ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Na podpecí tlkavica^[2] hneď blčí a hneď len žmúri,
starká vedľa podriemkáva, starký za stolom si kúri;
a tu sused, tam susedka, tu kmotrička a tam kmotor,
z pece kukajú dve hlávky — jeden anjel, druhý lotor.
Mamička pod nimi mladá kúdeľôčku nadieva si,
otec na podnožke sedí a choduľku^[3] ohliada si;
i vyklepe pipku po nej: „To bol život, už nebude,
nikto viacej na tom svete takú nôtu nezahudie!
V hrade stáli sme na stráži, tu pán cisár k nám priskočil,
hej, susedko, rád by umrel, keby raz ho ešte zočil.
,Zajtra, chlapci, do paloša; kráľ mi nechce kňažnu dati;
vezmeme, čo nám nedali, tu víno a tu dukáty!‘
A nad hradom orol jarý parí kolom ďo kolesa,
šťastie veští, výše, výše — blesknul a zmizol v nebesá.
Tu zahrmí delo z hradu, skáče husár maľovaný,
znejú bubny, surmí trúba, spredu cisár milovaný.
Hory za nami sa skryli, desať riek sme preplávali,
zajali sme tri krajiny, pod zámkom sme zlatým stáli.
A zo zámku kňažná hľadí, líca jej sú ako zore,
šatkou kýva, zhúkli trúby, a my ako len to more.
Tu vám bolo hlávkam padať — ako lístiu v čas jesenný;
potokom tiekla krvička, ako Dunaj rozvlnený.
Tu vám bolo sekanice! Ja pres valy, brány bežím:
buchlo delo — včerty noha, ja v prachu bez duše ležím.
Hej, no či tak? Ale s perom mojím nik sa nepodperí:
skočím, sekám z celej duše, len tak fŕkajú ívery.
Tým som podstlal v pokoj svätý; potom do taršule^[4] nohu;
napred! Hurrah! Hej, pán cisár, náš je zámok, sláva bohu!
No kto prvý bol na zámku? Kto vzal kňažnu za ručičku?
Kto ju vsadil vedľa seba a letí s ňou na koníčku?
Nič neviete, môj susedko; to bol cisár, jasná strela,
kňažná pri ňom jasné slnce, ako blesk s ním odletela.
Len sa ozrel a zavolal: ,Ber si, čo chceš, môj Martinko!‘
A ja vidím švarné dievča: ,Na koníka, poď, Katinko!‘
Hory za nami sa skryli, desať riek sme preplávali,
s cisárovnou a s Katinkou vo Viedni sme v hrade stáli.
Z hradu delá zahrmeli, všetky veže zahučali,
cisára a cisárovnu ku oltáru sprevádzali.
A nad hradom orol jarý parí kolom do kolesa,
šťastie veští, výše, výše — blesknul a zmizol v nebesá.
To bol orol od Kriváňa, Katinka, my tam pôjdeme,
tam dedinka je malinká, tam si i my žiť budeme.
Zaslzím: ,Pane cisáru, porúčam vás pánu bohu,
ja už zase domov musím, keď nemám len jednu nohu.
Žite šťastne s cisárovnou, žite šťastne mnohé letá,^[5]
aby nikto v svete tomto nad vás oba nemal sveta.‘
Tak si cisár cisarovnu — ja doniesol som Katinku.“
,A mamička čo doniesla?‘
„Aj ty si čo? Teba, synku!“