ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Jonáš Záborský narodil sa dňa 3. februára roku 1812 v malej slovenskej zemianskej dedine Záborí, ležiacej vo východnej čiastke čarokrásnej Turčianskej stolice, neďaleko bývalého kráľovského zámku Sklabine. I s menom Záborských i so Záborím a s jeho vidiekom vývin udalostí spojil už za starodávna kúsok slovenskej a slovanskej historie, dokazujúci menovite národnú jednotu Slovákov a Čechov.

S menom Záborie (Záboří) nachodia sa i v Čechách tri české dediny, a síce v okrese kutnohorskom, píseckom a chrudimskom; i v Čechách bola slávna rodina Záborských, ale s prädikátom z Brlohu; no tá po meči vymrela roku 1714. Ktože by tedy nevidel, že i táto nomenklatúra svedčí o národnej jednote Čechov a Slovákov.

V dejepisnej rozprave „Historické pamätnosti v Turci“, uverejnenej v „Letopise Matice Slovenskej“ roku 1867, podal Záborský veľmi cenný materiál k miesto- a dejepisu Turca. Tam rozpráva, ako sa dostal kráľovský hrad Sklabiňa do vládania rodinv Revayovskej. On je tej mienky, že terajší leží už na druhom mieste. Štvrť hodinky od neho, pri samom Záborí, nachodí sa totižto hradište, bez rozvalín síce, ale s viditeľnými stopami bývalého hradu, v chotári sklabiňskom. Hrad Sklabiňa stál dľa mienky Záborského najprv na tom mieste. Oproti tomuto starému hradu stál hrad záborský, oddelený od neho len dolinou. Ale z hradu záborského, ktorý Bel „propugnaculum“-om pomenoval, už tiež nič nestojí; no dosiaľ sú jeho stopy na takzvanom „Zrubskom Háji“. Ešte sú stopy z akýchsi pevností i v sklabiňskom i v záborskom chotári na „Chríbe“ a na „Kovačovom“. „Hradište“ nachodí sa i v súsednom jasenskom chotári. Uzemie, na ktorom toľko hradov stálo, muselo byť v prastarých časoch dejišťom veľmi vážnych udalostí. Záborský myslí, že tu alebo pohanstvo s kresťanstvom na život a na smrť bojovalo, alebo že sa tu viedol ostatný krutý zápas, keď pod svätým Štefanom Uhri odoberali Poliakom Považie. Pomenovanie „Sklabiňa“, „Sklavina“ znamená toľko, ako zámok slovenský; to by bol tedy dôkaz za borbu Slovákov proti Maďarom v tomto kraji. Mená troch vrchov Záborie otáčajúcich, „Hájmi“ pomenovaných, však svedčily by o zápase pohanov s kresťanmi, lebo známe, že háje boly bohom zasvätené, zvery živiace miestnosti.

O svojich predkoch Záborský poznačil, že ich obnovená donácia pochodí z roku 1263 od uhorského kráľa Belu IV. Dostali ju vraj: Koš, syn Pojžov, Košut, syn Gadov, a Voslav (azda Vojslav), syn Vojanov. Roku 1374 kráľovský „judex curiae“ Jacobus de Scepus naložil Dragovi, podžupanovi turčianskemu, aby Jána Záborského a jeho bratov v smysle donacionálnej listiny Belu IV. vo vládaní Záboria udržal a zaujaté čiastky im navrátil. Z rodiny pamätný je ešte Jakub Záborský, bývalý ev. farár v Ivančinej v Turci. Už z retoriky bol sa stal kňazom a po uväznení slávneho superintendenta Daniela Krmana roku 1736 superintendentom. Ale pri čítaní vládou mu poslaných predpisov prišla na neho porážka, následkom čoho umrel náhle pred vysvätením.

Že v Turci jest toľko prastarých zemänov čisto slovenského mena a pôvodu — dostačí udať zemianske rodiny Benických, Jesenských, Kevických, Rakovských, Tomkovcov, Veličovcov, Revayovcov, Ivankovcov, Záborských, Zátureckých, — svedčí o veľkej nadanosti, znamenitosti a výtečnosti slovenských predkov týchto rodín. Už obnovená donacionálna listina Záborských pochodí z roku 1263; pôvodná musela byť teda omnoho staršia; ale tú roztrhal im ešte Detrich, župan zvolenský a turčiansky. Rodiny podržaly a zachránily si svoje klassické, eminentne slovenské rodinné mená podnes, veď bez nich ani nemohly by sa honosiť svojím prastarým pôvodom, — no tie sú dôkazom najmä toho, že uhorskí kráľovia z rodu Arpádovho priťahovali do verejných služieb i čistokrvných Slovákov, akonáhle sa k nim spôsobnými a súcimi dosvedčili. Potom i odmieňali ich donáciami a majetkami, čo by sa istotne nebolo stávalo, keby vernosťou, poctivosťou a bohatým telesným i duševným nadaním neboli vynikali.

Ale veď čože mali kráľovia uhorskí i robiť? V Turci nemohli byť, a ani neboli iní, len slovenskí výtečníci. Museli a mohli tedy len Slovákov nobilizovať.

I Jonáš Záborský narodil sa z potomka staroslávnej rodiny Záborských, z otca Jozefa Záborského, z matky Márie, rodenej Tomcsányi.

Nič tak necharakterizuje bývalú chudobu dedinky Záboria a Dolného Jasena, v ktorom chodil do elementárnej školy, ako tá okolnosť, že prvým učiteľom mu bol muž dvojakého zamestnania: v lete pásaval voly, v zime učil deti. Aj o svojich rodičoch poznačil Záborský, že boli chudobní. Nie div! V tom čase ani veľké latifundia Revayovské a Justhovské pre národo-hospodársku nerozvitosť Uhorska nerepräzentovaly nejaké nesmierne bohatstvo. Ešte v tom čase u nás takmer neboly známe teorie a požiadavky fyziokratov západnej Europy, aby ľud osvobodený bol od nevoľníctva a aby pôda z výlučného panstva zemianskeho prevedená bola na osvobodených sedliakov, ktorí by ju k prospechu všeobecného dobra ako svoj majetok rozumnejšie obrábäli. Ešte len vo veľmi úzkom kruhu bol rozšírený správny náhľad, že základom občianskeho a štátneho blahobytu je racionálne obrábäná pôda; že najzaslúžilejšou triedou obyvateľstva sú roľníci, že ich tedy z neľudskej poroby vysvobodiť treba, lebo i kvitnúci domáci priemysel a vývoz len z hospodárskeho blahobytu vyplývať môže.

Za detinského veku Záborského panovala v celom Uhorsku, tedy i v Turci, hospodárska a priemyselná chudoba, a to výlučne pre žalostné feudálne pomery. Zemän neplatil dane; zeme obrábäli mu poddaní, ale i zemiansky majetok bol akýmsi viazaným fideikommissom, ktorého svobodný odpredaj bol i právnymi inštitúciami, i právnymi zvykmi a ako dedovizeň, aviticita, právom dedenia i členov pobočných vetví rodín a ich predkupným právom všelijak obmedzovaný. Zemiansky majetok, a všetka pôda bola zemianskou, aby sme sa tak vyslovili, nebol článkom národo-hospodárskym, nebol predmetom svobodného konkurrenčného odpredaju s devízou: dám ho tomu, kto dá viac. K tomu nešťastná, nespravedlivá zemianska urputne zastávaná zásada „onus non inhaeret fundo“ (ťarcha grunt netlačí), to jest zemän neplatí daň, bola najvýdatnejším prameňom hospodárskej zaostalosti Uhorska.

Je známe, ako si Mária Terezia a Jozef II. veľmi dali záležať na tom, aby uhorských zemänov k plateniu daní naklonili. V Rakúsku zemän-nezemän platili daň od dávna rovnak, preto štátne ťarchy znášali tam všetci občania. Ale Uhorsko neprispievalo k zaokrytiu celoštátnych potrieb, preto, lebo zemänia neplatili dane, ba tak málo pýchy a hrdosti bolo v nich, že ešte i len uhorská kráľovská telesná stráž, ktorú Mária Terezia zo synov najprednejších uhorských zemianskych rodín organizovala vo Viedni, bola len z dane poddaných vydržiavaná a platená. V hneve, že zemänia ani na túto nákladky znášať nechceli, rozpustila ju a reštituovala len vtedy, keď sa zemänia osvedčili, že za týmto na jej udržanie už i oni prispievať budú. Ale ani to sa nestalo. Na sneme roku 1764 povýšili síce na ťarchu poddaných dane, ale jednu čiastku podvyšky určili na vydržiavanie telesnej stráže.

Spomenutí panovníci, aby i Uhorsko na celoštátne potreby prispievalo a aby i zemänia platili daň, odanili ich indirektne. Uviedli prohibitívne clá a tridsiatky na uhorské suroviny. Na export do nerakúskych zemí ustanovili obrovské vývozné clá, tak že uhorskí producenti suroviny do nerakúskych zemí ani vyvážať nemohli. Museli ich rakúskym fabrikantom lacno predávať a od nich v podobe spracovaného tovaru veľmi draho nazpäť kupovať. Panovníci poslúžili tým rakúskemu hospodárstvu a rakúskej industrii skvele, ale i cele znemožnili industrializáciu Uhorska. Ono zaostalo tedy vo všetkom, schudobnelo a drhlo sa v svojom vlastnom tuku.

Ako vidno, protežovaný rakúsky priemysel nedovolil vzmáhať sa uhorskému; ale i to malo svoje oprávnenie, lebo nijakých daní neplatiaci uhorskí zemianski producenti by boli svojimi surovinami a výrobkami zničili daniami veľmi obťaženú rakúsku agrikultúru a industriu.

Aká mohla byť poľná práca poddaných, keď ju pod dozorom panských drábov a pod švihotom lieskovíc a korbáčov konali, ľahko si predstavíme.

Nevzdychajú poniektorí objektívnejší maďarskí dejepisci neodôvodnene pri tom tvrdení, že draho, veľmi draho zaplatilo Uhorsko za privilegium zemänov neplatiť dane.

Akí chudobní boli roku 1665 i najbohatší zemäni turčianski, možno súdiť i z toho, že keď v tom roku palatín Vesselényi s prvými hodnostármi a prälátmi krajiny v Štubnianskych Tepliciach sprisahanie pripravoval, tam všetci v malých, nízkych drevených chalupách, zemianskych kuriach, bývať museli.

No zrušením aviticity, poddanstva, poddanskej práce, vyväzovaním pozemkov, zrušením privilegia neplatiť dane polepšily sa verejné hospodárske pomery Uhorska potešiteľne. Dokazuje to i obrovské stúpanie ceny a hodnoty pozemkov, surovín a vzmáhanie sa industrie.

Roku 1818 ešte nebolo tak; ani len zemianska obec Záborie pre svoju veľkú chudobu nemala prostriedkov povolať a platiť dobrého učiteľa. Ním musel byť pastier. V takej škole učil sa Záborský „prvým počiatkom literného umenia“. No rodičia nahrádzali nedostatky školskej výučby výchovou domácou: pridržiavaním synka k čítaniu z kníh náboženských.

Nepodaly mnoho ani školy necpálske a sajó-gemerské, ktoré zatým navštevoval. Gemerské boly akademiou slovenskej mládeže z Liptova, z Oravy a z Turca, preto, že boly lacné (za 80 zl. šajn dostal žiačik celé zaopatrenie na 10 mesiacov), a po druhé i preto, lebo tam ľahko bolo osvojiť si maďarčinu. Nauky tam nie veľmi padaly na váhu. Hlavným učebným predmetom bola grammatika latinského jazyka, písaná po latinsky a vytlačená od „quot sunt partes orationis“ až po regule latinskej syntaxi v grammatike Rheniovej; potom grammatika maďarská, náboženstvo, zdravoveda a zemepis z maďarskej tlačenej knižočky „Kis Tükör“.

Spôsob a látku prednášok v Ožďanoch a v Gemeri znamenite opísali Ján Francisci a Ján Kalinčák v svojich životopisoch; gemerská škola podobala sa, ako vajce vajcu, oždianskej, len s tým rozdielom, že v tom čase v Ožďanoch Hoznek, v Gemeri Škrabák dral chlapcov. Ten sám učil odrazu 4 triedy donatistov a grammatistov, a i tak muselo byť dobre. Záborský ponosoval sa na nedostatočnosť i školy kežmarskej, tak že sa s dobrým právom mohol i sám seba za samouka považovať. Ale ako v Šafárikovi, tak i v Záborskom národné povedomie zobudilo sa v Kežmarku, a to spojené s túžbou slúžiť národu i perom, literárnou činnosťou. A k tomu cieľu zvolil si stav kňazský, ku ktorému sa na ev. fakulte v Prešove pripravoval. Tam zaviazal sa v krúžku národne smyšľajúcich priateľov i na to, že jeho literárnym cieľom bude filozofia. V januári roku 1835 šiel za kaplána do Pazdišoviec, slovenskej dediny, ležiacej v stolici Zemplínskej, národne najmenej prebudenej. Tu vyrazilo z neho národné povedomie už silou eruptívnou. Jedného dňa mal s pazdišovskými odrodilcami, s ev. farárom a s tamejšími ev. zemskými pánmi, silnú srážku. Ich drzé, výsmešné, poburujúce úsudky o Slovanstve daly mu podnet k napísaniu ódy na Slovákov, ktorú poslal Kollárovi do Pešti, ako dielce cudzie, a Kollár vydal ju roku 1836 v almanachu „Zora“ pod menom Magurského. Taký úspech vzbudil v ňom chuť k básneniu, lebo dovtedy ani netušil, že by mal vlohy básnické.

V Pazdišovciach, izolovaný i so svojím národným smýšľaním, odkázaný na kruh biedneho, v manstve nevoľníctva stonajúceho, zotročeného ľudu, kde ani jednotvárny kraj, ani krásy prírody neposkytovaly látky k básnickým vzletom, nemohol čerpať ani impulzov k básnickým koncepciam. No, túžiac po ďalšom študiume a zdokonalení sa vo vede bohosloveckej a vo filozofii, opustil pazdišovskú kaplánku a šiel do Hally.

Ani si nemohol lepšie miesto vyvoliť. Tam dostal sa do kruhu najideálnejších, najsnaživejších mladých slovenských študujúcich: Ľudovíta Štúra, Benjamina Pravoslava Červenáka a Gustáva Grossmana. Po Červenákovi máme znamenité dielo: „Zrcadlo Slovenska“, — Grossman umrel ako mladý mnohosľubný farár turčiansko-sv.-martinský a Štúr preslávil sa i ako učiteľ budúcich učiteľov národa, i ako spisovateľ, publicista, básnik, snemový vyslanec činnosťou všestrannou.

Dnes už neznať síce, čo utkvelo zo Štúrovho idealizmu v Záborskom, ale že v kruhu veľkého slovenského idealistu strávené hodiny účinkovaly na neho blahodarne, je isté, hoci differencie v pozdejších literárnych stykoch ako by vylučovaly v mnohých otázkach možnosť harmonie v citoch a úmysloch.

V jednom bol ich súzvuk dokonalý: i jeden i druhý bol národnej veci vrele oddaný.

Všeličo sa popísalo proti Štúrovmu hegelianizmu; ale zato muselo sa uznať, že Štúr vychoval národu slovenskému mužov ráznych, obetivých, opravdivých národných hrdinov. Kdežto prívrženci materializmu a realizmu zradili národ, akonáhle hnaly útokom na nich „strach židovský“, alebo svodné syrény hmotných výhod. Štúrov hegelianizmus nebol ani fantáziou, ani polosnom, ale — aby sme sa tak vyslovili — ideálnym realizmom. Z Hegelovej filozofie Štúr vyčerpal a vyviedol najmä to, že človek má byť mravným celkom. Táto požiadavka zodpovedá i požiadavke gréckej antiky, aby človek bol uskutočňovateľom dobra a krásy (kalon kagathon). Applikujúc požadovanú mravnú ucelenosť na náš slovenský národný život, Štúr vycítil veľmi dobre, že pri náklonnosti veľkej čiastky slovenského ľudu k alkoholu na Slovensku národný život v širokých rozmeroch stvoriť nemožno. Od svojich odchovancov požadoval tedy predovšetkým askézu, a to tak, aby ju, ako apoštolovia, do najširších vrství slovenského ľudu vnášali. A tí to i robili. On prvý vrhnul sa na pole reálnej činnosti. Vypracoval slovenskú mluvnicu, založil politický a belletristický časopis; ako snemový vyslanec v svojich snemových rečiach horlil za zrušenie poddanstva, urbáru, za všeobecnú školopovinovatosť s výučbou v reči materinskej, za opravy hospodárskych, priemyselných a kupeckých pomerov v Uhorsku, tedy všade a vo všetkom za veci reálne.

Kde by tu boly fantasmagorie a nesplniteľné túžby? A všetci úprimní prívrženci Štúrovi snažili sa realizovať učiteľove idey na praktickom poli.

Vráťac sa z Hally, Záborský stal sa kaplánom Hodžovým v Liptovskom Sv. Mikuláši. Vtedy, roku 1840, mikulášsky horlivý slovenský národovec a nakladateľ Gašpar Fejérpataky vydal v Levoči jeho „Bájky“.

Roku 1841 Záborský nastúpil opravdivú cestu života tŕnistú. Mladý, 29-ročný ev. kňaz, učenec veľmi rozsiahlych, dôkladných filozofických a filologických známostí a klassického vzdelania, dostal sa za farára do ev. cirkvi rankovskej, hotovej to bedárky, ležiacej neďaleko Košíc.

Cirkev ev. rankovská leží v obvode superintendencie tisskej. V tých časoch bol jej superintendentom náš slávny dr. Pavel Jozeffy, muž v tom čase už vysokého veku, neobdarený ani silnou energiou, ani železnou rukou, potrebnými k tomu, aby udržoval v cirkvách disciplínu a poriadok. Býval v Tisovci, tedy pri vtedajšej zlej kommunikácii od Rankoviec dosť ďaleko. A pomery v cirkvi evanjelickej boly veľmi rozhárané, organizácia cirkví len uzuálna, bez všetkej exekutívy. Platil, čo kto a kedy chcel. Jestli patronom alebo inšpektorom cirkvi bol náhodou slúžny alebo viceišpán a nemal ničoho proti farárovi, tak nútil cirkevníkov k plateniu cirkevných dávok. Ale beda bolo farárovi, ktorý nelízal päty patronovi alebo inšpektorovi. Mohol veru pri neprajnosti mnohých cirkevníkov i od hladu umrieť. A odpomoženia pre chýrnu autonomiu a municipálnu administráciu nikde nebolo. Zkúsil to na sebe i sám superintendent Jozeffy, ktorému bezohľadní evanjelickí svetskí páni na konventoch, kde len mohli, robili sotízy. Čo mohli vyčíňať tedy s dedinským kňazom, keď k tomu ešte bol i rozhodného národného smýšľania?

Ledva zaujal farársku stanicu v Rankovciach, už po štvrťroku zhorela Záborskému fara i škola. Utiahol sa tedy i bytom i sytom do biednej sedliackej chalupy, očakávajúc, že mu cirkevníci podľa možnosti faru čím najskôr vystavia. Ale to sa nestalo. Lebo zlopovestný, fanatičný ev. professor rožňavský, Karol Kramarčík, rodom Slovák zo Spiša, v peštianskych maďarských novinách „Jelenkor“ ostro ho napádal, obviňujúc ho z rusizmu a panslavizmu. Také poburujúce články písal i proti levočským slovenským professorom Hlaváčekovi a Tomášekovi, keď levočská slovenská študujúca mládež svoje slovenské literárne prvotiny v almanachu „Jitrenka“ vydala. Fanatickými zemskými pánmi rozoštvaní rankovskí cirkevníci už potom odkladali s vystavením fary ad calendas graecas, a Záborský bez samaritánskej milosti jedného cirkevníka, v nedostatku súkromného majetku, bol by musel zahynúť od hladu. V takom krušnom, beznádejnom položení dal sa prehovoriť katolíckemu archidiakonovi Kalászovi ku prestúpeniu na katolícku vieru. Sľúbili mu v katolíckom seminári košickom professúru, ale v novembri roku 1843 dali mu v Košiciach len nemeckú kaplánku. V súžení prestal literárne pracovať. Pravda, len na čas. S Kollárom zostal v spojení a už roku 1846 vystúpil v pražských „Hlasoch“ o potrebe jednoty spisovného jazyka česko-slovenského ako najohnivejší obranca „bibličtiny“, rozumej českej spisovnej reči pre Slovákov.

Pohnútky a priebeh uvedenia strednej slovenčiny za reč spisovnú do literatúry a verejnosti slovenskej, prepotrebného a požehnaného to skutku najlepších synov Slovenska, Štúra, Hurbana a Hodžu, pozná slovenská intelligencia dostatočne a niet osvieteného Slováka, ktorý by so stanoviska prebudenia národného povedomia spomenutých mužov pre ich činnosť v tomto smere nepožehnával. Nie tak najslávnejší Slovák Kollár.

Kollár, ktorý prvej bojovne písaval o ľúbozvučnom slovenskom jazyku, po vydaní „Slovenských Národných Novín“ a „Orla Tatránskeho“ v slovenčine zabudol sa toľme, že svoju krásnu materinskú reč pomenoval „luzovinou“, „trpáčinou“, „bačovinou hrubých surovozvukých slov, upomínajúcich na akúsi nepríjemnú, stajňou zapáchajúcu vôňu nízkeho krčmového života a iných peleší.“ A ako corollarium svojho veľkého omylu vyslovil i deprimujúci náhľad, že Slovákov v Uhorsku je tak málo, že pre nich samých knihy písať a tlačiť dať nestojí vraj ani za prácu.

Keď Kollár tak, čo bolo možno očakávať od mužov takých obmedzených náhľadov a nízkeho smýšľania, akými boli Launerovci a Lanštiakovci, ktorých potupovanie slovenskej spisovnej reči pozdejšie do renegátstva voviedlo. Smutné je Kollára a Záborského vidieť jednou zbraňou bojovať s Launerom a s Lanštiakom, hoci nemožno neuznať, že prví dvaja robili to s úmyslami poctivými a s devízou: málo nás je, netrhajme sa.

Ale i tón Záborského ozvania sa bol bezohľadný a svojou premrštenosťou až zarážajúci.

No tým milšie zvučala v tých časoch Sládkovičova apoteóza slovenskej reči v básni „Ohlasy“. „Čože sa hnev váš búri a srdí na reči rodnej sladké výlevy?“ privolával náš vzletný, medoústy poet nepriateľom slovenčiny. „Čože pľujete, vy srdcotvrdí, v mladé líca krásnej devy? Či ľúto vám je, že z nízkych smradov vychádza s tvárou spanilo-bľadou?“ A elegicky dojemne vraví ďalej: „Nič si ty svetu neublížila, reč sladká našich pradedov! tristo vekov si v nízkosti žila a nik ťa z nej nevyviedol! Ale aspoň ti nik nenahádzal na oči biedu, ktorou ťa sviazal vrah, čo slávu hanil tvoju: teraz vlastný tvoj rod hádže blatom na teba, a čo mal by ťa zlatom krásiť, nuž ťa strká k hnoju.“ V ďalších slokách vyslovil silnú dôveru, že malý krúžok slovenských nadšencov ostane jej vždy verným: „a my čo? my večne s tebou! my sa tešíme, že tvoje krásy tým krajšie zkvitnú, keď bludné hlasy pred tvojou zmĺknu velebou!“

A zmĺkly. Ledva prešlo 15 rokov, už i Jonáš Záborský písal po slovensky. Po viacerých experimentoch prišiel i on k presvedčeniu, že jediným liekom, ktorým ľud slovenský pri národnom živote udržať možno, je slovenčina. K tomu zastávatelia „bibličtiny“ neboli ani národnými hrdinami. Keď sa roku 1848 na národ slovenský a na jeho najprednejších vodcov pohromy šibeníc rútily, obrancovia češtiny nepodujali ničoho, aby búrky zažehnali, slovom, ako sa pospolite hovorí, za vec slovenskú nepreložili krížom slamy. Mnohí z nich stali sa zrovna urputnými nepriateľmi národných snáh, ako i dnes sú maďarónski ev. kňazi najhorlivejšími zástancami bibličtiny, lebo sú presvedčení, že ňou medzi Slovákmi národný život vzkriesiť nemožno. Národné ťarchy vzali na svoje plecia Štúr, Hurban, Hodža a všetci mladí prívrženci a zastávatelia slovenčiny, medzi ktorými dostačí spomenúť Daxnera, Francisciho, Paulínyho, Štefanoviča a Abaffyho.

Záborský žil roku 1848 v Košiciach na svojej nemeckej kaplánke v tichej ukrytosti.

Na to bolo viac príkladov, ako roku 1848 — 49 oduševnení maďarskí katolícki kňazi v plukoch honvédskych vojenské služby konali a v bitkách útočiacich honvédov, ako kedysi Ján Kapistrán, na čele vojska krížom Spasiteľa fanatizovali. V slovenskom povstaní konali tejto podobnú službu kňazi Hurban a Hodža, no nie s krížmi v rukách, ale so svätým ohňom národného rozochvenia v srdciach a slovami, vzbudzujúcimi oduševnenie a zaujatosť za vec národnú.

Jonáš Záborský bol tichej, zdržanlivej, nevýbojnej povahy, a jednako fanatizmus maďarských revolucionárov prišiel do takého deliriuma, že sa rozniesla o ňom povesť, že je ruským agentom a že na východných stranách Uhorska má sriadiť slovenské povstanie. Uväznili ho tedy a postavili pred košický štatariálny súd. Bolo zvláštnou milosťou prozreteľnosti Božskej, že sa štatariálni sudcovia sbieraním dôkazov tak dlho zamestnávali, kým generál Schlick neprišiel a počiatkom decembra honvédske pluky s tamtej a s tejto strany Košíc v dvoch bitkách nerozprášil. To ho spasilo, lebo Schlick mu hneď prinavrátil svobodu.

Ako nevinne ubližovali maďarskí štatarialisti Záborskému, vidno i z tej okolnosti, že keď vo februári roku 1849 Štúr do Košíc s dobrovoľníkmi prišiel a Záborského navštívil, Záborský, nesľubujúc si nič dobrého zo slovenského povstania, rozhodne zatracoval podujatie slovenských nadšencov. Štúr rozišiel sa tedy so Záborským s hnevom.

Že sa Záborský i v tomto ohľade mýlil, zkúsil len pred krátkym časom sám na sebe. Ako Ján Francisci v svojom životopise napísal, „pokojné, lojálné a zákonné kroky Slovákov o pomoc proti svevoli a násiliu Maďarov nielen že zhola nič nepomáhaly, ba práve menom národa hlásiacich a uchádzajúcich sa naliehave o takú pomoc a ochranu Slovákov Maďari temnicami a šibenicami prenasledovali, následkom čoho prenasledovaní Slováci boli prinútení ozbrojiť sa a so zbraňou v rukách hľadať bezpečnosť a ochranu i pre svoje vlastné osoby.“

Nehľadiac ani na ten, na váhu veľmi padajúci veľavýznamný moment, že Slováci so všetkými slovanskými kmeňmi rakúsko-uhorskými uzavreli ríšu rakúsku a v nej rovnoprávnosť rakúskych Slovanov i s mečmi v rukách brániť, slovenské povstanie bolo silným manifestom a dokumentom národnej existencie Slovákov. V tom čase len povstavší slovenskí dobrovoľníci predstavovali a dokumentovali jestvovanie národa slovenského na svete a boli spolu i živým protestom proti svevoli a národnej nesnášanlivosti Maďarov.

Konečne: slovenským povstaním i národné povedomie Slovákov zobudilo sa potešiteľne, a to bolo jeho najcennejším výsledkom. Bez ťažkých bojov nezabezpečil si ešte ani jeden národ národnej existencie. A sláva, česť a blahobyt národa vyžadujú veru obetí.

Toho Záborský preto nevidel, že mal stále zotročený ľud východného Slovenska pred očami, a za taký považoval všetek ľud slovenský, tedy za nesúci podujať národnú borbu s výsledkom. Odtiaľ jeho malomyseľnosť a misantropia. No Štúr a Hurban mysleli inak. O nich platia slová Hviezdoslavove, že „mali ruky, um, duše hybké krýdla, len zahoreli láskou a tá zdolala všetko a pomohli slovenskému ľudu z poníženia bydla.“

Vzácny dar horenia láskou nadelila štedrota Božia síce každému, ale ten blahodarný ohník udusujú, žiaľbohu, všelijaké ľudské slabosti: predpojatosť a náruživosti.

Počiatkom septembra roku 1849 vymenovali Záborského na košickú akademiu za mimoriadneho professora gréckej reči a literatúry.

13-tym júlom roku 1849 začaly vo Viedni vychodiť vládno-politické „Slovenské Noviny“, ktoré chystal už minister vnútra gróf Stadion a v život uviedol jeho nástupca dr. Alexander Bach, povolajúc za redaktorov Daniela Licharda a Ondreja Radlinského.

Týmto činom rakúskej vlády maly byť všetky požiadavky Slovákov poťahom na uskutočnenie národnej rovnoprávnosti vybavené. V jaseni roku 1849 noviny začaly vychodiť po slovensky, ale návodom a mienkou Jána Kollára, povolaného do Viedne za dôverníka v záležitostiach slovenských, ustanovila vláda vydávať od nového roku 1850 „slovenské“ noviny rečou českou. Ani čo by bol niekto vláde pošepol, že úradnou, bezfarebnou češtinou najľahšie utlumí národný život Slovákov, tak radostne pochytila a uskutočnila túto myšlienku. „Otčimovia“, tak ich pomenoval Hurban, odtisli tedy Popelku, slovenskú reč, do úzadia a písali slovenské noviny rečou českou. Záborský a s ním všetci „Staroslováci“, zastávatelia bibličtiny, illúziami o uskutočnení národnej rovnoprávnosti pomýlení, pozdravovali túto myšlienku nadšene, prorokujúc zdar slovenskej veci. On dopisoval z Košíc do Slovenských Novín často, ale písaval v nich proti slovenčine bez všetkej potreby takým ostrým, urážlivým, znevažujúcim tónom, že sa nad tým všetci osvedčení národovci zarážali.

Medzitým v polovici roku 1850 vymenovali a preložili Ondreja Radlinského za redaktora českej osnovy krajinských zákonov do Budína a na jeho miesto za spoluredaktora novín povolali Záborského, ktorý túto novú postať zaujal v oktobri roku 1850, zamestnávajúc sa i vydávaním svojich literárnych prác.

Ale illúzie o užitočnosti a potrebe vládnych „Slovenských Novín“ netrvaly dlho a aj ich literárny vplyv bol bez všetkého významu. Dňa 31. decembra roku 1851 zrušili povestnú kromerížsku ústavu a s ňou odzvonili i sľubovanej rovnoprávnosti národností. V tuhom, meravom absolutizme, popri silne vykonávanej germanizácii, stávala sa úradná „staroslovenčina“ v slovenskom obecenstve so dňa na deň neobľúbenejšou; a keď roku 1850 Záborský v nej vydal svoje „Žehry“, posúdili ich slovenskí spisovatelia Ján Kalinčák a Mikuláš Dohnány, ako i jeho kázne „Múdrosť života“ v Hurbanových „Slovenských Pohľadoch“ tak ostro, že ako spisovateľ Záborský zamĺkol nadlho.

Zatým vzmáhajúci sa absolutizmus znechutil i Záborského; ním tak silne protegovaná „staroslovenčina“ viedla k zmeraveniu národného života a nie, ako si on bláhal, k jeho zosilneniu. S tupou rezignáciou složil tedy počiatkom roku 1853 redakciu novín, prijal chudobnú faru v Župčanoch pri Prešove a prestal písať, lepšie rečeno, svoje diela vydávať.

Po poradách, vydržiavaných v Prešporku v oktobri roku 1851, na ktorých najlepší znalci jazyka slovenského, Martin Hattala, Michal M. Hodža, Jozef M. Hurban, Ján Palárik, Ondrej Radlinský, Ľudovít Štúr a Štefan Závodník, slovenskú mluvnicu a slovenský pravopis, s prísnym šetrením požiadavôk slovanského jazykozpytu, i vydaním „Krátkej mluvnice slovenskej“ na základe stredného nárečia slovenského ustálili, bol už i Záborský na čistom, že slovenčinu z domácej slovenskej literatúry vytisnúť nemožno, že literárne experimenty so staroslovenčinou, vymyslenou na zabíjanie slovenského ducha, v slovenskom verejnom živote a v literatúre trpieť nesvobodno. Ťažko je i len predpokladať, že by v svojej župčianskej samote bol šesť rokov prežil v úplnej nečinnosti. Historické publikácie, s ktorými po založení Matice Slovenskej v jej Letopisoch vystupoval, svedčia o inom: o prísnom prípravnom študiume dejepisu Uhorska a Ruska, ktorým mala byť i vedecká reputácia Matice dokumentovaná. On študoval a písal i zatým ustavične, a keď Štefan Moyses, biskup baňsko-bystrický, cieľom rozprúdenia literárnej činnosti na divadelné hry konkursuálne vypísal ceny, prihlásil sa o ne s troma divadelnými kusmi i Záborský. Ceny mu neboly síce prisúdené ale ich kritik, slovenský spisovateľ Jozef Viktorín, presvedčiac sa o ich cennosti, začal ich svojím nákladom vydávať. Tak už roku 1864 v treťom ročníku almanachu „Lipa“ vydal jeho divadelné hry „Odboj zadunajských Slovákov“ a „Arpádovci“ pod pseudonymom Vojana Josifoviča, rozumie sa, všetko v literárnej, prešporskou poradou ustálenej slovenčine, pred ktorej velebou, dľa slov Sládkovičových, i on umĺkol.

Tak opravdivá literárna činnosť Záborského započala sa vlastne len rokom 1864, ale už potom tiekly jeho práce rýchlym tempom.

O čom však dolu nižšie.

Záborský neuverejnil všetko, čo napísal. Tak ostala v rukopise menovite jeho fantasticko-smiešno-hrdinská báseň „Faustiada“, z ktorej zlomky uverejnil roku 1864 v humoristickom časopise „Černokňažník“, a epická báseň „Vstúpenie Krista do raja“, o ktorej sám súdil, že je medzi všetkými jeho literárnymi prácami najdôležitejšia, nie síce cenou básnickou, ale poučným obsahom.

Báseň, písaná v hexametroch, je prísneho obsahu a širokej koncepcie. Z nej i na ducha Záborského súdiť možno, ako keby sa nemecká výpoveď: „des Menschen Gemüth ist ein Olymp; die ganze Götterwelt versammelt sich in ihm“, — špeciálne na neho vzťahovala. Všetci mužovia sveta, ktorí sa v ktoromkoľvek odvetví vedy, kultúry, náboženstva, filozofie, priemyslu, kupectva, remesiel, technických vynálezkov, vojenstva preslávili, tiahnu pred našimi očami, ako keby im Záborský bol chcel Walhallu nesmrteľnosti vystaviť. Prirodzená vec, že v nej popredné čestné miesto doprial zvlášte slávnym Slovanom: Cyrillovi, Metodovi, Koperníkovi, Husovi, Karamzinovi, Puškinovi, Kollárovi, Deržavinovi, Mickiewiczovi, Palackému a Šafárikovi.

Básnický dej diela Záborský vysvetľoval nasledovne: „Vierouka vraví vraj, že pred obetovaním Syna Božieho nik nemohol prísť do neba, ale evanjelium naznačuje, že duše zosnuvších pred príchodom Krista boly v raji. Duch svätý sostúpil do raja, a kým Kristus trpí v Judei, získava viere skrze archanjela Uriela gréckych výtečníkov v údolí Tempe. Keď Uriel slovom nič nemohol vykonať pre odpor zlých duchov, svätý Duch Boží všemohúcnosťou predstavuje budúce položenie a pamätihodnosti sveta kresťanského.“

A všemohúcnosť ducha Božieho zjavuje sa vo všetkých fázach a premenách vývinu človeka, tedy i v jeho napredovaní, zaostávaní, povýšení a ponížení. Ale zato Záborského výtečníci nemajú ničoho spoločného s Adamom a Luciferom Madáchovej Tragédie Človeka, tedy nie sú negáciami v harmonii svetovej existujúceho princípu dobra a krásy.

Zatým mnoho drobných satyrických kusov: rozhovorov, listov, telegrammov „Knihu Džefr“ uverejnil Záborský pod menom drotára Fedora v slovenských časopisoch „Sokol“ a „Černokňažník“. Jeho menšie dejepisné a politické články vychádzaly v „Pešť-Budínskych Vedomostiach“, v „ Národných Novinách“, vo viedeňských nemeckých denníkoch slovanského smeru „Zukunft“ a „Ost und West“. Povesti „Hlovík medzi vzbúreným ľudom“ (v Slov. Pohľadoch), „Panslavistický farár“ (v almanachu „Tábor“) a „Dva dni v Chujave“ sú už pozdejšími kvetmi jeho rezkej všestrannej literárnej činnosti, uprostred ktorej zastihla ho smrť v Župčanoch dňa 23. januára roku 1876 neočakávane, ani nie vo vysokom veku 64 rokov.

*

Darmo prehŕňame sa v „Národných Novinách“ z roku 1876. Niet v nich ani zmienky o smrti tohoto svojimi osudmi zriedkavého slovenského geniálneho učenca a spisovateľa. Je to desná charakteristika neprebudenosti tohto slovenského kraja vo východnom Uhorsku, keďže nebolo v ňom prebudeného slovenského človeka, ktorý by bol Národným Novinám podal zprávu o jeho smrti.

Na cmiteri župčianskom pravdepodobne dávno vyvalil sa i drevený kríž, označujúci jeho mohylu, a dnes nám už akiste nik neukáže, kde odpočívajú telesné pozostatky tohto nášho v svojich životných osudoch mimoriadneho, zaslúženého národného spisovateľa, učenca a nadovšetko vrelého rodoľuba.

A veru zasluhuje tento náš oslávený výtečník povďačné ocenenie, lebo dosiaľ sotva bolo národne upovedomeného Slováka, ktorý by bol všetko, i podklad svojej viery, svojej rodoláske a národnym záujmom posvätil a obetoval, ako to on z najšľachetnejších úmyslov urobil.

Skvelý a i poučný príklad, ako nesmú byť konfessionálne rozdiely hamovníkmi národnej práce, a ako si v našom národnom skromnučkom živote nesmieme dovoliť luxus náboženských treníc a sporov!

Vedeckú a literárnu činnosť Záborského objasní nám v krátkosti odsek nasledujúci.