ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

1) Publikované

Auf Ehre!: Priateľ školy 2, 1860, č. 12, s. 89, 24. 3. 1860.

Kto chceš, rozumej!: Priateľ školy 2, 1860, č. 35, s. 274. 1. 9. 1860.

Jánovi Palárikovi na článok „Čo máme očakávať od konštitúcie uhorskej pre našu národnosť?“: Priateľ školy 2, 1860, č. 49, s. 385. 8. 12. 1860. Palárikov článok vyšiel v Priateľovi školy (2, 1860, č. 45, s. 354 — 355). 10. 11. 1860.

Toast: Priateľ školy 2, 1860, č. 49, s. 385. 8. 12. 1860. Národný hlásnik 3. 1870, č. 4., s. 108 (bez prvých veršov).

Nový krakoviak vysokourodzenému pánu Adolfovi Szentivány, venovaný od J. Čajaka: Priateľ školy 2, 1860, č. 51, s. 401. 22. 12. 1860.

Ide o pieseň nádejí krátko pred J. Kráľovou revolučne ladenou piesňou slobody (Slovo).

Poznáte ju — to naša mať: Priateľ školy 2, 1860, č. 51, s. 401. 22. 12. 1860. Sládkovičovská strofa. Porovnaj Orol 5, 1874, č. 5, s. 137.

Obraz: Priateľ školy 3, 1861, č. 24, s. 185. 15. 6. 1861. Sládkovičovská strofa.

Priateľovi: Priateľ školy 3, 1861, č. 24, s. 185. 15. 6. 1861.

Mne sa tak zdá: Priateľ školy 3, 1861, č. 24, s. 185. 15. 6.1861.

Že ťa rada vidím, nehanbím sa za to…: Priateľ školy 3, 1861, č. 24, s. 185. 15. 6. 1861.

Jedno: Národný hlásnik 3, 1870, č. 4, s. 107.

Poznáš ju — mater svoju?: Orol 5, 1874, č. 5, s. 137.

Akú chcem pieseň? Orol 5, 1874, č. 10, s. 289.

Naša mati: Dennica 1, 1898, č. 1, s. 2.

2) Rukopisné

Kostolík:

Text sa zachoval na 4 fóliových stranách, kde sa predtým riešili (asi pre básnikových žiakov) počtové úlohy. Má dve časti 1) Kostolík a 2) O pekle a Sitne. Aj tu je tón mesianisticko-chiliastický. Verš je 8ABCB.

z biedy, krve — pre kakofóniu (krvi vychovaný) ponechávame: krve.

Incipit druhej básne je: Pod horami, pod vodami a rytmus 8AA.

Edičná poznámka

Okrem troch sonetov, jedného suspíria čiže vzdychu a otáznej básne K bratovi v odpise P. Dobšinského (v Považí a v Dejoch Jednoty mládeže slovenskej do roku 1848) sa všetky verše a básne Janka Čajaka (Janka z Považia, Lohynského) nezachovali v pôvodnej podobe. Najmä nie levočské z rokov 1846 až 1848. V básnikovej pozostalosti sa zachovali iba dva separátne a neúplné varianty pod titulom Hebdomadales… Seidlitzove prachy… a Kostolík, strofa Ľahká odpoveď (s podpisom či lokalizáciou Ján) a Tragikomédia (dialógy v próze i verši) s prózou Éljen az egyenjogúság!, ktoré mi poskytol vnuk Ján Čajak mladší. — V Muzeálnej slov. spoločnosti v Martine, dnes v Literárnom archíve Matice slovenskej (LAMS), sa zachoval rukopis pod signatúrou M J 426; iné majú signatúru M 14 A 25 (zlomky veršov z roku 1854 — 1861), M 20 F 28 (Pieseň atď., Dobšinského rukopis Básní Janka Čajaka chystaných do tlače, ale iba zväzok II. — V., 140 strán; chýba zväzok I., Životopisný nákres (asi inam preradený), a B 136 — báseň Jakubovi Grajchmanovi (odpis), ako aj zoznam kníh Dobšinského a Čajakových, kde sa tiež predpokladajú Jankove Čajakove básne (C 342 a C 344). Vnuk Ján opatruje volumen Denník s rukopisnými básňami Janka Čajaka, ale iba z rokov 1850 — 1851.

Tlačou vychádzali básne Janka Čajaka od roku 1851 a najmä v rokoch 1858 — 1867 (Vesna, Concordia, Priateľ školy a literatúry, Sokol, Černokňažník, Černého Čítanka, Národný kalendár) a neskôr posmrtne v almanachu Tábor (1870), v Národnom hlásniku, Orle (1870, 1874, 1879) a v Tatrane (1872). Roku 1875 — 1876 vydal Pavol Emanuel Dobšinský Železnický Básne Janka Čajaka v Martine (KÚS) so Životopisným nákresom. Texty s „mottami“ a vydavateľovými estetickými úvahami, doplnkami a vysvetlivkami tvoria 136 strán. Ostatné básne, najmä Seidlitzove prachy… zahrnul tiež do rukopisu na vydanie a doplnil ich poznámkami, ale cenzúra ich neprepustila, asi pre satirický a politický tón. Do konca storočia vyšli ešte jednotlivé verše v Slovenskom obrázkovom kalendári (1881 a 1887) a vo Vansovej Dennici (1898), ako uvádza Ľ. V. Rizner (BSP 1, 1929, s. 272 — 273) so skromnou literatúrou o básnikovi a jeho diele.

V základe sa opieram o Dobšinského vydanie (a jeho matičný rukopis), ale pri zachovaných rukopisoch autora a pri vopred uverejnených básňach pridŕžam sa pôvodného znenia, lebo Dobšinský texty menil a svojvoľne doveršúval.

Pôvodne rozdelil piesne na päť častí (cyklov), a to lyrické: Pieseň — Mladosť — Ľúbosť — Život a poloepickú Povesť, kým satirická časť Seidlitzove prachy… nevyšla. Toto delenie ponechávam, lebo neprístupný originál nedovolil postupovať inak a ťažko bolo básne radiť chronologicky a geneticky. Texty nájde čitateľ v knihe Básne Janka Čajaka (1875).

Dnes ich prepisujem trochu inak ako P. Dobšinský, ktorý do hláskoslovia, morfológie, syntaxe a lexiky dával mnoho svojich gemerizmov a dobových znakov. Text uvádzam v dnešnej pravopisnej podobe s citlivým ponechaním liptovských osobitostí a eufonických básnikových podfarbení. Tým sa priblíži dnešnému čitateľovi a ponecháva sa sila a vôňa Čajakovej poetickej dikcie. Spomeniem aspoň zásady všeobecného rázu: Okrem eufonických (rýmových, asonančných atď.) polôh prepisujú sa všetky ie (peknie) na é (pekné), skoro všetky ô na é (vstupnô — vstupné) aj časté uo na o, uvať na ovať atď., ia na ie, l na ľ, ja na ia… atď., podobne kdo — kto, dlúho — dlho, mesto — miesto, jednoho, jedneho (liptovsky) — jedného (spisovne). Nadbytočné Dobšinského a dobové ä (räd, skärky) na a, e (rad, skerky). Často bolo treba premeniť bľadý na bledý, želúdok (liptovsky) na žalúdok, k šťesťú na k šťastiu, všeci na všetci, vätší a vetší na väčší, vetor na vietor, konec na koniec, nahaj na nechaj (liptovsky nehaj), nach — nech, peseň — pieseň, žiadon — žiaden atď.

Znelosť a neznelosť predpôn a predložiek upravuje sa podľa dnešného pravopisu. Všetky zbytočné jich, jim, jinší, ješte na ich, im, inší, ešte.

Kvantita sa väčšinou zachováva podľa dnešného úzu, pravda, s uvážením liptovského (osúd — osud — písaval i Janko Kráľ).

Latinské slová sa prepisujú dnešným pravopisom, rovnako i nemecké, pokiaľ nejde o satirické napodobňovanie výslovnosti a pravopisu.

Motto celej knihy (pred Životopisným nákresom s. 3 — 14) je z Hankovho Rukopisu královédvorského:

Mužie bratrských srdec i jiskrených zrakov!
Vám pěju najníže z dola.
Piesň jde z srdce mého,
z srdce najnížeje pohrúžena v hori.

Z básnikovej pozostalosti sa mi nepodarilo dostať do rúk všetky rukopisné básne Janka Čajaka, ktoré mal k dispozícii Pavol Dobšinský a ktoré figurujú ešte v zozname knižnice básnikovho syna aj vnuka Jána. Vnuk mi poskytol iba zelenú knihu Denník. Druhá zbierka básní (či už vo zväzku, alebo na osobitných kartách) mi ostala neprístupná.

Napokon som sa rozhodol pre toto zatriedenie:

A) Básne Janka Čajaka 1875,

B) Seidlitzove prachy,

C) Z levočských prvotín (1846 — 1848),

D) Verše z Denníka (1850 — 1851),

E) Próza z Denníka,

G) Pokusy dramatické a beletristické

F) Rozličné básne publikované i rukopisné

H) Zrná.

Po dlhej úvahe som sa pre presnosť interpretácie rozhodol vrátiť k básnikovým originálom, pokiaľ sa zachovali. Opieral som sa najmä o básne z Denníka (1850 — 1851). Takto vychádzajú Básne Janka Čajaka (z roku 1875) v opravenom vydaní.

Ako druhú samostatnú časť pripájam a po prvý raz zverejňujem z Čajakovej-Dobšinského pozostalosti cenzúrou neprepustenú satiru Seidlitzove prachy. Ostatné básne zaraďujem do príslušných žánrových a tematických cyklov.

Za poskytnutie rukopisnej pozostalosti vďačím Matici slovenskej a najmä Jánovi Čajakovi mladšiemu, básnikovmu vnukovi, ktorý bol iniciátorom tohto vydania.

Pri piesňach a básňach, ktoré vyšli časopisecky za života básnikovho a pred vydaním Básní (1875), dávam prednosť textu časopiseckému, ktorý môže každý porovnať s Dobšinského vydaním.