Zlatý fond > Diela > Opis cesty do Konštantínopolu


E-mail (povinné):

Pavol Rubigal:
Opis cesty do Konštantínopolu

Dielo digitalizoval(i) Michal Garaj, Viera Studeničová, Michal Belička, Eva Lužáková, Lucia Muráriková, Slavomír Kancian, Peter Páleník.  Zobraziť celú bibliografiu

Stiahnite si celé dielo: (rtf, html)

Páči sa Vám toto dielo? Hlasujte zaň, tak ako už hlasovalo 38 čitateľov

Opis cesty do Konštantínopolu


V čase, keď kráľ Ján[7] naplnil Osud života svojho
a keď zanechal navždy uhorský kráľovský trón,
keď sa otcovský titul preniesol na syna, decko,[8]
keď ráz najnovšej vlády pochybný, neistý bol,
surový Turek,[9] čo toľkú radosť má z perzského meča,
k veľmožom kráľovstva poslal rad-radom nejeden list,
žiadajúc drzo od nášho kráľovstva poplatky platiť;
hrozil a do smutných hrudí neprestaj naháňal strach.
Čo mali robiť? I súčasné pomery radili k tomu,[10]
aby, hoc neradi, predsa splatili žiadanú daň.
Netratia čas, lež vyberúc veľmoža Verböcza[11] spolu
s pobožným Essetiom,[12] pošlú ich v tureckú zem.
Kážu im odovzdať Turkom poplatky kráľovstva nášho,
ale aj získať si Gétov, obmäkčiť tvrdú ich hruď.
Ja som už dávno predtým po tom nesmierne túžil,
aby som uzrel tvoje územia, helénska zem,
či už tie kraje, kde ematijské[13] polia sa vlnia,
polia, čo v občianskej vojne skropila preliata krv,
alebo tam, kde Helikon[14] sa do výšky týči,
tam, kde pre krutých Gétov povestnej Múze sa cnie,[15]
tam, kde sa prvý raz v zbrani vycvičil Alexander,[16]
ktorý šíremu svetu najväčším postrachom bol.
S nimi som cestoval[17] po mnohých kráľovstvách s ďalšími ľuďmi,
kým sme Helespontského prieplavu[18] nezreli breh.
Spojím sa s mužmi, čo majú odísť do diaľnych krajín,
s nimi opúšťam tvoju, vzdelaná Dácia,[19] zem.
Keď sme k Szegedu[20] prišli a k vodám rybnatej Tisy,
idúc rýchlosťou takou, že sa to dalo nám zniesť,
čoskoro prišli sme k veľkému mestu, tiež nemalo hradby,[21]
vošli sme doň a v pätách kráčal nám početný dav.
Boli sme ustatí po dlhej ceste, a preto sme tuná
zostali čakať, kým slnko nevyšlo po štvrtý raz.
Keď však už predošlé sily sa vrátili do našich údov,
keď sme už krem toho všetku malátnosť vyhnali z nich,
nasadnúc na veľké lode, sme potom po vode Tisy
v našej začatej ceste ďalej len rušali vpred.
Len čo sme prešli asi dve stadiá[22] na rýchlej lodi,
Géti, barbarský národ, pribehli oproti nám.
Volajú iba „Alah, Alah“, no odrazu časť z nich
vyskúša, či by nešlo rýchly k nám obrátiť čln.
Jedni strieľajú ohnivé guľky sťa dajaké blesky,
pritom zuniaca trúba vydáva ošklivý zvuk,
krem toho počuť je neprestaj rev tak, ako keď breše
pred bránou podsvetnej ríše Kerberos, strážiaci pes.
Takto nás prijali na rozkaz onoho vládcu, čo tvoje
hradby, Konštantínopol,[23] uviedol pod svoju moc.
Čoskoro k našim lodiam pripoja povrazom svoje,
aby tak mohli lode dosiahnuť rýchlejší chod.
Keď sme už Titilium a Salanku[24] za sebou mali,
prišli sme, pôvabný Dunaj, ta, kde ty prístav svoj máš.
Keď sme sa ešte trošíčku vzdialili odtiaľ, tu tvoje
pyšné veže a domy, Belehrad, môžeme zrieť.
S obdivom hľadíme na hrad, čo tróni na strmých skalách,
hľadíme na vhodné miesto, aké len výhody má.
Dunaj ho totiž obmýva z ľavej strany, no pravú
stranu mu zvlažuje Sáva bohato prúdami vôd.
Z tretej strany ho ale hlboké priekopy chránia,
násypy také, že zdatný chlap by ich nemohol zmôcť.
Aká to hanba, že vojaci naši tak hanebne dali
do rúk pažravým Turkom[25] takýto mohutný hrad!
Hrad ten kedysi udatne chránil územie vlasti,
keď skrz huňadyovskú zmužilosť odvážny bol.
Teraz však stal sa nám, beda, ach, osudom tvrdým a krutým,
našej panónskej zemi nadmieru škodí ten hrad.
Odtiaľto totiž tie časté a hromadné nájazdy robia
Turci, keď pľundrujú strašne bohatú panónsku zem.
Ta tiež zajatých ľudí sťa nemé hovädá ženú,
odtiaľ sa málo len ľudí vrátilo do týchto čias.
Tých tam donaha zvlečú a potom ich predávajú,
nútia ich znášať jarmo, nútia ich v otroctve žiť.
Keď sme už na člnoch prišli až celkom k tomuto hradu,
v ktorom divokých Turkov nesmierna záľaha je,
videli sme tam predávať zajatcov v nemalom počte,
ktorí pozostávali rovnako z mužov i žien.
Maličké dieťa, len dojča, matke odtrhnú od pŕs,
úbohú manželku nútia bez svojho manžela byť.
Manželku odvedú do diaľnej líbyjskej zeme a jeho
do Ázie a drahé detičky neuzrú viac.
Keby si chceli povedať to, čo často sa môže,
„zbohom“ a z milej tváre zobrať si posledný bozk,
zabráni im v tom gétska divá a nečestná banda,
ktorá im hrozbami ústa odtrhne od milých úst.
Zostáva jedine to, že manželka manželov osud
oplakáva a nad jej osudom plače zas muž.
Plačúcich odvádzajú, a hoci po smrti túžia,
hoci ju volajú často, od nich však uteká smrť.
Vidiac takéto veci, sa mnohých ľudí, čo išli
spoločne s nami, zmocnil nesmierne veliký strach.
Čo môžu robiť? Veď odtiaľ sa nemožno v nijakom páde
vrátiť nazad a treba vyskúšať životný lós.
Keď však už od nášho príchodu vyšlo tretí raz slnko,
keď si už naše údy oddýchli za toľký čas,
necháme dunajské vody a pokračujeme v ceste,
vstúpiac, neverné Srbsko, na tvoju rozsiahlu zem.
Spoznajúc mravy jej ľudí a vidiac drsné jej miesta,
povedal som si, že vhodné otrocké meno tiež má.[26]
Je to otrocký národ a je to otrocká vláda,
ľud tu miluje vraždy, zem tu je svedkyňou ľsťí.
Odtiaľto pochádza taktiež tá divá a ukrutná banda,
ktorá za tichej noci našu nám pustoší zem.
Ona z krbov a otcovských domov nám úskočne chmáce
ľudí a potom ich od nej kupuje surový Gét.
Takto ich predáva ona, a hoci sa ku viere Krista
hlási, zabudla naňho, božej sa nebojí msty.
Keď už po temných lesoch, a tých je tu naozaj veľa,
pokročili sme ďalej, bol krásny slnečný deň,
odrazu vidíme v neveľkej diaľke Samandriu,[27]
pevnosť — Huňady si jej vďačnosti neužil dosť.
Lebo veď v čase, keď pažravým Turkom do moci prešla,
Lazár,[28] čo predtým tu vládol, z kráľovstva vyhnaný bol.
Čoskoro nato však mužnosťou Huňadyovou sa zasa
slobodnou stala a Lazár znovu zas panoval v nej.
Žiaľbohu, Šťastie, čo zvyklo si závidieť udatným mužom,
nedávať odmeny čestným, aké by malo im dať,
zmenilo radosť z tohto víťazstva na žiaľny smútok;
na diaľnom Kosovom poli[29] s Turkami prehral svoj boj.
Namiesto slobody milej, čo získala zásluhou tvrdej
drsnosti Huňadyovej, potupu zažije len.
Keďže mal také zásluhy o Samandriu a keď už
nepriateľ, ktorý ho stíhal, prišiel až blizučko k nej,
do hradieb pevnosti tejto sa uchýlil s vojskom, keď veril,
že tu na tomto mieste bude môcť v bezpečí byť.
Podobne ako nádeja márna ošiali mysle,
namiesto nádejaných inú nám prinesie vec,
tak aj namiesto spásy, čo ňou sa nádejal právom,
nadmieru krutá mu skoro ukrutnú priniesla smrť.
Lebo keď do hradu vstúpil, veď tak je u hostí zvykom,
zajal ho človek, čo k nemu predtým vždy dôveru mal.
Prepustili ho odtiaľ, keď za seba nechal tam syna,[30]
ktorý bol za svojho otca ochotný okovy niesť.
Aký si, Osud, k počestným skúpy a k nečestným štedrý!
V opačnom poriadku často prinášaš nejednu vec.
Neškodných pritláčaš k zemi a nehodných do výšky zdvíhaš,
v ľudských záležitostiach pravidlo nevieš si nájsť.
Zobrazujú ťa ako slepca[31] a s krídlami, právom,
obe tie veci tvojej prirodzenosti sú vhod.
Nestálejší si ako vietor a ľahší než lístie;
slepý si; nemôžeš dobre rozoznať počestnú vec.
Nemáš pre právo nijaký zmysel a nijaký rozdiel
nevidíš v ľudských cnostiach, nevidíš v konaní ich.
Kam sa však púšťam, kam ženie ma vášnivé nadšenie moje?
Cieľom môjho plánu nebola táto tu vec.
Keď sme už teda obišli hrad, čo o ňom som vravel,
prišli sme k miestu, kde prúdi širokej Moravy tok.[32]
A keď sme pomerne rýchlo sa prešinuli aj cez ich
hory, doviezli sme sa čoskoro k mestečku Niš,[33]
kde sme sa zdržali krátko, i hoci družina naša
ustatá bola, a odtiaľ ďalej sa ženieme vpred.
Keď sme už nechali, neverné Srbsko, územie tvoje,
odtiaľ k bulharskej zemi tiahne sa ďaleká púť.
Krajina táto je upravenejšia než tá, čo sme vyšli
z nej, a preto sa rodia jemnejší ľudia tiež v nej.
V pevnej viere sú oddaní učeniu Krista, a preto
štítia sa divých mravov, snažia sa pozbaviť ich.
Keď sme sa, prejdúc vysoké hradby, dostali na hrad,
ktorý dľa kráľa Pyrha[34] Pyrota[35] meno si vzal,
k Sofii,[36] slávnemu mestu, sme trielili nadmieru rýchlo,
na našej ceste totiž mesto to tvorilo stred.
Keď sme však po neohradených poliach došli až k nemu,
početná družina Turkov v ústrety prichádza nám.
Ona nás bez meškania zavedie do tohto mesta,
ktoré upiera na nás okále zo všetkých strán.
Kým nás tu i tam zvedavosť zvádza zdržať sa v meste,
akýsi náhodný občan takto sa privraví nám:
„Či sa, Germánia, už prebudíš zo svojho spánku?
Povedz mi, akýže tvoja záhaľka sleduje cieľ?
Nechceš, prepitá vínom, snáď takto naveky chrápať?
Pre hluché uši ti bude na posmech každučká reč?
Nedbaj len na ňu, no bojím sa strašne, že o malú chvíľu,
prespaná spánkom, žiaľu z nešťastí zažiješ dosť.
Či ti je niektorá zem snáď bližšia než Panónia,
ktorá sa korisťou stala; získal ju nepriateľ tvoj.
Nič tebou nehne, a ani ťa nedesí nešťastie blízke?
Ak si múdra, nuž snaž sa poučiť z druhého škôd.
Prostriedkov nadostač máš a nik sa ti nerovná silou,
zriedka si odniesol trofej víťaz, keď s tebou šiel v boj.
Nebýva Osud vždycky, to ver mi, rovnako vľúdny,
mocne vie zraziť k zemi toho, čo hýčkaval prv.
Keby si mala vraziť si teraz do útrob ruku,
hlúpa bys bola, hoc zrak máš lepší než Argos[37] sám mal,
ale si slepá a nemôžeš vidieť, ako ti stredom
rodnej krajiny tvojej koristí nečistý Gét.
Aká to hanba, že tí, čo si ich kedysi hnala
od hradu Jeruzalema,[38] pri tvojich príbytkoch sú!
Oni sa valia proti prúdu po vlnách rieky,
kým ty po prúde rieky nemôžeš proti nim ísť.
Hoci ma starosti tieto už takmer zbavili sily,
hoci mi zostáva dožiť už iba posledný deň,
predsa som vždycky dúfal a tešil sa nádejou pevnou,
že nám patričnú pomoc poskytne kresťanský svet.
Často som myslel, že z kresťanov prví budú to Nemci,
pretože v Rímskej ríši práve im náleží trón.
Teraz však vidím, ach, aká si vždycky, dôvera, klamná,
že si tu so mnou nádej zahrala falošnú hru.
Lebo ak nechceš obrániť Panóniu, hoc ona
oplýva bohatstvom veľkým, hoci má pri tebe zem,
kedyže zaženieš nečistých Turkov, tu v ďalekej zemi,
od nás, čo bývame ďalej, ako je panónska zem?
Ťažko ver bude v cudzom území odporcov stíhať
ten, čo si dobre nevie opatriť vlastný svoj dom.“
Takto to riekol ten človek a vzdychajúc bôľne a ťažko
z hlbiny srdca, ihneď od nás si odvrátil tvár.
My však, veď nemalú túžbu sme mali spoznať to mesto,
vošli sme do domu hosťa, ktorý tu nablízku bol.
Keď už niekoľko dní sme pobudli v tomto meste,
keď sme mali tú možnosť lepšie sa zoznámiť s ním,
vyšli sme z domu a chodiac po rôznych uličkách mesta,
prezreli sme si všetko, čo bolo závažné v ňom.
Nieto tu nijakej stavby podobnej vysokým hradom,
sú tu len chatrče nízke, pôvabu vôbec niet v nich.
Nieto tu palácov žiadnych, niet nádherných domov, niet hradieb,
kde by sa uzavrieť mohlo zo strachu pred vpádom vojsk.
V Sofii nevidieť stavbu, čo bola by vymurovaná,
výnimku tvorí len málo chrámov a kúpeľov tiež.
Z pálených tehál a skál sú stavané jedine krčmy,
kde však ich možno vidieť, takých len málo je miest.
Ostatné všetko je stavané z dreva a lepkavej hliny,
hovädám skorej než ľuďom stavby tie isto sú vhod.
Predsa však bývajú v nich i Turci i bulharská bedač;
nijaký iný národ netrpí viacej než on.
Okrem desiatkov stálych tu musí sa odobrať k Turkom
každú tretinu roka z desiatich vždy jeden chlap.
Takto tu príde často nevesta o svojho muža,
často rodičia musia o syna milého prísť,
často tiež brat, keď o brata príde, tak narieka za ním,
akoby na horiacu hranicu vložený bol.
Nadarmo však, veď mysľou tyrana nemožno pohnúť,
získať slobodu oni nemajú nádeje viac.
Keď ich zhromaždia všetkých, tak potom ich odvádzajú
do rôznych krajín, kde vojnu chystá si surový Mars.
Tých, čo nemôžu vo vojsku slúžiť, čo nie sú dosť silní,
tých zasa naháňajú do rôznych záhradných prác.
Musia tam pracovať veľa a robiť úmorné práce,
musia sa učiť znášať nesmierny úpal i mráz.
Zo siedmich dní však predsa majú jeden deň voľný,
ten, čo zvyčajne u nás voláme Venušin deň.[39]
Cez tento deň sa sami v rozličných umeniach cvičia,
ale len v tých, čo môžu vhodné byť na tvrdý boj.
Jeden sa učí, jak štítom sa vyhnúť úderom soka,
alebo v ktorej časti dal by sa zasiahnuť sok,
iný zas zohýna luk a potom sa snaží ho napnúť,
potom prudko a presne vystrelí hubiaci šíp.
Väčšina drží vražedné luky a strieľa z nich strely,
ktorými prevyšuje blesky, čo vysiela Zeus.[40]
Preto tiež Turci majú vždycky nadostač mužov,
ktorí sa janičiarmi zovú dľa latinských brán.
Strážia totižto bránu gétskeho kráľa, a preto
janičiarmi ich právom nazýva barbarský ľud.
Dajme však zbohom už mestu, veď sotva by stačila celá
báseň, ak jednotlivosti chcel by som opísať v nej.
Keď sme si osviežili už chodením ustaté údy
a keď už pre našu cestu vhodný sa dostavil čas,
šli sme na vozoch dopredu ďalej a potom sme prešli
pohorie Hemu;[41] to bola nesmierne obťažná púť.
Na samom vrcholci tejto hory sa nachádza miesto,
na ktorom na staré časy pamiatku možné je zrieť.
Sú tam početné zostatky starého slávneho sídla,
ktoré v minulých časoch strážilo panónsku zem.
Lebo keď v celom Grécku vypukli zmätky a boje,
keď ho zmietali zbrane viacej, než bolo by dosť,
Ľudovít Prvý,[42] náš kráľ, dal kedysi postaviť dielo,
ktorým kráľovstvo svoje akoby uzavrieť chcel.
Dľa slova claudere, zavrieť, mu dal tiež vznešené meno,
meno, ktoré mu potom zostalo do našich čias.[43]
Tak teda ono strážilo hranice panónskej zeme?
Bol to územia nášho kedysi posledný bod?
Závistný Osud! Ach, ako ďaleko od týchto zemí
panónska krajina naša teraz má kráľovský trón!
Keď sme už prešli aj tieto zostatky starého sídla,
do Macedónska[44] sme prišli, pyšný tam býval ich trón.
Tam sme videli polia, ach, skropené občianskou krvou,[45]
takisto hroby vodcov, ktorí si našli tam smrť.
Tu bol Caesarov tábor,[46] tam ležal zas Pompeiov tábor,
medzi nimi je pole, tak vhodné pre krutú seč.
Ako je z miesta vraždenia vidieť, nuž prisahal by si,
že sa zúčastnil na nej zaiste celučký svet.
Pretože závistný čas sám všetko na svete krásne
ničí a deformuje výtvory majstrovských rúk,
už sa nedajú čítať ni slová, čo nad hrobom boli;
tak ich k zániku navždy ošúchal dlžizný čas.
Keď sme si prezreli toto, zas spejeme k slávnemu mestu,
k mestu, čo svoje meno dľa svojho pôvodcu má.
Keďže ho založil Filipos kráľ,[47] čo nad Macedónskom
vládol, nuž Filipopolis právom ho občania zvú.
Bolo to mocné a bohaté mesto a zásluhou listov
Pavla[48] spoznalo, kto je pravý a skutočný Boh.
Dnes už z takého veľkého mesta len kamenie vidieť,
také, že sotva možno nejaké meno im dať.
Takto mocná bohyňa šťastia, keď zmení svoj postoj,
kráľovské paláce zmeniť na biedne chatrče vie.
Ostali sme tu jedinú noc a na druhý deň zas
mesto Hadrianopolis[49] sprievodu nášho bol cieľ.
Hoci ešte aj dnes je mesto to krásne a mocné,
meno má slávne a taktiež bohatstva nadostač má,
predsa však v čase, keď Rimania vládli v obidvoch ríšach,[50]
bolo veľkolepejšie, slávy tiež mávalo viac.
Môžu to dosvedčiť aj samé ruiny staré,
ktoré tu i tam možno na veľkých priestoroch zrieť.
Je tu aj chýrečný most, čo kedysi postavil cisár
Hadrián; vo veľkej výške nad riekou Strymonom čnie.[51]
Tu sme k nikomu do domu nešli — pôvabné pole
pomimo mestských hradieb, toto bol príbytok náš.
Tam sme si odpočinuli uprostred úhľadných záhrad,
ktoré zvlažuje hojne šíreho Strymonu tok.
Niekoľko dní sme si dobre odpočinuli a potom
ideme na našej púti poslednú, zvyšnú jej časť.
Ostávala len Trákia[52] a Konštantínopol,
bohatstvom slávny, no taktiež meno mu robilo česť.[53]
Mesto sa nachádza blízko Čierneho mora a my sme
k nemu prišli, keď práve šiesty už míňal sa deň.
Z dvoch strán ho obmývajú vlny drsného mora,
na všetkých ostatných stranách mesta je pevná zas zem.
Na nej sú dovôkol dvojité hradby a priekopy dvojmo,
z ostatných strán je dobre chránená záplavou vôd.
Len čo sa správa o našom príchode dostala k ušiam,
ihneď sa v celom meste sultána rozšíri zvesť.
Veľký, preveľký sprievod Turkov nám v ústrety ide,
na rozkaz svojho vodcu sprievod ten prijíma nás.
Dáva nám rozkaz sa čím skôr pobrať do tohto mesta,
nad ktoré sotva môžeš krajšie a mocnejšie nájsť.
Myslel by si, že hoci aj zďaleka budeš sa dívať,
že tu nemálo dávnych pamiatok budeš môcť zrieť.
Keď sme však do mesta prišli, tu nevideli sme žiadne
pamätné dielo, čo mohlo pretrvať od dávnych čias.
Tureckí tyrani krutí až natoľko zváľali všetko,
že aj miesta, kde stáli, s ťažkosťou iba je zrieť.
Krem toho vedz, že Turci stavajú jedine z dreva
všetko, čo malo by ľuďom pretrvať na dlhší čas.
Akoby neboli hodní sa do veľkých palácov dostať,
pre nich stačí len niekde ukrytý maličký kút.
Zvieratá divé nech žijú v jaskyniach, v lesoch a v horských
skrýšach, no pre všetkých ľudí o moc je vhodnejší dom.
Keď sme však prišli do toho domu, kde hostiteľ býval,
v ktorom sme dostali nocľah, štvrtý kým neprišiel deň,
vošli sme do auly sultána aj s našimi darmi,
a to rýchlo a s chuťou, ako si žiadal tiež čas.
Budovy tieto nie sú stavané na spôsob hradov,
ani divadlo, veru, nijaké nemôžeš zrieť.
Dom však je obstojne veľký a hodí sa do krásnych záhrad,
je v ňom naozaj veľa milých a rozkošných miest.
Dom má štvorhranný základ a je to dôstojná stavba,
priestor okolo neho z lesklého mramoru je.
Vidieť tu taktiež nespočetné voňavé stromy,
možno tu rovnako dary Foiba i Venuše[54] nájsť.
Takto je stavaný dom, čo gétsky obýva tyran,
ktorý väčšina divých Turkov si váži a ctí.
Lebo veď tí, čo sa okolo krutého tyrana družia,
delia sa na dve časti, ako to môžeš sám zrieť.
Jednou sú sulachovci,[55] tí so stavom janičiarov
skupinu tvoria, kým druhou stúpenci vojvodu sú.
Ostatné miesta, čo ešte zvyšujú v blízkosti kráľa,
suroví pašovia[56] majú, sandžackí[57] begovia tiež.
Títo nás prijali tam a kázali ľahnúť si na zem,
aby sme uctili vládcu, ako to káže ich rit.
Predložili sme bohaté dary kráľovstva nášho,
aké do toho času nevidel nijaký Gét.
Dali sme Gétom kusiská striebra nemalej váhy,
mnoho talentov[58] zlata dostali oni sťa dar,
dostali taktiež aj šaty, čo zlatom pretkané boli,
takisto poháre zlaté, dielo to majstrovských rúk.
Keď sme si na rozkaz ľahli na zem dľa zvyku Turkov,
na pekne prestretých lôžkach dali nám pokrmy jesť.
O malú chvíľu nám muži v turbanoch priniesli mnoho
jedál a chceli nás vidieť tešiť a radovať sa.
Namiesto sladkého nektáru je v pohároch voda,
pretože Turci víno nemajú vo zvyku piť.
Preto sa našich myslí nedotkla nijaká radosť,
veselým zo smutného z nápoja nestal sa nik.
Na večné veky nech žije si šťastne, prosím, ten človek,
ktorý mi sladké víno ochotne prináša piť.
Kým ten sladučký mok si s rozkošou na plný dúšok
popíjam, nechávam Gétom kúpele, hodné len žiab.
Nadlho sa však nepretiahlo jedenie naše,
ktoré nám čoskoro malo pripraviť nesmierny strach.
Lebo keď odniesli jedlo, tu Géti priniesli pred nás
krvavé hlavy, čo predtým odtrhli od ľudských tiel,
ako aj hnisom už pokryté kosti zabitých ľudí,
ktorých z bezbožnej ruky zahubil ukrutný meč.
Vlasy nám dupkom stáli a hrôza prenikla všetky
údy a všetky kosti otriasol obrovský des.
Zdá sa, že tváre, hoc ich už opustil život a zmysly,
červenali sa hanbou pre tento bezbožný čin.
Géti nemajú nijaký zmysel pre cnosť a pre stud;
ruky, čo premožených chcela by šetriť, tam niet.
Zatiaľ čo tyranský vladár sa dlho zamýšľal nad tým,
vo forme odpovede aké nám rozkazy dať,
chodíme po meste roztratení a bez strážcov hľadať,
či by sa nejaké dávne dielo tu nedalo zrieť.
Uvideli sme Múdrosť,[59] ten kedysi velebný kostol,
uvideli sme dielo, ktoré je nie z našich čias;
kostol znectili bezbožní Géti a spravili z neho
svätyňu, v ktorej sa musí konať ich príšerný kult.
Videli sme aj sochy a na nich pamiatky staré;
na sokli jednej[60] možno uvidieť takýto text:

Hoci aj nerád som kedysi musel poslúchnuť jasných
pánov a palmu víťazstva po páde tyranov nosiť.
Všetko sa poddáva Teodosiovi a potomstvu jeho:
za tridsať dní ma takto zmohli a skrotili mocne,
za sudcu Prokla som dostal sa hore až k výšinám vánkov.

Dá sa tu vidieť aj trojitý had;[61] je uliaty z bronzu,
jeho telo je pevne stočené do rôznych kôl.
Keď som už videl v meste toľko rozličných vecí,
o ktorých dnes si myslia, že sú až zo starých čias,
rýchle som odišiel k brehu, kde šumelo more a potom
stadiaľ ma do Galaty[62] cez more previezol čln.
Tu som tiež uvidel za sebou toľko vojenských strojov,
že ani toľko bleskov nevlastní na nebi Zeus.
Keď som však v sprievode jedného verného priateľa svojho
zašiel trošíčku ďalej po vlnách černavých vôd,
ajhľa, odrazu vidím trojveslice, až dvesto,
vhodné vojenské lode, hromadu vojakov v nich.
Velí im muž, čo meno má dľa svojej červenej brady;[63]
mal som nadostač času vtedy sa pozerať naň.
Cisár Karol ho potrel a od brehov Líbye zahnal
vtedy, keď kráľovstvá nové uviedol pod svoju moc.
Bárs by ten muž, čo kedysi nebolo možné ho premôcť,
surových Gétov teraz takto tiež porazil sám!
Bárs by konečne opravil ohrady ovčinca nášho,[64]
zadržiac divých vlkov ďaleko od našich miest!
Zmužilosť jeho by mala už skrotiť divokých vlkov,
zbraňami by sa mala zachrániť panónska zem.
Beda, ach, beda, len prečo ho zdržujú občianske vojny,
prečo mu nedovolia obnoviť cisárstva lesk!
Je to snáď nevyhnutné, že hynieme beztrestne biedni?
Rozhodol Osud, že musí zahynúť celý náš rod?
Je to snáď preto, že v kráľovstvách nastanú veliké zmeny,
ktoré zvyčajne mnohým vladárom prinesú smrť?
Nech však už je to hocičo, božský, čo zdŕža ťa doma,
vec tá je istotne pre nás príčinou premnohých škôd.
Vidíš, že Tomčania[65] diví, keď nikto im nestojí v ceste,
pustošia kráľovstvá mnohé, tvoju to cisársku zem.
Vidíš Kristovu nevestu[66] žialiť, jej obličaj bôľny,
keďže ju neľudskou vraždou chystá sa zahubiť drak.
S očami vlhkými od sĺz sa pozerá okolo seba,
či by nemohol niekto chuderke na pomoc prísť.
Lebo veď na ceste leží sťa korisť drakovi zlému,
ktorý jej nástrahy chystá vo dne i po celú noc.
Nikoho nemá, kto mohol by odplatiť pomstou jej krivdu,
kto by jej pomoc a spásu poskytnúť mohol i chcel.
Ak ti len, Karol, starosť o ňu na myseľ príde,
a že ti príde, o tom nemôže neveriť nik,
svoje víťazné turmy, Karol, hneď proti nim obráť,
koho len z Gétov môžeš, zahub ho, ako len chceš.
Nasleduj Herkulov[67] príklad a onoho divého Kaka,
ktorý ti zostáva tuná, udatnou pravicou skoľ!
Ako ten Samson,[68] aj ty, len rozbi papuľu leva,
ten ti, až zvíťazíš nad ním, prinesie sladučký med.
Získaš si takto meno. Však načo o mene vravím,
ktoré ti získala sláva väčšmi než hocktorá vec?
Budú ti vzdávať poctu aj medzi onými bohmi,
ktorí si zaslúžili po boku Jovovom byť.
Kam sa však púšťam, keď zasa som odbočil od svojho plánu?
Víťazom budeš, Karol, silu ti dodá sám Boh.
Keď som už uvidel loďstvo, zas prejdem po morskej vode
na tie miesta, kde nášho bývania príbytok bol.
Už som do domu vchodil, keď odrazu pribehnú Turci
s rozkazom pre odpoveď sultána čo najskôr ísť.
Ihneď sa zhromaždíme a spoločne ideme všetci
ta, kde sa rozprestiera gétskeho vojvodcu dvor.
Keď sme si vypočuli tam hrozivé rozkazy vládcu,[69]
vyberieme si cestu, ktorá nás privedie späť.
Ihneď opustiť bezbožné zeme nám radila zbožnosť,
radila láska k vlasti, pravý a vášnivý cit.
Už som ti vysvetlil dosť a opísal, cez aké miesta,
kadiaľ sme z krajiny našej tureckým územím šli,
ale ak predsa túžiš zvedieť a spoznať aj mravy,
čomu sa oddáva tento drsný a surový ľud,
poviem ti, ale len stručne. Veď kto by opísal všetky
zlá, čo pácha ten bohom nebeským odporný kmeň.
Ako im príroda dala ich surový výzor, tak im tiež
dala ducha, čo nadeň divšieho nenájdeš nič.
Hlas majú drsný a všetci sú náchylní k vražedným bojom,
zabiť len osobu jednu, to nie je pravici dosť.
Bohatstva z poľa je málo, veď pluhom zorávať pôdu
nie je čestné a Géti z lúpeží prajú si žiť.
Často získaná lúpež im dokáže roznietiť ducha,
jedom je napustený oštep i každý ich šíp.
Ducha im dodáva tiež, že znášajú námahy veľké,
že vedia znášať žízeň, o hlade že vedia byť.
Pyšnými sú aj preto, že majú výborné zbrane,
že ich koňom sa v behu nemôže rovnať náš kôň.
Odtiaľto nájazdy robia a po cudzích kráľovstvách brázdia,
stále a stále ľuďom vháňajú tiesnivý strach.
Ako keď túlavé ovce bez strážcu na paši niekde
zožerie alebo splaší po krvi žízniaci vlk,
takto aj oni často rozličné krajiny zemské
prepadnú náhle a mečom zabijú, koho len chcú.
Veci, čo krutým mečom si nemôžu získať, tie ohňom
snaží sa zničiť tá banda, divoký barbarský Gét.
Až keď sa zmocnia obrovskej koristi, vtedy sa vrátia
nazad do rodných domov, biednych a špinavých chát.
Tam si podelia hrozným vraždením získanú korisť,
ktorá je celá vlhká, lebo ju zmáčala krv.
Spôsobom týmto si získavajú potrebné jedlá,
zhŕdajú všetkými darmi, ktoré im dáva ich zem.
Neobrábajú polia a neľúbia Bakchove dary,[70]
starosť o tieto veci nechali na grécky ľud.
Títo im obrobia pôdu a na ich starosti ležia
vinice, polia a všetko iné, čo vydáva zem.
Je to zásluha ich, že pôda im vydáva hrozno
a že na celej žírnej zemi niet nečistý kút.
Ale hoci sa o toto všetko starajú sami,
hoci im neodopiera úrodu sama ich zem,
hoci by vidiecky ľud aj tam byť bohatý mohol,
okrem jedla a pitia nemá už naskrze nič.
Toľko darov a toľké bohatstvo každý rok musí
týmto nečistým Gétom odvádzať úbohý ľud,
takže si zo všetkých vecí z toho, čo dáky má osoh,
nemôže okrem jedla ponechať naskrze nič.
Nijakú úctu tam nemá právo a nemá ju zákon,
myseľ sa činí len, keď ju pred trestom naháňa strach.
Právo len zo strachu ctia, no také, aké ho mali
podľa Nasona[71] Tráci vtedy, keď u nich tam žil.
Spôsob ich žitia je celkom blízky životu stáda,
ten, kto často a veľa škodí, tam hrdinom je.
Podobne ako na ľudskom tele sa nachodia tváre,
ktoré za pekné časti človeka pokladať smieš,
tak aj nejeden z nich až také surové srdce
nemá, že pohodlnejší život by nechcel sám žiť.
Niektorí dokonca chvália aj spôsob života nášho,
schvaľujú radostné časy, za ktorých panuje mier.
O tomto všetkom mi takto vraveli viacerí Nemci,
ktorých som s bolesťou veľkou s putami na nohách zrel.
Ktože by radšej nedával mieru pred vojnou prednosť?
Len ten, čo úsudok nemá, len ten, čo chýba mu um.
Ktože by nechcel radšej pokojne s manželkou spávať,
zahnať preč krutého Marta,[72] radostne v pokoji žiť,
ako sa sváriť a bojovať stále, ako žiť život
divej zveri a neznať, kto je ten stvoriteľ tvoj?
Toto príroda káže tým Gétom, čo myslia, že život
prežitý v zbrani je iba príšerný otroctva druh.
Nenávidia, koho sa boja, a chceli by striasť sa
vládcu a žalostné jarmo odohnať ďaleko preč.
Preto tiež s toľkou vervou sa ženú do našich krajov,
keď im vydajú rozkaz pustošiť panónsku zem,
niežeby mali skutočnú rozkoš z vedenia vojny,
ale že túžia lepším spôsobom života žiť.
Dary bohyne Ceres[73] ich lákajú, úbohé kmene,
láka ich všetko, čo dáva pre život výnosná zem.
Keby vojaci naši im smelšie v ústrety išli,
okamžite by Gétov zahnali do pustých miest.
Veľkou výhodou je, že môžu utekajúcich
pobiť a krem toho veľkú hromadu zajatcov vziať.
Všimni si tiež, že od Istrie a Belehradu,
po tie miesta, kde Bospor[74] skrocuje búrlivosť vĺn,
nieto žiadneho miesta, kde Turek by vzdorovať mohol,
zastaviť by sa musel pri mori východných vôd.
Toto, až vrátim sa domov, mi kázali povedať Nemci
všade, kde tiahne sa naša rozsiahla nemecká zem.
Jeden mi takto riekol: „Len svoje zjednoťte sily,
triumf nad gétskym sokom istotne pripadne vám.“
Váhame teda ešte sa s celou výpravou vydať
dovnútra zeme, kde býva gétsky a sarmatský ľud?
Váhame triumf si vziať, hoc je tu pri samých dverách,
váhame vziať si trofej, hoci je na dosah rúk?
Viem však, že svojím veršom si vaše nezískam srdcia;
načo toľko ráz púšťať žalostnú pesničku z úst?
Huttenus,[75] veľký i zbraňou i básnickým umením, márne
podnikol toto dielo, márne aj veliký Hess.[76]
Zatiaľ čo povestný Stigelius[77] pri vodách Istru
básňou velebí činy cisára, víťazný boj,
mne nech stačí, že ukázal som prístupy k miestam,
iní nech burcujú zbrane, povedú zúrivý boj.
Preto sa, vznešený čitateľ môj, už nepýtaj na to,
čo som všeličo zažil, keď som späť do vlasti šiel.
Ten istý Boh, čo viedol nás v tieto ďaleké kraje,
ukončil v otčine našej pamätnú žalostnú púť.
To, že som unikol ukrutným hrudiam gétskeho ľudu,
vyznávam, že sa o to postaral jedine Boh.
Jemu tiež vzdávam vďaku i teraz, na konci básne,
prosiac ho, aby Turkom mstiteľom ráčil sa stať.
Tebe však, čitateľ tohto prejavu od mojej Múzy,
žičím, aby si mohol v bezpečí pred Gétmi žiť.



[7] Kráľ Ján — uhorský kráľ Ján Zápoľský (1526 — 1540), zomrel 21. júla 1540

[8] na syna, decko — Ján Žigmund sa narodil krátko pred otcovou smrťou (7. júla 1540)

[9] surový Turek — sultán Suliman (1521 — 1566)

[10] súčasné pomery radili k tomu — kráľ Ferdinand si robil nároky na celé Uhorsko

[11] Štefan Verbőczy — významný uhorský politik. Za vlády Jána Zápoľského bol uhorským palatínom.

[12] Essetius — péčsky biskup

[13] Ematia — Tesália, časť severného Grécka. Pri Farsale r. 48 pred n. l. bojovali proti sebe vojská Caesara a Pompeia.

[14] Helikon — pohorie v strednom Grécku

[15] povestnej Múze sa cnie — Múza — Grécko, ktoré už bolo zotročené Turkami

[16] Alexander Veľký — makedónsky kráľ (336 — 323). Rubigal mal na mysli jeho víťazstvo nad Boioťanmi a zničenie Téb r. 336.

[17] S nimi som cestoval — ostatných členov delegácie (okrem Verböczyho, Essetia a Rubigala) nepoznáme a nevieme ani, ako sa dostal do delegácie Rubigal, ktorý jednak v tom čase študoval vo Wittenbergu, jednak jeho rodná Kremnica a blízka Štiavnica stála na strane Ferdinanda a vo svojich básňach velebil Ferdinandovho brata, cisára Karola V.

[18] Helespontský prieplav — prieplav medzi tráckym Chersonézom a malou Áziou. Rubigal však mal na mysli aj Bospor a Marmarské more.

[19] Dácia — názov rímskej provincie na území dnešného Rumunska. Rubigal sa do Dácie dostal pravdepodobne cez Poľsko a je možné, že už vtedy bol hosťom poľského magnáta Tarnovského.

[20] Szeged — Segedín, slobodné kráľovské mesto v juhovýchodnom Uhorsku pri dolnom toku Tisy

[21] k veľkému mestu — tiež nemalo hradby — nevieme, o ktoré mesto išlo, ba nevieme ani, po ktorom brehu Tisy sa delegácia uberala

[22] stadion — dĺžková miera, asi 180 metrov

[23] Konštantínopol — sultán Mohamed ho dobyl síce r. 1453, ale Rubigal mal na mysli všeobecne tureckého sultána

[24] Titilium a Salankemenon — hrady v poriečí Tisy, no ani jedno z nich sa nenachádza na Lipského mape

[25] do rúk pažravým Turkom — Belehrad dobyli Turci r. 1521. Pokúšali sa ho dobyť už v predchádzajúcom storočí, ale zásluhou Jána z Ragúzy a Jána Huňadyho ho po sedemmesačnom obliehaní opustili.

[26] že vhodné otrocké meno tiež má — latinský názov Srbska Servia súvisí s latinským slovom servus, otrok

[27] Samandria — pevnosť pri Dunaji, východne od Belehradu; v 15. storočí Turci a Panónčania pri nej zvádzali tuhé boje

[28] Lazár — syn Juraja Despotu, srbský vladár

[29] Kosovo pole — v Juhoslávii, pri hornom toku rieky Ibar; na ňom Huňadyho vojsko utrpelo r. 1448 krvavú porážku a sám Huňady sa iba útekom zachránil

[30] nechal tam syna — Ladislava

[31] Zobrazujú ťa ako slepca — už starí Gréci zobrazovali Tychu, bohyňu osudu, slepú a s krídlami

[32] Morava — rieka v Juhoslávii, pravý prítok Dunaja

[33] Niš — mesto pri hranici Juhoslávie a Bulharska

[34] Pyrhos — epirský kráľ, známy z bojov proti Rimanom začiatkom 3. stor. pred n. l.

[35] Pyrota — dnešný Pirot v Juhoslávii, na ceste z Nišu do Sofie

[36] Sofia — sídlo bulharských vladárov. Cez ňu viedla stará rímska cesta, spájajúca Panóniu s Konštantínopolom.

[37] Argos — stooký strážca Diovej milenky Io, premenenej na kravu

[38] Jeruzalem — tohto mesta sa zmocnili nemecké vojská za 2. križiackej výpravy na čele s cisárom Konrádom

[39] Venušin deň — piatok; z latinského Veneris dies je francúzske vendredi a talianske venerdi

[40] Zeus — grécky najvyšší boh, u Rimanov Jupiter

[41] Hemus — pohorie v strednom Bulharsku

[42] Ľudovít I. — uhorský kráľ v r. 1342 — 1382. Za neho Uhorsko dosiahlo najväčšie územné rozpätie.

[43] zostalo do našich čias — v názve Klisura

[44] Macedónsko — pôvodne označovalo severnú časť Grécka, neskoršie aj južnú časť Bulharska a juhovýchodnú časť Juhoslávie

[45] polia skropené občianskou krvou — Rubigal mal na mysli bitku pri Farsale r. 48 pred n. l., v ktorej bojovali proti sebe Pompeius a Caesar

[46] Tu bol Caesarov tábor — Rubigal si neuvedomil, že Farsalos sa nachádza v južnej Tesálii, asi 400 km juhozápadne od miesta, kadiaľ išla delegácia do Konštantínopolu

[47] Filipos — makedónsky kráľ, otec Alexandra Veľkého. Podmanil si Trákov a založil okrem iných miest aj Filipopolis, terajší Plovdiv v Bulharsku.

[48] zásluhou listov Pavla — Rubigal si splietol Filipopolis (Plovdiv) s makedónskym mestom Filipi, pri ktorom bola r. 42 pred n. l. bitka medzi vojskom rímskych republikánov a vojskami Augusta a Antonia a ktoré je známe z Nového zákona, z Pavlovho listu Filipanom.

[49] mesto Hadrianopolis — Drinopol, terajšia turecká Edirna, založil cisár Hadrián (117 — 138)

[50] v obidvoch ríšach — Západorímskej i Východorímskej

[51] nad riekou Strymonom čnie — Rubigal sa opäť pomýlil, lebo rieka Strymon, Struma, tečie v západnom Bulharsku, kým cez Adrianopolis, Drinopol, preteká Tundža, prítok Marice, gréckeho Eura.

[52] Trákia — Rubigal myslel európsku časť dnešného Turecka

[53] meno mu robilo česť — Konštantínopol založil cisár Konštantín Veľký na mieste bývalej gréckej osady Byzantia. Po založení stal sa hlavným mestom Východorímskej ríše a neskôr hlavným mestom Byzantskej ríše až do jej zániku r. 1453.

[54] dary Foiba i Venuše — dary pre duševné i telesné pobavenie

[55] sulachovci — osobná sultánova stráž

[56] paša — turecký vojenský alebo správny veliteľ

[57] sandžak — turecká územná jednotka

[58] talent — grécka váhová jednotka, 20 — 40 kg

[59] Uvideli sme Múdrosť — Hagia Sofia, Chrám božej múdrosti — kupolovitý chrám, postavený za cisára Justiniána (532 — 537). Po dobytí Konštantínopolu Turkami premenený na mešitu.

[60] na sokli jednej — na obelisku, privezenom z Egypta a postavenom v Konštantínopoli za cisára Teodosia staviteľom Proklom

[61] trojitý had — bronzová socha hada s tromi hlavami, ktorá predstavovala nepriateľov ríše

[62] Galata — štvrť Konštantínopolu za Zlatým rohom

[63] Barbarossa — admirál tureckého loďstva. Cisár Karol ho porazil v Tunise r. 1535.

[64] ovčinca nášho — kresťanov

[65] Tomčania — obyvatelia Tom, terajšej Konstance v Rumunsku, a ich okolia, miesta Ovidiovho vyhnanstva

[66] Kristovu nevestu — cirkev

[67] Herkules — syn Dia a Alkmeny, najväčší grécky hrdina, podľa povesti hnal cez Itáliu Geryonovo stádo, no v Ríme, pri Aventíne, mu obluda Kakus nebadane vzal jednu kravu, ale Herkules ju v jeho jaskyni našiel a Kaka zabil

[68] Samson — nazarejec, veľký silák. Podľahol pôvabom filištínskeho dievčaťa Dalily. Ostrihala mu vlasy, v ktorých bola jeho sila (Kniha sudcov, 13 — 16).

[69] hrozivé rozkazy vládcu — Rubigal preháňa, pretože sultán im dal najavo, že berie do ochrany malého Jána Žigmunda a poslal mu dokonca dary

[70] Bakchove dary — víno. Bakchos, grécky boh vína.

[71] Naso — rímsky básnik P. Ovidius, ktorého cisár Augustus vypovedal z Ríma a prinútil ho žiť v Tomoch. Vo vyhnanstve napísal dve zbierky básní, v ktorých sa sťažoval na svoj život v barbarskej zemi a v ktorých opísal aj mravy jej obyvateľov.

[72] Mars — rímsky boh vojny

[73] Ceres — rímska bohyňa úrody

[74] Bospor — morská úžina, ktorá oddeľuje Malú Áziu od Európy

[75] Huttenus — Ulrich von Huttenus, nemecký humanistický a reformačný básnik, ktorého za básnickú činnosť cisár Maximilián I. pasoval za rytiera

[76] Hess — Eobanus Hessus, humanistický a reformačný nemecký básnik. Pochádzal z Hesenska (1488 — 1540), po štúdiách sa stal rektorom školy v Norimberku a neskôr v Erfurte. Bol jedným z prvých významných nemeckých humanistických básnikov a jeho Opis Norimberku bol vzorom Šimonovi Enniovi pri opise Olomouca a nášmu M. Rakovskému pri opise Loun. Rakovský sa ním inšpiroval aj v básni Exercitium.

[77] Stigelius — Johann Stigel, nemecký humanistický básnik (1515 až 1562), študoval v Lipsku a vo Wittenbergu. Bol profesorom latinského a gréckeho jazyka vo Wittenbergu, neskôr pôsobil v Jene. Bol dvorným básnikom cisára Karola V., ktorý mu udelil titul laureát.




Pavol Rubigal

— autor latinskej politicko-publicistickej poézie, náboženských hymnov a epigramov Viac o autorovi.



Nové knihy, novinky z literatúry - posielame priamo do Vašej mailovej schránky. Maximálne tri e-maily týždenne.



Copyright © 2006-2009 Petit Press, a.s. Všetky práva vyhradené. Zlatý fond je projektom denníka SME.
Web design by abaffy design © 2007

Autorské práva k literárnym dielam   

Ďalšie weby skupiny: Prihlásenie do Post.sk Új Szó Slovak Spectator
Vydavateľstvo Inzercia Osobné údaje Návštevnosť webu Predajnosť tlače Petit Academy SME v škole
© Copyright 1997-2018 Petit Press, a.s.