ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

nazbierané na poliach národno-spoločenského života

Z pozostalých rukopisov Janka Čajaka zostavil P. Dobšinský

Myšlienky, vzniknuté v mladistvej duši mojej pri vystúpení na pole účinkovania a pohybovania sa vo verejnom spoločenskom živote, mienil som sprvu nazvať „Kvetmi“ na pamiatku uschovanými. Veď kto z mladých by nerád zbieral kvety, ktoré pozdajú sa mu byť krajšie na poliach — a to zvlášť na zakvitnutých duševných poliach mladosti?! Ale kvety — i tie na pamiatku uschované — vädnú. No nechcel som, aby moje duševné kvety povädli. Preto nazval som tieto moje duševné plody pozdejšie „Zrnami“, keď v samom živote skúsil som, že čo sprvu bolo kvetom, to vyvinovalo sa a zarodilo zrnom — ovocím života. Duch môj vyvinoval sa v tom. Myšlienky stali sa zásadami spravujúcimi život môj.

I podávam ich mladistvým duchom slovenským, aby myšlienky tieto boli i u nich zrnistými zásadami, z nich tvorí sa život, tvoria sa čistejšie sa krajšie charaktery mužov žijúcich nielen pre seba, no vplývajúcich tým ráznejšie i na ostatných, na tvorenie života vôkol seba. Oj, keby sme naozaj duchom tvorivým tvorili, silou rozprestieravou (expanzívnou) šírili vôkol seba život spoločensky rázny, zo zárodu čistej duše vo výkvetoch rýdzich zvykov i mravov národnoslovenský!

Málo je týchto zŕn tu na písme uschovaných. Ale myšlienka plodí myšlienku. Nechže moje skromné domysly budia vo vás myšlienky nové, myšlienky ráznejšie. A jestli nenájdete, že by moje myšlienky boli, ako hovoríme, „zbrusu nové“, predsa dosť bude, keď len nájdete, že sú to brúsy života nášho vyhladené, vyostrené, že sú zrná zdravého zárodu, a tak schopné rozvitku, schopné života. Priložte myseľ i srdce k nim! Priviňte si ich k duši!

1

Staviam dom — celú budovu života začínam si. Stavať bez priestoru, rozmeru a základu, to je nerozum, to daromná strata času a peňazí. Mal by mi život byť daromnou stratou? Priestor, na ktorom hýbať sa, pracovať, stavať mám, vymeriava mi moje povolanie. Čo ako malé, uzunké, je predsa drahé, bo za cenu celej mladosti (ako prípravy k nemu) kúpené. Ostanem mu verný; bo „často tichá pastuchova chyžka více může pro vlasť dělati, nežli tábor, z něhož válčil Žižka.“^[1] Rozmery stavania či účinkovania určím si podľa síl a darov ducha i tela. Vyše schopnosti a vlády svojej kto sa podujíma, ten rozmeriava budovu na šírku a veľkosť, akú nikdy nedostaví. Pochovaný bude v jej zrumoch. Ale základ, na ktorom stojí všetko, čo? Základmi života sú zásady krásy, pravdy a dobra, utkvené v duši nepohnute. Ak podľa nich konáš, staviaš budovu z ťažkého pevného kamenia. Neublíži ti jej ani oheň ani voda — leda ak by otriasli sa ti samy základy v duši.

2

Staviam dom — idem pestovať popri ňom sad ovocných stromov. Pre koho? Pre seba. Ale či dožijem sa sladkého ovocia stromov? Požehnané úrody bývajú pozdné — a život taký krátky! Kremä toho, sebec a lakomec myslí jedine na seba. Pre koho teda sadím a štepím? Oj, mám ja pre koho! Zelené podtatranské nivy otčiny rozprestierajú sa tu predo mnou, po nich dediny národa môjho, z neho som splodený, v ňom i vychovávaný. Srdce moje bije za vlastnú otčinu, za vlastný rod. Všetky city, mysle i skutky dobrej vôle posvätím otčine a národu. Čo dobré pomôže boh vykonať, to zarodí ovocím sladkým na dedičnej roli národa. I potomstvo na ňom občerství sa. Mňa občerstvuje povedomie toto k práci neúnavnej.

3

Pekne zmýšľať, dobre chcieť v útrobách duše vznešenej, tomu naučil som sa za mladi. Ale či myšlienky pekné samy v sebe nebudú len bublinky mydlové, ktoré šuhajček vyduje oproti slnku, by ako zaleskli sa, tak praskli? Iste pevnejšiu treba im dať podobu. Telo myšlienky je skutok. Pekné zmýšľanie a dobré chcenie uzavreté v duši čo ako vznešenej, to je zhrdzavený a zaplesnený peniaz v truhle skupáňa, čo priam maľovanej. Pekné city, vznešené myšlienky moje, poďte von na pole činu. Hrivny moje, púšťam vás do obehu, aby ste sa zdesaťnásobnili a — leskli zlatom života. Pekné túžby mladosti uskutočňuje muž; bojuje proti zlobe, hlása pravdu po okolí, zaštepuje dobré do sŕdc a duší tisícich.

4

Matka myšlienky zdravej je pokoj duše; matka skutkov je nezlomná dobrá vôľa. V sebe nedám natoľko búriť náruživostiam, aby mi porušili pokoj duše. Zbúrené more leda zvyšky krásneho korábu vyhadzuje na brehy, krásny koráb v ňom pochovaný leží. Vôľu dobrú činnú nesmú ani zlomiť odpory, v nezdare nesmie mi ochabnúť. Strom zakorenený, pevne uzrastený, jednak víchry nelámu, jednak v sparne a suchote lístia mu nevädne. Živí sa a mohutneje z hĺbky svojej. Muž pravdy žije a stojí z hĺbky duše, z hĺbky pevného presvedčenia a viery v boha. Nezvráti ho žiadna nehoda — alebo i zlomený vypučí znovu zo pňa a z koreňov nepohnutých.

5

V čas búrky uchýliť sa — to opatrnosť múdrosti. No pevný strom chýli iba konáre a letorosty vo vetre, peň jeho vždy pevne stojí. Tú opatrnosť použijem, abych uchýlil sa, ustúpil v maličkostiach; no zásady krásy, pravdy a dobra zadať nesmiem, ony sú pňom života i koreňom; s ich zaprením zadal bych život — bol bych horšie ako zahynutý, padlý bojovník, bol bych za živa okýptený, za živa mŕtvy.

6

Nový voz ide ťažko, vŕzga a hockde zasekne sa; bo nemá ešte osi vyhladené. Čím ohnivejší pohonič, tým viac zásekov — a posmeškov zo strany divákov. Ohnivo pustil som sa cestami života. Kolesá krútili sa ťažko, bo každý začiatok ťažký. Koľko u ľudí nevkusu a špaty, koľko tu povery a bludných domnienok, koľko zloby a nelásky, toľko záprekov a zásekov pre moju krásu, pravdu a dobro. Kto mal tú škodu, utŕžil si i posmech. Vrešťalo to i svetu i mne do uší. Posmešky lžisveta upamätali ma, že nepozorne poháňam kolesá. Zmiernil som beh a stal som sa pozorlivejší.

7

Pozorovať znamená pri sebe byť. Zjašený duch, splašené oko nikdy nepozoruje, čo deje sa vôkol človeka. Nedaj vyplašiť sa z pokoja duše svojej, vysotiť sa z koľají prítomnej rozumnej rozvahy, a hľa! nestratíš niť labyrintu^[2] sveta, v ňom blúdiaceho prezrádza tvár pomútená, myseľ vždy roztržitá. Z nekonečných zápletok, okľúk a zásekov sveta vyvedie ťa na úslnie života iba neúnavná pozorlivosť zo seba na seba, a tak i na obstojateľstvá tvoje.

8

Ustavičná pozorlivosť je teda okom duše. Zavrels’ oko — nevidíš nič; číra noc rozprestrie sa vôkol teba. Šťastie svoje pustíš pomimo; búšiš hlavou o prvú stenu. Darmo budeš volať na opatrnosť, tej niet bez pozorlivosti. Pozoruj seba a zo seba svet!

9

Tie milé obstojateľstvá života veruže sú prerozmanité: hneď prajné hneď neprajné, príhodné i nepríhodné, pohodlné i nepohodlné, raz šťastné raz nešťastné. Chvíľa, ktorá každým okamihom mení sa, mračí i jasní sa, rmúti i teší. Buď a konaj vo všetkých obstojateľstvách sebe, t. j. svojim zásadám, zásadám pravdy, verne. Tak nepustil si veslo života z ruky. Jednak povesluješ na búrlivom mori, jednak unášať bude ťa tichá milá hladina oceánu k brehu a prístavu.

10

Srdce človeka je to bájne bojisko v skutočnosti, o ktorom poviestky hovoria v obraznosti, že boj na ňom nikdy neprestáva, že čo popadajú jedni nepriatelia, to vyrastajú druhí zo samého bojiska ako zo zeme; ale pribúdajú vraj vždy i noví priatelia, bojovníci proti tomu istému neprestajnému nepriateľovi. Nepriatelia človeka sú tu jeho vlastné prirodzené náklonnosti, žiadosti, náruživosti, vášne; priatelia sú vždy oproti tamtým vznikajúce vnuknutia ducha a rozumnej rozvahy. Šťastný človek, kto proti bezuzdnému hnutiu prirodzených náklonností a žiadostí vždy môže do šíku postaviť lepšie vnuknutie ducha, rozumnú rozvahu a vôľu dobrú. Týmito priateľmi opanuje bojisko a kde treba, nielen ubije, umŕtvi tisícerého nepriateľa, ale i pokorí, zviaže ho živého a učiní i vlastné náruživosti služobnými otrokmi pevnej vôle dobrého.

11

Ale i nikde neukáže sa človek taký veľký, taký vznešený, ako tam, kde mužnou rukou stiahne uzdy hriešnej prirodzenosti, stane sa rozumným duchovným správcom seba samého. V tomto momente vidím len, že patrí k vyšším kruhom svetovým, že je človek dieťa božie. Telo zostane vždy démonom, podkušiteľom človeka; ale duch s ohnivým mečom anjela postaví sa mu vždy proti. Boj bude vždy tuhý, ale nepriateľ pokorený. Je to i boj na život a na smrť: víťazenie ducha je život a sláva človeka; duch v tomto boji skleslý značí nečesť a smrť jeho. Preto pokoj života majú jedine víťazi. Rozkazuj sebe a budeš takto víťaziť, užiješ pokoja slávy!

12

Bratia! prizerali ste sa na tie búrne potoky a rieky tatranské? Aké neokrôchané, rohaté skaliská padajú do nich z rozpukaného bradla a rozbúrené prúdy unášajú ich vždy ďalej riečišťom, až hrmia stráne i údolia, kde tieto neokrôchané balvany zráža voda v jedno-druhé! Ale dočím tieto neokrôchy dohrmia na pokojnejší prúd vody, dotiaľ i okrôchajú, uhladia sa. Tudolu na brehoch požehnaných lúk a nív sú z nich už okrúhle, pekne uhladené kusy žulové. Taký neokrôchaný balvan je človek do prúdu života zachytený, tým neokrôchanejší, čím náruživejší, čím búrnejší sám. Ale poudiera sa na ceste svojej o iných, narazí i zasekne sa; ale i uhladí sa v tom, boj života poobráža nohy neskrotného. Uhladený už potom prešmykne sa životom vždy ďalej. Čím bol sprvu neokrôchanejší, tým milší je potom oku pekne zaokrúhlený a uhladený v prúdoch života. Konečne môže ho beh života zmeliť i na drobnušký homok^[3] a vyniesť na brehy, kde stane sa požehnanou prsťou lúk a nív úrodných. V akejže podobe unášajú vás ešte prúdy života? Len nedajte sa vyhodiť von na mĺkve brehy pred časom, kde by ste naveky neokrôchaní zavadzať ostali.

13

Videl som zlato premývať. Kopy hlenu a šliamu stáli tu. Ale keď ich popremývali, ako málo ťažkých, jasnoskvelých zŕn ostalo naspodku! Tie ale platili a vždy jasnejšie ligotali sa v obehu, podčím všetok hlen a šliam uniesla voda. Medzi stenami školskými, v príprave do života, boli sme ešte len tým hlenom a šliamom. No vzal nás život do premývania. Ľahkých uniesli vody ta preč; ani dobre nevedomo, kam podeli sa. No ťažké zlatisté zrná ostali a v obehu života skvejú sa ako duchovia verní zásadám dobra, založeným do zlata srdca neporušeného, pravde vo vlnobití života verného.

14

Akože je to v tých ohnivých peciach, kde rudu našich vrchov pretápajú na kovy? Z ohňa pece ešte pred časom tisne sa von na povrch ľahká pena, ľahká, ač i lesklá troska. Čo má byť železom, tým najužitočnejším kovom, to dlhšie ostáva v ohni i vyprúdi sa ohnivým tokom a sadne naspodok. A to železo vydrží potom i nákovu! Ľahké, bleskavé trosky, to sú ľudia bez zásad, ľudia bez zaujatosti za niečo skutočné, pravé. Zasadzuj sa za pravdu a dobro až do smrti; zasadzuj sa v rodine, v národe, vo vlasti, v cirkvi a kdekoľvek: ostaneš v ohni i na nákove života, ostaneš v spoločenstve ľudskom vždy tým železom, ktoré všade po svete platí ako najužitočnejší kov.

15

Charakter, to slovo veľké! Nikdy snáď tak často omáľané nebolo v ústach ako za našich časov, kde málo mužných charakterov. Ale predsa povedia: To charakter, koná vždy rozumne, vždy dôsledne, neodchýli sa od svojho ani napravo ani naľavo, nedá zviesť sa ani prosbám, ani hrozbám, ani sľubom, ani darom, ani škodám! Povieš: No, to budem ja! Ej ale, bratku, pamätaj, nepochopíš, čo charakter, ak si nepoznal, čo pravda a čo blud. Dôsledný a samostatný môžeš byť jedine, ak nedáš mámiť sa blysku a ostaneš verný poznatej, prijatej pravde. I tu musíš neraz horký kalich odpornosti lživého sveta k ústam prichýliť, prv ako okúsiš sladkosť toho, že nezvratne dôsledný si v pravde. Mužný charakter nedá utvoriť sa zo žiadnych teórií učenia ľudského: on tvorí sa v boji života, v odporoch sveta: Vlastný ostane len duchom vytrvalý pri pravde. Oheň zlato probuje, boje za pravdu probúvajú, kto charakter, kto nie!

16

To vraj človek bez charakteru! „Nuž ale kto a aký?“ — Nuž tento a takýto: raz je slaboch sám v sebe, nevie sám od seba a zo seba rozhodnúť sa ani na dobré ani na zlé, habe ustavične a kláti sa medzi dobrým a zlým a podľa toho v bojoch života pridá sa hneď k tej, hneď k inej stránke; druhý raz je slaboch v očiach iných, t. j. bojazlivec ľakajúci sa hrozby mocnejších alebo lakomec dajúci sa vábiť sľubom falošných a tu zas pripojí sa hneď k tej, hneď k inej stránke a robí tu temer vždy proti vlastnému lepšiemu presvedčeniu, nie ako by chcel, ale ako okolnosti kážu. Vždy je otrokom. Raz otrokom vlastných žiadostí: ctižiadosti, lakomstva, baživosti po pôžitkoch a pohodlnosti; druhý raz otrokom sveta, bo v tom vlastnej vôle nemá. No pláva si ľahko dolu prúdom a ovocie tejto pohodlnosti padá mu samo od seba do lona. Len trpko ho zažívať, bo človek nikdy je nie svoj, nikdy slobodný, vždy predsa mrzutý otrok, bo nenásytný v sebe, bo zmietaný vždy cudzími. „Ej taký nebudem!“ Nebuď — a nebudeš!

17

Ej, milý pane bože, akože tu v tomto svete plávať proti prúdom, vytrvať pri dobrom? Veď tu nielen nepriatelia stavajú sa ti proti, mučia ťa a plakať ti nedajú, ale ešte i priatelia opúšťajú ťa, alebo odháňajú ťa, že si buď nekonal dosť rázne, buď pomýlil sa v jednom, v druhom! Veď tu samé zápreky vprostred cesty, nemôž napred; veď tu zo všetkých strán dodievajú i tí i oní do teba, jednou rukou pracuj, druhou bráň sa a odrážaj útoky! Čo raz niečo postavíš, to ti ho zboria! Nazdávaš sa, že si už v prístave pokoja, a tu nenazdajky búrky zaženú ťa naprostred oceána! Koráb tvoj už stroskoce, už sa topíš! Ako tu netŕpnuť, ako tu nepohnúť sa v srdci?…

18

Prizreli ste sa už neraz na krásnu ohrádku kvetovú, ako utešene prekvitalo v nej všetko! Taká ohrádka kvetová je každá bohabojná rodina sama v sebe: rodičia, dietky, bratia, sestry, domáci v jednom spolku. Tie najkrajšie mravy a cnosti tu pestovať; tie najmilšie sladkosti ako ovocie lásky, úprimnosti, svornosti, miernosti, tichosti, krotkosti, dobrotivosti, pokoja tuná zažívať, oj, ako dobre každej vernej duši! Blahoslavený ľud bohabojných rodín! Šťastná krajina, ktorej základy ešte na bohabojných rodinách spočívajú!

19

Ale či je dosť na živote rodinnom, čo ako pekne rozvinutom a zakvitnutom? Nie, povolanie, obchod, potreba, navyše i šľachetnejší cit a žiadosť po spoločnosti vyvedú, vyvábia nás vždy von z rodinného kruhu medzi ľudí — z úzkej ohrádky našej akoby von do poľa, kde pestré kvety miešajú sa rozmanité, jedno pred druhým ukazujú svoju krásu ako opreteky, jedno s druhým zdeľujú svoju vôňu navzájom. Tu je život spoločenský. Spoločné tu stýkanie, schádzanie sa ľudí i z tých i z tých rodín. Spoločné tu rozličné, často i rôzne záujmy i snahy, podujatia, práce, rozhovory, zábavy, zdeľovanie si citov i myšlienok, uzrozumievanie sa k cieľom, vyšším, väčším, bo spoločným. Spoločné tu mnohých radosti i žiale, bo spoločné pocítenie i blaha i nešťastia, meniaceho chvíle svoje na spoločnom nebi jedného kraja, jednej otčiny.

20

Spoločenský život, podľa toho, ako a akých ľudí dovedna privádza a v jednu spoločnosť objíma, tvorí si sám medzi nimi isté mravy, zvyky, spôsoby obcovania; má tu svoje cnosti i necnosti; podáva pôžitky i nepôžitky; zarodí ovocím sladkým i trpkým; smer môže vziať blahý a neblahý. Nechcem dnes pomýšľať na tône života spoločenského: vlastne tôňu on hádže len tam, kde spoločnosť ľudská degenerovala, odrodila sa sebe samej, opúšťa cesty ducha, cesty svojho pokoja a blaha. Ale kde ľudia z mravných rodín vychodia na pole spoločnosti ľudskej, tam oni i túto širšiu rodinu spoločenskú utvoria mravnú. Tu potom i spoločenský život je pestovateľom mravu a cnosti; meria v tom plné čaše neskalených pôžitkov na všetky strany. Tu doplňuje sa kalich radostí života vo vernom susedstve, v dobrom pomere a priateľstve, vo vzájomnom napomáhani, rozveseľovaní sa všetkých. Ak trpí jeden člen spoločnosti, trpia s ním všetci; akže jeden v sláve a radosti, jasajú všetci. Všetci nesú sa ako na jedných rukách, vznášajú ako hejno uradosteného vtáctva na jedných krídlach. Pekne, mravne rozvinutý spoločenský život je rodinný život všetkých rodín dovedna vzatých; bo je tiež život spoločných mravov, spoločnej podpory, spoločných pôžitkov, spoločných radostí i žiaľov.

21

Akže jednotlivé rodiny majú svoje domy a majetky, ktorými slobodne vládnu, na ktorých hýbu sa a trvajú, z nich žijú: teda spoločenský život má svoje kapitály, z ktorých troví. Cit a povedomie spolupatričnosti k jednému spolku v národe a vlasti, k spolku ľudskému, teda cit a povedomie národnosti a vlastenectva, povedomie kresťanskej ľudskosti; z tohto vyplývajúca hotovosť a ochota schádzať sa, stýkať sa a prenikať sa s ľuďmi všelijakého stavu a povolania; pritom zdvorilé, mravné, slušné a jedno k druhému sklonné časté obcovanie a výmena myšlienok; ďalej vzájomné napomáhanie sa a pripravovanie si spoločných radostí, vzájomná i účasť na zármutku blížnych; konečne i uzrozumenie sa na jednom spoločnom blahu národa a vlasti a svorné v tom kráčanie všetkých vrstiev ľudských: toto sú tie kapitály, z ktorých troví a žije spoločnosť. Tá má jeden a ten istý záujem, na ktorý vynaloží všetko; je to záujem blaha a pokoja ľudí, je to potreba jednoty tam, kde rod, stav, povolanie, vek a osobné i rodinné záujmy vopred rozdelili a oddeľujú jedného človeka od druhého. Lež práve tieto rozdiely a oddiely miznú, ich malicherné hrádze preborené sú tam, kde cit a vedomie spolupatričnosti, kde vzájomnosť a jednota v spoločnosti, kde je vyvinutý nielen rodinkársky, nie stavovský, nie sebecký a lakomkársky, nie pre seba a do seba utiahnutý, ale pre všetkých ovocím rodiaci spoločenský život.

22

Tieto mravné kapitály viac platia pre spoločnosť ľudskú ako peniaze poukladané zo všetkých strán sveta v Londýnskej banke,^[4] hoci by čo aké veľké úroky dávali. I Londýnska banka poddaná je mizine, bo i tam čas platí, čas tratí i proti vôli vkladateľov. Ale v spoločnosti ľudskej záleží všetko len na mravnej vôli vkladateľov. Podčím ľudia neprestanú do spoločnosti prinášať cit, vedomie, vôľu dobrú a svornú, dotiaľ nikdy nevyjdú na mizinu. Môžu prísť na nich pohromy zvonku: hlad, mor, vojna, nešťastie, škoda; to všetko čas zahojí; ale rany spoločnému citu a spolupatričnosti, rany spoločenskému životu zadané liečiť ťažko. Však hovorím, kde spoločenský život bez vád a rán rozvíja sa, kde stojí na drieku pevnom, tam šťastie a blaho ľudské — blaho otčiny i národa je nepohnuté, zo spoločného vždy má čo troviť, bez miziny a bez zmeny.

Či my Slováci veľa takýchto spoločných istín či kapitálov máme?

23

Rozkvetu spoločenského života je celkom protichodný život sebecký, čisto rodinkársky, život kastový. Každý sebec a lakomec, ktorého ruky len k sebe hrabú a nič do spoločného tábora; každá rodinka pre seba a do seba utiahnutá; každá kasta či vrstva ľudí, urodzená i neurodzená, ale len pre seba pracujúca, práva i výhody len sebe osobujúca: všetko to sú iba vredy človečenstva, tŕnie a bodľačie — nie tie kvetové ohrádky — spoločnej záhrady. Koľko takých jednotlivcov, koľko takých rodinkárov, koľko takých, nezdarených a navzájom neprenikajúcich sa vrstiev v národe, toľko tu na rôzno rozdelených podujímateľov, z ktorých každý jeden druhého podkopať a len svoje domnelé šťastie založiť mieni. Kapitály, istiny svoje založil každý pre seba — na svoju mizinu v čas odporného behu udalostí. Hotové je teda nešťastie národa a ľudstva, kde spoločenský cit vymizol, spoločenský život nerozvil sa. Zásady krásy, pravdy a dobra nikdy v ňom nedôjdu všeobecného uznania; o rozvitku spoločného národno-kresťansko-ľudského života ani chýru ani slychu!

Koľko u nás pajedov zarytých do kôry zeme, živoriacich tam pre seba? Keby len pre seba! Ale podžierajú tam korene stromu národného a vlasteneckého blaha len preto, že nikdy nevychodia na výslnie, kde rastú kvety spoločenskosti pravej, odkiaľ by šírila sa vôňa po spoločnosti ľudskej.

24

Darmo povstávajú géniovia, ktorí by i chceli i vedeli pomknúť vlasť a národ napred na ceste vzdelanosti a osvety, keď u ľudí niet citu a vedomia spoločnosti, niet spoločného stýkania sa, niet rozvinutého spoločenského života medzi všetkými vrstvami národa a vlasti. Géniovia ti nikdy nepreniknú so svojimi myšlienkami do života. Vždy to všetko iba pri jednotlivcoch ostane a všetkých nikdy nezaujme. Jednota vôle a túžob národných a vlasteneckých, spoločná zaujatosť za tieto túžby a za ciele obecného blaha tvorí, udržuje sa a skutky plodí len tam, kde ľudia od spoločnosti neodťahujú sa, kde roľník, remeselník, kupec, umelec, vedomec, úradník, urodzený či neurodzený vždy majú jedno ohnisko myšlienok a citov; ohnisko, to je vzájomné stýkanie sa v spoločnosti, dobre pochopený, práve vyvinutý spoločenský život.

25

Ty ale chceš platiť niečo v spoločnosti ľudskej a v jej živote. Nadobudol si si spôsobnosti a vedomosti na to; máš i postať dobrú, povolanie závažné a pre obecné dobro dôležité. Dobrú učinil si prípravu; sám v sebe si minca naozaj závažná, z dobrého drahokovu. Na jedno nezabuď! Minca iba v obehu platí a leskne sa. Čím častejšie púšťaj sa do obehu; neuťahuj sa do kúta, kde by si zaplesnel. Skloň sa k ľuďom, nezatvrď sa. Mravy a zvyky obcovania už prijaté a udomácnené šetri; ináč vždy narazíš a nikam neprenikneš. Proti nemravom a zlozvykom vystupuj opatrne. Sám ale nebuď pyšný ani na rod, ani na majetok, ani na vedomosti. Slúž každému každou hrivnou — a budeš platiť!

26

Dobre prežuj, čo máš preglgnúť, a dobre rozváž, čo máš povedať v spoločenstve ľudskom. Každé slovo vezmú ti tu na vážku a odvážia ním i teba i pomer svojho chovania sa k tebe. Reči ľahtikárske sú znamením človeka ľahkého, v spoločnosti ľudskej žiadne závažie nemajúceho. Kričať, lomoziť bude rečami, a nik na to nepodbá. Ale zato, ak ľahkomyseľne čo najmenšie vypustíš z úst proti inému na jeho ukrivdenie lebo ublíženie, na to ti už toľko podbajú, že za najmenšie slovo neukrotné nervy a nepriateľstvá na tvoju skazu započnú a neodpustia ti ani o sto rokov.

27

Vedz, aký kroj, akú šatu sebe primeranú máš nosiť medzi ľuďmi; ale vedz i to, aký oblek máš dať myšlienkam svojim, ako prednášať veci, keď chceš, aby ti ich prijali. Mnohí ľudia prijímajú bájky a poverky radšej ako pravdu len preto, že sú do pekného rúcha oblečené; oni by radšej prijali pravdu, keby tiež pekným rúchom, t. j. primeranou prednáškou odporúčala sa im. Odtiaľ tiché, vľúdne, presvedčivé prehováranie sa k pochopu ľudí všade prístup má. I s dobre rozváženým slovom ticho a opatrne počínaj si teda a buď vždy radšej zdvorilý v posunkoch i v rečiach ako neokrôchaný a surový. Toto je tá šachová tabuľa spoločenského života, na ktorej už mnohí prehrali len preto, že nevedeli, ako majú svoj ťah urobiť.

28

Varuj sa i maličkých chýb a pokleskov. Väčšina spoločnosti ľudskej je tak usporiadaná, že nerada odpúšťa ani najmenšie, rada zapisuje a vyratúva celé registre chýb svojich blížnych a nadovšetko tých, ktorí ináč vynikajú v spoločnosti ľudskej. Nemýľ sa teda v tom, že homok je drobnušký, vetry navejú z neho celé záveje vrchov tebe do cesty, až nebudeš môcť prebrodiť sa.

29

Prevahu svoju nedaj nikdy prílišne pocítiť ľuďom. Odpudíš ich od seba a ak sa stane tebe nejaká nehoda alebo podľahneš ty niekedy silnejšiemu, prevažnejšiemu: tu zhŕknu sa všetci okolo teba ako vrany okolo svojej koristi a budú krákať nad tvojím pádom. Ale ak cítiš, že máš vplyv a prevahu v spoločnosti ľudskej, takže môžeš byť vodcom, autoritou v tých kruhoch, v ktorých žiješ a pohybuješ sa: vtedy nedajúc uchvacovať sa ani nadutosti ani žiadnej náruživosti, prevahu a vodcovstvo svoje používaj mierne, vyvoľ si vplývať na ľudí dobročinne, tak ticho ako ticho účinkujú lúče jasného tichého dňa a slnka na jarnú prírodu.

30

Dobre je iskierke do času pod popolom, aby nezbĺkla odrazu v slamený plameň, radšej stal sa z nej, čo i trochu po čase, tým trvalejší oheň. Majúc dary a schopnosti a chuť vplývať na druhých i rozširovať svetlo po svojom okolí: nezačni si s prílišným ohňom, popáliš seba aj iných a zbĺkneš, strovíš sa, ani nezvieš ako. Buď radšej do času malý, abys po čase tým väčší byť mohol.

31

Máš v spoločenstve ľudskom protivníkov a chceš ich v prospech dobrej veci premôcť, zahnať alebo zničiť. Dobre. Ale voči svojim protivníkom buď naveky pozorlivý a seba mierlivý. Lev, majúci vyrútiť sa na svoju korisť, utíši sa vraj napred, meria z pevného stanoviska svojho oči s protivníkom, t. j. meria svoje i nepriateľa sily: potom vyrúti sa a jedným skokom zachváti, zničí nepriateľa — alebo ako tíško choval sa, tak vie i odstúpiť a nepustiť sa v boj, ak by mal sám zničený byť. A lev je predsa lev. Iba sojky a orešnice škrečia a nezdobu robia kolo nájdenej a bez námahy im pripadlej mrciny.

32

Čo si raz za dobré a spravodlivé uznal, pri tom stoj, za to zaujímaj sa na život a na smrť. Nemaj bočné záujmy ani ohľady. Skutočná veľkosť a platnosť človeka v človečenstve je to, keď myšlienke svojej posvätí sa celkom, jej jedinej a v nej jedine žije. Pochybovanie o pravde, ustavičná nerozhodnosť v skutkoch, obzeranie sa po bočných cestách a po okolnostiach a záprekoch, zapletanie sa do bočných vecí: to je znak ducha malicherného. Duch mocný, súc vždy sám so sebou na čistom a v práve, nedá sa ani zostrašiť, ani hamovať ničím na svete.

33

Keď zhŕkne svet, neostane ti nič, okrem povedomia, že si dobre chcel a konal. Či vieš, čo ti v tom ostane? Pevnosť nepreborná. Ohraď sa len do nej pred nepriateľom. Sám budeš tam bezpečný a to povedomie ešte časom nadchne ťa k novým skutkom a učiníš nový výpad — a keď boh dá, zničíš celý tábor nepriateľa.

34

Netrať sa nikdy v zádumach ako tie naše kopce, keď ich hmla zastrie. Čo raz máš príčinu zadumať sa o svojom nezdare, to novým dobrým rozmarom rozožeň hmly a probuj len vždy prebíjať sa na výslnie prospechu a zdaru svojej veci. Hore nad hmlou vždy slniečko svieti.

35

I to vanutie vetrov z dolín našich zavieva túžbami po činoch za blaho spoločenstva. Čo tu chcete s hlivením a uťahovaním sa od spoločnej veci, vy lietajúci sem-tam vo vetre času — vy zaplesnenci života či radšej neživota?!

36

Chcel som len trochu upozorniť seba i Vás na mravnú podstatu človeka, o nej samej i jej činnosti náleží vždy trochu i podumať a popremýšľať. Dnešný svet málo pozoruje a myslí sám v sebe, všetka jeho pozornosť a myseľ obrátená je len von zo seba: na peniaze a kšefty, na módu a etiketu, na bály a zábavy, na klebety a pletky, na lotérie a výhry, na zisk a pôžitok vlastný a na bankrot i nešťastie blížneho. A hľa, celý tento vonkajší svet vychodí na pôžičky a bankrot — vychodí na márnosť. Bolo by obrátiť sa do seba — i svet vonkajší bol by krajší, požitnejší, šťastnejší; by sme mali potom svet v sebe, svet mravný.

No ale nechajme im^[5] tie pôžičky a bankroty. Zavrieme sa trochu do seba, do mravnej podstaty človeka, však len preto, aby sme von zo seba, okolo seba tým viac šírili život mravu a cnosti, podujímali pre ducha…