ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

21. február 1850

Šťastlivý je ten, ktorý nehľadí na podlosť sveta a neodkrýva jeho hriechy, kto sníva o večnej jari i vtedy, keď je temno-pusto všade; kto o človeku nikdy zle nepomyslí, ale v každom hľadá brata a priateľa duše svojej.

Smutno je tam, kde sa už odchýlil závoj z tváre ľudskej a ukázala sa čierna postava duše, prevrátené hnusotou oko a biedne srdce. Tam si už nehľadaj svet tvoj. On sa zmenil v predstave tvojej a sny tvoje hynú ako zora večerná.

Či som ja tiež tak myslel? Ach, škoda, že je to už len prešlosť! Škoda, že som v bratovi poznal cudzieho, a v tom, čo dlho rozprával o ľudskosti, opovrhovanie najbližšími svojimi!

Bratia moji!, nie je v slovách budúcnosť naša a v čiastočnom výjave ducha: nie podlá pýcha a oko zmračené nenávisťou, a hocby sa národy pred nami korili! — nás láska spasí! —

Beda tomu, kto opovrhuje bratom svojím!

[v Mikuláši]

Dňa 29. novembra [1850]

Navštívil som s priateľom Jančom^[1] prekrásnu budovu v predmestí „Viedeň“, Belveder^[2] nazvanú. Už jej zovnútornosť vpadá velice do očí milovníkovi kunštu. Rímsky štýl múraný, dach z medi v rozličných záhyboch dohora vystupujúci a dvoma baštami tými, podobne kovom prikrytými akoby obhajovaný: dvor štvorhranný, velikými sochami upevnenými a rybníkom, asi 150 b. a.^[3] majúcim, okrášlený, zabáva vstupujúceho. Lež toto všetko zmizne pred množstvom diel najvýtečnejších maliarov sveta, ktoré v prekrásnych izbách zjavujú sa oku zvedavému a zdajú sa rozprávať o velikej moci a súcosti človeka. — Je tu navyše 100 kusov malebných prác a v mnohých tak zvláštne a verne nasledovaná príroda, že do pokušenia prichodí človek a zvedavým sa stáva skúsiť to zblízka. Medzi takéto diela patrí „Zvestovanie Panny Márie“ od Rafaela,^[4] „Snívajúci Jozef“, „Madona“, „Samaritánka“, „Hriešnica“, ktorú Kristus od kameňov farizejských oslobodil — od tohože umelca. Zvlášť ale obraz Krista predstavujúci. Tma, okrem svetla oknom mrežovým vychádzajúceho, málo zriedená — blesky slnca padajúce na staré, poštiepané kamene — privádza ducha do vytrženia pochádzajúceho z moci umeleckej.

— — — — — — —

13. decembra [1850]

Počujeme, že niektorí z mnohozaslúžilých vlastencov slovenských v istých záležitostiach navštívili Viedeň, menovite Hodža a Štúr. Ponáhľal som sa s priateľom J[ančom] do kaviarne Slavianskej, G…,^[5] aby som v kole týchto mužov v srdečnom rozhovore pár hodín prežil. Už na ceste tvoril som si milú zábavu, ale božemôj, zmýlil som sa — hrozne zmýlil. Pán Hodža, v ktorom som najväčšiu dôveru hľadal, už ako od takého, ktorý odtiaľ pochádza, kde ľúby kraj môj leží, a s ktorým som takrečeno za 11 mesiacov býval v najlepšej súzvučnosti — pozrel na mňa ako na neznámeho, podal mi ruku chladne^[6] a pozdravil ma, ako čo by som mu nikdy pred očami nestál.

Ten výjav zatriasol dušou mojou — a srdce moje bolo žiaľom pohnuté. Ako v elektricizme dva protipólne živly jeden druhý odstrkuje: tak mňa chovanie sa toho muža — od[d]ialilo. — V samote som si pomyslel: Čo je to za človek? Či je to ten, ktorý tak pekne o láske a vzájomnosti bratov hovorieval? Či je to ten, ktorý tak duše slovenské rád vidí? — spýtal som ďalej, ale neposudzoval, lebo od toho sa chránim: spytoval som i sám seba, či som nezhrešil proti mravopočestnosti pri jeho vítaní, ale nič chybné som nevidel: — Či už hádam tento Pán požadoval, aby som ruku — —?! Vtom som sa ešte raz obzrel a príčinu chladnosti videl som v „zlatom kríži“ na jeho kvekri pripätom.^[7]

16. decembra [1850]

Inakší je náš Matúška!^[8] S týmto som sa náhodou zišiel u priateľa J[anču], ale aké to bolo zídenie! V srdečnom bratskom objatí, láskave spojili sa duše naše, akoby vedno povstali i vedno sa vyviňovali! V jeho pohľade, rečiach videl som otca môjho, a tak som zaobchodil s ním ako s členom rodiny mojej. Nič nebolo vynútené, lebo myšlienka moja bola jeho myšlienka, pohľad môj stopil sa s jeho pohľadom — milým, láskavým. Tento nemal „kríž“ na prsiach, na žltočiernej šnúrke, ale v duši a v srdci jeho bola najdrahšia medaila lásky zavesená! Túto každý obdivuje duchom; tamtú len okom telesným — a zvedavosť: či je to zlato drahej či svätej próby, a či je ten kamenček drahý… Drahá duša!, či máš dakoho podobného sebe? Nie — aspoň som ho ešte nevidel.

Pri viedenskom pive strávil som s ním asi pol hodiny, kde on v milej svojej reči dával mi potechu i poradu — i túžby a bolesti svoje vylieval.

Odtiaľto sa v sprievode mojom a J[ančovom] k železnici odobral a odtiaľto na parníku po srdečnom rozlúčení do nášho Liptova.