Opis cesty do Konštantínopolu
Autor: Pavol Rubigal
Digitalizátori: Michal Garaj, Viera Studeničová, Michal Belička, Eva Lužáková, Lucia Muráriková, Slavomír Kancian, Peter Páleník
— doktorovi práv a konšelovi v Lipsku, svojmu ctihodnému patrónovi, posiela pozdrav Pavol Rubigal z Panónie[4]
Martin, povesťou slávny v ďalekých severných krajoch,
tam, kde pôvabný Meissen[5] otvára vzdelanú zem,
ak si sa starostí zbavil, čo tak veľa vždy si ich mával,
a ak na dlhšiu chvíľu vzdialiť sa od práva smieš
a ak ťa baví sa dozvedieť o kmeňoch, poddaných Turkom,
ak chceš kráľovstvá spoznať, ktoré má východná zem,
prijmi básničku moju, veď niet v nej márnivých čačiek,
Prijmi knižočku moju, veď som ju napísal s láskou,
dielo je, ako vidíš, vďačné, nuž vezmi si ho.
Maličké je, to priznám, a ani v žalobe dlhej
nedali by sa vyriecť hrôzy, čo uvidel som.
Akí sú suroví Turci a aká je krutá ich vláda,
ani meónsky starec[6] sám by to nemohol riecť.
Prijať maličké veci s radostnou tvárou, to svedčí
o veľkej cnosti a tak sa ukáže šľachetný čin.
U teba vždy ho vidieť, nech čokoľvek láskavo chytíš
do rúk, a učené spisy všetky si vysoko ctíš.
Poctivosť tvoja sa týči nad všetky prednosti tvoje,
preto väčšmi než dielo nech ťa môj zaujme duch.
Ak ho dôkladne zvažovať budeš a hádam aj spoznáš,
povieš, že nijaký iný páčiť sa nemôže viac.
On ti oddaný bude po všetky života roky,
ba aj po mojej smrti ostane vždycky len tvoj.
Možno sa spýtaš, kde vzala sa vo mne oddanosť toľká,
lebo veď pokrvenstvo nijaké nespája nás.
Robí to to, že som sa s tebou nedávno stretol,
robí to láska, čo tvoja veľká si vyžiada cnosť.
Mal si smelosť mňa cudzieho človeka pod svoju strechu
voviesť a prijať, sťa by som bol už prv milý tvoj hosť.
Mal si smelosť mi venovať priazeň a pozornosť svoju,
hoc si ma nepoznal predtým, hoci som bez zásluh bol.
Že som ti vďačný za tieto služby, nuž na dôkaz toho
toto dielo, čo vidíš, preto tiež napísal som.
Dielo je tu, však nesnaž sa hľadať v ňom duševnú bystrosť,
netúži po veľkej sláve, vďačnosť len osvedčiť chce.
Preto tiež radšej než nepeknú báseň myšlienku oceň,
ktorá mi na teba nedá zabudnúť, priateľu môj.
Dokiaľ sa aspoň budú na nebi ligotať hviezdy,
dokiaľ na tomto svete zotrvá more i zem,
čímkoľvek budem, budem ti vďačný, to môžeš mi veriť,
na tvoju počestnosť budem pamätať po všetok čas.
Nechcem ťa však už ďalej svojimi slovami zdŕžať,
prečítaj si to a azda nájdeš tam voľačo vhod.
Nech ti bohovia dožičia časy šťastného žitia,
nech ti udelia všetko lepšie, než ako sám chceš.
