ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Žila žena Lótova pred dávnymi časmi. Tí, ktorí ju znali, všetci spráchniveli. Čo je príčinou toho, že my o nej podnes počujeme rozprávať? Áno, že všetky malé deti už v škole o nej sa učia a že sám Syn Boží, Kristus JEŽIŠ, privoláva nám: Nezabudnite na Lótovu ženu!?

Nikde nenájdeš jej vlastné meno; všade je menovaná len ženou svojho muža. Musí to mať veľký význam; ona musela buď svojho muža mimoriadne doplňovať, alebo vôbec veľmi vplývať na neho a jeho domov. Táto žena bola sodomská rodáčka, teda veľkomeštianka. Lebo keď pozorne čítame Lótov životopis, stretáme sa s ňou až v Sodome. Raz bola v svete len jedna Sodoma; dnes je Sodomou skoro každé veľké i malé mesto na zemi. Predstavujem si, že Lótova žena bola veľmi krásna, lebo až dodnes skoro všetky sodomské ženy sú krásne, keď majú na okrášľovanie tisíce prostriedkov. Neviem, aká bola vtedy v Sodome móda, ale myslím, že si už aj tam vedeli ženy tváre maľovať, vlasy kaderiť, perlami a zlatom prepletať; a že čo jedna mala krásneho, to i druhá musela dostať, ba i prevýšiť. A určite sa vedeli dobre zabávať.

Dnes je všetko nevinnou zábavou. Aj keď sa v sobotu večer na dákom plese až do nedele rána tancuje, pije, karty hrá a ráno potom „opica“ vyspáva, aj to je nevinná zábava.

Aj keď hrajú v divadlách deti šesť-, osem- alebo desaťročné medzi veľkými a vidia a počujú veci, ktoré by pre ne ešte päť i desať rokov mali zostať tajnosťou. Áno, dnes je všetko nevinná zábava. Nuž aj v Sodome sa vedeli tak nevinne zabávať.

Možno, že raz na takejto nevinnej zábave — hovorme, akoby to bolo za dnešných dní, bude nám to príbuznejšie, a veď srdce ľudské a hriechy ľudské boli a budú po všetky veky jednaké — teda raz na takejto sodomskej zábave videl Lót po prvýkrát svoju ženu, a rozumie sa, že ho celého očarila.

Sám ani neznal, ako bolo, ako nie, zoznámil sa s jej rodinou a pomermi a bola svadba. Netvrdím nič nemožného, býva to aj dnes tak.

Možno si síce predstaviť, že skôr ako požiadal o jej ruku, premýšľal, či si má takú svetáčku vziať. Veď on bol jedným z tých nábožných, aspoň dovtedy, dokedy chodil so svojím strýcom Abrahámom; a on chcel aj v Sodome zostať nábožným. Nech sa nik nad týmto výrokom neurazí. Sú aj dnes ľudia, ktorí i domáce pobožnosti majú s rodinou a potom v sobotu nechajú túto sebe zverenú rodinu pretancovať nedeľnú noc a sami sa často zúčastnia na takejto nevinnej zábave.

Veď to bola cele slušná, vyberaná spoločnosť, tá sodomská! Všetko si tam našiel: bohatých peňažníkov, veľkokupcov, ľudí v právach zbehlých, mestských úradníkov, vojenských hodnostárov, kňazov, doktorov; áno všetko, tak ako aj dnes.

Keď sa Lót presťahoval do Sodomy, nemyslel, žeby dakedy išiel na podobnú zábavu. Ale pretože človek, ktorý za každú cenu chce zbohatnúť, musí sa predovšetkým pohybovať medzi ľuďmi tohto sveta, nuž premohol sa a išiel — a výsledok — ako už bolo povedané, bola svadba.

Ba vlastne začiatok; lebo keď si Lót vzal sodomskú rodáčku, to bol zvrat v celom doterajšom jeho živote; tu začala pre neho nová doba.

Mladá pani priniesla so sebou všetky tie nároky na život, aké posiaľ mala a zaiste vedela si ich od oddaného muža vymôcť.

Rozkošný byt, hodne služobníctva, skvostné šaty, šperky, hostiny, zábavy, prirodzene samé nevinné, ako v Sodome.

Lót učinil žene všetko po vôli, veď jeho bohatstvo rástlo; firma dostala touto partiou nový lesk a kredit. A kedy netúžil človek po cti?

Všetko to zrovnávalo sa ešte s jeho zásadami; bola tu len jedna závažnejšia prekážka úplného porozumenia: on znal jediného pravého, živého Boha a ona bola pohanka, slúžila modlám.

Lót si pravdepodobne myslel, že ju časom presvedčí o márnosti tých modiel. Teraz ešte nemal kedy; peňažné a obchodné záležitosti ho príliš zamestnávali.

No tu znenazdania nad ich mladým šťastím strhla sa nečakaná búrka. Prišla vojna, a nedala sa odtancovať, ako ani pred niekoľkými rokmi chrípka, hoci boli zložili „chrípkovú polku“ a veselo ju tancovali. Neviem, či tú polku ešte tancujú, ale to viem, že chrípka i toho roku zúri, a nejednu medzeru v svete učinila.

Nuž Sodomčania na vojnu prichystaní neboli, lebo pri takých nevinných zábavách sa i tie najdôležitejšie veci v živote zabudnú — a hlavne život večný.

Ako sa dalo očakávať, vojnu potom prehrali a nepriateľ, ktorý nebol taký zdvorilý, ako by bol asi dnes, a neuspokojil sa miliardami vojnovej náhrady, zobral všetko čo mu prišlo do rúk: ženy, deti, bohatstvo. Medzi tým všetkým bol aj Lót a jeho krásna žena a jeho bohatstvo.

Keď Lót videl, že všetko je navždy stratené, poznal pravú príčinu. On dovolil sodomskému duchu vládnuť v svojom dome. Keď teraz všetko stratí, bude to len zaslúžený trest.

Ľutoval svoju vinu, hľadal milosť i pomoc u Hospodina, a nie márne.

Abrahám, jeho strýc, na ktorého si po tie dlhé roky ani nespomenul, tento muž, ktorý tak žil na svete, akoby ani do sveta nepatril, tento muž, ktorý by za nič nebol navštívil takú nevinnú sodomskú zábavu, pretože by ho to bolo odviedlo od obecenstva so živým Bohom, tento Sodomčanom dobre známy podivín, z ktorého si snáď neraz vtipy robievali, prišiel im teraz na pomoc. On, muž pokoja, pustil sa s nepriateľom do boja, a nielenže Lóta zachránil, ale i všetkých Sodomčanov.

Aké bolo zvítanie Abraháma s Lótom neznám; ale myslím, že sa Abrahám netak podíval na synovca.

Lót mal pravdepodobne ušité šaty podľa najnovšej sodomskej módy, a tieto šaty vyjadrovali celé jeho zmýšľanie. Že nenechal Abrahám Lóta bez napomenutia, je isté. Snáď ho volal: „Poď ku mne naspäť!“ Ale Lót nemohol. Už nie pre lakomstvo, z toho bol pre túto chvíľu vyliečený, ale vedel, že jeho žena by nikdy nepristala do Abrahámovho stanu. Okrem toho on bol už poddaným sodomského kráľa, on bol sodomským mešťanom, musel naspäť. No zaiste si umieňoval, keď len všetko spredá, až usporiada všetky záležitosti v Sodome, hlavne ale, až privedie svoju ženu k poznaniu pravého Boha, potom že príde a bude znášať s Abrahámom jeho pútnický osud, obetovať s ním živému Bohu, áno, žiť pre Boha.

S obnoveným srdcom, plným vďaky oproti Hospodinu, vrátil sa Lót do Sodomy a teraz konečne videl tú veľkú, veľkú biedu svojich spoluobčanov.

Sotva sa trochu usporiadali záležitosti, začal sa viesť v kruhoch bohatých — ku ktorým i on patril — a v kruhoch vzdelaných ten istý rozpustný, ľahkomyseľný život, ako predtým. Nikdy dosiaľ nemal Lót takú dobrú príležitosť vidieť to doteraz, pretože sám boli zvolený do mestskej rady. Pravdepodobne zato, že bol synovcom ochrancu Abraháma, ktorý ani len remienka z obuvi nechcel prijať od sodomského kráľa.

Ale vráťme sa k Lótovej žene. Neviem, aké tituly boli vtedy v Sodome. No, keď jej muž sedával v sodomskej bráne medzi vládcami kráľovstva, dosiahla ona hodnosť aspoň dákej pani radcovej. A budeme ju tak aj menovať.

Hospodin, ktorý hľadel do Lótovho srdca, videl jeho vôľu a počul i jeho sľuby. No i diabol ich počul, a naradil Sodomčanom, aby Lótovi dali hodnosť a titul. Tak si ho udržal v Sodome.

Myslím, že sa Lót tým radcom nechcel stať, ale jeho žena chcela byť pani radcovou — a stala sa ňou. To nie je nič divného. Aj dnes pán XY by nebol tým, čím je, keby jeho žena na tom nenástojila. „Prijmem ten čestný úrad“, pomyslel snáď Lót, „budem mať možnosť vplyvne vystúpiť proti neporiadkom, aké sa páchajú“. On úprimne chcel teraz vplývať na Sodomčanov pre ich blaho; a skutočne robil, čo mohol. Ale išlo to ťažko. No nikde nie tak ťažko, ako vo vlastnom dome. Lebo keď muž hneď pri svadbe nechytí opraty do ruky, nikde nie je potom takým malým pánom, ako pri vlastnom ohnisku.

Lótova žena dlho nemohla pochopiť mužove reči a jeho počínanie. Bola mu úprimne oddaná, no pritom horúco milovala svet a jeho rozkoše.

Dokiaľ jej nebránil v týchto rozkošiach, panovala medzi nimi tá najkrajšia zhoda. No keď ju teraz začal od nich odvádzať, a ukazovať na ich malichernosť a plytkosť, ba keď zreteľne a jasne ukazoval jej na úplnú bezmocnosť modiel, ktorým slúžila a prosil ju, aby uverila v živého Boha, ktorému on slúži, nemohla to zniesť, nie! Nikto z nás neznesie, keď sa mu dakto dotkne jeho modly. Uznala síce, že mal pravdu: modly v poslednej vojne nič nepomohli. A veľký bol zaiste ten Boh Abrahámov, ktorý dopomohol Abrahámovi, aby zvíťazil nad toľkými nepriateľmi. Ale nevedela uznať, prečo by sa ona musela klaňať Jemu, opustiť svojich bohov. Prečo by nemalo zostať všetko tak, ako bolo predtým: Lót aby slúžil Hospodinovi, ona modlám.

Medzi manželmi začínala trhlina. On nechcel viac sodomské rozkoše spolu okúšať, ona nechcela ich opustiť; bolo z jej strany neraz i dosť plaču.

Zdrojom veľkého utrpenia pre Lóta bolo zase to, že mali dve dcéry, ktoré vyrastali najviac len pod dohľadom matky. Lóta zamestnávala jeho nová hodnosť a okrem toho vlastné peňažné záležitosti. Neopomenul — nakoľko čas dovolil — viesť ich k Hospodinovi; ale boli to deti živé, svojvoľné, ako aj dnes zväčša panské deti bývajú. Matka od mala šatila ich iste tak, aby druhé matky prevýšila. V tých dnešných Sodomách stretáme rad radom 3-4-5-ročné deti, vystrojené ako hračky, kráčať zdrobna ani na drôtkoch, na pribledlých tváričkách výraz samoľúbej otázky: „Či vidíte, aká som ja pekná?“ Lótove deti neboli nič horšie než tisíce detí dnes, a nič nerozumnejšie vychované. Veď aj dnes pekné matky pekne vystrojené používajú k zvýšeniu vlastného pôvabu dobre vycibrené deti. Že to deti otravuje už od malička, že zotiera im to peľ nevinnosti z tváre, kto sa o to stará? I to patrí medzi tie nevinné rozkoše.

Roky ubiehali a Lót ešte vždy bol v Sodome; ba na odchod z nej ani nepomýšľal. Jeho námaha v dome bola aspoň natoľko korunovaná zdarom, že jeho žena časom uverila v Hospodina, odvrhla modly, v domácnosti vzývala s mužom živého Boha, brala k tomu i deti; no rozkoše sodomské nechcela opustiť. A tak, medzitým čo Lót vo verejnosti brojil proti rozkošníctvu, bujnosti a z nej pochádzajúcej nespravodlivosti, jeho vlastný dom, plný vždy hosťov a hostín, porážal všetky jeho dobré dôvody.

No i to treba podotknúť, že by Lóta boli dávno zo Sodomy vyhnali, keby nie jeho ženy, a jej veľkého, známeho pohostinstva. Bola to zaiste ona, ktorá všetky ostne vyhladila s nevyrovnateľnou ľúbeznosťou. Vedela mužovu neprítomnosť v spoločnosti a jeho podivínske počínanie ospravedlniť.

Nuž tak ubiehali roky, dcéry dorastali; treba sa im postarať o ženíchov.

No o tých nebolo núdze. Ktože by sa nechcel stať zaťom roztomilej pani radcovej, a dostať bohatú dedičku — Lót tuto mnoho nezavážil. Keď dvaja mladíci požiadali o ruky Lótových dcér, vybavilo sa to iste bez neho (lebo neverím, že by bol tak slepo sľúbil svoje deti sodomským rodákom). A výsledok mu potom tak ľúbezne oznámili a tak delikátne, že slovo vziať naspäť znamenalo by pohaniť ženu. A to nemohol.

Oboch mladíkov mu predstavili v tom najkrajšom svetle, ani čoby ešte dnes mali vôľu stať sa ctiteľmi Boha Abrahámovho.

Možno, ba iste myslel si pritom Lót, že keď sa už vec stala, bude mať príležitosť vplývať na oboch mladíkov a snáď aspoň odviesť ich od hriešnej cesty, po ktorej tak bujne všetko kráčalo. Títo dvaja mladíci neboli o nič horší ako na stá mladíkov dnes. Boli to zaiste — ako sa hovorí — životaschopní, veselí kumpáni, znajúci natiahnuť tváre podľa ľúbosti od najvážnejšej až po najrozpustilejšiu. Dvaja z tých, o ktorých sa dnes hovorí: „Treba ich oženiť, aby sa polepšili.“

Všeličo z ich života by síce nebolo smelo vyjsť na svetlo ani v Sodome. Vcelku hovorilo sa iste o nich, čo aj dnes sa hovorieva, že boli statoční a poriadni, a dobrá partia.

Panuje všeobecná mienka, akoby v Sodome boli bývali mimoriadne hriešni a zlí ľudia, akých snáď nikde inde, nikdy predtým a nikde potom nebolo. Dokážem zo slova Božieho, jediného to prameňa, že to tak nie je.

V 1. knihe Mojžišovej stojí o nich, tam, kde sa po prvýkrát spomína Sodoma:

„Mužovia Sodomy však boli veľmi zlí a hrešili proti Hospodinovi“ (13. kap. 13. verš).

No v Ezechielovom proroctve čítame o starej židovskej cirkvi, ktorá bola tá jediná, pravá, verná v tom čase, lebo mala Hospodinovu zmluvu a zákon Boží, teda čisté, pravé učenie: „Sodoma, tvoja sestra ani jej dcéry nerobili tak, ako si robila ty a tvoje dcéry“. (Teda ani toľko hriechov nepáchali ako židovská cirkev v Ezechielovej dobe.) „Hľa, toto bola vina tvojej sestry Sodomy: mala pýchu, presýtenosť chlebom a bezprostredný pokoj i so svojimi dcérami, ale biednemu a chudobnému ruku nepodala. Spyšneli a páchali ohavnosť predo mnou, preto som ich odstránil, keď som to videl.“ (16. kapitola, v. 48 — 50.)

Pán JEŽIŠ túto ohavnosť opisuje takto: „Jedli, pili, kupovali a predávali, sadili, stavali.“ (Luk. 17, 28.)

A v epištole Júdu v. 7. čítame zase: „Sodoma a Gomora a mestá okolo… práve tak smilnili“.

No a rada by som videla veľké mesto, malé mestečko, ba len dedinu, kde by sa toto všetko nerobilo, kde by nebolo ľudí pyšných, kde bohatí nezabúdali by na chudobných, kde by nejedli a nepili, a najmä kde by všetko nesmerovalo k tomu, aby sa mohlo hovieť žiadostiam tela!

Druhé, čo o Sodome počujeme, je zasa v 1. knihe Mojžišovej kapitole 18 v. 20: „Pretože je veľká ponosa na Sodomu a Gomoru a ich hriech je veľmi ťažký, zostúpim a uvidím, či všetci konali tak, ako zneje ponosa, ktorá došla ku mne; ak nie, dozviem sa.“

Podľa tohto Hospodinovho výroku bezuzdné kriky Sodomčanov tak veľmi urážali svätého Boha vstupujúc k nebesiam, že im chcel spraviť koniec.

A dnes? Je snáď tichšie na svete, vo dne v noci, tak napr. vo fašiangy a pri tých všelijakých nevinných zábavách, kde sa tancováva do bieleho rána, a ráno ustatí muzikanti musia ešte pod okná ísť vyhrávať?

Slovenská sedliacka svadba, tá najchudobnejšia, trváva štyri dni a skoro celý čas vrčí muzika, počuť rozkošné vresky a hulákanie. A náš ľud je vraj krotký a nábožný; ako to musí byť inde!

Ja myslím, že tých krikov je teraz omnoho viac, než ich bolo v Sodome.

Znám neďalekú dedinu, kde istého mladíka obliekli za koňa a vodili ho z domu do domu štvornožky a všade mu dali piť. Áno, keď nechcel, vliali slivovicu do neho, až spadol a porazilo ho.

A počula som na vlastné uši a videla na vlastné oči v šarišskom valale (dedine), ako v septembrovej noci na hodne zablatenej ceste bez svetla skákala mládež tohože valalu obojeho pohlavia, muži spití. Idúc okolo na stanicu, posvietili sme si na nich naším lampášom. Vypitý, zvieraciemu ryku podobný ich krik znel ďaleko uprostred krásnej prírody a letel vysoko až tam, kam zaletel i ten sodomský. A budil tam snáď súhlas?

Sú ľudia dnes, ktorí majú Boha hluchého, ten nič nepočuje; slepého, On nič nevidí.

On dal síce zákony, ale to vraj tak prísne neberie. Mladosť — radosť, veselosť! — Človek si trochu môže aj povoliť. A Sodoma? Nie, tí Sodomčania neboli horší, ani nerobili väčší krik.

Ešte na jednom mieste stojí o nich v Slove Božom; tam hovorí sv. apoštol Peter, že Hospodin „odsúdil aj mestá Sodomu a Gomoru, obrátil ich v popol a tak ukázal výstražný príklad bezbožníkom v budúcnosti.“ (2. Petr. 2, 6.)

No tak teraz, keď už dostatočne vidíme, že Sodomčania neboli o nič horší než dnešný svet, vráťme sa medzi nich, a aby nám zašla chuť ich odsudzovať, tak si spomeňme, že Pán JEŽIŠ, ten dnes tupený, posmievaný Pán JEŽIŠ — ktorý je Synom Boha Živého a večná Pravda — nám dokladá: „ľahšie bude v deň súdny sodomskej zemi ako tebe“ (Mat. 11, 23 — 24).

Teda raz Sodomčania na poslednom súde ľahšie obídu, než každý dnešný takzvaný kresťan, ktorý Krista a jeho svätý zákon šliape sodomským životom.

*

Tak poďme len smelo za našou pani radcovou do Sodomy a sadnime si do jej vyberanej spoločnosti. Sú tam i budúci zaťovia, dvoria svojim nevestám i budúcej svokre. Je večer; dáky snáď len rodinný večierok. Rozprávajú sa bežné novinky, kto sa bude ženiť, kto vydávať, ako stoja ceny na trhu, ako kurzy v bankách, aké pohyby v politickom svete. Spomína sa minulý ples u pani NN; ktorá krásavica bola najvábnejšia. Kritizujú sa najnovšie módy. Snáď robia sa plány, kam podniknúť svadobnú cestu (ak to bolo v Sodome módou, ísť aspoň za chotár). Možno dakto povedal vtip, žeby bolo dobre navštíviť budúceho strýca Abraháma. A spoločnosť sa dobre bavila na útraty toho podivného „svätuškára“. Veď aj dnes, keď veselej spoločnosti vyšla nitka, začne si vtip ostriť na Božích deťoch a ich „podivínstvach“.

No zrazu strhol sa šum; žart stíchol, všetky tváre dostali vážny výraz, veď vnišiel domáci pán, vnišiel Lót. Nik ho nečakal a všetci videli, že je neobyčajne dobrej vôle. Oznámil žene, že pozval k sebe dvoch hosťov, aby dala rozkazy rýchlo ich pohostiť. Na otázky, kto a skade sú, povedal len, že cudzinci, a podľa zovňajšku veľmi vznešení. Touto neurčitosťou urazená spoločnosť sa potom od Lótovcov rozišla. Pani mala prácu; ich budúci zaťovia zostali baviť sa ďalej so svojimi nevestami.

Medzitým čo Lót so svojimi hosťami večeral, rozletelo sa po sodomských parkoch, kde ešte hudba hrala a spoločnosť sa bavila, že k Lótovi prišli podivní hostia. Rada by som bola počula, čo si oni všetko o tých hosťoch narozprávali. Bolo to snáď podobné tomu, čo rozprávali si v mestečku N. M., keď sme tam prácu evanjelizačnú začali a ľudia sa chodili dívať, či je to pravda, že máme kopytá po stenách rozvešané, a máme vraj veľkú čiernu knihu na stole a diabol že na nej tancuje, len čo svetlo vyhasíme atď.

Ja sa tomu ani najmenej nedivím, že k Lótovmu domu prišli toľkí, áno že dovalilo sa tam celé mesto. Veď už príliš dlho sa Lót ozýval proti neprávosti v Sodome; teraz sa naskytla ľuďom príležitosť vyrovnať si to s ním.

Pôvodne mu iste chceli spraviť len hanbu. A myslím tí sodomskí pohanskí kňazi, ktorým bol dávno tŕňom v oku, tí tých hlavných vodcov výpravy posmelili a poštvali. Videla som, ako si vie dovoliť taký poštvaný, spitý ľud; ako za chvíľu naplní dve izby, kuchyňu, dvor a celú ulicu, ako najskôr príde s úmyslom spraviť len hanbu. No, keď je napomenutý, ako potom rozkošne zná nadávať a posielať deti Božie do všetkých možných i nemožných miest. Celkom dobre si predstavujem i ten rozkošný hluk, tie spité, chrapľavé hlasy, i to, ako Lót márne chcel ratovať svojich hosťov, ktorých vraj tá „spoločnosť“ sodomská chcela (lebo „luza“ nemôžeme napísať) poznať. Bola to tá istá „spoločnosť“, ktorá sa to tak nevinne vedela zabávať. Lebo stojí v tejto histórii, že „mužovia mesta — totiž Sodomy — od chlapca až po starca, všetok ľud až do posledného chlapa obkolesili dom“. (1. Mojž. 19, 4.) Len to bolo dobre, že tam žien nebolo, bo tie každú vzburu stokrát strašnejšiu spravia. — Dobre si pamätám, že čo medzitým v N. M. všetci spití mužovia ani vlas na hlave nám neskrivili, ostrý ženský hlas kričal na dvore: „Zabite ich, a tie malé deti najprv!“ Dobre, že tam neboli sodomské ženy a dobre, že Lótovi hostia mali tú moc, raniť útočníkov slepotou.

Všetko v Lótovom dome sa chvelo a triaslo, najviac zaiste on. Uvidel iba dnes, medzi akými ľuďmi býval, ale nevidel to len on, videla to konečne i jeho žena. Predstavujem si ju ako stála, vinúc obe dcéry k srdcu búrne bijúcemu, úzkostne očakávajúc, či sa nával nezačne znovu.

Viditeľná Božia ochrana, akej sa im pred chvíľou dostalo, mocne prehovorila k jej duši; takže keď prišiel za nimi Lót celý bledý a prepadnutý, hodila sa mu iste okolo hrdla so zavolaním: „Veľký je Hospodin Boh náš.“ Tým mu uľahčila, že jej mohol oznámiť, i dcéram, ba i zaťom tu prítomným, to hrozné posolstvo pre Sodomu; že už táto noc je posledná noc, ako pre mesto, tak i pre jeho obyvateľov; že Hospodin ďalej ten krik počúvať nebude a na tie neprávosti hľadieť nebude.

Obom mladíkom sa zdalo, že žartuje, hoci jeho výzor vôbec neupomínal na žart.

Ale nedivme sa im. Nech by dnes v daktorom našom mestečku dvom rozženeným mladíkom dakto akokoľvek vážne povedal, že celé to mestečko ľahne popolom a že všetci obyvatelia sa podusia za trest od Boha pre ich neprávosti, či by mu verili?

Nuž keď Lót volal, aby utiekli spoločne s ním tejto noci von zo Sodomy, ani pomyslenia, aby ho boli poslúchli. Naľakané Lótove dcéry boli od strachu hotové ísť kamkoľvek teraz zo Sodomy. No veľmi pochybujem, že by boli verili v jej zahynutie.

Služobníctvo pravdepodobne vzoprelo sa všetko. Bola tu len jediná osoba, ktorá uverila v možnosť sodomskej skazy: Lótova žena. Neraz v dôvernom rozhovore počula od muža: „Nemožno, aby sa Hospodin dlho díval bez pomsty na túto neprávosť.“ Neraz porovnávajúc rozprával jej, čo počul od svojho deda Teracha a tento od praotca Nóacha: ako bolo v svete pred potopou. Zaháňala tieto slová i rozpomienku na ne v ľahkomyseľných zábavách, ale celkom zahnať ich nemohla. Tak ako aj dnes, kto už raz počul, že Pán JEŽIŠ zasa príde, aby súdil živých i mŕtvych, ten nemôže sa toho striasť, a pri každej neprávosti, áno i uprostred zábavy mu to napadne. Áno, ona uverila, uverila tým viac, že počula túto strašnú zvesť potvrdenú ústami nebeských poslov, ktorých smela konečne uvidieť a ktorých nemohla považovať za ľudí; ich zjav ju veľmi prenikol.

Pred ňou stála istota. Vedela, že svätý Boh má dôvod skaziť Sodomu. Cítila, že mnoho, mnoho hrešili všetci, i ona. No, pocítila aj, že jej bolo odpustené, veď ju chceli Boží poslovia zo Sodomy zachrániť: — ale nemohla sa rozlúčiť. Lebo ľudské srdce je prirastené k svetu tisícorakými koreňmi. Ako ich vytrhať? Ach, ja sa jej nedivím. Veď i dnes na stá ľudí, ktorí poznali svoje zahynutie, do ktorého sa rútia, i tú milosť, akú im ponúka Boh vo svojom drahom Synovi JEŽIŠOVI znajú, že treba len ruku vložiť do prebodenej pravice toho Baránka za nich obetovaného, aby ich vyviedol von z toho zahynutia a zachránil. Ale nemôžu sa rozlúčiť so svetom, nemôžu ho nijako opustiť.

Tak ani Lótova žena nemohla sa rozlúčiť. No pretože ona nemohla, preto sa trest Boží nevzdialil, určenie Božie nezmenilo. Lebo súdy Boha živého sú neodvolateľné. U Neho je čas milosti a čas pomsty určite a nezvratne vymeraný.

Váhaním najskôr Lótovej ženy, potom už i samého Lóta, stávalo sa postavenie tejto úbohej, spozdilej rodiny čím ďalej nebezpečnejším. Stala sa im tá veliká milosť, že smeli pred hroznou záhubou utiecť, jediní z celého mesta, odsúdeného na zahynutie.

Vedeli, že keď neutečú, musia zahynúť. A predsa váhali. Keby sa boli hneď vzchopili, len čo počuli tú strašnú zvesť, boli by mohli zachrániť mnoho z toho, čo im patrilo. Takto, keď konečne prísne im dohovárajúci anjeli zakročili a vzali ich za ruky, jeden Lóta a jeho ženu, druhý jeho dcéry, a prinútili ich k poslušnosti a k úteku, museli vyjsť tak, ako človek z horiaceho domu utekáva. Milosť Božia, aká sa im stala na Abrahámov príhovor, musela im byť poskytnutá násilne.

Raz pre lakomstvo prišiel Lót bývať do Sodomy. Zbohatol tam. A keď odchádzal, musel všetko tu zanechať a ratovať len holý život. Úbohý muž, načo žil podnes? Práve tak mohol tie roky prespať v hrobe; toľko by bol mal z nich osohu. No či je Lót sám? Všetko v Sodome tohto sveta necháš, čo si v nej nalakomil: domy, statky, česť, všetko. Načo si žil?

Keď sa Lót obrátil k Bohu po vojne, bol by mohol zobrať celé svoje bohatstvo. A hoci i so škodou predané, bolo by ho učinilo veľkým mužom. Mohol podobne ako Abrahám začať slúžiť Hospodinovi celým srdcom. Čítali by sme potom o ňom, že zomrel v dobrej starobe, plný dňov; že deti zatlačili jeho oči a že tieto jeho deti boli veľmi bohaté. Rozprávalo by sa ešte dnes, aký to bol hrdinný muž pevných zásad. Ako pretrhal všetky zväzky so Sodomou, keď ich život sa nezrovnával s jeho presvedčením. Ako mužne vydal Sodomčanom svedectvo, prečo ich opúšťa a ako i o ňom museli okolité národy povedať: „Ty si knieža Božie medzi nami.“

No to všetko nestalo sa len pre Lótovu ženu. Ona ho zdržala v Sodome, ona ho učila oči privierať pred neprávosťou, ona znala hriechom obliecť plášť nevinnej rozkoše! Ona podrážala nohy jeho zásadám, ona mu spríjemnila Sodomu tak, že s ňou zrástol. Pre ňu nevyhnutne potreboval bohatstvo, česť, titul. A keď i uverila, ona konečne ho svojím plačom priviedla k váhaniu, a tak stratil všetko. Ale netvrdím, žeby to bola bývala zlá žena. Ó nie! Som presvedčená, že bola svojmu mužovi vernejšia ako tisíc žien dnes, že ho skutočne svojím spôsobom milovala a starala sa o jeho telesné dobro. Nechcem zvaliť na ňu dáku mimoriadnu vinu a netvrdím nič neobyčajného. Veď či dnes, povedzme len, keď je muž iného a žena iného národa, či je mnoho tých pevných charakterov; ktorí by popri žene neumreli svojmu národu? Či mnohí z tých mužov, ktorí dnes pred čestným človekom musia oči sklopiť, nedali by mi za pravdu, že príčinou ich odpadlíctva, áno zrady bola žena a to často ináč žena dobrá a riadna?

No vžime sa do posledného boja Lótovej ženy.

Nad krajinou zasvitáva. Obyvateľstvo Sodomy väčšinou je ešte pohrúžené v sen. Lótova rodina na úteku; zanechala už opustený dom. Ó, koľkokrát obzreli sa i žena i dcéry naň späť! Veď odtiaľ pozerajú za nimi oba snúbenci. Ich vysmiate tváre svedčia, že to všetko považujú za veľmi podarený žart, a že sú hotoví chutno sa vysmiať Lótovej rodine, že sa dali tak obalamutiť a postrašiť dvom podivným dobrodruhom! Bueže to zábavné, keď sa o dakoľko dní zahanbene budú vracať! Keby bol v Sodome blázinec, najlepšie by bolo Lóta zavrieť do neho, aby ešte svoju ženu a dcéry nenakazil tými prepiatosťami. A keby tam vychádzali humoristické časopisy, ocitol by sa zaiste v nich tento útek ilustrovaný.

Ja myslím, že Lótove dcéry s istotou čakali: my sa vrátime. Ony šli len preto, že ten divný muž, božského výzoru tak pevne jednu i druhú držal za ruku a prísne smutná jeho tvár netrpela neposlušnosti. Ale Lótova žena, tá vedela, verila, cítila, že sa sem viac nenavrátia, že ten život, ktorý tak rozkošne žila, nebude už nikdy viac žiť. Kráčajúc mlčky po boku anjelovom, prežila ho v mysli ešte raz. Predstavila si svoj dom už i keď ho viac nevidieť, svoje šaty, šperky, svoju česť u ľudí, svoje rozkoše a zábavy. Vedela, že to, čo činila s inými, bol pred živým Bohom hriech. A ohavnosť bola by v ňom ďalej zotrvať, áno, že Hospodin by ju spravodlive potrestal, keby zostala v Sodome a s ňou zahynula. Nie, ona nechcela zahynúť, ona nechcela, aby zhynul jej muž a deti, ona sa chcela dať zachrániť.

Zavrela oči i ústa, zmužilo kráčajúc vpred, hoci tisícoraké nite, ako v jeden hodvábny povraz spletené, ťahali ju späť.

Ach, bolo jej tak, ako nejednej sodomskej dcére dnešných dní pri bránach smrti, keď vidí, že ísť musí, a že musí všetko opustiť. Divadlá sú dohrané, tance dotancované, hostiny vybavené, pohár rozkoše vypitý, česť, bohatstvo, práca, móda, všetko má zostať tu. Len nesmrteľná duša musí ísť pred Boha s prázdnymi rukami von zo Sodomy, ale kam?

Keď anjeli zastali za mestom, otvorila Lótova žena očí; pozrela na svojho sprievodcu. Z jeho očí hľadelo na ňu kus neba, milosť a láska. Vedela, že Hospodin jej odpustil. On ju omilostil, vyslobodil zo zahynutia, aké sa blížilo k Sodome. Vedela, že teraz už môže byť navždy zachránená, ak bude: poslušná. V jej srdci zneli slová rozhovoru, ktorý viedol Lót s anjelmi: „Zachráň sa, ide ti o život! Neobzeraj sa a nezastavuj sa v okolí jordánskom, uteč na pohorie, aby si nezahynul“. Tak hovoril anjel.

Ale Lót im odpovedal: „Ach, nie Pane! Ajhľa, tvoj služobník našiel priazeň v tvojich očiach a veľká je tvoja milosť, ktorú si mi preukázal, keď si ma zachoval nažive. Ale na pohorie nevládzem ujsť. Mohla by ma dostihnúť pohroma. A ja by som zomrel. Tu hľa je blízke mesto, tam by som mohol ujsť; je malé. Tam sa chcem zachrániť. Vskutku je malé; tak by som ostal nažive“.

Na to zaznela odpoveď hlasom krásnym i prísnym, zároveň i plným Božej veľkosti:

„Hľa, i v tejto veci beriem ohľad na teba a nezničím mesto, o ktorom si hovoril. Rýchlo ta uteč, lebo kým ta nedôjdeš, nemôžem nič urobiť.“

S tými slovami boli prepustení a zostali sami.

Áno, boli sami; nik nedržal už neúprosne pevno ich ruku. Lót vzal obe dcéry pod ochranu; žena kráčala za ním samotná.

Kráčala spočiatku statne. No potom Lót nezbadal, že zaostáva. On vstupoval už do brány mestečka Cóar. Rýchlou chôdzou vyvolané kropaje potu stáli mu na čele. Počul za sebou podivný, hrozný zvuk. Poslušný rozkazu, neobzrel sa až teraz, keď už nohy jeho a jeho milých stáli v bezpečnosti.

No kto opíše jeho hrôzu, jeho zdesenie! Tej, ktorá mu dosiaľ bola žiadosťou očí a pýchou života, niet pri ňom, a niet jej vôbec nikde viac, bo hľadať ju nemožno…!

Napriek tomu, že prekrásne svitá slnce nad horamii i cez žiaru jeho lúčov preráža nevídaná žiara ohňa. Plamene pršia z neba a plameňom blčia veľké mestá: Sodoma, Gomora, Adam, Cebójim. Pálčivosť šľahá až sem do najbližšej blízkosti. Hrozný zápach síry temer udúša, zmiešaný so zápachom ľudského mäsa i vlasov, hovädzích koží atď.

Sťa domky z karát váľajú sa tie najväčšie budovy. Za hrozného praskotu a rachotu zaznieva na ďaleko počuteľný plač a krik bolesti.

Tam v Sodome v prvých okamihoch tlačil sa ľud k bráne mesta; ale i za mestom samý oheň. Skrývali sa do pivníc; no oheň našiel ich i tam.

„Ó Lót, Lót! Prečo sme ti neverili!“ počuť v dome Lótovom z úst padajúcich snúbencov a zúfale sem-tam pobehujúceho služobníctva.

„To i za včerajšiu neprávosť!“ znelo zase inde. V okamihu súdu vedeli Sodomčania, prečo ich zastihol.

A keď všetko pohorelo, a dym ako z vápenky vystupoval zo zeme, keď bolo možno konečne bližšie pristúpiť, našiel Lót svoju krásnu, milovanú ženu neďaleko Cóaru — obrátenú v soľný stĺp, zasiahnutú neodvratným Božím trestom. Násilne vyvedená zo Sodomy, zachránená samým Synom Božím, zhynula pre neposlušnosť. Vedela, že každá minúta je drahá, že sa nesmie v tejto doline zastaviť, že sa nesmie obzerať. Ale túžba v srdci po Sodome príliš veľká: obzrela sa, zastala; lebo tým pohľadom očarené celé jej srdce letelo späť.

No pretože si v tom okamihu viac vážila poklady sodomské ako Boží rozkaz, a tak pohrdla Božou milosťou — na znak, že kto srdcom nevyšiel zo Sodomy, i telom tam zostať môže — prepadla spravodlivému Božiemu trestu.

Ó, aký pocit chvel srdcom Božieho Syna, Pána JEŽIŠA, keď dôrazne a clivo súčasne hovorí: „Pamätajte na Lótovu ženu!“

Zaiste videl ju pred sebou, i tú chvíľu, kde ju viedol von zo Sodomy, i to jej zahynutie, napriek tomu, že On ju zachránil.

Ba čo pocíti dakedy pri spomienke tvojho mena, ak i ty zahynieš so Sodomou tohto sveta, napriek tomu, že On ti raz svojou smrťou umožnil z nej útek?!

„Nemešká Pán so zasľúbením, ako sa niektorí nazdávajú, že mešká, ale vám zhovieva, lebo nechce, aby niekto zahynul, ale aby sa všetci dali na pokánie. Príde deň Pánov ako zlodej, keď sa nebesá s rachotom pominú, živly sa v ohni rozplynú a zem so svojimi dielami zmizne.“ (2. Petra 3, 9 — 10.)

(1900)