ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Chovanec karpatských hôr, náš pastier Satyriskus,
strážca skromného stáda, no menom tak nesmierne slávny,
že sa z horalov všetkých mu môže sotva kto rovnať,
kozičky svoje, čo nedávno splašili vojaci gétski,
dokopy zháňa a nájdené zaháňa z neistých polí.
Tiahne húštinou lesnou a po lesných neschodných cestách,
pričom zo smutných úst sám sebe prerečie takto:
„Už sú tu teda časy, čo dávno predpovedali
Sibyly^[79] pre naše stádo a pre stáda pastierov našich,
časy, čo postupne prinesú záľahu úporných strastí
panónskej zemi a strašnou pohromou zavalia ľudstvo?
Kozičky, nešťastné stádo, vy moja nedávna láska,
choďte odtiaľto ďaleko preč kraj nový si hľadať,
ktorý by v neznámych poliach vám ešte poskytol pašu.
Ja vás už nebudem vidieť, jak leziete v karpatských skalách,
nebudem vidieť, jak z Dunaja každý deň pijete vodu,
z rieky, čo slávou vyniká v územiach otčiny našej,
nebudem v machovej jaskyni spokojne pesničky spievať,
ako som spieval prv, a vás tiež nebudem vidieť
veselo skákať a škubať horké vŕbové lístie.
Onen zúrivý drak^[80] — drak zúrivý totiž je jeho
hrozné meno, veď prináša do našej panónskej zeme
krvavú vojnu: tu tiché stádo a pastierov jeho
chystá sa pobiť, tu, surovec, napúšťa územia všetky
prudkým jedom a na žírnych poliach spaľuje žatvu.
Privádza k nám aj hadov, tie obludy s nesmiernou žízňou,
ktoré mlieko i s krvou cicajú bahniciam útlym.
Koľké len znivočí lesy a koľké malebné lúky,
vinice tehotné strapcami hrozna skaličí všade,
s prameňmi zamorí jedom aj rieky, darkyne vlahy!
Ak mu naďalej toto šialenstvo opantá myseľ,
necúvne nazad a stačiť mu nebude vidiecke stádo,
bude stíhať aj samých pastierov po celom kraji,
zbavujúc úrodné polia ich pilných pestovateľov.
Ach, ja nešťastný človek, ja tisícnásobný chudák,
ktoráže zem ma prijme a v ktorejže jaskyni strávim
bez hanby ešte tú časť, čo z môjho mi zvyšuje žitia?
Aký len môže byť šťastný a celkom blažený človek,
ktorého zeme sa nachodia ďaleko od našich polí!
Nijaká strata majetku mu nerobí bolesť,
vojenská trúbka mu nemôže prerušiť lahodný spánok.
Uprostred prameňov svätých a známych riek si on žije
radostný život a miluje lesy a spokojne trávi
v bezpečí čas a spieva si známe milostné piesne.
My si však meníme drahé prahy domova nášho
za vyhnanstvo a ženú nás ďaleko odtiaľto hľadať
rôzne kraje a prežívať život v neznámom svete.
Ak si však dobre pamätám slová pestúnky mojej,
ktorá sa dožila vyššieho veku než ostatní v obci,
pamätá totiž, že kedysi Sibyly predpovedali,
že ten strašný a neľudský drak tak beztrestne nemá
vyvrátiť mestá, že on sa tiež dočká Osudu svojho.
Lebo veď Boh, ten všemocný Boh, čo hviezdy a zem sa
na počesť zdvíhajú pred ním, ten strážca ovčinca nášho,
ktorému z nášho stáda tak často dávame obeť,
ktorý má na mysli svoje stádo a ovečky svoje,
ten si spomedzi strážcov raz vyberie takého muža,
ktorý hrdinsky porazí nášho hnusného soka,
predĺžiac hranice kráľovstva nášho až k Babylonu.^[81]
On nám vypáli hnusnú otravu zo všetkých polí,
roľníkov našich, čo do rôznych kráľovstiev ušli, nám zasa
privedie sem, a dávnymi roľníkmi zaplní polia.
Synom pastierov našich zas poradí, ako aj predtým,
vyhľadať bohaté paše, bud také, čo zvlažuje Tisa,
alebo také, čo zvlažujú priezračné dunajské vody.
Šťastný, ach, príliš šťastný a naozaj blažený budem,
ak niť života môjho sa nepretrhne mi dotiaľ,
aby som videl, až drak ten utrpí porážku v boji,
videl budínske hradby, keď budú vyrvané nazad,^[82]
videl zas stádo, jak v rodnom území škube si pašu.
Zatiaľ čo márne, no s nadšením takto premýšľam v duchu,
blíži sa drak a s nesmiernym praskotom pustoší blízke
miesta a z papule chrlí pekelnú otravu zhubnú,
z očí mu šľahá oheň, keď sliedi, koho by zhltol.“
Keď ho uvidel náhle náš pastier, hneď strašne sa zľakol,
utekal cez horské stráne a preskakoval cez strmé
bralá a skaly a nechal tu na paši bľačiace stádo.