ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Keď sme roku 1871/2 na kollegiume v Prešove deviati slovenskí mladíci: Pavel Országh-Hviezdoslav, Ján Ružiak, Andrej Halaša, Andrej Hanzlík, Gustáv Lehotský, Jozef Országh, Ján Zvara, Julius Hlaváč a pisateľ tejto rozpravy študovali práva, boli sme i my strany toho, čo Ján Kalinčák v svojom životopise tak pekne napísal, na čistom: „že nenie žiadnym majstrovstvom s behom rieky napred pokračovať, ale väčšia sila požaduje sa ísť proti mocnému vplyvu času a to, čo sa všeobecne zatracuje a odsudzuje, zastávať. U nás Slovákov tiež nikde prítulky, a práve preto je každý človek, čo sa Slovenstva pridŕža, hrdinom: bo obsypaný s každej, ale s každej strany nepriateľstvom, nepriazňou, prenasledovaním, ukazuje dušu nie obecnú, každodennú.“ (Viď almanach Lipa II, r. 1862.) Zariadili sme sa teda i my podľa toho, v tom povedomí, že v Prešove ani my nebudeme na ružiach spávať.

Medzi nami bol pomer veľmi priateľský: nažívali sme spolu ako bratia. I predsavzatie pracovať v živote i v smere národnom dostalo v našich dušiach pevných základov. Pavel Országh-Hviezdoslav stal sa so svojím skvelým básnickým nadaním, svojou nádhernou, čistou, vzletnou slovenskou poeziou zaslúžene oslavovaným slovenským poetom. Ružiak je v Liptove stĺpom slovenského života. Všestranná, húževnatá, neúmorná národná činnosť Andreja Halašu je všeobecne známa. V svojich kruhoch konali a konajú i Andrej Hanzlík a Gustáv Lehotský svoje národné povinnosti svedomite. Do večnosti odobrali sa z nášho krúžku traja: Jozef Országh, Ján Zvara a Julius Hlaváč. Na bohosloveckej fakulte v tom istom čase študovavší Ján Alexander Fábry, bývalý ev. farár slatinský, žiaľbohu, už tiež vystúpil z radu živých, zanechajúc veľmi čestnú pamiatku svojho cirkevno-národného a literárneho pôsobenia. Pamätníkom serióznych snáh prešovskej slovenskej študujúcej mládeže je i almanach „Napred“, v ktorom mladý slovenský básnický podrost: Hviezdoslav, Banšell, Lauček a Ján A. Fábry uverejnili svoje k veľkým nádejam oprávňujúce prvotiny.

Žili sme, ako napospol chudobní šuhajci, skromne, ale veselo; no náš vtedajší spoločný financminister Ondriš Hanzlík jednako vykonal s nami ten div, že sme v priebehu školského roku z našej chudoby, okrem predplácania všetkých slovenských časopisov a kníh, ešte 50 zlatých naskladali, ktoré sme pod titulom „Rozpomienka na Prešov“ ako štipendiálnu základinu bývalému revúckemu slovenskému gymnáziu poslali, ktorá, pravda, s gymnáziumom tiež zahynula.

Štipendia nemal z nás ani jeden, ale asketické žitie umožnilo nám ostať bez dlhov, poskladať zkúšky a zachrániť si i v živote neodvislosť a samostatnosť.

V tom čase žil v Prešove i Baltazár Ružiak, penzionovaný vojenský kňaz, rodák z Hýb. Bol to muž v každom ohľade znamenitý, šľachetný, vzdelaný, účinlivý a národovec veľmi horlivý. Za manželku mal dcéru prešovského ev. slovenského učiteľa; tej k vôli prišiel bývať do Prešova, kúpil si tam za mestom záhradu s niekoľkými jutrami poľa, dal si vystaviť v záhrade domec a žil zo skromnej penzie skromne a spokojne. Keď zkrsol chýr, že Markovského krupinskú sudodielňu prevezme sriaďujúca sa slovenská účastinárska spoločnosť, Ružiak s nadšením vítal tento národný podnik, sbieral v Prešove a v okolí účastinárov, vložil do neho všetky svoje úspory, ktoré malverzáciami hlavných riaditeľov Huľuka a Petra Krnu utratil do krajciara. A bolo toho pár tisíc zlatých.

Tohto veľmi milého, sympatičného muža navštevovali sme v jeho Tuskulume častejšie; boli sme tam vždy srdečne, úprimne vítaní. V septembri roku 1872 v jednu stredu popoludní bol som u neho sám. Vracajúc sa večerom do mesta, vyprevádzal ma Ružiak na hradskú, od Spiša do Prešova vedúcu cestu. Pretriasali sme idúcky v Hložanského „Bielom Uhorsku“ vykladané dejepisné záhady. Vyjdúc už na súmraku na hradskú cestu, videli sme asi na 40 krokov od nás stúpať k nám černoodetého staríka s bielym balíkom pod ľavou pazuchou.

„Aha!“ zvolal Ružiak, „tam ide náš slávny slovenský historik, báťa Záborský; on nám pretriasané záhady najdôkladnejšie vysvetlí.“

O niekoľko minút stál Záborský už pred nami a, pozdraviac sa s Ružiakom srdečne priateľsky, bez obšírneho úvodu, krátko a lapidárne označil cieľ svojej večernej vychádzky do Prešova.

„Pán brat“, hovoril Ružiakovi, „dostal som z Viedne zprávu, že ma pre môj vo viedeňskom ,Zukunfte‘ uverejnený politický článok zapravotia a akiste na dlhší žalár odsúďa. Keby sa tak stalo a ja dlhšie sedel, vezmite k sebe túto moju vkladnú sporiteľničnú knižočku; je v nej niekoľko sto zlatých. Vyberajte peniaze v menších summách a posielajte mi ich do žalára, aby som si na staré dni lepšie stravovanie zaopatriť mohol. Keď by sa peniaze minuly a ja ešte vždy sedel, vezmite k sebe a predajte tento môj strieborný príbor, nachodiaci sa v tomto balíku, a posielajte mi zaň utŕžené peniaze do väzenia.“

S tým oddal knižočku a balík Ružiakovi a po srdečnej rozlúčke dibkal malým krôčkom nazpäť.

Počas hovoru mal som čas pozorovať ho s napnutou zvedavosťou. Bol som veľmi rád tomu, že som i osobne poznal nášho vzácneho muža-spisovateľa, ktorý nám svojimi dramatickými dielami a dejepisnými článkami dával podnet k študovaniu dejín Uhorska. Bol nízkeho vzrastu, tučný, územčistý, plných, červených líc, vlasov už celkom bielych. Z veľkých belasých očú hovorila akási melancholia, ale i umnosť, intelligentnosť a noblessa. Na prvý pohľad bolo v ňom vidieť typ pravého uhorského zemäna, hoci bolo o ňom všeobecne známo, že je rýdzeho demokratického smýšľania. No z jeho očú ľahko bolo vyčítať i duševnú bolesť, ktorá šľachetným, citlivým dušiam zostane zo zastihnuvších ich trpkých sklamaní a zo zmarených nádejí a ktorá sa potom v ich živote javí v skutkoch misantropie a v náladách rozhorčenosti.

Nepoznajúc ešte v tom čase príbehy jeho života dôkladne, vyčítal a vycítil som z melancholického výrazu jeho oka ihneď, že prešiel nielen cestu života tŕnistú, ale i kalváriu duševných múk.

Po odchode Záborského nemali sme ani za minútu pokoja. Trápilo nás, že vznešený, šľachetný, vážny muž v svojom dosť vysokom veku pre politický článok nezaslúženú pokutu žalára má znášať. Nevšimnúc si svojím časom tendencie inkriminovaného článku dostatočne, boli sme i zvedaví, čo mohlo úradné orgány proti nemu toľme pobúriť, že jeho stíhanie nariadily. I umienili sme si navštíviť ho v najbližšiu sobotu a informovať sa bližšie o hroziacom mu nebezpečenstve.

Nasledujúcu sobotu popoludní, za krásnej jasennej pohody, šli sme tedy na katolícku faru župčiansku per pedes apostolorum.

Župčany boly v tom čase chudobnou, neúhľadnou slovenskou dedinou s pekným kaštieľom, náležavším zemianskej rodine Pulszkých. Zanedbané, biedne, ošarpané, slamou kryté domce roľníkov upomínaly nás až krikľavo na dedinu Baranové, opísanú Záborským v povesti „Panslavistický farár“.

V tejto dedine žil Záborský od roku 1853, takmer úplne odtrhnutý od sveta, prichádzajúc i do Prešova len v čas veľkej potreby. Boli na blízku i dobrí národovci, v Sabinove ev. farár Bohuš Nosák, v Prešove slávny ruský kanonik a spisovateľ Alexander Duchnovič, v Makovici ruský farár-dekan Pavlovič. Ale Záborský zatváral sa so svojím duševným bôľom v svojej župčianskej fare, a, odbaviac svoje cirkevné funkcie, sedel vo fare, študoval a písal ustavične. Len s Ružiakom robil výnimku, ktorý mu bol najmilší; toho kedy-tedy prišiel navštíviť. Záborský nebol tej povahy, že by sa bol mohol zaoberať s ľudom; ale by ani nebol mal kedy, keď sedával vždy v knihách a pri písacom stole.

Ináče, i pri svojej každodennej melancholickej nálade, prijal a uhostil nás srdečne, priateľsky.

Keď vyšiel do kuchyne obstarať nám občerstvenie, nazrel som do hrubej, viazanej písanej knihy veľkého formátu, ležavšej na jeho pracovnom pulte. Boly to „Dejiny Uhorska“, ktoré po 18-ročnom prísnom, dôkladnom študiume napísal so širokým rozhľadom po dejinách Europy a s objektívnosťou úzkostlivou. Vydať ponúkol ich Matici Slovenskej. Ale jej výbor, v ktorom zasedali Paulíny, Sasinek, Francisci, Gotčár, Čulen, Turzo, P. Mudroň, J. Jesenský, Baltík, Kohútovci, M. Ferienčík, Kramár, Nedobrý, A. Pivko, Šípka, dňa 6. mája 1874 vyniesol ohľadom ich vydania uzavretie, „že poneváč sa až príliš hlboko púšťajú do náboženských otázok, Matica Slovenská nemôže vydať tieto ináče výtečné dejiny.“

Ale dr. Jaroslav Vlček v svojich „Dejinách literatúry slovenskej“ je tej mienky, že „ich Matica pre ich priamy spôsob riešenia otázok kultúrnych, národnostných a náboženských neodvážila sa vydať.“

Inkriminovavý politický nemecký článok, pre ktorý mal byť zavretý, prečítal nám Záborský celý. Našou mienkou nebolo v ňom ničoho závadného. Svojím priamym, čestným, otvoreným spôsobom, pravdaže rezko a rázne, povyratoval s dejepisnou vernosťou hriechy Austrie, spáchané na Slovanoch rakúskych, prijdúc v ňom k závierke, že štát, osnovaný na zásadách politickej lže, s vysmiatim nápisu „Justitia regnorum fundamentum“, umiesteného na bráne hradu viedeňského, utratil právo existovania, „raison d’être“ (smysel trvania). V ňom hovoril Záborský o Slovanoch rakúskych to isté, čo cár Mikuláš pred pomníkom Sobieskeho vo Varšave: „Ty si bol durák, ale ja väčší!“

Odchádzajúc večierkom z dediny, počuli sme odpoveď jedného z farníkov Záborského na našu otázku, ako nažívajú s pánom farárom:

„Tadzik my našeho pana plebana barzučko ani nepozname. Oni len v chyži šidza a pišu, a my vidzime ich len v koscele a na chraňbe.“

Cestou rozprával mi Ružiak mne dovtedy neznáme epizody zo života Záborského, z ktorých nie jedna črta reprodukovaná je i v tejto rozprave.

Z nich aspoň zčiastky ospravedlňoval som jeho zanevrenie na svet.