Básne z 50-tych rokov

Povedzže mi, povedz, ty sladká malina,
povedz mi, kúpim ti čižmy z karmažína;
povedz mi to jedno, či už ľúbiš koho?
„Nepoviem, nepoviem; čo koho do toho!“
  Povedzže mi, povedz, môj holúbok zlatý,
povedz mi, kúpim ti fertušku z tafaty;
povedz mi, či si sa komu zapálila?
„Nepoviem, nepoviem; matka zabránila!“
  Povedzže mi, povedz, anjel maľovaný,
povedz mi, kúpim ti kaštieľ murovaný;
povedz mi, dušinka, kto ti je po vôli?
„Nepoviem, nepoviem; hlávočka ma bolí!“
  Povedz mi, Anička, a dám ti sám seba,

povedz mi len slovo a viac mi netreba;
povedz mi, či je už koho rúčka tvoja?
„Nikoho, len tvoja, Janík, duša moja!“

Všetci ľudia klebetia, že nemám dukáty,
že sa za mnou nevláčia hodváby, šarláty;
ale ja mám, čo ja chcem, mám ja čierne oči:
keď si pozrem na nebo, nebo sa mi točí!
  Povedala Fonfová,^[7] že mi „fon“ nepíšu,
že nad mojím vrkočom perá sa nekníšu;
mňa soličkou krstili pán kaplán nebohý
a Fonfovej narástli pod klobúčkom nohy!
  Hoci teba, Eržika, tri paripy vláčia,

na kone, nie na teba, mladí páni páčia;
keď ja vyjdem z domu von všetko vôkol jasá,
zo strán všetkých počuješ: To je krásnych krása!
  Preto si aj vyberám, chcem rovného sebe,
hrdá som a aj budem i na suchom chlebe;
nechcem žiadnej cudziny a nechcem podliaka,
ja sa nikdy nevydám, ak nie za Slováka.
  A to Slovák musí byť ako z Tatry skala,
pyšná, tvrdá i pevná, i mocná i stála:
Veď sa ešte zosypú hromy na Kriváni,
a potom si povieme: Vy páni; my páni!

Sláviček, speváčik; sláviček, žaloba,
chorá som ja, chorá, samá som choroba;
srdce sa mi stíska, hlávočka ma bolí:
ten môj pyšný vydaj nie mi je po vôli.
  Nie mi je po vôli tá nová rodina,
celý deň naopak ide mi hodina;
všetko mi je cudzie, všetko na mňa páči:
v dome som nie doma, nič sa mi neráči.
  Vydaju, vydaju, kvietok na jabloni,
veď sa tvojmu kvetu dosť skoro odzvoní;
svokor dobrý človek, svokra saňa^[8] besná:
už nemám dňa vo dne, už nemám v noci sna.
  Povedz mi, mužíčku, povedz mi len skrátka:

či som ti nie viacej, ak otec a matka?
Ak som ti nie viacej… Sláviček, žaloba,
chorá som ja, chorá, samá som choroba!

A my by sme pili, lebo smädík máme;
čímže ho zahasiť, keď vody nemáme?
Kum, sem; kum, sem;
kum sem!
„Glaich, wosšofen?“^[9]
Sedemdesiat hrmených; tuto je wosšofen:
tri krčahy vína; hej, tri krčahy vína;
víno je proti smädu dobrá medicína.
A nám sa tu páči, tu budeme bývať,
kým bez dievčat švárnych musíme prežívať:
Kum, sem; kum, sem;

kum sem!
„Glaich, wosšofen?“
Sedemdesiat hrmených; tuto je wosšofen:
tri krčahy vína; hej, tri krčahy vína;
víno je proti láske dobrá medicína.
A my chceme pokoj, keď sa z dela blýska;
čože nám, bratríci, pokoja vyzíska?
Kum, sem; kum, sem;
kum sem!
„Glaich, wosšofen?“
Sedemdesiat hrmených; tuto je wosšofen:
tri krčahy vína; hej, tri krčahy vína;
víno je proti vojnám dobrá medicína.
A my chceme pravdu, slobodu a svornosť,
nech čert vezme klamstvo, otroctvo, svevoľnosť:
Kum, sem; kum, sem;
kum sem!
„Glaich, wosšofen?“
Sedemdesiat hrmených; tuto je wosšofen:
tri krčahy vína; hej, tri krčahy vína;
víno je proti peklu dobrá medicína.