ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

„Básně a Pjsně Petra Dobroslawa Kellnera. Oddjl I: České.“ obsahujú tieto básne: Zgewěnj s. (3) — 5; — Pautník w nowém roku s. (6) — (8); — Zlomky s. (9) — 12; — Loučenj s. 13. — Souboj kohautů (přetwar dle Šillerowě: rukawičky) s. 14 — 16. — Uwýtánj otčiny s. 17 — 18. — Obět wiry s. 19 — 22. — Nápisy s. 23. — Dumky s. 24 — 27. — Hvězdy moge s. 28 — 29. — Potěšenj s. 30. — Ku Gmeninám Důstog. P. Pawla Jozeffyho s. 31 — 32. — Pjsně s. 33. — Hymn k Holubu, s. 34 — 36. — Ke Gmeninám w. Wydawatele Nitry P. Miloslawa Jozefa Hurbana s. 37 — 39. — Ku Sláwnosti Ména Gánowi Hollému s. 40 — 42. „Básňe a Pjesňe Petra P. Dobroslava Hostinskjeho. Oddiel II. Slovenskje“, zošit III 1, obsahuje básne: Na Mena Visokoučenjemu a Slovutnjemu Mužovi Ludevítovi Štúrovi; — Lúčenje od starších Údov Ústavu; — Lúčenje; — K Bratom; — Uvítaňje p. Ludevíta Štúra; — Velikí kar; — Orel Tatranskí; — Hlasi k Ňitre; — zošit IV 2 obsahuje básne: Marš; — Pjeseň ku spojeňí Dunajsko-Tatranskích Slovákov; — Šuhajovo dumaňje. — Lúčivá od údov Ústavu Slovenskjeho v Levoči; — zošit V 3 obsahuje básne: Uvítaňja Ludevíta Štúra v Liptove na Ďjelu; — Na Muránskom zámku; — Vojenskje zápasi; — Predspev zo Záboja; — Zreknuťja. — Spjevanki; zošit VI 4 obsahuje básne: Dumka v hájiku Sjelnickom Bohdanovi Hroboňovi; — Pjeseň na mohile; — K osudnej hvjezde; — Duma na Tatrách; — Peseň Jankovi; — Šuhajovo žialenje. Posledná báseň je dokončená na osobitnom liste označenom VII 5. Okrem týchto básní obsahuje rukopis „Dúm Tatránskych“ — v zošitoch V 3 a VI 4 — množstvo drobných ponášok na ľudové piesne, z ktorých najtypickejšie sme vybrali a publikovali pod súborným názvom Piesne Janíčkove. Známa Kellnerova báseň Bojazlivá nie je označená v Kellnerovom rukopise pod týmto názvom. Uvedená je incipitom: Na doliňe, na tej straňe…, podobne i iná známa Kellnerova báseň Keby si počul všetky tie víchrice… (inc.). Prvá je zaradená do zošitu IV 2, druhá do zošitu V 3.

Poradie stanovené Kellnerom sme sa snažili dodržiavať i pri vnútornej výstavbe tejto knihy, len v nevyhnutných prípadoch, keď sme niektoré texty kumulovali, nebolo možné pôvodné poradie dodržať.

Kellnerove básne sme upravovali predovšetkým na základe rukopisného zborníka „Dumy Tatranské“, avšak prihliadali sme i na iné známe rukopisné zápisy niektorých básní, napr. na „Neužité práce do Nitry zaslané“ (LAMS) ap., resp. na publikované tvary jednotlivých textov. České texty sme upravili podľa noriem súčasnej českej ortografie: w — v, au — ou, sem — jsem, u — ů, ap. Slovakizmy sme ponechávali, obzvlášť v pozíciách, kde sa žiadalo dodržiavať štruktúru pôdorysu verša, resp. v rýmovej pozícii. Upravovali sme predovšetkým tie pozície, v ktorých sa objavili iba ortografické — „slovakizujúce“ — nepresnosti typu: plynťe — plynte; velebiť — velebit a p.

Slovenské texty sme upravovali na základe už známych a zaužívaných textologických noriem pre edičnú úpravu štúrovských rukopisných textov, pravda, i tu sa vyskytli pozície, ktoré sme podľa zásad neupravovali preto, aby sme vyhoveli poetickému zámeru autora, predovšetkým sme ponechávali niektoré lexikálne a syntaktické zvláštnosti tam, kde si ich autor zvolil, aby vyhovel poetickému pôdorysu alebo rýmovej pozícii. Prepisujeme: i — y; ja, je, uo v dvojhláskových pozíciách — ia, ie, ô; u — v niektorých pozíciách typu hlasou — v; s, š, z, ž — v znelých a neznelých pozíciách rešpektujeme súčasnú spisovnú normu; ja — v nom. sg. subst. stred. rodu — ie; je — v pl. adjektív — é; je — vo všetkých pádoch sg. adjektív — é; u slovies v tretej osobe prítomného času, muž. rodu — I, namiesto — u, v; ď, ť, ň, ľ — v pozíciách pred e, i — d, t, n, l.

Z Kellnerových slovenských básní pripravených v „Dumách tatranských“, sme sa rozhodli vynechať viaceré poetické ponášky na ľudovú pieseň, predovšetkým pre ich umeleckú nedotvorenosť a fragment Ppredspev zo Záboja — koncipovaný zjavne ako úvod k väčšej poetickej skladbe. Vzhľadom na jeho fragmentárny charakter i variovanie myšlienok známych z iných Kellnerových básní sme sa rozhodli ho nepublikovať, — i keď bol už publikovaný (porovnaj: Keby si počul všetky tie víchrice. Bratislava, Tatran 1966, s. 71.). Okrem ponášok a „Predspevu zo Záboja“ však existuje niekoľko ďalších Kellnerových slovenských textov — básní, ktoré boli publikované ešte za Kellnerovho života. Myslíme na bibliograficky evidované texty: Silvestrova noc (In: Nitra 3, 1846, s. 3 — 14); Jeho císar. králov. apošt. jasnosti Ferdinandovi V. (In: Orol tatránsky 1, 1845/1846. č. 28); Ja, syn Slávy (In: Orol tatránsky 2, 1846/1847, č. 57); Na mohyle Mikuláša Dohnányho (In: Slovenské pohľady 4, 1852, č. 3, s. 17); Mojmírova mohyla (In: Slovenská čítanka 1, 1864, s. 74 — 76); Tábor pred Svätm Krížom (In: Tábor 1870, s. 5 — 9), ktoré Kellner do svojich „Dúm tatranských“ nezahrnul. Príčiny priamo nepoznáme (niektoré podnety možno azda predpokladať), a preto sme sa rozhodli tieto texty charakterizovať v edičných poznámkach, resp. niektoré z nich publikovať:

Silvestrova noc — alegorická báseň na rozhranie rokov 1843/1844, kedy sa vystupňovali útoky proti účinkovaniu Ľudovíta Štúra na bratislavskom evanjelickom lýceu. Týchto udalostí sa Kellner priamo dotkol i inou svojou básňou — piesňou Marš. Kellner v básni prostredníctvom alegórie a typickými romantickými prostriedkami (advent, Mikuláš, Lucia, utiereň a „Silvestrova“ noc — Nový rok) predstavuje „veštca slovanstva a slovenstva“ (Ľudovíta Štúra) ako „Proroka“ a štúrovskú družinu ako „päťdesiat šuhajov“. V básni Kellner vyčaril osudové chvíle štúrovskej družiny i rozhodnutie „dvadsiatich šuhajov“ skočiť do „vody“, t. j. odísť do Levoče. Z toho vyplýva, že Kellner báseň Silvestrova noc písal dlhšie, pravdepodobne od Nového roku 1844 až do čias levočského exodu. O básni sa žiada konštatovať, že je jednou z najvýraznejších Kellnerových básní, ktorými sa zapísal do dejín slovenskej literatúry a býva považovaná za najlepšiu Kellnerovu báseň vôbec. Báseň publikovaná in: Nitra 3, 1846, s. 3 — 14. Literárne postavy Gemera I. Bratislava, Obzor 1969, s. 166 — 173.

Jeho císar. králov. apošt. jasnosti Ferdinandovi V. — príležitostná báseň vyjadruje v podstate jedno z mnohých nedopatrení štúrovského hnutia, ako sa neskoršie prejavovali v orientácii štúrovskej politiky na viedenský cisársky dvor formou rozličných prosbopisov, v Slovenskom povstaní ap. Báseň publikovaná in: Orol tatránsky V, 1846 — 1847, Literárne postavy Gemera I. Bratislava, Obzor 1969, s. 163 — 164.

Ja, syn Slávy — Pieseň v novej variácii vyslovuje Kellnerovu vieru v Slovanstvo. Báseň publikujeme podľa textu v Orle tatránskom:

Ja sin Slávi, sin Slovena,
Slovan z rodu, Slovák z mena;
Vichovaní za šuhaja
Od Tatri a od Dunaja.

Ja sin Slávi, sin Slovena,
I po meňe i po roďe,
Ja sin Slávi, sin Slovena,
Dumám o zlatej sloboďe!

I ja sokol, bieli sokol,
Vileťeu som z Tatjer hňjezda,
Prekrižuvau zúkol vúkol,
Keď zabliskla moja hvjezda.

Tá mať moja, mať milená,
Na loňe ma kolísala,
A dajúc mi kvjetok z vena,
Kvetovuoňou ma uspala.

Zavolala na Rusálki:
„Ošetrujťe moje ďjeťa,
Dajťe mu hri a zábavki,
Ňech mu hviezdi sni osvjeťa.

Ridzozlatú farbu dajťe,
Namalujem mu obrázki,
Vi ho ňimí zabávajťe,
Toho sina mojej láski!“

Kvjeťim žiťja obsipala,
A kúpala v čerstvej voďe,
Mljekom pjesňi nadájala,
Abich rástou ku sloboďe.

Učúčala na povevách,
Zorničkami zabávala,
A anjelmi v pesňospevách,
Do snov zlatých ma uspala.

A kolísku ligotavú,
Vencami hvjezd ovenčila,
Nad mnou dúhu farbohravú,
A mňa do šiat zuor povila.

Sinak slávi, sin Slovena,
Pekná sláva muojho veku,
Slovák z rodu, Slovák z mena,
Jak si krásni v tom obleku!

Ja sin Slávi, sin Slovena,
Ňedau bich sa za celí svet,
Že som Slovák z rodu, z mena,
Že som Taťjer mladuškí kvet.

Báseň publikovaná in: Orol tatránsky 2, 1846 — 1847, č. 57. Literárne postavy Gemera I. Bratislava Obzor 1969, s. 164 — 165.

Na mohyle Mikuláša Dohnányho — príležitostná báseň, datovaná „Pod Královou Holou dňa 9. Junia 1852“. Ani v tejto básni, podobne ako v predchádzajúcej, nenachádzame také výrazové prostriedky a takú vnútornú poetickú intenzitu, ako u iných Kellnerových básní. Pri podrobnom rozbore by sme zistili, že v nich Kellner použil myšlienky, poetické obrazy a napokon i symboliku iných svojich básní. Pravdepodobne i preto ich nezaradil do „Dúm tatranských“. Báseň prepisujeme podľa textu publikovaného v Slovenských pohľadoch:

Shynuls, shynul junák Slávy;
Ach a Vila ťažko smúti,
Za miláčkom dumku nôti,
Vila Váhu kraj Trnavy.
Ťažko smúti, slzy leje,
Na kamenec žiale seje:
Ach shynul jej synak slávy. —

Mlčíš, mlčíš spevec dumný,
A slávici v Tatrách piesne,
Šveholia len ešte ve sne,
A kraj žitia už tak dumný;
Ruže skvitnú, hromy bijú,
Zore svieťa, víchry vyjú:
Lež ty mlčíš spevec dumný! —

Padnuls, padnul junák mladý;
Ach a v Tatrách ešte hadi.
Svíjajú sa na tvé rody,
A niet ešte dňa slobody:
Ach ešte len na úsvite,
Blyštia zore v sláve skrytie:
A už padnuls junák mladý! —

Niet ťa, niet ťa, braček zlatý;
Ach a ten svet ideálov,
Naších túžob naších žialov,
Šak je krásny, tak bohatý!
Spev Záboja a Lumiera,
Ossianov a Homéra,
Raz vyveští braček zlatý! —

Ta ulietlas duša zlatá;
Neočaril city tvoje,
Sťa zora kvety májovie,
Sivých očú blesk dievčaťa.
Nepresnil si v rajskej piesni,
Na kvetinách milosti sny,
Neznals očú blesk dievčaťa. —

Padnuls braček, a tak včasne!
Zaspal si tie blesky rannie,
Nad Tatrami zmalovanie,
Videls jích len ešte vo sne.
Svojích krás a túžob dúhy,
Zanikly jak more smuhy,
Videls jich len ešte vo sne.

Šťastný kdo tak jak ty schodí;
Zhynúť v búrke hromobitia,
Na zlatom úsvite žitia,
Keď sa k hviezde svojej brodí.
Kdo jako Ty, v ideáloch,
V čulých túžbach, snoch a žiaľoch:
Padne keď sa k hviezde brodí! —

Šumej Váhu nad mládencom,
A vy Vily, Tatier vily,
Ovenčte mu vrch mohyly,
Zaplačte nad vašim spevcom.
Sipte kvietky vaše žiale,
Zanôťte mu na píšťale:
Nad junákom, nad mládencom?

Shliadni na nás synak slávy,
Duchom tvojim preleť nebe,
Tvoj ľud drahý volá k tebe,
Od Dunaja, Visly, Sávy.
Víchry žitia sú tak trudné,
Boje duchov tak osudné:
Skloň sa ku nám, braček Slávy!

Báseň publikovaná in: Slovenské pohľady 4, 1852, č. 3, s. 17.

Mojmírova mohyla — pod týmto názvom bola publikovaná časť básne Silvestrova noc začínajúca slohou „Za časov dávnych, pred desať vekami…“ a končiaca slohou „Šuhaj utíchol na skalke…“. Text publikovaný in: Slovenská čítanka 1, 1864, s. 74 — 76. Slovenská čítanka 1, 1866, s. 74 — 76. Zornička 6, 1914, č. 4, s. 44.

Tábor pred Svätým Krížom — príležitostná báseň, básnický nekrológ za Štefanom Moysesom, prvým predsedom Matice slovenskej. Pravdepodobne posledná Kellnerova báseň vôbec. Po roku 1849 sa Kellner ozval už iba dvakrát — básnickými nekrológmi za Štefanom Moysesom a Mikulášom Dohnánym. Báseň publikujeme podľa textu v almanachu Tábor.

Tábor pred Svätým Krížom

Tam v paláci Sväto-Kríža
   Píše závet duch Mojžiša,
Kladie v truhlu umluvenú
   Poziera v zem zasľúbenú.
Blesky nad Tatrami sem tam križujú
Nad Hronom, Dunajom hmly sa znižujú.
Prorok ľudu k ľudu vraví:
   „Nebudeš mať rodov viacej,
Krem rodiny Tatro-slávy
   Na Tatrách sa ligotiacej.“
Ajhľa syn tvoj, syn Slovena,
   Slovan z rodu, Sloven z mena,
Ajhľa Horvát brat spanilý,
   Ajhľa Srb brat zbrojou činný,
Ajhľa útly brat Slovenec,
   Rusín dumný — bratov veniec.
Ľud sa križuje, kľakne na kolená:
Bože! požehnaj tatranské plemená!
Prorok ľudu — ľudu vraví:
   „Neber nadarmo bratov meno,
Zasvätíš deň Slova slávy,
   Uctíš svätô matky veno.“
Ľud sa križuje spievajúc nadšený:
Budiž Tvoj závet, Otče! oslávený.
Otec vraví Mať — Matici,
   Svojich synov všeľubici:
Tebe moje požehnanie,
   Synom tvojim zmŕtvychvstanie.
Syn Slovena, synák Tatier
   Vezmeš v dedie starú mater;
Tu máš prútik ten lipový,
   Tu prsten diamantový:
Tys dedičom matky Slova,
   V tebe pomoc buď hotová.
Hor sa dvíha mrak z Kriváňa,
   Veľkú noc bleskom vyzváňa;
Naňho holub chvatom letí,
   Vítať zoru volá deti.
Tatier spenia sa jazerá,
   Prameň žitia z nich vyviera;
Voda čistá, kryštálová
   Myje viny synov Slova;
Prameň sype sa perlami,
   Skala barví kvietočkami:
Oj kvietočky, sveta divy,
   Svitá vám už deň šťastlivý!
Oj! zaleť slávik nad Hronom ku lesu,
Zanôť pesničku na skale Velesu:
Tu máš píšťalku — dedictvo to Hrona,
Zaspievaš pieseň starého Olena.
Spievaj, pískaj píšťalenko,
   Nech prebudí sa Olenko.
Hoj Olenko vstáva z hrobu:
   Pobi, Bože! tú porobu
Dajte chlapci sebe rúčky,
   Zaskočme si poza bučky!…
Načúvajú ptáci lesní,
   Prišli učiť sa tých piesní;
Zastal jeleň na poľane,
   Slúchať piesne neslýchané.

Oj! zaleť sokol, na vrchy rohaté:
Tu máš prút zlatý — Slova pierko zlaté.
Tur bude dedič — pokladov večitých,
Tých bleskov zlatých, v tej rune ukrytých
Veštec Hrona od Sväto — Kríža,
   Prútom ryje na skaliny:
Zlaté písmo od Moysesa
   Svieti sťa lúč na doliny.
Ruža puk svoj už otvára
   A ľalia z hrobu vstáva;
Jabloň kvietim sa obsype,
   Včielky hučia už na lipe;
Zlaté klásky Tatier poľom
   Kolembajú sa zápoľom,
Tu Martin jabĺčka zlaté
   Stráži v tej rajskej záhrade.
Oj! zaleť orol na Martinskú Väžu,
Tu máš kľúč zlatý od paloty Slova;
Otvor kaplnku, ktorú zámky viažu:
V nej leží skrytá sestrička Turová!…
Vyjde panna zlatovlasá,
   Martin svetlom sa zajasá;
Stará matka hore vstala,
   Dietky zrnom obsypala.
Zlatô zrno jak dážď letí
   Na tie krásne Váhu deti,
Na dievčiny od Zniova,
   Kde vyrástla spevom Slova.
Slová zrejú v zlaté klasy
   A zavznejú Turcom hlasy:
Chváľ každý duch Hospodina,
   Žije — žije slovenčina!…
Tu máš synku zrnká zlaté,
   Rozsievaj jich na vše strany,
Na chalupy zamochnaté,
   I na Dunaj maľovaný!

Horí lúč na vrchu Svätého — Kríža,
Ľud tichunko žehná proroka Mojžiša:
Veď mu on otvoril krajinu sľúbenú,
Dal uzrieť Matičku slávou ožiarenú.
   Stará matka z hrobu vstáva,
   Otcov duch ju požehnáva.
Spadla kliatba Slova — — zhučaly potvory,
Slniečko ohrieva Svät — Kríža — tábory!…

Báseň publikovaná in: Tábor. Národní almanach na rok 1870. Turč. Sv. Martin 1870, s. 5 — 9.