Básne a piesne slovenské

„Básně a Pjsně Petra Dobroslawa Kellnera. Oddjl I: České.“ obsahujú tieto básne: Zgewěnj s. (3) — 5; — Pautník w nowém roku s. (6) — (8); — Zlomky s. (9) — 12; — Loučenj s. 13. — Souboj kohautů (přetwar dle Šillerowě: rukawičky) s. 14 — 16. — Uwýtánj otčiny s. 17 — 18. — Obět wiry s. 19 — 22. — Nápisy s. 23. — Dumky s. 24 — 27. — Hvězdy moge s. 28 — 29. — Potěšenj s. 30. — Ku Gmeninám Důstog. P. Pawla Jozeffyho s. 31 — 32. — Pjsně s. 33. — Hymn k Holubu, s. 34 — 36. — Ke Gmeninám w. Wydawatele Nitry P. Miloslawa Jozefa Hurbana s. 37 — 39. — Ku Sláwnosti Ména Gánowi Hollému s. 40 — 42. „Básňe a Pjesňe Petra P. Dobroslava Hostinskjeho. Oddiel II. Slovenskje“, zošit III 1, obsahuje básne: Na Mena Visokoučenjemu a Slovutnjemu Mužovi Ludevítovi Štúrovi; — Lúčenje od starších Údov Ústavu; — Lúčenje; — K Bratom; — Uvítaňje p. Ludevíta Štúra; — Velikí kar; — Orel Tatranskí; — Hlasi k Ňitre; — zošit IV 2 obsahuje básne: Marš; — Pjeseň ku spojeňí Dunajsko-Tatranskích Slovákov; — Šuhajovo dumaňje. — Lúčivá od údov Ústavu Slovenskjeho v Levoči; — zošit V 3 obsahuje básne: Uvítaňja Ludevíta Štúra v Liptove na Ďjelu; — Na Muránskom zámku; — Vojenskje zápasi; — Predspev zo Záboja; — Zreknuťja. — Spjevanki; zošit VI 4 obsahuje básne: Dumka v hájiku Sjelnickom Bohdanovi Hroboňovi; — Pjeseň na mohile; — K osudnej hvjezde; — Duma na Tatrách; — Peseň Jankovi; — Šuhajovo žialenje. Posledná báseň je dokončená na osobitnom liste označenom VII 5. Okrem týchto básní obsahuje rukopis „Dúm Tatránskych“ — v zošitoch V 3 a VI 4 — množstvo drobných ponášok na ľudové piesne, z ktorých najtypickejšie sme vybrali a publikovali pod súborným názvom Piesne Janíčkove. Známa Kellnerova báseň Bojazlivá nie je označená v Kellnerovom rukopise pod týmto názvom. Uvedená je incipitom: Na doliňe, na tej straňe…, podobne i iná známa Kellnerova báseň Keby si počul všetky tie víchrice… (inc.). Prvá je zaradená do zošitu IV 2, druhá do zošitu V 3.

Poradie stanovené Kellnerom sme sa snažili dodržiavať i pri vnútornej výstavbe tejto knihy, len v nevyhnutných prípadoch, keď sme niektoré texty kumulovali, nebolo možné pôvodné poradie dodržať.

Kellnerove básne sme upravovali predovšetkým na základe rukopisného zborníka „Dumy Tatranské“, avšak prihliadali sme i na iné známe rukopisné zápisy niektorých básní, napr. na „Neužité práce do Nitry zaslané“ (LAMS) ap., resp. na publikované tvary jednotlivých textov. České texty sme upravili podľa noriem súčasnej českej ortografie: w — v, au — ou, sem — jsem, u — ů, ap. Slovakizmy sme ponechávali, obzvlášť v pozíciách, kde sa žiadalo dodržiavať štruktúru pôdorysu verša, resp. v rýmovej pozícii. Upravovali sme predovšetkým tie pozície, v ktorých sa objavili iba ortografické — „slovakizujúce“ — nepresnosti typu: plynťe — plynte; velebiť — velebit a p.

Slovenské texty sme upravovali na základe už známych a zaužívaných textologických noriem pre edičnú úpravu štúrovských rukopisných textov, pravda, i tu sa vyskytli pozície, ktoré sme podľa zásad neupravovali preto, aby sme vyhoveli poetickému zámeru autora, predovšetkým sme ponechávali niektoré lexikálne a syntaktické zvláštnosti tam, kde si ich autor zvolil, aby vyhovel poetickému pôdorysu alebo rýmovej pozícii. Prepisujeme: i — y; ja, je, uo v dvojhláskových pozíciách — ia, ie, ô; u — v niektorých pozíciách typu hlasou — v; s, š, z, ž — v znelých a neznelých pozíciách rešpektujeme súčasnú spisovnú normu; ja — v nom. sg. subst. stred. rodu — ie; je — v pl. adjektív — é; je — vo všetkých pádoch sg. adjektív — é; u slovies v tretej osobe prítomného času, muž. rodu — I, namiesto — u, v; ď, ť, ň, ľ — v pozíciách pred e, i — d, t, n, l.

Z Kellnerových slovenských básní pripravených v „Dumách tatranských“, sme sa rozhodli vynechať viaceré poetické ponášky na ľudovú pieseň, predovšetkým pre ich umeleckú nedotvorenosť a fragment Ppredspev zo Záboja — koncipovaný zjavne ako úvod k väčšej poetickej skladbe. Vzhľadom na jeho fragmentárny charakter i variovanie myšlienok známych z iných Kellnerových básní sme sa rozhodli ho nepublikovať, — i keď bol už publikovaný (porovnaj: Keby si počul všetky tie víchrice. Bratislava, Tatran 1966, s. 71.). Okrem ponášok a „Predspevu zo Záboja“ však existuje niekoľko ďalších Kellnerových slovenských textov — básní, ktoré boli publikované ešte za Kellnerovho života. Myslíme na bibliograficky evidované texty: Silvestrova noc (In: Nitra 3, 1846, s. 3 — 14); Jeho císar. králov. apošt. jasnosti Ferdinandovi V. (In: Orol tatránsky 1, 1845/1846. č. 28); Ja, syn Slávy (In: Orol tatránsky 2, 1846/1847, č. 57); Na mohyle Mikuláša Dohnányho (In: Slovenské pohľady 4, 1852, č. 3, s. 17); Mojmírova mohyla (In: Slovenská čítanka 1, 1864, s. 74 — 76); Tábor pred Svätm Krížom (In: Tábor 1870, s. 5 — 9), ktoré Kellner do svojich „Dúm tatranských“ nezahrnul. Príčiny priamo nepoznáme (niektoré podnety možno azda predpokladať), a preto sme sa rozhodli tieto texty charakterizovať v edičných poznámkach, resp. niektoré z nich publikovať:

Silvestrova noc — alegorická báseň na rozhranie rokov 1843/1844, kedy sa vystupňovali útoky proti účinkovaniu Ľudovíta Štúra na bratislavskom evanjelickom lýceu. Týchto udalostí sa Kellner priamo dotkol i inou svojou básňou — piesňou Marš. Kellner v básni prostredníctvom alegórie a typickými romantickými prostriedkami (advent, Mikuláš, Lucia, utiereň a „Silvestrova“ noc — Nový rok) predstavuje „veštca slovanstva a slovenstva“ (Ľudovíta Štúra) ako „Proroka“ a štúrovskú družinu ako „päťdesiat šuhajov“. V básni Kellner vyčaril osudové chvíle štúrovskej družiny i rozhodnutie „dvadsiatich šuhajov“ skočiť do „vody“, t. j. odísť do Levoče. Z toho vyplýva, že Kellner báseň Silvestrova noc písal dlhšie, pravdepodobne od Nového roku 1844 až do čias levočského exodu. O básni sa žiada konštatovať, že je jednou z najvýraznejších Kellnerových básní, ktorými sa zapísal do dejín slovenskej literatúry a býva považovaná za najlepšiu Kellnerovu báseň vôbec. Báseň publikovaná in: Nitra 3, 1846, s. 3 — 14. Literárne postavy Gemera I. Bratislava, Obzor 1969, s. 166 — 173.

Jeho císar. králov. apošt. jasnosti Ferdinandovi V. — príležitostná báseň vyjadruje v podstate jedno z mnohých nedopatrení štúrovského hnutia, ako sa neskoršie prejavovali v orientácii štúrovskej politiky na viedenský cisársky dvor formou rozličných prosbopisov, v Slovenskom povstaní ap. Báseň publikovaná in: Orol tatránsky V, 1846 — 1847, Literárne postavy Gemera I. Bratislava, Obzor 1969, s. 163 — 164.

Ja, syn Slávy — Pieseň v novej variácii vyslovuje Kellnerovu vieru v Slovanstvo. Báseň publikujeme podľa textu v Orle tatránskom:

Ja sin Slávi, sin Slovena, Slovan z rodu, Slovák z mena; Vichovaní za šuhaja Od Tatri a od Dunaja. Ja sin Slávi, sin Slovena, I po meňe i po roďe, Ja sin Slávi, sin Slovena, Dumám o zlatej sloboďe! I ja sokol, bieli sokol, Vileťeu som z Tatjer hňjezda, Prekrižuvau zúkol vúkol, Keď zabliskla moja hvjezda. Tá mať moja, mať milená, Na loňe ma kolísala, A dajúc mi kvjetok z vena, Kvetovuoňou ma uspala. Zavolala na Rusálki: „Ošetrujťe moje ďjeťa, Dajťe mu hri a zábavki, Ňech mu hviezdi sni osvjeťa. Ridzozlatú farbu dajťe, Namalujem mu obrázki, Vi ho ňimí zabávajťe, Toho sina mojej láski!“ Kvjeťim žiťja obsipala, A kúpala v čerstvej voďe, Mljekom pjesňi nadájala, Abich rástou ku sloboďe. Učúčala na povevách, Zorničkami zabávala, A anjelmi v pesňospevách, Do snov zlatých ma uspala. A kolísku ligotavú, Vencami hvjezd ovenčila, Nad mnou dúhu farbohravú, A mňa do šiat zuor povila. Sinak slávi, sin Slovena, Pekná sláva muojho veku, Slovák z rodu, Slovák z mena, Jak si krásni v tom obleku! Ja sin Slávi, sin Slovena, Ňedau bich sa za celí svet, Že som Slovák z rodu, z mena, Že som Taťjer mladuškí kvet.

Báseň publikovaná in: Orol tatránsky 2, 1846 — 1847, č. 57. Literárne postavy Gemera I. Bratislava Obzor 1969, s. 164 — 165.

Na mohyle Mikuláša Dohnányho — príležitostná báseň, datovaná „Pod Královou Holou dňa 9. Junia 1852“. Ani v tejto básni, podobne ako v predchádzajúcej, nenachádzame také výrazové prostriedky a takú vnútornú poetickú intenzitu, ako u iných Kellnerových básní. Pri podrobnom rozbore by sme zistili, že v nich Kellner použil myšlienky, poetické obrazy a napokon i symboliku iných svojich básní. Pravdepodobne i preto ich nezaradil do „Dúm tatranských“. Báseň prepisujeme podľa textu publikovaného v Slovenských pohľadoch:

Shynuls, shynul junák Slávy; Ach a Vila ťažko smúti, Za miláčkom dumku nôti, Vila Váhu kraj Trnavy. Ťažko smúti, slzy leje, Na kamenec žiale seje: Ach shynul jej synak slávy. — Mlčíš, mlčíš spevec dumný, A slávici v Tatrách piesne, Šveholia len ešte ve sne, A kraj žitia už tak dumný; Ruže skvitnú, hromy bijú, Zore svieťa, víchry vyjú: Lež ty mlčíš spevec dumný! — Padnuls, padnul junák mladý; Ach a v Tatrách ešte hadi. Svíjajú sa na tvé rody, A niet ešte dňa slobody: Ach ešte len na úsvite, Blyštia zore v sláve skrytie: A už padnuls junák mladý! — Niet ťa, niet ťa, braček zlatý; Ach a ten svet ideálov, Naších túžob naších žialov, Šak je krásny, tak bohatý! Spev Záboja a Lumiera, Ossianov a Homéra, Raz vyveští braček zlatý! — Ta ulietlas duša zlatá; Neočaril city tvoje, Sťa zora kvety májovie, Sivých očú blesk dievčaťa. Nepresnil si v rajskej piesni, Na kvetinách milosti sny, Neznals očú blesk dievčaťa. — Padnuls braček, a tak včasne! Zaspal si tie blesky rannie, Nad Tatrami zmalovanie, Videls jích len ešte vo sne. Svojích krás a túžob dúhy, Zanikly jak more smuhy, Videls jich len ešte vo sne. Šťastný kdo tak jak ty schodí; Zhynúť v búrke hromobitia, Na zlatom úsvite žitia, Keď sa k hviezde svojej brodí. Kdo jako Ty, v ideáloch, V čulých túžbach, snoch a žiaľoch: Padne keď sa k hviezde brodí! — Šumej Váhu nad mládencom, A vy Vily, Tatier vily, Ovenčte mu vrch mohyly, Zaplačte nad vašim spevcom. Sipte kvietky vaše žiale, Zanôťte mu na píšťale: Nad junákom, nad mládencom? Shliadni na nás synak slávy, Duchom tvojim preleť nebe, Tvoj ľud drahý volá k tebe, Od Dunaja, Visly, Sávy. Víchry žitia sú tak trudné, Boje duchov tak osudné: Skloň sa ku nám, braček Slávy!

Báseň publikovaná in: Slovenské pohľady 4, 1852, č. 3, s. 17.

Mojmírova mohyla — pod týmto názvom bola publikovaná časť básne Silvestrova noc začínajúca slohou „Za časov dávnych, pred desať vekami…“ a končiaca slohou „Šuhaj utíchol na skalke…“. Text publikovaný in: Slovenská čítanka 1, 1864, s. 74 — 76. Slovenská čítanka 1, 1866, s. 74 — 76. Zornička 6, 1914, č. 4, s. 44.

Tábor pred Svätým Krížom — príležitostná báseň, básnický nekrológ za Štefanom Moysesom, prvým predsedom Matice slovenskej. Pravdepodobne posledná Kellnerova báseň vôbec. Po roku 1849 sa Kellner ozval už iba dvakrát — básnickými nekrológmi za Štefanom Moysesom a Mikulášom Dohnánym. Báseň publikujeme podľa textu v almanachu Tábor.

Tábor pred Svätým Krížom

Tam v paláci Sväto-Kríža Píše závet duch Mojžiša, Kladie v truhlu umluvenú Poziera v zem zasľúbenú. Blesky nad Tatrami sem tam križujú Nad Hronom, Dunajom hmly sa znižujú. Prorok ľudu k ľudu vraví: „Nebudeš mať rodov viacej, Krem rodiny Tatro-slávy Na Tatrách sa ligotiacej.“ Ajhľa syn tvoj, syn Slovena, Slovan z rodu, Sloven z mena, Ajhľa Horvát brat spanilý, Ajhľa Srb brat zbrojou činný, Ajhľa útly brat Slovenec, Rusín dumný — bratov veniec. Ľud sa križuje, kľakne na kolená: Bože! požehnaj tatranské plemená! Prorok ľudu — ľudu vraví: „Neber nadarmo bratov meno, Zasvätíš deň Slova slávy, Uctíš svätô matky veno.“ Ľud sa križuje spievajúc nadšený: Budiž Tvoj závet, Otče! oslávený. Otec vraví Mať — Matici, Svojich synov všeľubici: Tebe moje požehnanie, Synom tvojim zmŕtvychvstanie. Syn Slovena, synák Tatier Vezmeš v dedie starú mater; Tu máš prútik ten lipový, Tu prsten diamantový: Tys dedičom matky Slova, V tebe pomoc buď hotová. Hor sa dvíha mrak z Kriváňa, Veľkú noc bleskom vyzváňa; Naňho holub chvatom letí, Vítať zoru volá deti. Tatier spenia sa jazerá, Prameň žitia z nich vyviera; Voda čistá, kryštálová Myje viny synov Slova; Prameň sype sa perlami, Skala barví kvietočkami: Oj kvietočky, sveta divy, Svitá vám už deň šťastlivý! Oj! zaleť slávik nad Hronom ku lesu, Zanôť pesničku na skale Velesu: Tu máš píšťalku — dedictvo to Hrona, Zaspievaš pieseň starého Olena. Spievaj, pískaj píšťalenko, Nech prebudí sa Olenko. Hoj Olenko vstáva z hrobu: Pobi, Bože! tú porobu Dajte chlapci sebe rúčky, Zaskočme si poza bučky!… Načúvajú ptáci lesní, Prišli učiť sa tých piesní; Zastal jeleň na poľane, Slúchať piesne neslýchané. Oj! zaleť sokol, na vrchy rohaté: Tu máš prút zlatý — Slova pierko zlaté. Tur bude dedič — pokladov večitých, Tých bleskov zlatých, v tej rune ukrytých Veštec Hrona od Sväto — Kríža, Prútom ryje na skaliny: Zlaté písmo od Moysesa Svieti sťa lúč na doliny. Ruža puk svoj už otvára A ľalia z hrobu vstáva; Jabloň kvietim sa obsype, Včielky hučia už na lipe; Zlaté klásky Tatier poľom Kolembajú sa zápoľom, Tu Martin jabĺčka zlaté Stráži v tej rajskej záhrade. Oj! zaleť orol na Martinskú Väžu, Tu máš kľúč zlatý od paloty Slova; Otvor kaplnku, ktorú zámky viažu: V nej leží skrytá sestrička Turová!… Vyjde panna zlatovlasá, Martin svetlom sa zajasá; Stará matka hore vstala, Dietky zrnom obsypala. Zlatô zrno jak dážď letí Na tie krásne Váhu deti, Na dievčiny od Zniova, Kde vyrástla spevom Slova. Slová zrejú v zlaté klasy A zavznejú Turcom hlasy: Chváľ každý duch Hospodina, Žije — žije slovenčina!… Tu máš synku zrnká zlaté, Rozsievaj jich na vše strany, Na chalupy zamochnaté, I na Dunaj maľovaný! Horí lúč na vrchu Svätého — Kríža, Ľud tichunko žehná proroka Mojžiša: Veď mu on otvoril krajinu sľúbenú, Dal uzrieť Matičku slávou ožiarenú. Stará matka z hrobu vstáva, Otcov duch ju požehnáva. Spadla kliatba Slova — — zhučaly potvory, Slniečko ohrieva Svät — Kríža — tábory!…

Báseň publikovaná in: Tábor. Národní almanach na rok 1870. Turč. Sv. Martin 1870, s. 5 — 9.