Zlatý fond > Diela > Šafárik o sebe


E-mail (povinné):

Pavol Jozef Šafárik:
Šafárik o sebe

Dielo digitalizoval(i) Viera Studeničová, Daniel Winter, Eva Lužáková, Ida Paulovičová, Slavomír Kancian, Peter Páleník.  Zobraziť celú bibliografiu

Stiahnite si celé dielo: (html, rtf)

Páči sa Vám toto dielo? Hlasujte zaň, tak ako už hlasovalo 63 čitateľov


 

Šafárik o sebe

(Vlastný životopis)

„Pavel Jozef Šafárik, doktor filozofie[1] a člen niekoľkých učených spoločností, bývalý profesor na gymnáziu gréckej pravoslávnej obce v Novom Sade, známy viacerými, aj v Nemecku s uznaním prijatými dielami v odbore slovanskej literatúry, narodil sa 13. mája 1795 v Kobeliarove, malej dedine v severnom Uhorsku, kde jeho otec[2] bol evanjelickým kňazom. Až do jedenásteho roku v tichom domácom kruhu starostlivo vychovávaný od svojich čnostne zbožných rodičov a vyučovaný v prvých základoch vedomostí, prejavil už v ranom chlapčenskom veku nezvyčajnú chuť do učenia, takže ho hneď určili pre učenecký stav a poslali v roku 1805 najprv do biskupského mesta Rožňavy[3] a potom v roku 1808 do susedného mestečka Dobšinej na tamojšie evanjelické gymnáziá, kde absolvoval gramatiku[4] a humanitné štúdiá[5] a získal okrem latinskej reči i znalosť reči maďarskej a nemeckej. V roku 1810 sa vybral na evanjelické lýceum v Kežmarku, oddávna známe dobrou povesťou a študoval tu až do roku 1815 u sokraticky jemného učeného J. Genersicha,[6] slobodomyseľného D. Mihálika,[7] skúsenosťami bohatého A. Podkonického[8] a vynikajúceho právnika S. Aderjana[9] postupne filozofiu, teológiu a domáce právo. Jeho päťročný pobyt v Kežmarku, na úpätí najvyšších Karpát, v kruhu rovnako zmýšľajúcich, pre umenie a vedu vrcholne nadšených mladých priateľov, v blízkosti blahodárne naň vplývajúceho génia šľachetného J. Genersicha, rozhodujúco pôsobil na celý jeho budúci život a dal jeho duchu istý, pevný smer. Hoci pochádzal zo slovanských rodičov a vyrástol medzi Slovanmi, predsa až do svojho šestnásteho roku nepoznal a nevážil si ani svoj národ ani svoju materinskú reč, pretože školská výchova a vyučovanie v Uhorsku už tradične smerovalo k vyničeniu slovanskej národnosti, až kým sa mu náhodou dostala do rúk česká rozprava pražského profesora J. Jungmanna[10] o cene materinskej reči a národnej vzdelanosti a tá ho dojala veľmi hlboko. Jeho láska k materinskej reči a k slovanskej národnosti prepukla teraz tým prudšie a zmocňovala sa ho práve opačným počínaním niektorých nevyliečiteľne zaslepených Slovanov-utláčateľov, najmä v starobe až detsky naivného rektora A. Podkonického, ktorý bez ostychu prednášal zo svojej katedry nenávisť a pohŕdanie voči Slovanom. Prvým ovocím týchto jeho nových štúdií bola zbierka slovanských básní, ktorá vyšla v roku 1814 v Levoči.[11] Už vtedy dal základ aj k zbierke slovenských ľudových piesní,[12] ktorú rozšírili niektorí priatelia a vyšla tlačou v roku 1823 v Pešti. Hnaný neukojiteľnou túžbou po vedách a od svojho otca pridŕžaný k teológii zapísal sa, s vyšším povolením,[13] v lete roku 1815 na univerzitu v Jene, kde až do leta roku 1817 okrem povinných teologických prednášok profesorov J. Th. Gablera,[14] H. A. Schotta,[15] J. T. L. Danza[16] veľmi usilovne navštevoval aj filologické, historické, filozofické a prírodovedné prednášky profesorov H. C. A. Eichstädta,[17] H. Ludena,[18] J. F. Friesa,[19] Okena,[20] K. D. von Münchowa[21] a iných, zhromažďujúc si poklady rozmanitých vedomostí pre budúcnosť. Tu sa stal členom veľkovojvodcovskej latinskej spoločnosti[22] a dosiahol hodnosť doktora filozofie. Medzitým vo chvíľach oddychu venoval sa naďalej i slovanským múzam, tu preložil do slovančiny Aristofanove Oblaky[23] a Schillerovu Máriu Stuartku,[24] z nich Oblaky vyšli neskôr čiastočne, Mária Stuartka roku 1832 úplná, a napísal niekoľko básní pre český časopis viedenského profesora J. N. Hromádku.[25] Po návrate do vlasti bol vychovávateľom mladého Ladislava Kubiniho,[26] mladého uhorského šľachtica, a prežil vo veľmi príjemných pomeroch dva roky sčiastky v Bratislave, sčiastky na vidieku, horlivo oddaný teraz hlavne slovanským jazykovedným štúdiám a pritom aj dejepisu, prírodopisu a zemepisu. Lež väznili ho stále ešte i české múzy a nie bez jeho spoluúčasti zaviedla sa v Čechách lepšia prozódia, založená v Počiatkoch českého básnictva,[27] Bratislava 1818. Nemôžuc premôcť nechuť, aká sa ho v mladosti bola zmocnila oproti niektorým evanjelickým učilištiam pre panujúcu tam nedisciplinovanosť a surovosť protislovanského ducha, odmietol niekoľko pozvaní a prevzal v jeseni roku 1819 profesúru humanitných tried na novozriadenom kráľ. privilegovanom gymnáziu gréckej pravoslávnej obce v Novom Sade[28] v južnom Uhorsku, ktoré miesto bolo zároveň spojené s direktorstvom celého učilišťa. Direktorstva sa však už v roku 1825 vzdal, a to na podnet kráľovského uhorského miestodržiteľského radcu, ktorému sa videlo neprístojným („inconveniens“), aby príslušník augsburského vyznania bol predstaveným gréckeho pravoslávneho gymnázia, a ponechal si iba profesúru až do začiatku roku 1833, keď požiadal o prepustenie zo školských služieb a usadil sa ako súkromná osoba v hlavnom meste Čiech. Nezadržateľný úpadok učilišťa, s ktorým jeho ďalší predstavení, miestny patronát a vyššie duchovenstvo (sčiastky) veľmi macošsky zachádzali, (sčiastky bolo celkom zanedbané) a bolo vystavené vplyvu zberby, vrcholne nezdravé a jeho príbuzným život ohrozujúce podnebie močaristého mesta a duchovná i mravná pustota tamojšieho života (pomerov) prinútili ho dobrovoľne sa vzdať jeho dovtedajšieho miesta a hľadať novú vlasť u najbližších kmeňových príbuzných a v tej zemi, ktorej jeho duch v tichej literárnej činnosti odjakživa (už dávno) bol naklonený. Jeho úradné pôsobenie a jeho zásluhu ako učiteľa budú vedieť najlepšie oceniť Srbi, medzi ktorými sa štrnásť rokov usiloval šíriť zárodky vedeckej tvorby; (jeho meno bude žiť u jeho žiakov a v lepšej časti národa azda dlho vo vďačnej pamäti). Naša zpráva sa tu obmedzí len na literárnu oblasť. V roku 1826 vyšli v Budíne jeho Geschichte der slawischen Sprache und Literatur,[29] ktorú on sám určil najskôr pre študujúcu slovanskú mládež na samovýučbu, lež učená verejnosť doma i v zahraničí prijala ju so všeobecnou pochvalou. O dva roky neskôr vyšli tamže jeho výskumy Über die Abkunft der Slawen, čo do formy ako kritika i odpoveď na podobné dielo W. Surowieckeho,[30][31] čo do obsahu zahrňujúce historicko-zemepisné bádania a osvetľujúce najtemnejšie pole slovanských dejín. Obe diela prilákali na seba pozornosť niekoľkých literárnych spolkov; Krakovská učená spoločnosť zvolila ho v novembri 1826, Priatelia náuk vo Varšave vo februári 1827 za dopisujúceho člena, Priatelia Múzea v Prahe v apríli 1830 za čestného člena. V poslednom čase, poverený Chorvátmi a inými južnými Slovanmi, usmernil svoju pozornosť hlavne na juhoslovanské nárečia a pokúsil sa na jednej strane bližšie preskúmať ich vek a dôkladnejšie určiť ich vzájomný vzťah, na druhej strane zozbierať ich najstaršie rečové pamiatky a dokonalejšie ukázať dejiny ich literatúry. Tak vznikli jeho Serbische Lesekörner oder historisch kritische Beleuchtung der serbischen Mundart,[32] Pešť 1830, 8°, príspevok k slovanskej jazykovede. Srbské a bulharské rečové pamiatky z 11. — 15. st, pozostávajúce z listín, nápisov, kroník atď., rovnako dôležité pre jazykovedu i dejiny, taktiež sa pripravujú do tlače.[33] Už hotové dejiny srbskej, chorvátskej a slovinskej literatúry majú vytvárať časť chystaných nových podrobných dejín slovanskej literatúry.[34] Okrem už uvedených diel uverejnil viacero článkov i básní v encyklopedickom časopise Krok[35] profesora J. S. Presla a v Časopise Českého múzea,[36] ďalej jednotlivé recenzie a články vo viedenských Jahrbücher der Literatur[37] i v jednotlivých iných časopisoch. N. B.[38] Pozvania do Petrohradu sa nedotýkame.“


[1] Doktorom filozofie stal sa Šafárik v Jene r. 1819.

[2] Otec Šafárikov Pavel Šafárik (1763 — 1831), rodák zo Štítnika, bol ev. farárom v Kobeliarove.

[3] Rožňava bola sídlom kat. biskupstva (od r. 1776).

[4] Gramatika — druhý školský stupeň (po donáte); trvala dva roky a približne sa rovnala neskoršej tretej a štvrtej triede gymnázia

[5] Humanitné štúdiá — dve najvyššie triedy šesťtriedneho gymnázia, tzv. poetika a rétorika

[6] Ján Genersich (1761 — 1825) — kežmarský rodák, bol profesorom na lýceu v Kežmarku a r. 1821 prešiel za profesora cirkevného práva a dejín na ev. teologický ústav do Viedne, kde aj umrel. Svoje práce vydal aj knižne.

[7] Daniel Mihálik (1773 — 1840) — pôvodom z Hýb, bol profesorom náboženstva, filozofie, prírodopisu a matematiky v Kežmarku od r. 1801

[8] Adam Podkonický (rok nar. nepoznáme; umrel 1820) — rodák z Banskej Bystrice, účinkoval na kežmarskom lýceu od r. 1776, prednášajúc históriu a právo. Bol tiež rektorom

[9] Štefan Aderján — advokát, prednášal v Kežmarku právo (1805 — 1816)

[10] Josef Jungmann (1773 — 1847) — český buditeľ, bol sprvu profesorom na gymnáziu v Litoměřiciach, odkiaľ ho r. 1815 pozvali za profesora na pražské akademické gymnázium. Jungmann uverejnil v Nejedlého časopise Hlasatel český (pozri vysvetlivku k str. 196) svoju rozpravu O jazyku českém (r. 1806), v ktorej povzbudzoval Čechov, aby sa starali o svoj jazyk, a vyslovoval pevnú vieru v jeho budúcnosť.

[11] … ktorá vyšla v roku 1814 v Levoči — bola to Šafárikova básnická zbierka Tatranská Múza s lyrou slovanskou, ktorá vyšla v Levoči 1814 tlačou Jozefa Mayera

[12] Už vtedy dal základ aj k zbierke slovenských ľudových piesní… — Šafárik spolu s Jánom Benediktim-Blahoslavom a Jánom Kollárom vydali v Pešti r. 1823 prvý zväzok zbierky Písně světské lidu slovenského v Uhřích, pričom uviedli, že piesne sú „sebrané a vydané od Pavla Jozefa Šaffaříka, Jána Blahoslava a jiných“. Kollárovo meno neoznačili na vydaní, lebo sa to „neslušalo“ na neho ako kňaza, aby zbieral ľudové piesne. Druhý zväzok Písní vydal sám Kollár r. 1827.

[13] … s vyšším povolením… — na štúdium v cudzine bolo potrebné vyššie úradné povolenie, ktoré sa neskôr ešte viac sprísňovalo.

[14] Johann Philipp Gabler (1753 — 1826) — bol profesorom biblickej teológie v Jene, ktorého si pre jeho slobodomyseľnosť pochvaľoval aj Ján Kollár, ktorý tiež študoval v Jene. (Skratka v mene Gablerovom Th. má byť správne Ph.)

[15] Heinrich August Schott (1780 — 1835) — bol profesorom teológie v Jene od r. 1812; bol zástancom supranaturalizmu, ktorý chcel vyrovnávať s racionalizmom

[16] Johann Traugott Leberecht Danz (1769 — 1851) — racionalistický cirkevný historik, prednášal v Jene na teológii od r. 1807

[17] Heinrich Carl Abraham Eichstädt (1772 — 1848) — bol od r. 1803 v Jene profesorom rečníctva a venoval sa zvlášť klasickej filológii

[18] Heinrich Luden (1780 — 1847) — nemecký historik, ktorý od r. 1806 účinkoval ako profesor v Jene. Mal mnoho nadšených poslucháčov.

[19] Jakob Friedrich Fries (1773 — 1843) — nemecký filozof, bol od r. 1806 profesorom filozofie a estetiky v Jene, ale r. 1819 ho pre účasť na tzv. wartburských slávnostiach zbavili tohto miesta

[20] Lorenz Oken (1779 — 1851) — nemecký idealistický filozof, profesor prírodných vied. — Všetkých týchto jenských profesorov spomína v Pamätiach z mladších liet života aj Ján Kollár.

[21] Dietrich von Münchow (1778 — 1836) — bol od r. 1811 profesorom astronómie v Jene

[22] Latinská spoločnosť (Societas latina Jenensis) pri univerzite v Jene prijala Šafárika za člena 16. mája 1816.

[23] Aristofanes (ok. 450 — 385 pred n. l.) — najvýznamnejší predstaviteľ tzv. starej gréckej komédie, bol autorom komédie Oblaky, ktorú Šafárik preložil už za svojich jenských štúdií do češtiny a napísal k nej aj obsiahly rozbor Aristofanovho diela. Šafárikov rozbor vyšiel až r. 1830 v Časopise Českého musea (ČČM) a časť z Oblakov (asi polovica celého diela) v tom istom časopise nasledujúceho roku. Hoci sa Šafárik pokúšal aj neskôr vydať celý preklad Aristofanových Oblakov knižne, nepodarilo sa mu už túto myšlienku uskutočniť. — Šafárikovu rozpravu O Aristofanovi a jeho Oblakoch pozri v tomto výbere na str. 91 — 108.

[24] Máriu Stuartku, drámu nemeckého klasika Friedricha Schillera (1759 — 1805), preložil Šafárik do češtiny ešte za štúdií v Jene, ale po prieťahoch s pražskou a viedenskou cenzúrou mohol tento preklad vydať tlačou až r. 1831 (Šillerova Maria Stuartka. Svobodně z německého přeložil Pavel Jozef Šaffařík. V Praze, 1831), nie r. 1832, ako sám uvádza.

[25] Jan Norbert Hromádko (Hromátko; 1783 — 1850) — profesor češtiny na viedenskej univerzite, vydával v rokoch 1813 — 1817 časopis Prvotiny pěkných umění (časopis čiastočne menil svoj názov, ale citúva sa obyčajne pod týmto titulom), kde Šafárik v r. 1815 — 1816 uverejnil sedemnásť svojich básní (P. J. Šafařík, Básnické spisy, vyd. J. Vilikovský, Bratislava 1938, str. X. — XI.)

[26] Ladislav Kubini — syn oravského podžupana Gašpara Kubiniho, študoval na bratislavskom lýceu

[27] Počátkové českého básnictví, obzvláště prosodie — toto dielko vydali anonymne vo forme listov P. J. Šafárik a František Palacký r. 1818. Úvod k nemu podpísal Ján Benedikti svojím pseudonymom Jan Blahoslav. Autori odmietli tzv. prízvučnú prozódiu v českom básnictve a postavili sa za prozódiu časomernú, opretú o klasický vzor. (V prízvučnej prozódii je nositeľom rytmu prízvučnosť a neprízvučnosť slabík, kdežto v časomernej ich dĺžka a krátkosť.) Ich námaha v tomto smere bola však márna, lebo čoskoro sa začala v poézii naplno uplatňovať prozódia prízvučná.

[28] V Novom Sade si pravoslávna cirkev zriadila gymnázium roku 1818/19 a pozvala za prvého riaditeľa Šafárika, ktorý sa ta presťahoval v októbri 1819. Dekrétom z apríla 1825 ho však Uhorská kráľovská miestodržiteľská rada ako evanjelika pozbavila riaditeľskej funkcie a Šafárik zostal iba profesorom gymnázia. Potom (4. mája 1833) prešiel do Prahy, kde účinkoval až do smrti.

[29] Geschichte der slawischen Sprache und Literatur nach allen Mundarten (Dejiny slovanskej reči a literatúry podľa všetkých nárečí) vyšli tlačou v Budíne v marci 1826.

[30] Über die Abkunft der Slawen nach Lorenz Surowiecki (O pôvode Slovanov podľa Vavrinca Surowieckeho) — toto Šafárikovo dielo vyšlo v Budíne 1828

[31] Wawrzyniec Surowiecki (1769 — 1827) — poľský slovanský archeológ, vydal r. 1824 dielo o počiatkoch slovanských národov, na ktoré reagoval Šafárik vo svojom spise. Potvrdzoval výsledky Surowieckeho a miestami ich zas aj dopĺňal.

[32] Serbische Lesekörner… — Srbská čítanka alebo historicko-kritické osvetlenie srbského nárečia. Toto dielo vyšlo v Pešti 1833 (nie 1830). V ňom Šafárik na rozbore starých srbských literárnych pamiatok dokázal, že srbčina sa vyvíjala ako samostatný jazyk popri staroslovienčine a že teda staroslovienčina nie je matkou slovanských jazykov, ale iba ich najstaršou sestrou.

[33] Srbské a bulharské rečové pamiatky… taktiež sa pripravujú do tlače. Výber z týchto pamiatok vydal Šafárik až neskôr (r. 1851) v diele Památky dřevního písemnictví Jihoslovanův, ktoré po vydavateľovej smrti ešte rozšíril zo Šafárikovej pozostalosti Šafárikov zať Josef Jireček (1873).

[34] … časť chystaných nových podrobných dejín slovanskej literatúry. Šafárik chystal síce nové, rozšírené vydanie svojich Dejín slovanskej reči a literatúry, ale k tejto práci sa už nedostal. Hotovú časť o dejinách juhoslovanských literatúr (Geschichte der südslavischen Literatur) vydal Jireček po Šafárikovej smrti v troch zväzkoch (Praha 1864 a 1865).

[35] Krok, „veřejný spis všenaučný pro vzdělance národu českoslovanského“ — vychádzal (neskôr veľmi nepravidelne) od r. 1821 za redakcie Jana Svatopluka Presla (1791 — 1849), profesora zoológie a mineralógie na pražskej univerzite. Poslaním časopisu bolo pestovať podľa možnosti všetky vedné odbory v českom jazyku. Šafárik prispel do Kroku článkami o metrických otázkach a jediným básnickým prekladom z Theokrita.

[36] Časopis Českého museum založil a redigoval František Palacký. Šafárik prispieval do tohto časopisu a v rokoch 1838 — 1842 bol aj jeho redaktorom.

[37] Jahrbücher der Literatur (Literárne ročenky), založené r. 1818 vo Viedni, kde Šafárik (zv. 43 a 53 z r. 1829 a 1831) uverejnil svoje štúdie o pamiatkach staršej literatúry južných Slovanov.

[38] N. B. (notabene), poznámka. — R. 1829 Ruská akadémia v Petrohrade (dnešný Leningrad) zvolila Šafárika, Hanku a Čelakovského za svojich bibliotekárov s tým, že v Petrohrade zriadia veľkú slovanskú knižnicu a budú pracovať na etymologickom slovníku všetkých slovanských jazykov. Šafárik začiatkom r. 1830 dostal už aj úradné pozvanie do Ruska, ale plán sa potom neuskutočnil. Šafárik pravdepodobne písal tento vlastný životopis v súvislosti so svojím prechodom do Prahy, preto nechcel, aby sa rakúske úrady zbytočne upozorňovali na jeho pozvanie do Ruska.





Nové knihy, novinky z literatúry - posielame priamo do Vašej mailovej schránky. Maximálne tri e-maily týždenne.



Copyright © 2006-2009 Petit Press, a.s. Všetky práva vyhradené. Zlatý fond je projektom denníka SME.
Web design by abaffy design © 2007

Autorské práva k literárnym dielam   

Prihlásenie do Post.sk Slovak Spectator
Vydavateľstvo Inzercia Osobné údaje Návštevnosť webu Predajnosť tlače Petit Academy SME v škole
© Copyright 1997-2018 Petit Press, a.s.