ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Strieborný mesiačik do potôčka hľadí —
zaspievaj si, šuhaj, kým si ešte mladý.
Zaspievaj, zaspievaj, ale tak do chuti,
že zabudneš na svet — na zem, či sa krúti.

Ráno je. Sivé hmly po horách sedajú,
pozostatky čiernej noci;
v belasých výšinách škovránky spievajú
zvelebujú božie moci;

Tam vzhúru sa maj i ty, pieseň moja,
veď v živote pokoja niet.
Tam sa len túžby tvoje upokoja,
mladosti večnej vzíde kvet!

„Odkiaľ ideš a ku komu
tak neskoro, šumná deva?
Pozri, noc sadá na kraje,
vietor studený povieva.“

„Ak ma prijmeš, k tebe idem:
Či máš pre mňa málo miesta?
V domku tvojom svetlo vídať,
tadiaľto ma viedla cesta.“

Mäkké vlásky ponaprávam,
prvšia smelosť nevídaná —
mäkkú rúčku túlim k sebe:
„Dnu poď, u mňa si vítaná!“

Na komínku horí drevo,
jasno horí kosodrievä —
a jej oko — divné oko
milo na mňa sa usmieva.

„„Aká tu bieda, chudoba!““
začne pomaly rozprávať.
„„Jak tu môžeš pokojne žiť?
Jak pokojne i tu spávať?

Tvoje steny bez zrkadla,
bez opony, oblok nízky:
všetko bohatstvo, čo vídať,
rozhádzané sem-tam knižky.““

„Šumná moja divná deva!
Chudobný som šuhaj veľmi,
vďačne vítal by ťa hrdo,
lež ak, z čoho?, povedz, zdeľ mi.“

„„A tak pusto je u teba:
vidíš sa mi ešte mladý,
oko tvoje smútok značí,
smútok obličaj tvoj bľadý.

A nikoho — sám jediný!
Nemal by si vôľu k tomu:
túžby svoje, city svoje
zdieľať duchu priateľovmu?““

„Šumná moja divná deva,
ktože teraz túžby schváli?
Ač počúva: zasmeje sa,
hlavou skrúti, preč sa vzdiali.

A priatelia! Kdeže sú ti?
Blízko stoja, kým čo zhryznú,
nakŕmení, napojení
v diaľke stoja — v diaľke miznú!“

Na kozúbku plameň syčí,
z kosodrievä oheň hasne,
v mojej chyži — div nad divy! —
svetlá všade predsa jasné!

A tie steny, kam sa deli?
Na ich mieste krištáľové:
veci v kráse rozmanité,
oku milé, duši nové!

I sám cítim zmenu blahú:
V srdci sa mi radosť hostí.
Či si prelud snov tráplivých?
Či skutočnosť to zemskosti?

„„Ani jedno, ani druhé.
Slabé vaše zemské oči.
Aký zrak máš — taký život,
taký svet sa s tebou točí.

A mne bolo tvojho ľúto,
iný pohľad dávam ti ja.
Ži pokojne, mysli na mňa:
Menujem sa — Poézia!““

Ak žiadaš hlasnú fujaru,
vykrúť ju z lipy, z mukyne,
zo stromov, ktoré vyrástli
v preľúbej našej krajine.

Pravdaže, rastú i inde,
ale sú krehké ak šípy:
od tých vám citné fujary
hrdielce rado zachripí.

Potom ju napoj v tých vodách,
čo z Tatier našich šumejú.
I tak ti bude zahrávať,
čo všetkých slzy zalejú,

i úsmech príde najavo,
z hĺbky ona cit vylúdi:
myšlienky umreté v duši
k novému žitiu prebudí. —

Ľahko vykrútiť píšťalu,
ľahko vyrobiť fujaru,
ľahko pod javor usadnúť:
ťažšie je dierky rozmerať,
v poriadku prsty preberať,
najťažšie pieseň odhadnúť.

Potom sa spláca trápenie!
hoc ťa neslúcha stvorenie
žiadno, len vtáčik v sihline:^[1]
Slúchaš ty hlasy fujary,
omladneš ako zem z jari,
ako sneh smútok zahynie.

Udri v skalu lebo v hrudu,
žiadne zvuky nezahudú.
Kde je hlucho ako v stene,
darmo čakáš po ozvene.
Tak je s ľudom, brat môj mladý,
bez známosti, bez zásady:
tam zaspievaj jak chceš jemne,
len zvuky ťa zájdu temné.
Hruď osvetou v zvuk sa mení,
národ múdry — dá ozveny.

Ináčej spievať nemôžem.
Čo vás do toho, pánovia?
Zíde sa tomuto ľudu,
dávno ho trápi dônovia.

Nik sa neozrie o ľud ten,
len keď ho zapriahať treba:
Nuž zíde sa mu k úteche
aspoň piesenky veleba.

Nekaz mi moju fujaru,
ty básničkár zachripený,
čo nemáš v srdci iba jed
a na ústach iba peny.

Nechaj mi piesne nevinné,
dobrému ľudu ja spievam,
s ním sa ja teším, s ním trpím,
s ním horké slzy vylievam.

Alebo urob, ako chceš:
Ja si preto len zaspievam,
miesto tvojho kalu, jedu,
Tatry v krásu poodievam.

Pesničky moje dnes horko znejú
a ja znám toho príčinu,
ale nepoviem nikomu,
nedám žiadnemu za vinu.

Lebo keď vyznám, len sa zasmejú,
a predsa si ma objímu
a potom zdvihnú poháre
i spomenú mi otčinu —
a do nápoja jedu nalejú!

Pesničky moje dnes horko znejú —
tebe sa ale vždy zdali —
hádam už i teba, Janko,
planí bratia oklamali?!

Pesničky moje, načo vás spievam,
keď vás nikto nepočúva?
Ja žiale svoje vo vás rozsievam,
a tieto osud rozdúva.
Tu v duši mojej, tu vás ukryjem,
príde azda čas, že vás rozvijem,
keď sa tie sloty pominú.
Trudno je teraz stenám len spievať,
ťažko je slzy do skál vylievať
a piesne prehúdať — stínu.

Ani strunou nedám pohnúť!
Tú mi nehraj — to je veľa.
Inú začni — doparoma! —
ak ma chceš mať za priateľa.

Ja mám tiež tak ako i ty
smutnú pieseň Veľkej Idy:
tú si sám len vtedy spievam,
keď ma žiaden duch nevidí.

A potom — — — — — — — — —

Umky, naše, Víly naše,
vezmite ma do ochrany:
Dajte myseľ mojej piesni
i chodníček vymeraný.

Myšlienku tú nech poznajú,
že je z duše ľudu toho,
ktorý je môj a ja jeho,
ktorý znášal biedy mnoho.

Chodníček ten nech je taký,
žeby viedol ku dedinke,
i do verných mesta domov,
k mojim bratom, ku rodinke.

Deti moje, deti moje,
keď ja umriem, kto vás prijme?
Či vás budú menom volať?
Či vás budú kŕmiť, chovať?

Piesne moje, piesne moje,
keď ja zhyniem, kto vás prijme?
Či vás víchry rozchytajú?
Či vám ľudia miesta dajú?