E-mail (povinné):

Stiahnite si Macka ako e-knihu

iPadiTunes

Anton Emanuel Timko:
Macko

Dielo digitalizoval(i) Martin Droppa, Viera Studeničová, Karol Šefranko, Erik Bartoš, Lucia Muráriková, Peter Páleník.  Zobraziť celú bibliografiu

Stiahnite si celé dielo: (rtf, html)

Páči sa Vám toto dielo? Hlasujte zaň, tak ako už hlasovalo 50 čitateľov

III. Moje hrdinské skutky

Teraz bol som neodvislým, samostatným pánom a súc už v mužskom veku, premýšľal som o nejakých hrdinských skutkoch, ktorými by sa v mojom medveďačom pokolení slávnym stať mohol.

Jednoho dňa riekol som k matke:

— Mamičko milá! chystajte nejaké koláče, pečienku a dačo mokrého do hrdla, aspoň mädovinu — ja sa idem ženiť. Starým mládencom nechcem ostať.

A jako som povedal, tak sa stalo.

Vzal som si mladú, driečnu medvedicu „Maru“ zo Svätojanskej doliny z Liptova.

A usporiadal som si svadbu hlučnú, poriadnu.

Liška hrala na píštali a jazvec na gajdách. Jeleň mi bol družbom, divá sviňa kuchárkou, a koza z vlkom držali tanec.

Svadobníkov z piatych stolíc — a jedál „kvantum satis“.

Nezadlho po svadbe tešil som sa s dvoma mláďatmi, mojimi deťmi, o jejichž jak telesnú tak i duševnú výchovu všemožne staral som sa.

Už v prvom roku znaly obe moje deti pár sto latinských „vokabul“[2] a všetky tie kunšty, ktoré som sa ja, kroz veliké bitie u komedianta bol naučil.

Lepších gymnastikov nebolo a nebude medzi mojim medveďačím pokolením, ako boly moje deti.

Na jedlicu vyliezť a tam stračie hniezda vyberať… ha! to bolo pre ne iba hračkou.

A keď som ja s mojou „starkou“ v brlohu ležal, deti moje držaly po vojansky pred brlohom stráž.

Naučil som ich mnohé pesničky a ešte viac hádanôk.

Vôbec zariadil som si domácnosť tak, že mi závidel každý môj blahobyt, kto ku mne na návštevu prišiel.

Ale čert nespí.

Nezadlho po mojom príchode na pohronie vyprávali si Adam Budaj a Ondrej Dúchaj (chýrni sliediči a lovci medveďov a kún z brezň. Mýta), že oni v bystrianskej doline ozrutného medveďa vyšlakovali.

Dozvedel sa o tom Karol Kühnel, horár z Bystrej, a zpráva tá rozletela sa ako po telegrafe ku všetkým pánom „ferštrom“ nad- i podlesným.

Sám milý boh zná, jako sa volali všetci ti horári, myslivci, „forštjungovia“, čo sa vyrojili na mňa.

Nezachovávajúc práva medzinárodného, dľa ktorého sa má vojna riadne vypovedať, urobili si na mňa i rodinu moju pohon.

Z Divnej, z Hornej Lehoty, z Bystrej, z Mýta a Valaskej vyrojilo sa asi 200 honcov do hôr, a viac ako 30 strelcov stálo pohotove u hostinského Doboša na Mýte.

Všetci títo panáci pili tam na moju kožu…

Ja ale riekol som sám k sebe: — Museli by ste, páni polovníci, skôr rohatého čerta zjesť, akby ste mňa uloviť chceli, hej! veru som ja nechodil darmo 13 škôl.

I odobral som sa ešte zavčasu i s rodinou ďaleko za Hron.

Pohon, pravda, vypadol na prázdno.

Od tej doby nemajúc bezpečného bydliska v týchto horách, počal som sa túlať sem i tam po Horehroní.

Jedonraz dostal som sa „formálne“ do „saku“, sám nevediac jako.

Mladý Handelec, Jano Šablatúra, asi 16-ročný parobok vyplašil a hnal ma pred sebou na pohone.

Ja som si to držal všetko za žart, keď ti tu z nenazdania „foršrjunk“ Skokan vypáli na mňa a trafil ma — rovno do päty.

V hroznom jede, ktorý sa ma zmocnil, skočím, vrhnem sa na honca, a neurobil mu nič inšie, len som ho mrskol pod seba a trochu ho vymangľoval, až mu ušima, ústami a nosom krvavá polievka tiekla.

— Na, Jano, to ti na pamiatku! kedy si bol medveďovi v pazúroch.

A nebál som sa nič viac tak iného, ako bystrého oka Markusovho; lebo som očul, že kde on zamieri, tam to padne, a že by i mne trafil do živého.

Z tejto „patálie“ vyšiel som šťastne, ale preto predsa utekal som preč, a nezastavil som sa iba kdesi pod Prašivou v priechodskej doline.

Jakoby sa boli všetci polovníci zaprisahali, že mňa pozbavia života, všade hnali za mňou, a nedali sa mi nikde „usalašiť“.

Marušník (povestný divočiar, Raubschütz) s krivou hubou a kulhavou nohou, dostal ma, keď v noci číhal na srny, jakosi na „mušku“ a spustil.

Ale chyba lávky!

Na môj dušu ma netrafil.

Jedným skokom bol som na ňom:

— Tridsať hrncov, v každom hrnci merica hrachu! — zamrmlal som, — ty ošklivé strašidlo, abys vedel, jako je to: s Medveďom oberať trnky… dám ti čosi na pamiatku!

A pri tom som mu jeho kostrbatú hlavičku prackou učesal, a tak fajnove do vlasov sa mu nanosil, že mi aj s kožou v dlabe zostaly.

Vtedy vyvŕšil som sa na tomto starom pytlákovi.

Po tomto prípade odobral som sa na Vepor a tu som si príhodné bydlisko vyhľadal.

Pustá Jánošíková jaskyňa bola mi residenciou.

Práve do tej doby, keď som sa na Vepre zdržoval, padá náš zvierací snem (dieta), v ktorom moja milosť mala tú česť od všetkej zveriny za „prezidenta“ tohoto shromaždenia vyvolenou byť.

Všetky reči na sneme tom prednesené napísal som uhlom na jedlovej kôre a chovám si ich na pamiatku. Na ukážku podávam tu moju úvodnú reč:

„Milá zver! dnes budeme mať slávne hody,
dneska nám zasvitne deň zlatej slobody!
Asnaď nikdy toľko spolu nás nebolo,
jako sme sa sišli v pobratimné kolo,
aby sme sa múdre spolu poradili —
jakoby myslivcov sme sa pozbavili.
Nepriateľstvo navždy nech prestáva,
kuna kunu ať hneď — vybozkáva.
A ty koza s vlkom, keď ste sa sem sišly,
nuže buďte svorní, buďte jednej mysli.
Tchor a máčok prajte voždy holubovi,
nikdy nekradnite vajcia tetrovovi.
Liška! viac nedrhni po dedinách husy,
vydra, tebe ryby loviť sa nesluší!
Zajac, viac netekni k mladým štepom huby,
lebo ti vytlčiem všetky tvoje zuby!
Ja tiež už nebudem žiadne vozy drhnúť,
politiku takú musím sám zavrhnúť.“

I nasledujúci príbeh patrí do radu mojich hrdinských činov:

Gróf Károlyi majúc v Záhorí rozsiahle lesy, sriadil pohon na medvede a chcel zkúsiť, jako to vyzerá, keď sa človek potká v hore s medveďom.

Do pohonu dostal som sa ja.

Horári, súce pečliví o bezpečnosť grófa, ktorý bol ešte mladík dali mu zhotoviť z mocných dubových kolov drevenú klietku, a posadiac grófa do nej, priviazali klietku i s lovcom ku stromu.

Pri pohone hnali ma honci rovno na grófa, — a tu vám on dvakrát na mňa vypálil.

Vidiac strelca sedeť v klietke, chutne som sa zasmial, a niesuc trafený, skokom bol som pri klietke.

Chytím milú klietku a aj s tým, čo v nej bolo — mrsknem do potoka.

Čo si pán gróf myslel, neviem. —

Jednoho času zase poslal pán „feršter“ Cárboh uhliara Ďurka s listom do Liptova cez hole.

Ťuťmák, do „tristobohovej matere“ zamyslený uhliar, nedávajúc pozor na kríže v horách, jakožto výstražné znaky pred nastavenými železami, hupol z nenazdajky do klepca a chytil sa za nohu do neho.

Keď všetkých svätých na pomoc volal, prišiel som v tenkráť práve ja k nemu.

— Hľa, Ďurko, — oslovil som ho, — pravda je to, že „kto druhému jamu kope sám do nej padá!“

Bez pomoci bol by uhliar iste musel zahynúť.

I smiloval som sa nad úbožiakom, a pomohol som mu.

Oprúc sa o strunu klepca, roztiahnul som dľabami ramená jeho, že si uhliar očernelú a zapuchnutú nohu z klepca vytiahnuť mohol.

Domnievajúc sa, že ho idem prehltnúť, žehnal sa krížom a triasol sa od strachu.

Ale daromne, bo čo by som bol z neho odhryzol, — veď bol samá kosť a koža.

Darujúc mu život, praskol som železo o skalu, že sa na milión kusov roztrepalo.

Úbohého uhliara, ktorý sa z miesta pre bôl ani hnúť nemohol, bolo mi ľúto; chudák nemal v kapse ani kúsok chleba.

Pochytiac ho za väzy, stiahol som ho pomaly ku vode, tam ustlal som mu lôžko z machu, a natrhajúc liečivých zelín (podbelu), prikladal som mu na ranu, zaviažúc ručníkom, jako som sa do ranhojičstva najlepšie rozumel, tak verno som ho opatril, dokiaľ by mu došla pomoc ľudská.

Že ho hľadať budú, to som vedel, a aby od hladu nezomrel, natrhal som mu malín.

— Na — reku — brachu! oberaj si a jedz!

Baviac sa takto s „pacientom“, dozvedel som sa od neho, že asi pred týždňom moju matku zastrelil Mandelík, hrončiansky „feršter“, v Osrblianskej doline.

Úbohá mať moja!

Starobou súc skľúčená, nemajúc ani toľko sily, aby si srnku lebo ovečku uchmatnúť bola mohla, vybrala si snadnejší ale i nebezpečnejší spôsob života, že totiž horárom zajačky a kuropty zo sídel vyberala.

Raz ju pri skutku dostihnul polesný a — za tú službu zaplatil jej olovom. Ale horšie poviedlo sa mojej žene a deťom.

Kde sa vzal, tu sa vzal jednoho času môj byvalý tanečný majster, Italian Guisepe Longo na Bystrej a zpytoval sa divočiarov a medvedčiarov, nevedia-li v horách o nejakom medveďovi.

Maco Floch (chcel tomu tak zlý osud), vystopoval moju ženu v jej brlohu, práve vtedy, keď po druhýkrát bola v kúte za plachtou, a 2 mladé nadájala.

— Za dobrú „diškreciu“ zavediem vás, pane komediant, ku diere jednej medvedice s dvoma mladými! — riekol Maco.

Italian prisľúbil mu 20 zlatých, jestli lov dobre vypadne.

I zaviedol ho k brlohu.

Bol to jeden hrozný človek tento Longo, ktorý nezľaknul sa ani ostrých zubov mojej ženy ani driapov; smele siahnul po mláďatoch, vezmúc obe pod pazuchy, potom pochytil za krk i moju chorú ženu a vytiahol ju z pelechu.

Tak aj ju zastihol ten istý osud, jako mňa pred rokmi.

Tieto smutné zvesti uslyšiac o rodine mojej, ma velice zarmútily.

Práve v tú dobu, čo som oželený sem i tam po horách bľúdil, sišiel som sa v rúbanisku pod Ďumbierom s bystrianskym pánom učiteľom u jednoho malinového keru, z ktorého sme si oba maliny oberali.

— Oni sú to, pán učiteľ? — oslovil som ho, — ja ich mám šťastie poznať.

Pán učiteľ na moje prihovorenie tak velice sa predesil, že od ľaku i na útek zabudol.

— Ja ich poznám z polovačky zo Mlynej…

— Ale vy mňa, Macko?

— Nuž videl som ich tam pri potoku na tom strome…

— Ach nehovorte, Macko!

— Však to oni vydali ten spis „Lovenu“, v ktorom aj o mojom medveďacom pokolení písali?

— Ja… a čo ďalej?

— Pýtam sa ich, pán učiteľ, či sa jim už zahojila tá noha, čo si pod „Babou“ vylomili?

— Jako, vy, Macko, o tom viete?

— Rozprávala mi jedna straka, ktorá bola očitým svedkom jejich úteku, z bázni pred medveďom…

— A čo tu porábajú?

— Vidíte, že sa pasiem na malinách!

— A nemajú oni čo jesť doma?

— Veru málo čo, domine Macko!

— No, keby bolo ináč a veru by som jim zabil na „táloch“ vola lebo kravu, aby mali na zimu trochu mäsa.

— Ďakujem, nevážené mäso nejiedam!

— Budú tak dobrý, pane učiteľ, keď sa oni so spisovaním zaoberajú, spísať príbehy môjho života, ktoré jim teraz, majúc stihu, vyrozprávam, a vydať to tlačom na večitú pamiatku.

— Keby sa potom našli len čitatelia!

A sadnúc si pod malinčiak, vyrozprával som príbehy života môjho pánu učiteľovi od počiatku až do konca.

Súc samojediný a nemajúc už žiadneho priateľa na svete, tušiac spolu, že pomaly príde rad na mňa, umienil som si, že sa radšej vysťahujem z Pohronia preč.

Preč, do takej krajiny, kde zverina pod ochranou zákona je.

Odhodlal som sa, že pôjdem do Čiech.

Slyšal som totižto raz vyprávať, keď som ešte po Nemeckej vandroval, že vraj na Krumlovskom panstve v Čechách zastrelili 90-ročného medveďa. — No, pradedovi tomuto nášmu už nemalo čo byť ľúto života.

Tam — pomyslel som si — budem môcť pri tak prajných okolnosťách i ja aspoň do 100 rokov dožiť.

Uhliara Ďurka kamaráti po horách hľadali; pre moju bezpečnosť musel som sa od „pacienta“ môjho odstrániť a s ním sa rozlúčiť.

Lúčiac sa od neho riekol som mu:

— Priateľu Ďurko, pozdravte tam na Hrone všetkých „ferštrov“ a horárov, lovcov a myslivcov, a povedzte jim, že sa ja sťahujem preč.

Prajem všetkým dobrého zdravia!

Majte sa dobre, Ďurko!

Adieu Tatry, ja idem do Čiech!



[2] kp. cauda — chvost, pontus — most, cattus — mačka, embama — omáčka, puer — chlapec, hircus — cap

« predcházajúca kapitola    |    




Nové knihy, novinky z literatúry - posielame priamo do Vašej mailovej schránky. Maximálne tri e-maily týždenne.



Copyright © 2006-2009 Petit Press, a.s. Všetky práva vyhradené. Zlatý fond je projektom denníka SME.
Web design by abaffy design © 2007

Autorské práva k literárnym dielam   

Ďalšie weby skupiny: Prihlásenie do Post.sk Új Szó Slovak Spectator
Vydavateľstvo Inzercia Osobné údaje Návštevnosť webu Predajnosť tlače Petit Academy SME v škole
© Copyright 1997-2018 Petit Press, a.s.