ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Nezadlho na to, jako rozlúčil som sa s dobrou mamičkou, ztratil sa mi i brat môj, a ja nemohol som sa viac s ním sísť.

Príčinou toho bol pohon na medvede, pri ktorej príležitosti vypudení byvše streľbou z mažiarov a hulákaním honcov, rozbehli sme sa svetom, kam nás len zdravé oči viedly.

Zostanúc tak samotný, bývalo mi časom otupno a smutno.

Z prvu býval som veľmi ostražitý, bojac sa i šustotu listia kroviny; avšak pomalu osmelil som sa na toľko, že som si tu i tam na lup i lov vybehol.

Šťastie prialo mi výborne; lebo z každého lupu vracal som sa s hojnou korisťou a so zdravou kožou.

Brezňanskí, valaštianski a lehotskí voliari mňa veľmi dobre znali, lebo som stáda jejich, pasúce sa na holiach, často navštevoval; ba jednej noci zaškrtil som Brezňanom na holi „Čertovej svatby“ 6 volov a 2 kone.

Vtenkráť zavoňal som po prvé pušný prach a olovené knedle, ale ďakabohu, bola okolo mňa väčšia diera, nežli vo voliarovej puške.

Keby som bol vtenkráť pristával na každodennej trebárs i chudobnejšej strove, dobre by som bol pochodil, ale mne len vždy „tiekly sliny“ po laskominách a na sladký mäd, tak že bych nebol dbal v mädovine sa i kúpať.

Vyhľadajúc si pod „Hoľou babou“ novú skriešu, váľaval som sa v nej spokojne a bez starosti, tak ako nejaký turecký paša na mäkkom diváne, domnievajúc sa, že v pohronských horách nado mňa väčšieho pána nenie.

Avšak nebolo tomu tak, ako som sa ja domnieval.

Keď som jednoho rána z môjho brlohu vyšiel, spatril som k môjmu velikému podiveniu pred mojou rezidenciou misu a v nej — nastojte ľudkovia! milo zaváňajúci mäd, moju to najmilšiu lahôdku, môj „element“.

Ach ale! nebol to mäd, bola to nešťastná újezd pre mňa…, aby Parom do toho pral!

Nemohúc odolať chutnému zápachu, vylízal som to do poslednej kvapky… Misa zostala čistá, ako by ju mačka…; ale ja nezadlho pocítil som zkazonosný účinok môjho paškrtenia a mlsnosti.

Nemal som do toho hubu pchať.

Ja veru, milý môj Bože! neviem čo sa to so mnou dialo. Pamätujem sa len na to, že sa mi počala hlava točiť, potom počaly okolo mňa stromy tancovať, hneď sa mi zase násobily hviezdy na nebi, i moje vlastné nohy nechcely ma držať. A keď sa to všetko so mnou dialo, ja celý, jako som bol… bŕc! vykopŕcnul som sa na božiu zemičku, a ďalej — verabože neviem, čo sa so mnou dialo.

Pozdejšie len z vlastnej zkúsenosti dozvedel som sa, že sprepadený mäd skrýval v sebe opojný nápoj, pálenku, a že som sa od nej nevedomky napil.

Na môj dušu… stal som sa tak bratom istého zvieraťa z druhu viacpaznechtníkov, ktoré ani menovať nechcem.

Shliadnuc ma sojka, škriekala tam na mňa posmešne:

— Ožratý macko!

Precíťac sa zo sna… ach, v jakom smutnom položení som sa nachádzal!

Pysk a huba moja stisnutá a uzatvorená mi bola železnou klietkou! nohy moje sputnané boly povrazmi, hlava mi bola ešte ťažká — a ja som sa od zeme ani hnúť nemohol.

— Jaká že toto u sta hromov nevoľa, do mňa vnišla, že sa ani hnúť nemôžem? Čože som tak na „cis mol“, — pýtal som sa sám seba; než konečne vidím, Že som — ha!… a v ten kráť mi svitlo v hlave.

Všetkú možnú silu do vedna soberúc, „chlapil som sa“, abych roztrhal väzby, lež nadarmo, nebolo to možno. Väzel som ja predsa len v tuhej väzbe.

— Počkaj len máličko, macko môj! — ohlásil sa horár pri mne stojaci, — ešte by si ty musel viacej volov na „Čertovej svatbe“ podrhnúť, akby si tieto povrazy potrhať doviedol. Nič sa nepachor! Macko, ty si teraz môj!

— Ó, ja nešťastný tvor na tomto božom svete! — začal som ľútostne plakať; ale to mi nebolo nič na plat.

Potom dopravil ma horár Rybka, zhúbca mojej zlatej slobody, do svojej myslivne.

Len si predstavte môj úžas nad tými všetkými novými vecmi, ktoré som ešte čo živ nevidel.

Dopravili ma do dediny, kde sa mi divili mladí i starí.

Bol som celý jako na vyjavení, nemohúc všetko naraz pochopiť, lebo smysle moje boly ešte pálenkou zatemnené.

Len to mi najviac vrtelo v modzgu: Bože môj! čo to zo mňa ešte len bude?

Ale skoro mal som sa dozvedeť, jaký bude môj osud.

Bol som otrok, zajatec — ja dieťa zlatej slobody, — no bodaj Parom do toho pral!

Z huby síce sňali mi mocný drótový zámok, z nôh povrazy, ale na to miesto posadili ma do železnej klietky, jako nejakého lúpežníka, zbojníka, ktorý krajinskú kasu olúpil.

Nech jim pánboh za to zaplatí!

Než, ačkoľvek som bol i zajatcom a nevoľníkom, nebolo mi, čo týkalo sa strovy a chovy, práve najhoršie, lebo denne dávali mi dostatočne mäsa, ovsa, zemiakov a ovsených osúchov.

Poznenáhla teda privykol som ku tomu, ako cigáň ku šibenici.

Môj majiteľ polesný Rybka navštevoval ma každý deň a lichotil mi, lebo on bol jedon z tých „fajnových chlapákov“.

Ale nemalo to dlho tak so mnou ostať.

Jednoho dňa riekol môj majiteľ:

— Macko! tys ešte sprosté dieťa. Takto by z teba nič nebolo. Ty musíš ísť do škôl!

Slov jeho som sa náramne uľakol, lebo som cítil, jaké hody mne nastávaly.

„Kurz und gut.“

Môj majiteľ predal ma komediantovi Italianovi a u tohoto študoval som ja trinásť škôl.

Dľa príslovia, že „smrdí mu škola“, aj mne veru nevoňala, lebo sotva, že som vyviaznul z moci môjho dosavádneho majiteľa, pocítil som hneď, čo to znamená byť: komediantovým medveďom!

— Ty darmožravý hňúp! Bestia-porco! Tu sa mi viac nebudeš daromne váľať, jako si sa váľal a lenošil po lesoch! Ja ti tú tvoju „pani mandu“ namažem! Macko, maj sa do tanca!

To bolo moje uvítanie, lebo tými slovmi počal mňa môj nový majiteľ komediant, vyslúžilý vojak, edukovať, muštrovať a vzdelávať, aby vraj zo mňa dačo bolo.

Ó premilý božemôj! neprajem nikomu, aby sa dostal do takého vzdelávacieho ústavu.

Ach! čo som ja všetko vystál a pretrpel, čo hladu, čo bitky sniesol, to ani od žiaľu vyriecť nemôžem.

Methodou komediantovou prinútený súc, nezadlho naučil som sa tancovať: kolomyjku, mazúr, čardáš, tĺcť na buben, fajčiť z fajky, verkel točiť a mnoho — mnoho, dľa výpovedi môjho principála, „hrozitánsky veľkých kunštov“.

Pozdejšie cestujúc z mesta do mesta, z dediny na dedinu, dával som z môjho umenia „produkcie“, vybierajúc na tľapu od divákov mzdu pre môjho trýzniteľa.

Mojou mzdou ale za to bolo: nesmierny hlad, hrubá bitka korbáčom alebo aj kyjom, posmech, nadávanie do oslov, hlupákov, huňáčov a kto vie jakých trubirohov.

A predsa som ja ubohý živil trýzniteľa môjho s jeho ženou a piatymi deťmi.

Povedz človeče, či by si ty mohol byť naproti trýzniteľovi tvojmu tak šľachetným?

Ešte sa chvejem na celom tele, keď si spomenem, ako nemilosrdne kyj krutého pána môjho na moju huňatú kožu priliehal.

Pravda, že som niekedy býval lenivým a tvrdohlavým; avšak nebolo divu, že som si rád pohovel, keď som ustavičnými produkciami týraný tak zunavený býval, že som sa sotva na nohách udržať mohol. A neposlušnosť? tú vzbudil vo mne hlad, lebo to asnaď viete, že tancovať o hlade — na môj dušu — to neide.

To som i ja zkúsil, a často priaval si, aby mňa boh čím skôr z tohoto trýznenia vyslobodil.

Bol-li som dobre nakŕmený, čo málo kedy bývalo, vtedy býval som ja veselá chlapina a niekedy urobil som si zo samovôle i žart.

Čo som v istom nemeckom meste vyviedol, kde sme práve na ostatné fašianky produkcie dávali, o tom vám tu niečo poviem.

V mestskom hostinci dávali sme produkciu, ktorá pre môjho majiteľa veľmi skvele vypadla.

Plný vačok „šupákov“ bol príčinou, že môj pán patrón hlbšie do sklenice nazrel, ale pritom i mne trošku pálenky, porciu mäsa a malý bocheň chleba obetoval.

Večer po produkcii uviazal ma môj majiteľ Giovani Longo v maštali ku jaslám, sám ale odišiel do hostinca, v ktorom sa práve maškarný ples odbýval, a dobre sa tam hostil.

Hudba na bále hrala fajnové nóty, až vo mne krv ihrala.

— Dnes — riekol som sám k sebe — veru by som si jednu dve zaskočil i bez rozkazu, čo i peňazí nemám.

A chuť ku tancu sa vo mne porád vzmáhala; ja pomýšľal som na to, jakoby sa z maštale, kde som nocľah vykázaný mal, vyslobodiť mohol.

Na moje šťastie bola reťaz, na ktorej som bol uviazaný, už slabá, tak že sa dala ľahko pretrhnúť.

Ale dvere na maštali?

Čo? dvere?

Tie vyvalil som z čapov.

A — a hajde háj! už som sa bral hore schodmi do tanečnej dvorany, kde bavilo sa množstvo rôznobarevných maškár.

V „sále“ nastala veľká „sensácia“. Pokročím na zadných až do prostred sieni, a maškary sa mi s úctou ustupovaly.

Videl som tu rozličné zvieratá, ako opice, husy, moriaky, kozlov, — ale tak „originálnej“ maškary, aká som ja bol, veru tam nebolo.

Všetci zvolali mi hlučne „hoch!“ na slávu.

— Len sa neprenáhlite, pánovia!

V tom zavznela hudba.

Hrali „mazúr“, ktorý tanec ja „o zlomkrky“ tancovať som znal.

Ohliadnuc sa do okola, vidím tam sedeť jednu peknú „frajličku“.

Pristúpim k nej, bozkám jej ručičku a jako sa iní pokloňovali svojim tanečniciam, tak som robil aj ja.

Nebol som ja „prázdna hlava“, zpozoroval som hneď, jakú tu zachovávajú „etiketu“.

— Saltadina signorina?

A ona šla so mnou do kola.

Bol vám to tanec!

„Nohou za nohu“, veru ona taký tanec nikdy „necifrovala“ ako teraz so mňou.

My oba tancovali sme až do konca.

Všetci volali nám po druhýkrát „hoch!“ na slávu.

No či to nebola opravdu pekná maškaráda?!

A potom hovoria naši susedia Nemci, že my Slováci sme „suroví“! Ale veru Slovák nájde si svoju česť i — v Amerike, tak ako si ju našiel tatranský medveď v Brandenburgskej krajine. Slovák sa vo svete neztratí!

Hudci začali hrať novú.

Ja som sa odhodlal s mojou vyvolenou počať opäť znovu.

Ale ona pokrúťac hlavičkou, riekla; „I kann nit! Es genirt mich mit Ihnen mehr zu tanzen!

S tým ma pravda zahanbila, dajúc mi košík.

I „pohľadil“ som ju mojou labou po holom pleci.

Úbohé stvorenie!

V tom okamžení priskočil ku mne mladík, nepochybne bol to jej „Liebhaber“.

Osopil sa na mňa:

— Pane! das schickt sich nit! Sie sind ein Grobian!

Miesto odpovedi pohľadil som i toho panáka „seriosne“ dľabou po zadku.

On sa začervenal ako paprika — a vylepil mi zaucho.

A ja jemu na vzájom tiež, ale také centové.

On chytil ma za prse a ja jeho za hrtan.

Zamrmľajúc „brum, brum!“ hodil som soka môjho o zem.

V tom poznal Nemec, že sa nachádza v rukách opravdivého medveďa.

— Ein Bär, ein Brummbär! — zvolali všetci prítomní a každý v tom okamžení hľadal najbližší kút.

Všetci opustili bojisko a ja som cítil radosť víťaza.

V tom začujem hlas môjho majiteľa, ktorý práve pribehnul do sieni.

— Longo, Longo! — znelo vo dvorane.

— Corpo di Bacco! Ty hnusná ošklivá potvora! Ty motyka motykovitá! Čo ty tu robíš? — tak hlásil ku mne môj majiteľ.

A ja v tom skrotnul som a odrazu všetka chuť a sila ma opustila.

S týmto ale nezkončila sa ešte moja dobrodružná maškaráda, lebo patrón môj, pochytiac ma za zubadlo, zaviedol ma zpiatky do maštale a — hanbím sa to povedať… nakŕmil ma takou porciou úderov, že ma skoro do smrti ubil. Iba na štrnásti deň po tom výprasku mohol som povstať na nohy.

Jediného zadosťučinenia dostalo sa mi za tento môj „kúsok“ v tom, že som za to bol preslávený v istých nemeckých novinách, ktoré o tomto mojom dobrodružstve dlhý a obšírny článok doniesly.

Mne ale na budúce zašla všetka chuť a vôľa chodiť na „bále.“

A čo bolo ešte horšieho: vrchnosť zakázala môjmu pánu patrónovi so mnou, jakožto s „individuumom“ pre ľudí nebezpečným po svete chodiť a „produkcie“ dávať.

Boli sme zavolaní pred súd.

Pán „pirgermajster“ spravedlive vec uvážiac rozkázal, aby môj majiteľ za „štróf“ zaplatil niekoľko zlatých na špitál a mne úbohému nasúdil „25 na zadok“.

— Bestia maladeti! — zvolal môj majiteľ, uslyšiac výrok sudcu. Potom ale začal nariekať:

— Jemine caro dio! Čo že si ja teraz bez môjho milého zvieraťa počnem? Jako že vychovám ženu a deti?

Hľa, teraz som mu bol „milým zvieraťom“ — a predtým: bestia — porco!

Italian Longo chtiac — nechtiac, musel sa ma zbaviť.

Bo] by ma predal aj za „päť groší“, lebo som mu bol viac na škodu a obťažnosť.

Dlho nič.

Nikto ma nechcel.

Konečne kde sa vzal, tu sa vzal jeden mních františkán a nabídnul sa za kupca.

Po dlhšom jednaní kúpa sa stala, a ja, vandroval som do pustých lesov thüringských, do jakéhosi kláštora.

Cestou myslel som si, že zo mňa bude naposledy dáky svätúšok, a že sa snáď za živa do neba dostanem.

Moja všetka práca v kláštore bola, aby som strážil v noci dvor, preto, že kláštor hlboko v horách ležal a páni mnísi len na také mocné zviera svoju bezpečnosť kládli, jako som bol ja.

Nesmejte sa!

Faktum je, že som sa stal z uličníka „Sicherheitscommissárom“!

Moja kancellária ležala v kúte dvora, v jednom 5 okovnom sude.

Ďakujem bohu a pánu kvardiánovi za tú premenu so mnou učinenú; nech pána kvardiána za to boh požehná a udelí mu stále zdravie a hojné božské požehnanie, po smrti ale slávu večnú.

V kláštore bolo mi dobre.

Vždy som dostával dobrý „kost“.

Zanahajúc grobovatú a surovú náturu, stal som sa tichým, nábožným a verným ochrancom pánov mníchov v kláštore.

Majúc úplnú slobodu, sprevádzal som pp. pátrov, chodiac za nimi ako verný pes a beda tomu, ktoby na niektorého z nich len malý prst bol pozdvihol; toho v okamžení bol by som roztrhal na „franforce“.

„Nemenovali mňa už viac ani mojím vlastným menom „Macko“, ale jakýmsi „brumbérom“.

V kláštore ztrávil som úplné dva roky, majúc dostatok dobrej stravy.

Lež keď mi najlepšie bolo, takžebych si do smrti lepšieho života nebol prial —, vtenkráť stala sa so mnou nenadála premena.

Najvyššie stojíš-li človeče, daj pozor, aby si najhlbšie nepadnul.

Obyčajne býval som kuchtom, pomocníkom kuchárovým a najmilšou mojou prácou v kuchyni bolo: točiť ražeň s pečienkou.

I môžem sa zaprisahať, že som sa samovoľne pečienky nikdy nedotknul, lebo dobrý kúsok z nej mi kuchár vždy udelil.

Jedenraz prišiel pán opát provinciál na „visitáciu“ kláštora, a pri tom urobili mu páni mnísi veľkú „traktu“.

„Mélšpajzov“, pečienok a „cukerbekerajov“ bolo až na zbyt.

Pán provinciál doviedol so sebou jednoho rozmaznaného a veľmi paškrtného psíčka, mopslíka.

Bol to jeho najmilší psík, neustále obmietal sa okolo mňa, keď som pečienku na ražni točil, a bolo mu na očiach poznať, že mu na ňu náramne sliny tečú.

Neviem ani jako sa to stalo, ja som sa niekam obozrel a v tom milý „mopsli“ chňap! zaťal zuby do pečienky.

— Pustíš? — poviem mu.

— Vrrr! — nepustiac pečienku, zavrčal na mňa.

Ja sa nahnevám a fác! paškrtníka po hube — ale tak nešťastne, že sa psíčok točil, točil a — zvalil.

A po malej chvílke celkom „zkrepiroval“.

Ach! bolo že tu „lamentácií“ za tak paškrtnou potvorou!

Pán provinciál ztratiac z nenadáľa takto svojho milého psíčka, tak náramne sa na mňa, pre môj neprezreteľný čin rozhneval, že ma „štandopede“ na reťaz uviazať rozkázal.

— Macko! — riekol som sám ku sebe — len trp! však si ti toho už viacej sniesol.

Ale s tým hnev pána provincála ešte nebol ukrotený.

On nasledovne oslovil kláštorníkov:

— Venerabiles fratres! Istum maledictum huňatam medvedum non dovolebo vobis dále in kláštero držáre et chováre; alebo prodátis eum comediantibus vel dátis eum zabitáre et huňam ejus prodátis židonibus, erit vobis pár groší ad šňupandum tabačkum. Dixi et salvavi animam meam!

To bola moja „sentencia“.

Takto nenadále odpadla mi pečienka do popola.

Bolo po dobrote a po všem.

— Deo gratias, pane kvardiane!

Comendo me gratiae!

Nedivte sa, že tak plynne latinsky vravím; za tie dva roky, čo som v kláštore ztrávil, „zprofitoval“ som mnoho z latiny.

Práve v tú dobu rozhlásil zvečnelý cisár francúzsky Napoleon po celom vzdelanom i nevzdelanom svete, že všetkých medveďov celej Európy skúpi pre jakúsi „špekuláciu“ a k tomu cieľu, že v sídle svojom Paríži medvede „assentovať“ bude.

Vyšlo i to na javo, že chcel sostaviť tak zvaný „regiment del’ urs“ (medveďový pluk) a vypraviť ho do boja proti Prusom.

Túto vesť očuli i páni mníši; práve jim to prišlo v hod, a pospiechali so mňou na určité miesto, aby za mňa alespoň len „na tabáčok“ utŕžili.

Lež chyba lávky.

Ja som od komisie nebol uznaný za „tauglich“, i vyhodili ma von.

Ale na šťastie kúpil ma istý bohatý francúzsky gróf pre svoju kočujúcu nenazeriu.

A tam bolo mi veru tiež ťažko privykať ku biednej strove, avšak bol som predsa ponekúď rozveselený a uspokojený, že nemusím opäť dávať prepadené „produkcie“ po mestách a po dedinách.

Stále držaný bol som v železnej klietke, medzi mnohou inou divou zverinou a bol som dostatočne kŕmený mäsom a komisniakom.

Tu oboznámil som sa s pánom Orangutánom, s pani Hyenou, s Pardalom, s Jeho Jasnosťou pánom Levom a so strýčkom Slonom.

Pri dobrej vôle a rozmare vstúpil som s niektorými do „kamarátstva“.

S pánom Levom urobil som si ale tak srdečné priateľstvo, že sme si i „potykali“.

— Servus amice!

Ostatne bol som rád videný v tejto poctivej spoločnosti, ktorej stal som sa údom prvej triedy.

Moja jediná práca bola: ležať u prostred klietky, pri čom ma dva americkí zlatookí vlci preskakovať museli.

Všetci traja boli sme dôverní priatelia; a prečo by sme sa tu mali nenávideť, veď osud náš bol tu spoločný a rovný.

Majúc dlhú chvíľu, hrávali sme sa spolu v karty, obyčajne „preferanc“, ktorej hre spoločníci moji odomňa sa boli priučili.

O niečom tomuto podobnom nebolo dosiaľ v žiadnom zverinci slýchať; a preto na „zlom krky“ hrnul sa ľud na diváky do búdy; keď som so spoločníkami mojimi vlkmi počal ukazovať „hrozitánsky veľké kunšty“.

Často spomínal som si na blahé pôžitky milej slobody v pohronských horách — mojej to domoviny.

Sú-li ozaj mať a brat môj ešte na žive?

Či nepotkal podobný osud i brata môjho?

Jako asi živí sa vdova, matka moja vo svojej starobe?

Horel som ustavičnou túhou po mojej domovine — ale počkaj si brachu! Ty ďaleko si od Tatier…!

Môj pán principál cestoval s našou menažeriou po Italii, Nemecku, Poľsku, Rusku a tak rad radom, ako krajiny po sebe nasledujú, až konečne — neviem sám ako — po mnohom putovaní prišli sme do jednoho mesta, v ktorom ku môjmu podiveniu očul som po slovensky hovoriť.

Ach! bučku, hrabcu priskáčkám…! bol som doma.

Tam vidím „Čertova svadbu“, tu „Ďumbier“, „Babu“, „Kozí chrbát“, „Gápeľ“ — ach bysťu bohu! tam na tých holiach chcel by som radšej byť, nežli tu v tejto klietke…“

Komu žeby prosím, nebol milý rodný kraj?

Každý vtáčok ta sa tiahne, kde sa vyliahne.

Teraz by som sa už ani ja nezľakol Adama Budaja, Ondreja Duchaja, ba ani bystrianskeho horára, len keby mohol byť doma, v mojej starej „residencii“, v mojom starom brlohu.

Už som si vo svete mnohých zkúseností nadobudnul, tak žeby som všetkým lovcom cez rozum prešiel.

Také myšlienky kolovaly v mojom modzgu; v duchu nachádzal som sa pod „Gápľom“, v skutočnosti ale v mojej mocnej železnej klietke, odkiaľ tak ľahkého vyslobodenia nebolo.

„Fugias Mathias“ (ujdi macko!) prišlo mi latinské príslovie na um.

A jakoby myšlienku úteku previesť mohol, o tom premýšľal som vo dne i v noci.

Nevoľný otrok ktorý svoje putá shodiť chce, dotiaľ premýšľa, pokiaľ niečo nevymyslí a všech možných prostriedkov ku vyvedeniu zámeru svojho používa. Bol som v podobných pomeroch, ale na slabé sily moje spoľahnúť som sa nemohol. V susednej klietke mal bydlisko svoje ozrutný, mňa silou a udatnosťou ďaleko prevyšujúci lev. I uznal som zadobre sveriť sa mu s mojím plánom.

Jednej noci, keď majiteľ a strážcovia naši spali riekol som mu niekoľko dôverných slov, vylíčil som mu pestrými barvami okolie Brezna a hronský vidiek, hojnosť potravy, množstvo zvere a dobytka, sŕn, oviec, kozí, a nahováral som ho, aby ušiel so mňou zo zverinca.

— Okosan beszélsz. kedves barátom! — odpovedal lev, kráľ zvierat v diplomatickej reči; — i ja cítim túhu po slobode! Dobre, pokúsime sa teda previesť náš zámer, ale musíme dočkať na príhodnejší čas.

Samo levisko neznalo, súc od mladi chované v klietke, že vládne tak ohromnou silou, ktorou mocné mreže žalára svojho, ako suché prúty rozlámať by doviedlo.

O krátku dobu v jednej noci uskutočnili sme náš zámer — útek; v najväčšej tichosti dostali sme sa von z klietok a už blížili sa ku dverám, ktoré som ja šikovne z pántov vyzdvihol a na stranu odložil… Už sme boli vonku…, keď v tom jedna zprepadená opica, Maky, zpozorujúc náš útek, tak nešeredne zavrieskla, že sa na jej škrek strážcovia prebudili.

— Po nás je veta! — rieknem. — Beda mojej koži!

Urobil som hrozné „salto mortale!“

Za nami zahrmelo niekoľko výstrelov z pušiek…

Tma bola jako v rohu, len keď sa pri výstrele zablyslo, videl som cestu pred sebou.

Guľka zahvizdla mi síce okolo hlavy, vyviazol som ale ďakabohu šťastlive z nebezpečenstva.

Môj spoločník však lev klesol, zronený guľou mrtvý na zem.

Dobrá noc!

Teraz nerozmýšľal som dlho, ani nevyberal cestu, kade by mi bolo snadnejšie utekať… lež hajdy haj, ďalej a ďalej, cez kostolnú uličku, na Vrchdolín a horou ďalej, lebo stúpali mi za pätami, a zas dolu, a zas hore, až som bol za horami a nezastal som nikde ani za okamih, lebo som sa mal čo ponáhľať. Preskočím konečne cez potok a hľa, už vidím svoje rodisko, známu jedľu a celý unavený vrhnem sa na zem.

Bol som zachránený, oslobodený — a keby som znal, hneď by som si od radosti zaspieval „Tedeum“.

— Teraz môžete — myslel som si — za mňou už ísť! Viacej mňa tak ľahko nedostanete. Dajte si so mnou svätý pokoj!

Bol som zase doma, v mojej milej slobodnej vlasti, a moja túžba bola splnená. Vyhľadajúc si svoj starý brloh, odfúkol som si po toľkých prestatých mukách tak mocne, že z toho až vietor povstal.

Asi po jednom týždni vyšiel som si na lup a spolu i na prechádzku do „Mlynej“, a tu náhodou sišiel som sa s mojím bratom Peckom, ktorý ešte pri živote bol.

Bolo vám tu objímania, keď sme sa po tak dlhom čase opäť shliadli; bolo vám tu vospolného vypravovania o tom, čo sme oba zkúsili.

Brat mi riekol, že i naša mať žije ešte tam kdesi na Handloch v Kamenistom, že je ale starobou skľúčená a že sa veru biedne živí. Pôjdeme si ju vyhľadať a budeme si ju spoločne živiť, jako sa na zdarné deti svedčí.

Ďalej mi brat rozprával o všetkých novinách a premenách, ktoré sa doma v mojej neprítomnosti udaly.

Nato vyhľadali sme si našu mater, a úbohá i ona mala veľkú radosť, že sme sa zase spolu sišli, lebo sa už domnievala, že moje telo kavky a havrany už dávno po celom svete roznosily.

Zároveň radovala sa i z toho, že som toľko sveta prevandroval, toľko zkúseností si nadobudnul a od znamenitých majstrov „vo slobodných umeniach“ (filosofie!) tak dokonale vycvičený a vzdelaný bol.

Mne bolo teraz opäť dobre, a žil som si znovu pokojný život.