — Čože to
robíš, dievča? Veď ty vyberáš len
samé zimozelene, sirôtky,
nezábudky, muškáty. — Podajže
mi tamten klinec, — hádam to na hrob
čísi hotuješ?

BOŽENKA:

Možno, že na hrob.

ANKA:

Veď ťa
vysmejú ľudia; vieš, že nás zvykli
hneď len so svadbou prekárať, keď len
smrť spomíname.

BOŽENKA:

Ja si nežiadam
umrieť, ale ak ma svet vysmeje
za to, že cítim hlboko stratu
duší milých, — nuž nedbám na neho.

ANKA:

Veď mati tvoja dobrá už dávno
v chládku hrobnom oddychuje; dosť už
aj sĺz aj kvetov obetovalas’
na kopec ten smutný, — či je dosť už,
pozriže, tohto zimozeleňu? —

BOŽENKA:

Nie.

ANKA:

A chorého nikoho nemáš,
ani ti neleží nik na doske.

BOŽENKA:

Ani mi chorý nikto neleží,
ani na doske: ale ktože vie,
či v krátkom čase lebo ja, lebo
ktosi z mojich drahých nezbledne
bledosťou večnou!

ANKA:

No, ver, Boženka,
divná si mi ty dneska; načo by
človek sa svojou vlastnou myšlienkou
strašil? — My si tu pekne sedíme
a pokoj náš je pokoj nebeský.
Ba veru, ja som taká spokojná. —
Počkajže, tu ti ide pavúčik
po pleci, zmietnem ti ho, vidíš, aj
ten ti šťastie donáša, — taká som
spokojná, akoby som svet mala.
Chlap musí svetom, musí sa chvíľam
odporným vystaviť, musí blúdiť
po krajoch neznámych, a aj telom
aj duchom brojiť pre svet a pre nás:
a my, my sníme v bezpečných stenách
alebo v záhrade zakvitnutej
večnú mladosť a večný kvet; časom
tam hra, tam tanec, inšia zábava
nás teší — ahá! teraz mne svitá;
viem ja už, — veď si ty len od tých čias
neveselá, čo sme druhý týždeň
u pani Chmelovej tú zábavu
večernú mali. Či za ňou smútiš,
či si sa vari tam do dakoho —

BOŽENKA:

Tam od dakoho chýry strašlivé
o uši sa mi udreli.

ANKA:

Aké?

BOŽENKA:

Náš dobrý otec rozprával, že vraj
pri Pešti strašný národ drancuje
a hor sa strojí.

ANKA:

Drancuje? — No, ver
je to strach!, veď kráľ náš má vojakov, —
a ktože vie, či hore aj príde.

BOŽENKA:

A že vraj pôjdu aj z nášho kraja
za milú otčinu do poľa. Ach,
veď je to česť, veď je to sláva, keď
môže muž silným zastrieť ramenom
nás duše slabé; ale keď ruka
zlomí sa obranná — život drahý
schladne — a dievčenské útle srdce
v hrsti surovca sa nájde — družica!
Kde tu, kdeže tu máš potešenie? —
Laclav, otec —! oj, Anička moja,
tys’ sem v tieto ňadrá nenazrela
ešte a nevidelas’, čo skvitlo
v tých niekoľko dňoch, čo skvitlo, aby
asnáď tam v niekoľko dňoch zase mrazom
osudov ľudských skrahlo. — Keby som
mohutné mala muža rameno,
keby studený obyčaj srdce
toto neviazal, sama bych tieto
panenské prsia vrahom zdivelým
nadstavila, len aby tí žili,
ktorí, keď padnú, celý svet srdca
tohto so sebou pochovajú! No,
čože je dievčaťu dobrá vôľa,
keď pre slávny čin nieto mu poľa!

ANKA:

Ukoj sa, Boženka! veď na ceste
ľudia sa pristavujú. Poručme
Bohu budúcnosť našu; a ktovie,
či lebo ešte kráľ náš nezmôže
vraha toho, či sám sa kdes’ druhou
stranou neobráti, či —

BOŽENKA:

Ach, ťažký
môže to byť aj trest božej ruky;
bárs spravodlivý, ale len ťažký.
Smutno mi, smutno — pravda, možno, že
búra tá strany tieto obíde;
ale smutno mi vždy, keď nádeja
oja mladá umĺkne a žiaľne
tušenie na jej zlatý trón sadá. —
Keď kvety záhrad našich podlávi,
keď požiar hodí nad naše hlavy,
keď oltár zvalí tichej neviny,
keď bratov, sestry, milých —

ANKA:

Tichože!
Tam sa mi kroky v pitvore zdali.

BOŽENKA (ticho):

Keď milých v krvi utopí, — keď ťa —

CHVÁLENSKÝ:

No, čože si vy tak rozkladáte,
obzvlášte hlas Boženkin ďaleko
počuť: asnáď si sa dač naspamäť
naučila a to Anke rečníš;
či —

BOŽENKA:

Kde ste boli? Otec náš drahý!

CHVÁLENSKÝ:

Po práci. Tebe až dosiaľ hrajú
slzy v očiach; čo ste si spravili?

BOŽENKA:

Nič, otec môj, len sme spomínali
čosi smutného, nuž —

ANKA:

No však veru,
pán ujčok, tí diví neprídu sem?

CHVÁLENSKÝ (stisne plecami):

Ha, dievka moja, ako Pán Boh dá;
možno, že hostí takých ukrutných
nedostaneme, a možno aj to,
že vás životom naším —

ANKA:

Čože chcú?
Kto im čo spravil? Či chodia zbíjať?

CHVÁLENSKÝ:

Zbíjať ver, dievka moja! Tak ste vy
o vojnách viedli rozpravy? Dajte
tomu pokoj, deti moje! Ťažké
sú vojny pre vás predmety, hrozné
sú pre vás divých bojov obrazy. —
Radšej kľaknite časom a k Bohu
srdcom zaleťte zbožným za pomoc
pre tých, ktorí tam pôjdu aj za vás
mladú krv vylievať, sa modlite.

BOŽENKA:

A ktože všetko pôjde, pán ujčok?

CHVÁLENSKÝ:

Už sa zberajú šuhajci bystrí,
chlapík nad chlapa. Peknomladistvé,
vlasť moja, pre teba — ach, obete!
Tajde mladý Hormil, Janko Slavín,
Matúš Hudcov, ten plecitý šuhaj,
Janko Záborský —

ANKA:

To ten vysoký?

CHVÁLENSKÝ:

Ten, — potom šumný Laclav Zbihoňov. —

BOŽENKA:

Aj Laclav, otec môj? —

CHVÁLENSKÝ:

Nuž? aj Laclav;
hja! tu či bohatý, či prekrásny;
povinnosť je svätá.

BOŽENKA (stranou):

Bože!

ANKA:

Laclav,
pán ujčok? Ach, aspoň by nemali
takých brať, čo —

BOŽENKA:

Čo, otec môj drahý,
život svoj so životom zviazali
druhým väzbou nerozlučnou! Môjho
Laclava by mi —

CHVÁLENSKÝ:

Čože to má byť?

BOŽENKA:

Proste, prosteže zaňho, otec môj,
vaše slovo —

CHVÁLENSKÝ:

Nuž tak? teraz ja viem!
No, dcéra moja, to by som bol mal
skôr počuť: ale voľno ti srdcu:
Znám Zbihoňa mladého, statočný
je to šarvanec, ľúbte sa: ale
vyššia je láska, čo srdce k srdciam
tisícim viaže, jak tá, čo len pár.
Keďby Laclav teraz za otčinu
sa neopásal, hanil bych vašu
ľúbosť: ale takto, jestli padne,
prijmi, dcéra moja, vďačne smutnú
slávu milenca, jestli s víťazným
čelom sa vráti, dvojná bude česť.
Ach! čože nemám aspoň šesť synov! —
Všetkých šesť by som poslal v ústrety
hrdinským zjaviskám a všetkých šesť
muselo by dostať lebo slávny
brečtan, lebo smutný cypriš, lebo
poctivého pokoja olivu.
Nuž ale, keď to mi nesúdila
múdrosť Hospodina, tak nech tajde
aspoň kvet mesta nášho na vraha:
Ja a moji vrstovníci aj tie
ostatné sily zložím do váhy
za obranu mesta, jestli Tatár
aj bránam našim zahrozí skazou.

SLUHA (vstúpi):

Šťastlivý deň vám!

CHVÁLENSKÝ:

Pán Boh daj; čože?

SLUHA:

Panna Anička! Mamička domov
vás volajú. —

ANKA:

Že idem hneď a hneď.

SLUHA:

Dobre sa majte!

CHVÁLENSKÝ:

Zdraví a zbohom! —
Odprevadím ťa aj ja, Anička,
mám prácu so susedom Vyšňanom.
A ty, Boženka, vyjasni čelo
a pokojne si choď po robote.
Hľa, hľa! máš stihy teraz, nuž vezmi
dol tú najväčšiu šabľu a očisť
ju z prachu, nech sa jasne ligoce,
možno, že slávnu dočká povinnosť.

ANKA (podá ruku Boženke):

No, do videnia, Boženka moja,
zbohom! srdce si nepusť od hlavy.

BOŽENKA:

Zbohom!
(Chválenský a Anka odídu.)

BOŽENKA (stane na stolec, sníme šabľu, vezme bielu šatu a čistiac ju):

Možno, že nie je takto preťažko
lúčiť sa s milou prsiam mužovým,
lebo vychovávanie včasné už
vložilo aj vyššiu lásku do nich.
Ale ňadrá dievčenské, ach, tieto
neznajú citu vyššieho; ktovie,
či k šťastiu svojmu, či k hanbe? —

(Stojí, pošvu očistila, vytiahne šabľu.)

Ty, zbroj strašná! ak predsa otec môj
drahý ťa potrebovať bude, rúb
zázračne, chráň život môjho žitia

(Stojí, pokúša sa oháňať ňou.)

Ach, ťažká, priťažká si ty hrsti
dievčenskej! aj ty zdáš sa mi vravieť,
čo svet spomína, že tam, kde muž má
s hnevom vystúpiť, žena len láskou
bojovať musí; a kde muž silný
násilným víťazí premožením,
žena tam len obeťmi premáha: —

(Medzitým šabľu vložila, pristúpi k obloku.)

Nikde ho, nikde nevidno! tuším
len už neodišiel, len neodišiel,
aby Božene svojej napokon
ruku priateľsky nestisol! — Laclav,
znáš ty stav kvetu, keď slnce jeho
zapadá a stín a zima nočná
na útlu padá korunku? Znáš ty,
čo cíti háj zelený, keď hľadí
na tie jasienky ružové, v chládku
jeho čo kvitnú a hovoria mu
o blízkych mrazoch? — Boh môj, ty sila
slabých! — lebo objasni mi ľúbosť,
lebo ju poteš! — Ha, ako strmo
stúpa ktos’ dvora kamennou dlažbou.

LACLAV (podá ruku Boženke):

Dobrý deň, drahá! Akože sa mi
máš? Ale z tváre ti smútok vyzerá.
Nešpať tie pekné oči, Boženka,
a nemrač jasné čelo aj tváre.
Čože ti chybí?

BOŽENKA:

Načo je krása, keď niet, kto by sa
na ňu prizeral? Akoby sa zem
nezamračila, keď slnce zájde? —

LACLAV:

Oj, drahá, láska aj v zime horí,
aj v mrakoch ľúbosť pravdivá svieti,
aj v nešťastí sú milenci šťastní,
láska je tu, keď svetom ta letí.

BOŽENKA:

Keď smrť ťa sadlou krvou obleje,
ktože, kto vzkriesi moje nádeje?

LACLAV:

Položže na váhu, duša moja,
tôňu tohoto tela a slávu
boja za vlasť: či radšej na tváre
povaľača bys’ hľadela a či
plakala nad slávnym pádom mojím
alebo sa tešila s víťazom? —
Hoj, Boženka! nesmúť, keď milý tvoj
horí radosťou a túžbou vrelou;
radosťou nad nádejou mladistvou,
túžbou po činoch velikých. Duša,
mladistvá duša, anjel môj, duša
horlivá rada sa nosí v búrach,
rada zápasí, rada premáha;
tam, kde hlučný život najživejšie
sa varí, kde pení sa moc jará
a hľa proti sile silným útokom
sa zanáša: tam duch mládenecký
v svojom sa cíti živle a srdce
jeho s vírením tých mohutností
vo veľkej sa cíti harmónii; —
chladnosť patrí šedinám už blízkym
hrobu, chladnosť je suseda smrti:
Mne hýbanie, mne zápal posvätný,
v ktorom srdcia do pŕs silne tlčú,
je čo rybe voda; tam v plameni
lásky rodinnej, v hluku víťaznom,
v hrmení sily, v obetiach svätých
láska tvoja sa bude zjavovať;
mne točiaca sa krv za otčinu
točiť sa bude, ako od srdca
keď sa točí do líc, rozohriata
tvojou ľúbosťou; duch môj zablčí
na tvrdých prsiach vojny, ako tu
blčí na milostných ňadrách tvojich,
alebo zaspí na chladnom poli
krvavom, ako tu na ružových
ňadrách tvojich, keď cit opojený
sladkou driemotou sa skloní; ľúbosť
naša vo vyššej láske sa zbožní!
Krásne! keď ľúbosť dvojná vyhára
z obetí svätých vlasti oltára!

BOŽENKA:

Nuž choď, Laclav môj, choď mi zbohom!
Úzke srdce moje neobsiahne
vysoký cit tvoj, tak aspoň verí.
Ale keď sa od Dunaja k pekným
výšinám Sitna podívaš, spomeň,
spomeň si, že tam tvoja Božena
stáva a okom sokolím letí
v túžbach do diaľky vášho bojišťa;
spomeň si, aj keď — keď snáď pokoja
spomienka — srdce tvoje oveje,
na tvoju vernú. Nuž choď, Laclav môj,
zbohom! Tu lebo tam hor sa naše
objatie zas rozzelená. —

LACLAV:

Drahá!
vystúp, vystúp na tento náš Šobor,
a keď ten ti potešenie nedá,
vyšiň sa na vysoký Paradais,
a keď ani ten srdce ti pekné
nenadchne duchom vysokým, vzlietni
na nášho Sitna hrdé výšiny,
z neho sa dívaj za mnou, na ňom si
vernosť svoju zasaď aj tú vieru,
čo k výšinám božskosti unáša,
k nemu aj lásku našu prirovnaj
a k skalám jeho cnosť našu. Z výšin
jeho znes v nízky dom tento hrdé
potešenie a tam iste vidíš,
že kto velikosť chce žiť, nie snívať,
ten z výšin má sa na ňu podívať.

BOŽENKA:

A kedyže má byť tá hodina
smutného odchodu?

LACLAV:

Keď počuješ
zajtra spev, ohlasy vlastenecké,
vedz, že synovia dolín sitnianskych
na kone vrané sadajú. — Drahá!
Musím domov, tam prípravy stoja. —

BOŽENKA:

Nenáhliže tak!

LACLAV:

Zbohom! Boženka
moja sladká, zbohom! Zostaň verná
večne vernému. Poteš ťa v žiaľoch
Boha moc a láska otčiny. Nuž
ešte raz, zbohom!
(Objíme ju.)

BOŽENKA:

Zbohom, priateľ môj!
(Laclav odíde, Božena ho vyprevadí.)

VYŠŇAN:

Ale medzi rečmi, či ste dačo
počuli o tom, čo ľud hovorí?

CHVÁLENSKÝ:

Čože sa im zase sníva?

VYŠŇAN:

Že vraj
videli včera večer ohnivé
stĺpy nad horami našimi sa
blyšťať a dážď krvavý mrholiť;
že videli vraj pastieri v poli
zázračné šelmy lúkami behať
a zavýjajúc fakľami páliť
kvety a háje zelené.

CHVÁLENSKÝ:

Ja to
neverím na tie bobony babské.

VYŠŇAN:

Ja tiež nie; ale predsa už ľud len
musí dač tušiť; a mne samému
tak je akosi ťažko okolo
srdca, keď na tých Mongolov myslím.

CHVÁLENSKÝ:

Škriepiť sa nechcem, že je toto čas
dosť nebezpečný pre nás: ale, že
spoliehajúc na múdrosť nebeskú,
budúcnosti našej sa neľakám,
to ma od mdlého biedy tušenia
oslobodzuje. Medzitým verím,
že aj duch ľudský do rady božej
niekedy duchom prorockým môže
nahliadnuť, bárs aj len mračným okom.

VYŠŇAN:

Veď ste počuli v dnešnej rade, kde
aj sám Zbihoň to spomenul pri inšom, —
a to je chlap len dobre učený —
spomnel, že nešťastie, čo odvislo
nad krajom naším, už aj v srdciach sa
prirodzených ozýva.

CHVÁLENSKÝ:

Ten vravel
pekne, a bodaj by celé mesto
užilo jeho pravdy múdrej:
Ale keď je to tak medzi nami,
že reči, hrach na stenu, padajú
a činov nariedko; jednotu a
obeť len vtedy dávame, keď už
najbližší sused alebo hlava
horí. Povedzte mi, že je nie tak.

VYŠŇAN:

Ver je tak.

CHVÁLENSKÝ:

Hodné boli pozlátiť
aj slová, čo riekol starý Veľmož;
mne sú v pamäti, akoby mi ich
na srdce bol vyrezal. To opakoval:
Vaša obec je ruda bohatá,
ktorá má určenie slávne, ktorá
aj drahý kameň, zlato a striebro
v piesku a blate svojom zaviera;
ale kto pozná jej cenu, keď v nej
zlato a blato spolu drží? nie
aby každé zrno so zrnom sa
spojilo a očistiac, oddeliac sa,
z diamantov, zlata, striebra korunu
jednu peknú spravilo? Ďalej zas
vravel: Vidíte, pánovia moji,
na prvý pohľad rozpadlosť nášho
mesta. Tam rozdiel národných mravov,
tam mesta a báň úrady, tam zas
remeslá a haviarstvo a roľníctvo,
tam kus mesta, tam a tam iný kus,
tam jazykov dvojnosť, tam susedstvo
dvojho a trojho a štvorho v jednom.
Dobre; táto rozmanitosť je aj
slávy aj biedy našej zárodom:
Slávy len vtedy, keď každý v svojom
a všetci v jednom stojíme; mnohé
údy jedno telo; biedy, keď úd
jeden druhého zneuctí. — Teraz,
keď strašne strojí nepriateľ divý,
tatársky aj na kraj náš uderiť:
Meštianstvo z jednej strany a z druhej
haviarstvo nech sa k odporu chystá,
obidvoch ale jednotou nech je
poriadok, obidvoch heslo: mesta
česť a bezpečnosť, obidvoch bude
tak ovocie a kvet sila. Zdarnosť
odporu poručme Bohu: my len
svätú povinnosť zastaňme, či už
padneme, či zvíťazíme. — A tak
dokonal. Ale česť je to mestu,
veď ste videli, ako plieskalo
všetko na dlane a hlas ochotný
od steny k stene hučal, a oči
v každej hlave ako fakle blčali.

VYŠŇAN:

No, veď je to tak. Leží v nás sila,
o ktorej ani sami nevieme.
A kto zná, či nám aj múdrosť božia
víchrice tieto časov prítomných
ako probovňu mohutnosti sem
neposiela, aby sa v zápase
s biedou sily naše vyvinuli.

CHVÁLENSKÝ:

Áno.

VYŠŇAN:

A či vám dakto rozprával,
ako ten ľud divoký vyzerá
a ako chodí?

CHVÁLENSKÝ:

Voľačo len viem.

VYŠŇAN:

Jeden vandrovný vravel, že chlpy
len také majú na vrchu hlavy
a dlhé fúzy a nos tľapkavý,
a čelá ako, odpusťte, voly,
nazadok prehnuté, a že v kožiach
a strapoch sú zahalení; z očí
že im vyzerá surovosť; ženy, deti
vláčia so sebou; že konské mäso
jedia a aj krv pijú, vraj vlastnú.
Že rečou divnou húkajú; v hneve
že sú ak besní a neukrotní.
Ale vojvodovia ich že sú, vraj,
hrdí a s pokornými tak ako aj
s veľkodušnými že veľkodušne
nakladajú.

CHVÁLENSKÝ:

Tak aj ja som počul.
Ale už osem na noc odbilo,
viete, že nás u Jarošov druhí
čakajú, kde sa máme o našich
mládencov odchode ešte radiť.
Odpusťte, že vás z môjho príbytku
volať musím.
(Vo dverách.)

Veď časom zas —

LACLAV (príde, odhodí klobúk):

No, už je jedno, jedno preťažké
rozlúčenie tam: Zbohom, Boženka!
Ale ty ešte rodina moja,
vy, hory moje! — ťažko mi bude
aj na vás pozrieť ostatný raz, — a
ktovie, či večne nie ostatný raz. —
Ale tak musí byť. —
(Vezme dol sekeru.)

Poď sem, sekera
moja; — aká si už tupá. —
(Zvolá.)

Krištof!

SLUHA:

Rozkážte.

LACLAV:

Tu máš, zotri tú starú
krv zhrdzavelú, na miesto jej má
prísť nová, čerstvá; aj ten posekán
zotri z prachu; tie strely vyostri
a nových prilož — do túľa. Aj sám
sa chystaj; budeme zase spolu
chodiť a spolu hádam aj ležať.

SLUHA:

Aj spolu biť a spolu piť; však ver?

LACLAV:

Aj to. Čože môj Havran? hodneže
mi ho naobroč. Čože robí? Spí?

SLUHA:

Ej, horkýže spal. Strieľa a jastrí
očima, akoby už atagán
tatársky blýskal pred ním; a ušma
strihá, akoby už vresk mongolský
okolo neho zvonil; a dupká
kopytom, akoby vás nemohol
už vyčkať.

LACLAV:

Chudák. — No len ponáhli!

SLUHA:

Hneď som hotový.
(Odchádzajúc spieva.)

Hej, vy Tatári —

LACLAV (vezme kušu):

Kušu túto si sám natiahnem, že
na tri míle až bude vysielať
duše divochov smrti v ústrety. —
(Začne spievať.)

Bola bitka, bola
zdolu Ostrihoma;
bili sa junáci
s pohanmi, Slováci. —

No nejde to tak, ako by ísť malo.
Ktovie, keď teraz nemôžem byť tak
veselý, ako by som rád. — Len ma
tak čosi mýli. — Ale, čo? Bystro!
Nech sa bárs zem pod nami otvára,
smelo, šuhajci! Utni Tatára! —

ZBIHOŇ:

Ty, Laclav môj, ako počujem, si
myslíš, že už tam stojíš na brehoch
Dunaja a kdes’ v búrke Tatárov.

LACLAV:

Bárs by som už aj tam bol, otec môj!
V tom nepokoji, zdá sa mi, budem
pokojnejší, ako tu v pokoji. —

ZBIHOŇ:

Mladá krv chce, aby čo zamyslí,
už, bárs zázrakom, hotové bolo.

LACLAV:

Ale čo je to, otec? Tá dobrá
vôľa, čo ma vždy do poľa bitky
vyprevádzala, dnes sa len mazne;
a nemám lósa únavnejšieho,
ako keď sa mi aj plakať nechce
aj byť veselým predsa nemôžem.

ZBIHOŇ:

Syn môj! vyznám ti, nie bez príčiny.
A čo som počul, poviem ti zrovna.
Smútok na čele mojom ti vraví,
že nelúčim sa s tebou, jak indy,
v zhovore veselom: lebo ak len
divná moc božia za vás nebude
bojovať, tam ste nám. Syn môj ľúby,
obzri sa svetom našej otčiny
a smutný obraz jej ti proroctvo
strašné nadstaví, takže nedarmo
ľud náš sa vrán tých, čo neprestajne
kváču a sov húkajúcich ako
veštcov biedy ľaká a strachuje.

LACLAV:

Ej, čože by to? Otec môj drahý,
bojovník má mať vieru, čo hory
prenáša a v nič inšie neverí
len v seba samu a Hospodina.

ZBIHOŇ:

Dobre máš, Laclav môj, ja schvaľujem
neohrozenosť tvoju, tú zadrž!
Ale aby si aj s druhmi tvojmi
tým srdnatejšie stál, chcem ukázať
ti aj nepriateľa toho, čo nie
medzi Tatármi, ale na vašom
boku a proti vám bude brojiť.
Toto je bieda krajiny našej,
v ktorej môže len zázrak víťaziť. —
Peňažnice krajinské sú prázdne
a zmätok sedí na tróne vlády;
možný utíska núdzneho, núdzny
jedným okom k nebu lká o pomoc,
druhým pomstu páli proti pánom;
zo svojvôle a bezzákonnosti
tam zbojstvo a tam vraždy sa rodia.
Uvidíš, s kým vystúpiš a tône
budú sa ti zdať krajania tvoji.
Vidíš, aj bane naše Žid zdiera,
krv saje biedneho ľudu, div, že
tento do vlastných rúk už nehryzie.
Saracénov roj divým požiarom
najkrajšie strany krajiny šľahá;
krajania naši kúnske si hady
ešte za ňadrá sami pustili,
pustili teraz, kde zo všetkých strán
na vlasť našu zmorenú hrom blýska
a Mongol strašný ešte ostatné
sily zožiera. —
(S hnevom.)
Nemlč mi, chlapče,
keby kolená tieto starobou
sa netriasli a žily nestáli,
videl bys’ leva v svojom otcovi!
Nehovorím, aby som ťa zľakal,
ale aby pomsta v prsiach tvojich
vulkánskym blkom šľahla na vraha!
Choď mi a padni! jestli si oplan,
zahyň tam, jestli si syn môj hodný,
nedoži hanbu pútov mongolských!

LACLAV:

Otec! vy sa mýlite, keď sa vám
zdá, že syn váš sa nešťastia bojí;
viete, že vtedy pokojne stávam,
keď vo mne najtuhší oheň brojí,
A ten cit, čo dnes v tých prsiach zvoní,
zajtra sa poľom vraha vyroní.

ZBIHOŇ (objíma syna):

Tak, syn môj statný! veď obraz vlastný
vždy som ja videl v tvojom živote.
Ale nebudem, nebudem sa už
v zrkadlo svoje dlho uzerať.

HORMIL:

Zberaj sa, Laclav! dávno čakáme
už tu vo vašom dvore na teba.
Je nás šesťdesiatosem šuhajcov
ako oheň. Bude ti to rvačka!
K Zvolencom v Krupine prirazíme
a s ostatnými nás Ostrihom spojí.

LACLAV (medzitým zoberie zbrane):

Zbohom, otec môj! Boh vás opatruj:
Lebo chýr smutný, lebo víťazstvo!

ZBIHOŇ:

Boh ťa sprevádzaj, Laclav môj!
Nech je otcovo verné žehnanie
s tebou v živote aj v smrti. Choď mi!
Ak Boh chce, utratim asnáď syna,
ale hrob jeho spomenie otčina.
(Ešte raz ho pritíska; Laclav a Hormil odchádzajú.)

ZBIHOŇ:

Čím väčšie cnosti, tým aj obete
ťažšie!

ĽUBICA (vtrhne uplakaná, obzerajúc sa):

Laclav! Laclav, syn môj milý! —
(Chce von.)

VONKU:

Hurráh, hurrá!

ZBIHOŇ (objíma Ľubicu):

Zostaň, moja drahá,
nezhoršuj žiale pohľadom smutným.

VONKU:

Na vraha!

ZBIHOŇ:

Nezhorčuj aj mládencom lúčenie, —

VONKU:

Na Tatára! Spievaj!

ĽUBICA:

Daj mi ho vidieť aspoň ešte raz!
(Spev dolný začne vonku.)

ZBIHOŇ:

Nechajže, milá! znám tvoje srdce,
zbraň syna žiaľ je citu materi. —
Poteš sa; sláve ide v ústrety
syn náš; vráti sa s vencom hrdinským
a sláva jeho aj na nás bleskom
svojím začiahne; Boh volá synov
našich, za nás a za vlasť do boja. —
Počuješ spevy tie ich veselé?
Nadšenosť svätá v tých hlasoch spieva.
My držme ľudských povinnosť hodín,
ostatné spraví dobrý Hospodin.

Opona padne.
(Vonku ďalej trvá, avšak tichšie sa ohlasuje spev tento:)

Poľnice divé, zahučte!
Prápory nad hlavy!
V slze jednej sa rozlúčte
vyvolenci slávy!

Málo silných — mnoho sily
tiahne vlasti k obrane;
Boh je s nami, bratia milí!
Sláva nám je po strane.

Tak len ďalej, ďalej, ďalej!
blesky mečov slávy blesk,
zvesť je nám slobody stálej
hromohlasný vojny vresk:

Nuž len, bratia! hurrahá!
za otčinu na vraha!